Správy o starých Slovenoch II – Maurikios (Strategikon)

Maurikiov solidus.

Maurikios (Mauricius) bol východorímsky (byzantský) cisár v rokoch 582-602 (nar. 539), ktorý mnoho bojoval proti Slovanom, Avarom a iným národom. Chcel zachovať dunajskú pohraničnú čiaru ofenzívou do Zadunajska. Napísal spis o stratégii v 12 knihách

Maurikios (Strategikon)

(Koniec VI. storočia.)

Ako treba bojovať so Slovanmi, Antmi a podobnými národmi?

Slovanské a antské národy majú rovnaký spôsob života a rovnaké mravy. Sú slobodné, nijako sa nedajú prehovoriť, aby otročili alebo boli poddané; najmä vo svojej vlastnej zemi sú početné a vytrvalé, znášajúc ľahko horúčosť i zimu i dážď i nahotu i nedostatok potravín.

K cudzincom sú láskaví a priateľsky ich dopravujú z miesta na miesto, kde si len želajú, takže ak sa stane, že cudzinec hostiteľovou nedbalosťou utrpí škodu, ide na vojnu proti nemu ten, kto mu ho zveril, pokladajúc za posvätnú povinnosť pomstiť cudzinca.

Tých, čo sú u nich v zajatí, nedržia v ňom neohraničený čas ako ostatné národy, ale ustanoviac im určitý čas, dávajú im na výber, či sa chcú vrátiť domov za nejakú náhradu, a či ostanú tam ako slobodní ľudia a priatelia.

Majú hojnosť všelijakého statku a plodín, uložených na hŕbu, najmä pšena (dvoch druhov). A ich ženy sú počestné nad všetku ľudskú prirodzenosť, ba zväčša pokladajú smrť svojich mužov za svoju vlastnú smrť a obesia sa dobrovoľne, nepokladajúc vdovský stav za život.

Bývajú v lesoch, pri riekach, močiaroch a neprístupných jazerách a robia si mnohé východy pri svojich príbytkoch pre nebezpečenstvo, ktoré ich, ako je prirodzené, obkolesuje. Potrebné veci zahrabávajú na tajnom mieste, nemajúc vonku nič zbytočného. A pretože žijú lúpežnícky život, radi robia útok na svojich nepriateľov na hustých, tesných a skalnatých miestach.

Zručne používajú úklady, prepadnutie a lesť, vytvárajúc si mnohé spôsoby v noci i vo dne. Vedia preplávať rieky ako nik a dlho vydržia pod vodou, takže často niektorí z nich, keď sa zdržujú vo svojich sídlach a sú prekvapení nebezpečenstvom, potopia sa vo vode do hĺbky a držia vo svojich ústach dlhé trstiny, ktoré sú na ten cieľ ustrojené, pozdĺžne prevŕtané a siahajú až na povrch vody. Ležiac naznak v hĺbke, dýchajú nimi a vydržia to mnoho hodín, takže niet na nich nijaké podozrenie; lež ak azda zvonku vidno, myslia tí, čo o tom nevedia, že narástla vo vode. Preto tí, čo poznajú túto obyčaj, poznávajúc trstinu podľa rezu a polohy, alebo im prebíjajú ústa tými trstinami, alebo vytrhujúc ich, donucujú ich vyjsť z vody, lebo vo vode ďalej nemôžu vydržať.

Každý mužský býva ozbrojený dvoma malými oštepmi, niektorí bývajú ozbrojení aj peknými štítmi, ale ťažko prenosnými. Používajú aj drevené luky a krátke šípy napustené jedom, ktorý hneď účinkuje, ak sa poranený nezachráni pitím protijedu alebo inými prostriedkami, ktoré lekárska veda pozná, alebo okamžitým vyrezaním rany, aby sa jed nerozšíril i do ostatného tela.

Pretože vládu nad sebou nestrpia a navzájom na seba nevražia, nepoznajú ani vojenský šík, ani sa neusilujú bojovať v hustých radoch alebo sa ukazovať na holých a rovných miestach. A ak sa stane, že sa v príhodnom čase odhodlajú na bitku, výskajú a zároveň sa trochu napred hýbajú. A keď pred ich krikom ustúpia tí, čo stoja proti nim, ženú sa na nich prudko, ak však nie, tým istým spôsobom sa obracajú, netúžiac skúsiť bojom zblízka moc svojich nepriateľov, ale utekajú do lesov, kde majú veľkú ochranu, lebo v tesných miestach vedia zručne bojovať. Lebo často korisť so sebou vezúc, keď sa trochu naľakajú, odvrhnú ju a ujdú do lesov a keď tí, čo prichodia, behajú okolo koristi, pohodlne povstanú a uškodia im. A to robievajú všelijakým spôsobom a naschvál na prilákanie svojich odporcov.

Sú vierolomní v každej veci a nestáli v zmluvách, povoľujúc skôr zo strachu ako pre dary. Keď medzi nimi zvládne rôznosť mienok, alebo sa nedohodnú, alebo ak sa dohodnú, druhí uznesenia jednoducho prestupujú, lebo všetci na seba vzájomne nevražia a nikto nechce druhému ustúpiť… /to mi pripomína Poliakov, a možno aj Slovákov – pozn. Sclabonia:)/

Výpravy proti nim treba robiť v zimnom čase, keď nemôžu tak ľahko ostať nezbadaní, lebo stromy sú holé, ba čo viac, sneh prezrádza stopy utekajúcich a ich majetok sa zmenšil skoro v nič a keď okrem rieky ľahko možno prejsť pre mráz…

Ale pokiaľ možno, treba sa vystríhať toho, aby sa výprava nerobila v neschodných alebo husto porastených krajoch v letnom čase, a to neopatrne, ako sa prihodí, najmä ak sú nepriatelia zhromaždení; skôr ich treba vyhnať pechotou  alebo jazdou…

Pretože u nich jesto mnoho kráľov a medzi sebou sú nesvorní /to mi pripomína Poliakov a Rusov, Čechov a Slovákov, Srbov a Chorvátov – pozn. Sclabonia/, odporúča sa získavať si nektorých z nich alebo prehováraním alebo darmi /to mi pripomína americký radar Poliakom na dráždenie Rusov – pozn. Sclabonia/, a to hlavne tých, čo sú blízko hraníc /dnes Poliakov, Chorvátov, za Veľkej Moravy Slovincov – pozn. Sclabonia/, a na ostatných dotierať (na Rusov, Srbov – pozn. Sclabonia), aby všeobecné nepriateľstvo nezavinilo zjednotenie alebo jedinovládu /namiesto jedinovlády každý dnes hľadá suverenitu – Slováci, Chorváti, Slovinci; jedinovládu sme tu mali za socializmu, ale to padlo – pozn. Sclabonia/. Takzvaných ubehlíkov alebo prebehlíkov /aj za socializmu prebiehali od nás ľudia na Západ, zdá sa, že sa za ten čas veľa nezmenilo – pozn. Sclabonia/, ktorí sa ponúkajú, že ukážu cestu a niečo vyzradia, treba pozorne strážiť. Lebo stávajú sa z nich časom Romeovia (byzantskí Gréci) a zabudnúc na svojich, viac si cenia lásku k nepriateľom; ak budú zachovávať vernosť, treba im robiť dobre, ak sa však budú zle držať, treba ich trestať.

Korisť, ktorá sa nájde v zemi, nech najbližší bez potreby nespotrebuje, ale treba sa usilovať o to, aby sa dopravila do vlastnej krajiny na zvieratách i na lodiach. Keďže sa rieky samy vlievajú do Dunaja, doprava na lodiach je ľahká…

Pretože všetky krajiny Slovanov a Antov ležia popri riekach a tak spolu súvisia, že medzi nimi niet prázdneho miesta, ktoré by stálo za reč, a pretože les a bariny a tŕstie je blízko nich, stáva sa obyčajne na výpravách proti nim, že pri ich prvej krajine nastane zastávka a že tam  je zamestnané celé vojsko, ale ostatné kmene, pretože susedia a lesy majú blízko, pozorujúc ich pohyb zblízka, pohodlne uniknú tomu, čo ich čaká. A ich mladí mužskí, súc neohrození, len čo uvidia príhodnú chvíľu, nebadateľne dorážajú na našich vojakov, takže preto nemôžu nič veľkého robiť na škodu nepriateľov tí, čo podnikajú výpravu proti nim…

A na takýchto výpravách sa nesmú nechávať nažive nepriatelia, ktorí sa môžu stavať na odpor, ale musia sa zabíjať všetci, ktorí sa nadhodia, a treba, aby postupovali a nezdržovali sa s nimi hlavne tí, čo razia priechod, a aby vyhľadávali príhodnú chvíľu.

One Response to Správy o starých Slovenoch II – Maurikios (Strategikon)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *