Na obranu Svätopluka a o potrebe tieňového hlavného mesta Slovenska

Nitra – hlavné mesto Slovenska.

Tento článok je reakciou na článok v denníku SME O soche Svätopluka rozhodne komisia v septembri, v ktorom sa predseda parlamentu SR Richard Sulík vyjadruje v tom zmysle, že o historickej, kultúrnej a politickej vhodnosti Svätoplukovej soche bude rozhodovať akási komisia.

Pán Sulík je veľmi neskúsený politik a preto je nešťastím Slovenska, že tohoto zajačika spravili hneď na začiatku jeho politickej kariéry predsedom parlamentu Slovenskej republiky, čo je druhá najdôležitejšia ústavná funkcia v štáte. Keby bol čo i len trochu skúsený, ba dovolím si povedať, že keby mal čo i len trochu zdravého sedliackeho rozumu, vedel by dobre, že spochybňovanie historických sôch je veľmi nebezpečné, obzvlášť, ak sa jedná o sochu osobnosti, na ktorej stoja základy slovenskej štátnosti. Môže to nielen otriasť základmi štátu, ale spôsobiť aj revolúciu. Preto, pán Sulík, ruky preč od Svätopluka. Na Svätopluka nám nesiahajte. Bol to náš slovenský kráľ a my si ho nedáme. Na slovenskom území si môžete odstraňovať maďarské sochy, alebo iné, len nie sochy slovenských historických postáv.

Zriaďovať komisie na určovanie vhodnosti sôch dnes nie je dôvod – to boli praktiky v minulom režime -, ale ak si niekto myslí, že ten dôvod je, treba konať a masívne zriaďovať ľudové komisie, ktoré začnú z historickej, estetickej a politickej stránky posudzovať maďarské sochy na Slovensku, najmä na južnom Slovensku, sochy Sv. Štefana (napr. v Komárne), a nakoniec, prečo nie aj Cyrila a Metoda a všetkých Ježiškov, ktorí sú polonahí vyvesení v každej dedine.

V súvislosti so snahami zosadiť sochu Svätopluka sa vynára závažný problém s naším hlavným mestom Bratislavou, ktoré tieto aktivity vedie. Ukazuje sa, že toto mesto už nie je viac slovenské. Ľudia v ňom majú zrejme už nie slovenskú národnosť, ale nejakú novú, bratislavskú, pretože Slovákovi by ani vo sne nenapadlo odstraňovať Svätoplukovu sochu, symbol slovenskej štátnosti.

Bude zrejme treba vyhlásiť tieňové hlavné mesto Slovenska niekde v jeho centre a postupne presúvať aktivity do tohto mesta, ako sa kedysi presúvali do Martina v boji proti maďarizácii. Dnes bojujeme proti bratislavizácii. Vyhrali sme proti Maďarom, vyhráme aj proti Bratislave. Slováci už majú po krk destabilizačných protislovenských snáh organizovaných prevažne z nášho hlavného periférneho mesta. Možno by stálo za zváženie vzdať sa Bratislavy a pripojiť ju k Rakúsku, keďže jej obyvatelia by na bratislavskom hrade radšej uvítali sochu Márie Terézie, cisárovnej Svätej rímskej ríše národa nemeckého. Slováci Bratislavu na Slovensku nepotrebujú, lebo z nej aj tak nemajú úžitok, nakoľko je na samotnom jeho okraji. Bratislava sa k symbolu vlastného národa stavia ako macocha a teda neplní si úlohu hlavného mesta Slovenska. Skutočná protislovenská povaha Bratislavy sa prejavila už v r. 1848, kedy sa nezapojila do slovenskej revolúcie, pričom Turiec v jediný deň dodal 400 dobrovoľníkov! Tak, ako sa Bratislavčania postavili proti slovenskej veci v meruôsmom roku, tak sa aj dnes stavajú proti národným veciam a úspešne ich sabotujú. To je celá pravda o Bratislave. Treba preto presunúť hlavné mesto tam, kde bije slovenské srdce a nie tam, kde rastie rakovinový nádor. Sclabonia je za Nitru!

O hľadaní centrálneho mesta Slovenska v minulosti

Prednedávnom som sa v článku Nitra – hlavné mesto Slovenska? Jasné! zamýšľala nad vhodnosťou Bratislavy ako hlavného mesta Slovenska. Keď sa mi potom dostala do rúk zaujímavá a cenná kniha od Fedora Ruppeldta s názvom Centralizačné snahy slovenské do roku 1918, bola som veľmi prekvapená, že v úvahách o vhodnom hlavnom meste Slovenska som nebola prvá. Predo mnou sa touto, ako sa ukázalo, veľmi ťažkou otázkou zaoberalo množstvo ľudí a za voľbou nášho hlavného mesta je strastiplný slovenský príbeh. Kým ja som hľadala najvhodnejšie hlavné mesto Slovenska podľa matematického kritéria najľudnatejšej spádovej oblasti v okruhu 100 km, aby z hlavného mesta mohlo profitovať čo najviac ľudí, Ruppeldt spomínal tri podmienky, ktoré sa v druhej polovici 19. storočia brali na zreteľ – hlavné mesto muselo byť čisto slovenské, zo všetkých strán Slovákmi obývané, aby nebolo vystavené cudzím vplyvom, centrálne, aby v ňom národ mohol v prvom rade gravitovať do seba a imponujúce, aby k nemu Slováci, ale aj cudzincu mali rešpekt. Kým mne vyšla ideálna Nitra, Ruppeldt silno preferoval Turčiansky Sv. Martin. Bratislavu na samej periférii považoval za jedno z najhorších riešení, najmä hľadiac na ďaleký slovenský Východ a na nebezpečenstvo jeho odcudzovania sa, čoho sme dnes svedkami.

Dr. Fedor Fridrich Ruppeldt (* 1. jún 1886, Liptovský Svätý Mikuláš – † 25. august 1979, Žilina) bol publicista, kultúrny historik, prekladateľ, hudobník, politik a evanjelický biskup, ktorý pôsobil v Žiline. Bol biskupom Západného dištriktu evanjelickej cirkvi augsburského vyznania (1947-1952), spoluzakladateľ Svetovej rady cirkví. Aktívne sa staval proti politike Slovenského štátu, za čo bol odsúdený do väzenia v Ilave (1942), a v roku 1944 bol poslaný do koncentračného tábora v Seredi na podnet žilinských členov Hlinkovej gardy. V 50. rokoch bol perzekvovaný a v roku 1962 bol odsúdený na 18 mesiacov väzenia za rozvracanie republiky (kde bol okrem iného obvinený z kolaborovania s fašistickým režimom Slovenského štátu, k čomu pravdepodobne viedla aj skutočnosť, že bol proti trestu smrti pre Dr. Jozefa Tisa). Napísal knihu Koncentračné snahy slovenské do roku 1918, tlačou a nákladom kníhtlačiarskeho účastinného spolku v Turčianskom Sv. Martine 1928.
Zdroj: http://sk.wikipedia.org/wiki/Fedor_Fridrich_Ruppeldt

„Slováci, národ … nikde samostatného centrum pro swé důležitosti nenacházející…“
F. Palacký, Hlasowé 1846.

„Mesto Martin, … zostredivšie v sebe krev národa, stáva sa srdcom Slovenska.“ 
Sokol, 15. VI. 1861.

„Slováci – natio urbes condens?“
Štefan Mišík, Národnie Noviny 1887.

Kollárove úvahy o Nitre

Nitra - hlavné mesto Slovenska.

Nitra - hlavné mesto Slovenska.

Úvahy o oddelení a oslobodení Slovákov od Maďarov boli tu dávno pred revolučným rokom 1848. Naši predkovia hľadali riešenie svojej existencie napríklad aj v obnovení Veľkej Moravy s Velehradom ako centrom s nádejou, že Velehrad skoro sa vyrovná Prahe. “Že aké neprirodzené bolo roztrhnutie starej Veľkej Moravy, to je jasné z faktu, že ani v jednej polovici nevyvinulo sa čisto slovanské hlavné mesto. Hlavné mesto krajiny má odzrkadľovať celé teleso národa, jeho dušu zem, ale ani Brno ani Olomouc, ani niktoré slovenské mesto nezodpovedá tejto úlohe.” (str. 31)

Ruppeldt píše: „Roku 1849 od jari do zimy boly viaceré slovenské deputácie u cisára: v Kroměříži 7. marca (Janeček, Hýbl, Daner), v Olomouci 20. marca (Hurban, Zach, Kuzmány, dr. Kozáček) a iné, žiadajúc osvobodenie Slovákov od Maďarov. V tom smysle boli memorandá: myjavské, žiadajúce sriadenie Slovenska (s týmto menom!) na spôsob srbskej Vojvodiny, a viedenské (Kollár a J. Hlaváček). Dňa 19. októbra bola veľká, 15-členová deputácia slovenská, na čele s Valáškom, u cisára, Schwarzenberga a Bacha, žiadajúc autonómiu pre Slovensko. I zatým dochádzali do Viedne memorandá a menšie deputácie s podobnými žiadosťami. V nich sa znova vynorily i návrhy na centrum pre nádejné samosprávne územie slovenské. Valáškova deputácia navrhovala cisárovi Nitru, B. Bystricu alebo B. Štiavnicu.“ (str. 31) Teda nie Bratislavu, ktorá vtedy za vhodné slovenské centrum nikomu ani len nenapadla. Určite preto, že skutočným centrom ani nemohla byť, keďže cetrum má byť v centre, čiže v strede a nie na samej periférii.

Kollár prišiel s návrhom vytvorenia samostatného kniežatstva alebo vojvodstva podľa vzoru Srbov. Za hlavné mesto navrhoval Nitru. V liste z Pešti dňa 25. II. 1849 píše: „Pakli by se Slovensko samo v sobě osamostatnilo a zaokrouhlilo, město Nitra mělo by býti jeho centrum, nikoli Bystřice aneb Sv. Mikuláš aneb jiná v Tatrách ukrytá místa /Lipt. Mikuláš, B. Bystrica, Štiavnica, pozn. autora/, jakž někteří chtějí. A to proto, poněvadž poloha Nitry jest k rozkvětu příznivá a tím i pokroku; toto město má historické přízvuky a upomínky pro slovenský kmen, zde sídlil Svatopluk, Sobor, zde učil Method; má znamenité řeky Nitru, Váh, Dunaj v blízkosti a tím i parolodí a železné cesty k obchodu a kupectví potřebné; stojíc v prostředku mezi Peští, Břetislaví /Bratislavou, pozn. autora/ a Vídní. Hranice Slovenska měly by býti ty stolice a kraje, v nichž buď celost, buď většina obyvatelů Slováci jsou. Lepší malé, ale okrouhlé, zdravé, silné tělo, než veliké roztracené, cizím vlivům vystavené.”

Po neúspechu Bernolákovej západoslovančiny (trnavčiny) a po Štúrovom kodifikovaní stredoslovenčiny za literárny jazyk hľadali naši národovci slovenské cetrum na strednom Slovensku, kde by sa naša inteligencia mohla zhromažďovať. To boli tie v Tatrách ukryté miesta, ktoré spomínal Kollár a to najmä Lipt. Mikuláš, B. Bystrica a B. Štiavnica. Turčiansky Sv. Martin vtedy nikto nebral do úvahy.

Nástup Turčianskeho Sv. Martina

Cesta k Memorandu

(str. 72) Rok 1859, porážka Austrie v Taliansku, vzbudil nádeje Čechov i Maďarov. Cirkevný patent z r. 1859 (1. sept.) rozvíril národný boj maďarský v evanjelickej cirkvi pri súhlase i katolíckych Maďarov, a tu evanjelickí Slováci našli sa v otvorenom boji s Maďarmi. Slováci cítili, že nastáva vážna doba, keď môžu získať niečo, alebo môžu utratiť všetko. Všeobecnej túžbe Slovákov sa vyhovelo, keď Ján Francisci začal vydávať Pešťbudínske Vedomosti dňa 19. marca 1861. Pešťbudínske Vedomosti sa založily s tou túžbou, aby Slováci mali konečne svoj jednotný orgán politický, ktorý by bol tlmočníkom ich politických a kultúrnych snáh. Ale od prvopočiatku sa cítilo, že Slovákom sa treba i sísť na veľkom národnom shromaždení a vysloviť svoje národné požiadavky. Dňa 6. apríla 1861 zasadol v Pešti uhorský snem. Slováka nebolo tam ani jedného. Slovenskí mužovia vedeli, že slovenské požiadavky nebude tam nikto zastupovať. Ale cítili potrebu vysloviť ich.

Tu prišla na rad veľká osudná otázka: kde to urobiť, kde sriadiť také veľké národné shromaždenie? Slovenskí národovci cítili, že to musí a môže sa stať len dnu v lone národa slovenského. Akiste nejednému Slovákovi preblesla vtedy hlavou myšlienka: Aká bieda, že nemáme všeobecne uznaného národného centra! Česi pri takých manifestáciách nemuseli rozmýšľať, kam majú ísť, mali svoju Prahu; i Maďari mali vtedy už pevné stredisko v Pešti. Či mali a mohli ísť Slováci robiť také shromaždenie do Prešporku – Bratislavy, na kraj Slovenska? Či mohli ísť do Levoče, Prešova, alebo práve do Pešti? Gemerské a nitrianské slovenské mestečká boly ďaleko v bok. Bolo treba vysloviť vôľu národa tam niekde z jeho stredu, srdca, odtiaľ, kde literárna reč, vtedy už temer všeobecne prijatá, mala svoj domov. Mnohí iste cítili a vedeli i to, že už i len z praktického ohľadu treba sriadiť to shromaždenie niekde na strednom Slovensku, kam sa najľahšie môžu sísť Slováci zo všetkých krajov, a to i katolíci i evanjelici. Na takej všeobecnosti toho shromaždenia a nádejného prejavu záležalo v ten čas veľmi mnoho, vlastne všetko. To nemohla a nesmela byť len nejaká regionálna alebo konfesionálna akcia.“

Pri prípravnej porade vyskytla sa myšlienka, “aby mestečko Mošovce požiadané bolo, aby ono, osvojac si Memorandum, vyzvalo celé Slovensko podpísať ho a schôdzku pre poradu určiť, aby sa táto porada azda v Štubnianskych kúpeľoch vydržiavala … a jestli by sa Mošovce na to vziať nechcely, či by úlohu mesto Brezno na seba neprijalo …” Toto spomína G. Zechenter, ale neudáva deň tej porady, ani ako prijaly Mošovce toto vyzvanie. Pavel Mudroň vo svojom životopise spomína: “Robily sa pokusy, a Brezno že by už temer bolo malo vôľu takúto poradu pozvať, ale sa od toho odradilo. I na Liptovský Sv. Mikuláš že sa rátalo, na Krupinu atď., ale nikde to nešlo.”

Tak sa stalo, že mestský výbor Turčianskeho Sv. Martina dňa 9. mája 1861 na návrh Andreja Švehlu uzavrel, “aby sa vyzvali všetci národovci v Uhrách ku schôdzke do tohoto hlavnieho mesta slávnej tejto stolice Turčianskej ku porade a usporiadaniu žiadostí Slovákov … na 6. június b. r.” S týmto uzavretím mestskej rady martinskej začalo sa povedomé jednotné koncentrovanie slovenského národného života.

Nebola náhoda, že práve v Turci sa to stalo. Turiec bol na to priamo predestinovaný centrálnou polohou v slovenskom elemente a na slovenskom území. Turčianske nárečie bolo vtedy už ustálené za literárnu reč slovenskú. V Turci bol oddávna povedomý slovenský život, čoho príčinou bolo iste v nemalej miere samo to, že Turiec je tak v srdci Slovenska, ako azda ani jedna iná slovenská župa. Spomenul som, že martinský ev. farár Onderj Plachý už r. 1785 redigoval v B. Bystrici vydávané slovenské noviny. Z Turca pošiel Kollár i Hodžovci. V Martine už od r. 1839 hravaly sa slovenské divadlá, ktorá činnosť r. 1859 obnovila sa tak, ako nikde inde. Turčianski šefraníci chodili oddávna po svete, najmä po Rusku, mali široký rozhľad a vedomosti obzvlášte o Rusoch a iných Slavianoch. V Turci bolo pomerne mnoho národovcov, hodne slavianskeho ducha. R. 1842 našlo sa v Turci 148 zemänov, ktorí podpísali prosbu na vládu, aby povolila Štúrovi vydávať slovenské politické noviny, – fakt, aký azda nikde inde v Uhorsku nebol možný, ani vtedy, ani zatým, a ktorý dokazoval, že najskôr v Turci najde slovenská vec podpory i u zemianskej triedy. Cez Turiec viedla cesta národovcov r. 1847 z Liptova na západ, aby mohli podať ruky západným Slovákom (v Čachticiach). Očitý svedok, Jozef Horváth, píše, aké národné povedomie bolo v Turci už pred r. 1848; z malého Turca za jeden deň 400 dobrovoľníkov sa prihlásilo do boja proti Maďarom /kým protislovenská Bratislava sa do revolúcie nezapojila, pozn. autora/, politických väzňov r. 1848 bolo z Martina a okolia pätnásť a Beniczky Lajos, vládny komisár maďarský, už v tie časy spomínal Turčiansku stolicu ako najnebezpečnejšiu z ohľadu slovenského pohybu. Vo Vedomostiach čítame: “vúbec je známo, že Turiec … je zaiste jedna z prvých stolíc, ktorá svojou municipálnou mocou vyslovila: je slušné, aby sa zápisnica výboru aj v slovenčine viedla …”
Stefan Marko Daxner už 17. mája 1861 písal ako program k svolanému národnému shromaždeniu, že “neomylne potrebné je: uznať osobnosť národa slovenského v priestore tom, ktorý on skutočne zaujíma; neomylne potrebné je: vyhraničenie národa slovenského na základe národopisnej čiary, jako jedneho dištriktu horňouhorského”, a on to bol, ktorý pri robení Memoranda najpevnejšie stál na tom, aby sa vzala dnu i požiadavka Slovenského Okolia, ako sa i stalo. Mnohí Slováci, i hodne neskoršie, menovali toto uzavretie fantastickým, žiadajúcim nemožné veci. …
Tu chcem len na to poukázať, že keď Daxner formuloval túto požiadavku, ako sa ona i dostala do Memoranda, celkom sa zabudlo označiť, kde by to Okolie malo, čo mohlo mať svoje centrum. Azda nemohlo sa to vtedy vypovedať, ale fakt je, že neoznačilo sa nijaké stredisko. Memorandum žiada i slovenskú právnickú akademiu “v príhodnom meste slovenskom”, ale zasa neoznačuje v ktorom. …

Po zakončení shromaždenia národovci si bláhali – iste nie bez oprávnenosti -, že “na malé ináče, ale znáhla povstalou povesťou veliké mesto Sv. Martin oči všetkých národov uhorských a rakúskych, ba oči celej Europy s napnutosťou obrátené boly”. Či sa možno diviť tomu plesaniu, keď na pr. Pešťbudínske Vedomosti mohly citovať i významný hlas v celej Europe vtedy známeho orgánu, augsburgskej “Allegemeine Zeitung”, ktorý písal pod titulom: Hurban a slovenský kongres, že “Shromaždenie bude robiť epochu. Nech sa v tom nemýlia ani v Pešti ani vo Viedni! Nikdy nevystúpilo Slovensko v takej kompaktnej mase, ako teraz. A čo bolo jeho zárodkom? 10. máj 1848. Vtedy sa sišlo 25 kňazov, učiteľov a žiakov vo Sv. Mikuláši pod predsedníctvom Hodžu. Vtedy sa žiadalo omnoho menej, ako teraz, a čo bola odpoveď Pešti? Šibenica! …” Článok sa končí: “Toľko je isté, že Slovákov už nijaká moc na svete nemôže ponemčiť ani pomaďarčiť.”

Cesta k Matici Slovenskej

Prvá budova Matice Slovenskej v Martine.

Prvá budova Matice Slovenskej v Martine.

(str. 81) Na národnom shromaždení r. 1861 formulovala sa i otázka založiť Maticu Slovenskú, aby celonárodný politický prejav priniesol i prvé pozitívne ovocie: celonárodný kultúrny ústav, o ktorom národovci oddávna snívali.
V súvislosti so založením Matice znova sa dostala na povrch otázka jej sídla a tak znova sa rozhodovalo, kde sa má zakladať slovenské kultúrno-národné stredisko.
Keď sa slovenskí národovci spytovali, ktoré mesto by bolo ochotné prijať nádejnú Maticu do svojho lona, obecná rada mesta Brezna, na návrh svojho mešťanostu Jána Černáka, dňa 28. augusta 1861 uzavrela, že “nie len že nič nemá proti tomu, aby výbor Matice Slovenskej svoje porady v slavnom král. meste Brezne držiavať mohol, lež k tomu vďačne privoľuje”. Ale na nátlak vlády dňa 6. októbra zrušili to uzavretie. Daromný bol protest roduverných Slovákov breznianskych, ktorí “uvalujú všetku zodpovednosť za skutok tento hanebný na jeho pôvodcov; tí nech si zodpovedia pred súdom spravedlivým terajšieho sveta i pozdného potomstva”. …
Aký význam pripisovala veci i uhorská vláda, vidno z toho, že poslali kráľovského komisára Ondreja Havasa, aby breznianske občianstvo sterorizoval. Breznianska rada i v jeho prítomnosti znova sa osvedčila za prijatie Matice. Ale úradný nátlak nakoniec jednako vykonal svoje: novosostavený výbor dňa 8. apríla 1862 odriekol sa Matice.
“Splašená holubica” skoro našla prítulok. Mesto Turčiansky Sv. Martin vo svojom valnom shromaždení už dňa 21. apríla 1862 uzavrel: “Otvoriť svoje náručie shromaždeniu v záležitostiach Matice a s radosťou a plesaním verejne sa osvedčil, že … si drží za najsvätejšiu povinnosť … prijať nie len sídlo Slovenskej Matice, ale aj akékoľvek shromaždenie v jej záležitostiach.” … Úprimný výraz slovenského srdca je doslov dopisovateľa: “Nech mu (mestu Martin) tak pomáha Hospodin Boh, ako on pomáha svojmu národu a nech oslávi jeho meno slávou slovenského národa.” …
Medzitým sa i v Liptovskom Sv. Mikuláši vyslovilo želanie, aby Matica svoje sídlo ta preložila: samo predstavenstvo obce poslalo na základe valného shromaždenia osvedčenie a želanie, aby Matica Slovenská svoje sídlo do L. S. Mikuláša preložila. …
Zaujímavý je i hlas z Brezna z toho času. Už v marci 1862, keď sa zdalo, že Brezno predsa sa len neodriekne Matice, jeden Brezňan (“Zábrežanský”) ostrým zrakom postriehol národný i hospodársky význam toho, ak v Brezne budú každý rok Matičné shromaždenia, že to donesie i peniaz do mesta. A dokladá: “Ale čože je toto proti zisku duchovnému? Budeme chodievať do Brezna ako Čech do svojej Prahy, Maďar do Pešte, Srb do Nového Sadu a Horvat do Záhrebu.” …
Našli sa národovci, ktorí si želali Maticu do Banskej Bystrice. … Spomenutá snaha ostala len peknou túžbou; mesto Banská Bystrica bolo už i vtedy národne také slabé, že tamojší národovci ani len návrh neopovážili sa predložiť mestu, aby prijalo Maticu.
(str. 194) Národovci od r. 1863 inštinktívne, ale i podvedome ta /do Martina, pozn. autora/ začali koncentrovať svoje literárne a iné kultúrne ústavy, neskoršie i hospodárske podniky. Mnohí sa v Martine usadili na stálo. Ale už čoskoro začala sa proti nemu obracať i nevôľa maďarskej vlády, – kultúrne ústavy boli zrušené, nové nebolo možné zakladať, vláda začala hatiť i vnútorný vývin mesta, najmä odtrhnutie mesta od železničného uzla zastavilo vývin /stanica sa spravila vo Vrútkach, pozn. autora/. Posledný ústav, ktorý Slováci mohli založiť, bola Muzeálna slovenská spoločnosť. Toto všetkoo spôsobilo, že príliv nových ľudí do Martina prestal a nastala stagnácia vo vývine. Že v koncentrovaní v Martine musela nastať akási stagnácia, to bolo nevyhnutne zapríčinené i politickým a kultúrnoliterárnym vývinom na Slovensku od konca minulého storočia.

Zdroj: Fedor Ruppeldt, Koncentračné snahy slovenské do roku 1918.

(Str. 193) Vajanského slová o Turci: „Bolo tu niečo, čo sa volá genius loci.“ Ten genius loci nemohol byť a nemôže byť, aspoň nikdy nemôže tak byť na brehoch Dunaja a vôbec na nijakej periférii zemepisného a etnického telesa národa.

Myšlienka Nitry ako centra

Znak Matice Slovenskej vychádza z návrhu Jozefa Hložánskeho.

Znak Matice Slovenskej vychádza z návrhu Jozefa Hložánskeho.

(Str. 106) Celkom nakrátko chcem ešte spomenúť jeden hlas koncom šesťdesiatych rokov, ktorý svedčí, že vtedy už Slováci povedome rozmýšľali o význame a potrebe národného centra. Je to hlas Jozefa Hložánskeho v jeho „historicko-politickom sborníku“, ktorý pod titulom „Biele Uhorsko“ vyšiel v Pešti všetko spolu v šiestich číslach koncom r. 1868 a neskoršie.

V tomto sborníku, písanom literárnou, ale slohove i slovne veľmi kurióznou slovenčinou, Hložánsky s veľkým aparátom svojej historickej a diplomatickej učenosti vysvetľuje, že ešte pred príchodom Maďarov a i zatým, ako integrujúca časť Uhorska, existovalo takzvané Biele Uhorsko, ktoré podľa neho malo pevné hranice Toply a Tisy, Karpat, rieky Moravy a „bieleho“ Dunaja, a tu „od V. storočia býva národ slovenský“. S nemalým smyslom pre význam fantázie dokladá: „A teraz, láskavý čitateľu, predstav si v mysli stredisko tohoto územia, stredisko svojeho otočestva, našu matičku: vysokú Nitru! V tomto ohraničenom zemišti … býva národ náš ako individuálna bytosť.“ Z toho vyvodí, že „my Slováci v prvom rade gravitujeme sami do seba, do našeho Bieleho Uhorska, do našeho ťažišťa Nitry„. V politickom programe pre prítomnosť žiada federáciu, Biele Uhorsko pre Slovákov a kráľovské knieža do Nitry; nakreslil i znak toho slovenského Bieleho Uhorska, ktorý je ten istý, ako terajší znak Slovenska. Stojí ináče na základe Memoranda, a Daxnerovu ideu Slovenského Okolia pokladá za „znamenitý pokrok“, ale on sám ide ďalej a – uznať treba – s dobrou logikou a smelosťou podáva program krajinskej vlády slovenskej, hodne presnejšie, než ako o tom hovorí Memorandum.

Z jeho článkov nás v tejto úvahe zaujíma len to, že našiel sa vtedy Slovák, ktorý s pozoruhodnou bystrosťou poznal, povedome a s veľkou dôslednosťou zdôrazňoval, že v akejkoľvek forme samosprávy Slovenska absolútne patrí i ustáliť centrum a že dôsledne ta treba dať všetky inštitúcie, ako spomína: „zemská vláda, sobor (snem), kultus a vyučovanie a pravosúdie … nech majú svoje stredište v hlavnom zemskom meste Nitre“, s dôslednosťou, ktorá je i dnes na závidenie a nasledovanie, žiada, že tam má byť aj arcibiskupstvo slovenské a „vláda absolútna hierarchie ostrihomskej nech nepresahuje k nám cez Biely Dunaj…“, v Nitre má byť i centrum evanjelickej superintendencie (jedinej), tam má byť aj univerzita s polytechnikumom; myslí i na zástavu (slovenskú trikoloru) a na spomenutý už znak Slovenska.

Hložánsky má dôvody za Nitru len historické, ale je veľmi dôsledný v požiadavke Nitry za hlavné mesto Slovenska. Ale mimoriadne cenný je jeho výraz, že „národ má gravitovať v prvom rade do seba“. Hložánsky sa nestará o dôvody zemepisné, že Slovensko podľa pochopov XIX. storočia je inakšie, ako Biele Uhorsko 900 rokov predtým.

Hložánsky T. S. Martin ani nespomenul, hoci v ten čas tam a jedine tam mohol byť a bol slovenský národný život ako-tak sústredený. Ironiou osudu je, že i tieto svoje originálne náhľady tlačil – v Pešti, a nemajúc kontaktu so skutočným vývinom národného života, po šiestich čislach musel zastaviť svoj sborník a sám – ztratil sa vo svete. Šiel do Ruska a tak ztratily sa jeho stopy. A Nitra! Jej sláva ležala už vtedy celkom „v tôni skrytá“, stala sa prednou baštou maďarizácie naproti Morave a onedlho zatým stala sa sídlom Femky, ktorá pomocou slovenských matičných peňazí odnárodňovala Slovákov. Negatívne dokazovalo sa, že skutočne živé, pulzujúce národné stredisko-srdce, gravitačný fokus môže sa tvoriť len tam, kde na všetky strany má povedomý národ okolo seba.

Zdroj: Fedor Ruppeldt, Koncentračné snahy slovenské do roku 1918.

Cesta k Bratislave

Bratislava - mesto na samej periférii Slovenska.

Bratislava - mesto na samej periférii Slovenska.

(str. 213) Dňa 30. októbra 1918 bola vyslovená v Turčianskom Sv. Martine Deklarácia slovenského národa, pre politický vývin Slovákov historicky absolútne významná.

Slovenská Národná Rada, sriadená v Turčianskom Sv. Martine, už v polovici októbra 1918, s Deklaráciou vystúpila ako prvá faktická vládna moc slovenského národa.

Dňa 10. decembra 1918 vláda Československej republiky poverila dr. Vavra Šrobára za splnomocneného ministra pre Slovensko a vymenovala 14 referentov pre užšiu vládu slovenskú.

Dňa 12. decembra 1918 začala Šrobárova vláda úradovať na Slovensku, v Žiline.

Dňa 8. januára 1919 vydala vláda Československej republiky nariadenie (č. 6/1919), ktorým – s platnosťou od 23. januára 1919 – rozpustila Slovenskú Národnú Radu a jej odbočky.

Dňa 4. februára 1919 prišla Šrobárova vláda do Bratislavy, vtedy ešte Prešporku, a ústami bratislavského župana, Sama Zocha, vyhlásila, že toto mesto robí svojím sídlom a tak hlavným mestom Slovenska.

Turčiansky výbor Slovenskej Národnej Rady ešte koncom r. 1918 dal vypracovať memorandum, v ktorom žiada, aby vláda republiky mesto Turčiansky Sv. Martin určila za hlavné mesto Slovenska; toto memorandum prijal výbor na zasadnutí dňa 30. decembra 1918, dňa 9. marca 1919 predložil ho ministrovi dr. Šrobárovi v Bratislave, dňa 14. marca 1919 deputácia z Turca oddala ho v Prahe prezidentovi a vláde republiky.

Vývin od 4. februára 1919 je, že Bratislava, mesto úplne na periferii ležiace, je hlavným mestom Slovenska, odvtedy až doteraz ta sa koncentruje všetko, osadilo sa tam veľké procento slovenskej inteligencie, investujú sa tam stámilióny verejných, štátnych a národných peňazí, ceny pozemkov stúpajú ohromne; mesto je trojrečové, neslovenské elementy sa sotva asimilujú, lebo obchodný ráz mesta ich udržuje, a práve tieto živly bohatnú najviac skrze náhly vzrast mesta. Bratislava je hospodárskym i administratívnym centrom Slovenska a umele sa tvorí tam i kultúrno-národné stredisko, čomu však v dôsledku svojej periferickej polohy nikdy nemôže primerane zodpovedať. Nevýhody celého stavu pre celok Slovenska a slovenského národa, a to i zo strany hospodársko-finančnej i so strany kultúrno-národnej a politickej, sotva sa vyvážia niektorými výhodami hospodárskymi, i to vo viacerých veciach len momentánnymi a zdanlivými.

Debata, či Slováci, pokračujúc tradíciu doby od r. 1861 do 1918, nemali by si v ústrednom kraji Slovenska a v strede najčistejšieho slovenského elementu stvoriť svoje kultúrno-národné a administratívne stredisko, začala sa už r. 1919, obnovila sa na jar r. 1926, znova v jeseni toho roku i zasa r. 1927, najmä keď začala sa verejne pojednávať otázka nového administratívneho sriadenia Slovenska, zrušenia žúp a zavedenia krajinskej správy, ktorá má mať primerané ústredné sídlo.

Veľká časť slovenskej verejnosti, nielen na strednom a východnom Slovensku, ale i v samej Bratislave, cíti dobre, že Bratislava sa nehodí za centrum administrácie a za stredisko slovenského kultúrno-národného života. Mnohí cítia i to, že na druhej preriferii vzrast Košíc a prípadná odbočka (expozitúra) krajinskej správy na východe môže byť semenom takého vývinu, pri ktorom Slovensko a slovenský národ, len čo osvobodený, začne sa deliť na dve administratívne polovice, na dve kultúrne oblasti, na dva záujmové kruhy, čo by pri polohe a podobe Slovenska, pri faktickom jeho stave kultúrno-spoločenskom, hospodárskom a politickom mohlo byť veľmi nebezpečné a mohlo by pripravovať úplné rozpoltenie Slovenska. Mnohí inštinktívne cítia, že jediným zabezpečením proti tomuto nebezpečenstvu by bolo silné, imponujúce kultúrno-národné jednotné a jediné centrum na prostriedku Slovenska a slovenského živlu.

Zdroj: Fedor Ruppeldt, Koncentračné snahy slovenské do roku 1918.

Záver

Nedá mi na záver nepovedať moju úvahu, ktorá tkvie v tom, že absencia centrálneho slovenského mesta bola nám prekážkou v koncentrovaní sa, ale práve vďaka nej sme zrejme dokázali prežiť maďarizáciu. Lebo, keby sme mali centrálne mesto s dosahom na Slovákov, Maďari by ho boli podchytili a teda pomaďarčili s ním aj nás ostatných, ako sa to stalo Slovákom v Panónii alebo v Zátisí.

Zachráňme Svätopluka!

J. M. Hurban adresoval často pomýlenej slovenskej inteligencii tieto slová: „Aj my teda musíme sa už raz naučiť byť Slovákmi. A najprv to musíte urobiť vy, učení a osvietení ľudia slovenskí. Lebo od vás ide dobrý tón po strunách národného života. Lebo akože sa bude pýšiť menom Slovák slovenský remeselník, keď vidí, že jeho kňaz, jeho advokát, jeho sudca, jeho pán nič na to nedrží, ale práve svoj slovenský pôvod zapiera a za svoje plemeno falošne sa hanbí… My sme však národ života a budúcnosti.“

„Dostávam veľa podnetov, aby som s tou sochou niečo urobil,“ povedal predseda parlamentu Richard Sulík (SaS). Svätopluk je na nádvorí Bratislavského hradu, ktorý spravuje kancelária Národnej rady. „Zriadim expertnú komisiu, tam pozvem niekoľko renomovaných historikov, nechám ich to posúdiť a nechám si poradiť.“
Bude vraj hľadať riešenie, ktoré bude „historicky korektné, bude s ním väčšina ľudí súhlasiť a nemalo by byť príliš nákladné“.

Čítajte viac: http://www.sme.sk/c/5470410/svatopluk-ma-kriz-od-hlinkovej-gardy.html

Kvôli snahám nového predsedu parlamentu Richarda Sulíka o vytvorenie „odbornej“ komisie, ktorá má nájsť historicky „korektné“ a lacné riešenie pre Svätopluka, Sclabonia založila skupinu na facebooku – Som ZA Svätoplukovu sochu. Ak vám záleží na Slovensku, na slovenskom kráľovi, kráľovi starých Slovákov, podporte túto skupinu. Pretože tak, ako je to v šachu, kráľovstvo padne vtedy, keď padne kráľ. Ak nám kráľa Svätopluka zoberú, tak to bude šach-mat Slovákom a Slovensku.

Bol podľa vás Svätopluk kráľom starých Slovákov?

Zobraz výsledky

Loading ... Loading ...

Súhlasíte s nainštalovaním Svätoplukovej sochy na Bratislavskom hrade?

Zobraz výsledky

Loading ... Loading ...

Páči sa vám Svätoplukova socha na Bratislavskom hrade?

Zobraz výsledky

Loading ... Loading ...

Vadí vám, že Svätoplukovu sochu vytvoril komunistický sochár?

Zobraz výsledky

Loading ... Loading ...

Aké mesto by podľa vás malo byť hlavným mestom Slovenska?

Zobraz výsledky

Loading ... Loading ...

Máte radi Bratislavu?

Zobraz výsledky

Loading ... Loading ...

Súvisiace články:

25 Responses to Na obranu Svätopluka a o potrebe tieňového hlavného mesta Slovenska

  1. Frantisek píše:

    Uf tolkonenavisti voci Bratislave ako na tejto stranke sa nevidi kazdy den. Bratislava nam zobrala to a potom tamto. Tak sa na to pozrime trosku realnejsie: Bratislava sa stala hlavnym mestom SR z dovodu ze bola ako jedina schopna poskytnut priestory pre statne organy a mala Dunaj co sa naramne hodilo vtedajsej CSR.
    Ak uz nove hlavne mesto chcete tak Vam kazdy jeden Bratislavcan zatlieska lebo skorumpovana politika nikomu chybat nebude.
    Za 28rokov mojho zivota mi ziadne ministerstvo ani urad vlady dokonca ani parlament za rohom nepomohli k lepsiemu zivotu a ze by vlada za poslednych 20rokov enormne investovala v BA no neviem neviem. To ze sa postavil jeden stadion no budis myslim ze sa premrhalo omnoho viac penazi na mensich menej okatych projektoch v regionoch.
    Co sa tyka cestnej infrasyruktury vraj treba dialnice natiahnut z Nitri atd. To je obrovsky blud lebo dialnicu treba prvotne riesit tam kde su najvacsie dopravne naroky no a nehnevajte sa ale BA svojou velkostou bola kandidatom c.1 to je matematicka istota! To ze sa stavia pomaly to je chyba politokov ktory prepacte ale vo vacsine pochadzaju z regionov a nie z BA! Presun hlavneho mesta este nikde nezmenil tazisko ekonomickeho rastu! Nikde!
    Velke firmy si otvaraju kancelarie vo velkych mestach a mimo nich ide vacsinou vyroba a nizsie posty. Preco? Lebo na vrcholovych poziciach su ludia ktory zarabaju vela a chcu luxus a ten im ziadne ine mesto v SR nedozici v takom mnozstve ako BA a co nekupia tu to najdu vo Viedni. Takyto lidia potom tahaju so sebou ine vyssie platene pozicia a ty zas tahaju uctovnikov sekretarky atd. A to je nekonecny kolotoc! Bratislava ako jedina v Europe nedostava na reprezenracne ucely nic z rozpoctu statu narozdiel nap. Praha alebo Budapest su ako hlavne mesta dotovane a to je dovod preco su dostojnejsim hlavnym mestom! Nie Bratislava sa spraca ako macocha ale Slovensko k Ba ako k dojnej krave! Daj bud solidarna ale ked neco potrebujes zariad si to sama!
    Toto je realita. Ziadne vladne organy Vam prosperitu sukromnych firiem neprinesu do Vasho mesta! Pri dnesnom stupni informatizacie a vysokom stupni elektronickej komunikacie je blizkost statnych institucii pre investorov dolezita minimalne ba az nulovo! Nitre prajem aby sa stala hlavnym mestom mozno vtedy zisti ze to take lahke a vynosne nie je ako si mysli.

  2. milanxyz píše:

    Pán „majlo6“,
    neviem, či Vás čítanie môjho, alebo niekoho iného odkazu natoľko rozčúlilo, že ste to poplietli všetko dokopy. Neviem, prečo by ste mali brať moju poznámku, že Vaše meno mi znie „ugro-fínsky“, ako urážku. Prečo? Čo Vás na tom, ako to mne znie uráža?
    Prečo by som Vám ja mal vysvetľovať, pre ktorý historický kríž sa majster sochár rozhodol? Mne to je jedno, spýtajte sa jeho, mne vôbec nevadí tak, ako to je. Vám áno?
    Čo sa týka Slovenov, Slovákov a Slovanov, tam ja nemám problém. Podľa prof. Feráka Sloveni – predkovia Slovákov, žili na našom území nepretržite už nejakých 8 tisíc rokov, čiže aj slovenská história je tak stará. Nakoniec aj slovanská, pretože Sloveni/Slováci patria do skupiny národov, ktoré posledných nejakých dvesto rokov nazývamé slovanské.
    O Pražanoch a Brňanoch diskutoval niekto iný.
    Je fakt, čo tvrdíte, že každý, kto sa bude snažiť ma presvedčiť, že najstarší zaznamenaný originálny názov ríše/ kráľovstva Slovenov „Megále Marabia“ znamená „Veľká Morava“, že určite nepochodí, lebo to určite nie je ten správny preklad. Ten originál, ako som písal nájdete v Porphyrogenetosovi, čo je každému historikovi s „gebírom“ známe.
    Na potvrdenie toho netreba žiadať žiadného historika, aby sa pod to podpísal.
    A o môj „kus rašeliny“ sa neobávajte, slúži mi v celku dobre, ba čo viac, mám dojem, že lepšie, ako Vaša Vám.

  3. Juraj Valúšek píše:

    To ste nemali písať, že ste študoval v Prahe:-) Ja som študoval v BA a som podľa nich český špión, čo budete potom Vy? 😀 Tento paranoidný portál je najlepšia sranda, akú som v poslednej dobe zažil, budem sem chodievať rád 🙂

  4. Rudolf Moravecky píše:

    Viete, vy sa nemôžete opierať len o tvrdenia jedného kronikára, musíte si všímať aj iných.

  5. Juraj Valúšek píše:

    Vojak = slobodný muž = plnoprávny člen kmeňa

  6. rado píše:

    Moravanmi = vojakmi, nie obyvateľmi

  7. Juraj Valúšek píše:

    Neospravedlňujte sa, on nie je moja rodina 😀

  8. Juraj Valúšek píše:

    Inak národné cítenie nie je vecou genetiky. Poznám ľudí, ktorí majú obidvoch rodičov Maďarov, ale sú Slováci. Dokonca sú za to, aby sa všetci Maďari naučili po slovensky a nehlásili sa k Ma´darsku.

    Keď je niekto súčasťou kmeňa, rodu, tak ho nazveme Moravan. To, že Mojmír a Pribina boli príbuzní, hovorí český historik Dušan Třeštík (ktorého tu p. Rado dosť urážal). Oporu v prameňoch to vôbec nemá. Ak by to tak ale bolo, tak aj Pribina by bol Moravan.

    Pochopte, to bola patriarchálna spoločnosť, nie pluralitná. Po otcovi sa človek zaradil do nejakého kmeňa, prijal jeho zákony, zvyky, kult… Kniežatá sa stávali kniežatmi tým, že ich vyvolilo ľudové zhromaždenie, alebo družina. postupne sa moc kniežat zväčšovala a kniežatstvo chápali dedične ako svoj „majetok“. Knieža bol hlavou kmeňa. Bolo by divné, keby sa chápal ako niekto mimo svojho moravského kmeňa.

    Pribina celý život proti Moravanom bojoval. R. 861 ho Moravania v boji zabili.

  9. Rudolf Moravecky píše:

    Nuž, ukázalo sa, že niekomu chýbajú fakty 😀

  10. Juraj Valúšek píše:

    A Vy ignorujete, že sa zároveň volali aj MORAVANIA, MORAVSKÉ kniežatá. Slovän = Slovan! Vy to asi nepochopíte.

    Rakúšania a Nemci nie sú jeden národ.

  11. Juraj Valúšek píše:

    Tak Conversio 10 hovorí: “Quidam Priwina exulatus a Moimaro duce Maravorum”

    Akýsi Pribina, vyhnaný Mojmírom, kniežaťom Moravanov.

    Viete, je smutné, že Bavori v 9. stor. boli asi tiež čechoslovakisti

    Exulatus = vyhnaný po boji, dosvedčuje to aj archeológia, na Slovensku sa našli vypálené hradiská z prvej polovice 9. stor.

  12. Juraj Valúšek píše:

    Tak Conversio 10 hovorí: „Quidam Priwina exulatus a Moimaro duce Maravorum“

    Akýsi Pribina, vyhnaný Mojmírom, kniežaťom Moravanov.

    Viete, je smutné, že Bavori v 9. stor. boli asi tiež čechoslovakisti 🙂

    Exulatus = vyhnaný po boji, dosvedčuje to aj archeológia, na Slovensku sa našli vypálené hradiská z prvej polovice 9. stor.

  13. rado píše:

    Z ktorej Moravy? Bavori do roku 822 žiadnych Moravanov nepoznajú, len Slovenov. To je jasný dôkaz, že Mojmír nemohol pochádzať z dnešnej Moravy v ČR.

  14. rado píše:

    Aj pre Vás je učebnica pre I. stupeň ZŠ niekedy z čias ČSSR Bibliou a preto je skutočne zbytočné s vami debatovať. Pre Vás je to predmet viery a vy stále omielate to isté,ako nejaký fanatik– na vás neposobia žiadne argumenty, žiadne informácie…. Kde ste prišli k tomu Veľkému Súboju medzi Mojmírom a Pribinom? Je o tom nejaký doklad? Mojmir Pribinu vyhnal …. možno ho len prepustil zo svojej služby a ten predsa išiel ponúkať svoje služby potom, ako vieme, všetkým kol dookola. Nikde sa nepíše ani o vojne ani o súboji.To len českí historici tak vydedukovali, aby ich nimi prisvojený Mojmír porazil slovenského panovníka. Pritom ani nedokázali, že ten Mojmír vobec na území dnešnej ČR niekedy bol. Nad Dunajom totiž leží niekoľko moravských krajín – jedna s názvom Veľká MOrava sa nachádza napríklad v Srbsku.

  15. Juraj Valúšek píše:

    Ty kokos, tak v autor tohto príspevku je najväčší tlčhuba, akého poznám. Veď Bavori o Moravanoch hovoria v kuse a Mojmír bol z Moravy, pozrite si Annales regni Francorum ad anno 846.

  16. rado píše:

    Pán Majlo,
    prečítajte si o dejinách aj niečo iné, ako školskú učebnicu z čias ČSSR. To čo vy tvrdíte o Mojmírovi a Veľkej Morave sú len politické manipulácie histórie,ktoré sa z čechoslovakistických pozícií natláčali do hláv školopovinným deťom. Vám sa to v hlave úspešne ujalo.
    O Mojmírovi sa píše len to, že v roku 833 vyhnal z Nitry Pribinu a že to bol Mojmír z priestoru nad Dunajom. Nepíše sa z ktorého priestoru nad Dunajom, ani z ktorej Moravy. Asi neviete, že ich je niekoľko, menovať Vám to nebudem, skúste si to doštudovať. V tej učebnici dejepisu zo 4. triedy ZŠ to však nehľadajte. Okrem českej hypotézy, ktorá bola za komunizmu jediná v škole povolená, existujú aj iné. Z historických správ žiadne Mojmírove moravské kniežatstvo na dnešnej Morave nepoznáme. Ak by existovalo, Bavori by ho spomenuli. Tí však poznali len slovenské kniežatá okolo Dunaja. Česká dedukcia, že Mojmír z ich Moravy dobyl Nitru je zjavne nesprávna. Je dokonca v rozpore s archeologickými nálezmi.
    Vznik Veľkej Moravy spojením toho českého-moravského s nitrianskym je tiež český výmysel. Svätopluk bol od roku cca 846 do roku 871 slovenským kráľom, ktorý sídlil v Nitre. Od roku 871 bol kráľom aj v Rastislavovom slovenskom kráľovstve /so sídlom v Bratislave/. Odvtedy teda môžeme hovoriť o Svätoplukovej ríši, lebo spojil prinajmenej dve kráľovstvá, alebo všeobecnejšie o Slovenskej, alebo Staroslovenskej ríši. Žiadna Veľká Morava sa nekonala. Veľká Morava z povodia dnešných rumunských a srbských riek bola iná krajina, ktorú si Svatopluk tiež časom podmanil. Ale nazývať podľa nej jeho ríšu veľkomoravskou je rovnaká hlúpost, ako nazývať ju českou len preto, že si podmanil aj niekolko kniežať v krajine,ktorá sa vtedy nazývala Bohemia. Ficopovedal len to, čo je dávno jasné českým aj moravským historikom, preto tak usilovne pracovali na falšovaní našich dejín, lebo to bolo veľmi dôležité pri ich asimilačných cieľoch už od konca 19. storočia.
    Pôvod dvojkríža je nejasný. Autor sochy nepochybne ho tam umiestnil v zmysle symbolu Slovenska. Je to umelecké dielo, nie rekonštrukcia podoby Svätopluka.

  17. milanxyz píše:

    Pán „majlo6“
    vlastne popravde by som Vám mal písať len pán „6“, lebo ani Vy ma neoslovujete celým mojím menon na tomto blogu, ale iba menšou polovicou, z ktorej sa po nejakej vete, alebo dvoch, vytratí ďaľšie písmenko.
    Teda pán „6“ neviem, prečo by Vám malo byť mňa ľúto a už absolútne ma nezaujíma pôvod Vášho nicku. Ja som bol skôr zvedavý na význam tej šestky a nie na ugrofínsky znejúce meno pri ňom. A to ste mi naozaj „intelektuálne“ ozrejmili.
    Nuž a to, čo sme sa kedysi učili v škole, dokonca v tej základnej, nemusí byť ešte stále platné. Veď aj „so Sovietskym zväzom na večné časy“ sme sa dreli a naši pra-pra-predkovia aj to, že slnko obieha okolo zeme, aby sa nakoniec ukázalo, že je to vlastne všetko naopak.
    V otázke názvu tzv. Veľkej Moravy som sa pred nedávnom dostal do sporu s jedným českým historikom, ktorý sa o svojej neomylnosti odvolával až na Porphyrogenetosa (dúfam, že sa nemusím rozpisovať, kto to bol), aby nakoniec musel kapitulovať a priznať, že „Veľká Morava“ je vymyslený názov, ale že už sa všeobecne zaužíval.
    Porphyrogenetos v svojom diele uvádza len „Megále Marabia“, meno, ktoré doteraz nikto nerozluštil, a to (čo zaiste viete aj sám posúdiť) má od „Veľkej Moravy“ naozaj veľmi, ale veľmi ďaleko.
    „Veľká Morava“ je dielom vychytralých českých dejepiscov v snahe prisvojiť si históriu Slovenov.
    Zaiste viete (a keď nie, tak si doštudujte), že poslovia národa Slovenov na na dvore byzantského cisára predstavili ako „My Sloveni…“(!!!) a nie My Moraváci (??) alebo Slověni(??), či dokonca Slovania(?), čo len nasvedčuje, že akékoľvek odvolávanie sa na národ „Moravanov“, alebo „Moravský“ je len historická, ničím nepodložená barlička majúca nanajvyš zemepisný význam.
    A to, či mal Svätopluk na štíte jedno, alebo trojramenný kríž, je mi momentálne úplne fuk, to je detail, pre posudenie ktorého ustanoviť komisiu je prinajmenšom smiešne.
    Len tak mimochodom, naviják sa píše s mäkkým „i“(to si pamätám ešte z ľudovej).

  18. Juraj Valúšek píše:

    Občianske vojny vznikajú vo vačších spoločenstvách. Vojnou sa veľký kmeň mohol rozštiepiť, ale už to nebol jeden kmeň, ale dva.

    Ľudia majú vždy viacvrstvové cítenie spolupatričnosti. Ak však Moravania mali vlastný štát a Nitravania tiež, ako mohli byť jedným národom? Prečo tento jeden národ vytváral rôzne štáty, ktoré proti sebe bojovali?

    Povedomie spolupatričnosti mali – boli Sloväni, Slovania. Ale ich regionálne cítenie, ich kmeňové povedomie, bolo rôzne. Moravania uznávali Mojmíra, Nitravania Pribinu. 833, veľký súboj, Nitravania boli porazení.

  19. Juraj Valúšek píše:

    Prepáčte, ale mýlite sa. Nebol to jeden národ. V rámci kmeňa neexistujú vojny. Kmeň je spoločenstvo ľudí, ktorí vnímajú svoju spolupatričnosť. Nitra bola dobytá násilím – archeológovia objavili spálené hradiská. Jeden kmeň v rámci seba neviedol vojny, iba súdy. Ak tu bola vojna, znamená to 2 možné riešenia:

    1. Kmeň sa rozdelil (tak ako napr. Góti na Vizigótov a Ostrogótov). Takto z jedného vznikli dva kmene, ktoré mohli aj proti sebe bojovať. Ale to by znamenalo, že zvíťazila západná časť kmeňa – Moravania. Nitravania boli porazení.

    2. Vznikli dva rôzne štáty – na Morave a na Slovensku. Štát však likviduje kmeň – už nie je dôležité, čo si „myslí“ kmeňové zhromaždenie, ale čo chce knieža a jeho družina. Vlády v kmeni sa zmocní náčelník (knieža) a jeho súkromná armáda (družina). Starešinovia (kmeti) a iní z kmeňovej aristokracie strácajú moc. Knieža zakladá štát. Morava a Nitrava boli nepochybne dva štáty. To ale znamená, že zvíťazil štát Moravanov a nie Nitravanov.

    V oboch prípadoch je jasné, že Svätopluk bol Moravan a jeho nepriami potomkovia žijú na Morave už 1000 rokov.

  20. majlo6 píše:

    Mr.xyz alebo ako sa vlastne voláte, je mi Vás ľúto. Ak sa chcete zaoberať pôvodom môjho nicku, prosím. A čísla niekedy neznamenajú len rok, alebo vek, a vaša dedukcia je skôr známkou podpriemerného intelektu. Ale jeden rok Vám poviem, Mr. xy, rok 833. V tento rok totiž MORAVSKÉ knieža Mojmír I. dobyl Nitiranske kniežatstvo, a odvtedy poznáme Velkomoravskú ríšu tak ako ste sa o tom aj Vy učili ešte na základnej škole, len žial možno ste v tedy nesedel v lavici. Ak sa chceme baviť povedzme o prvom slovenskom panovníkovi, tak tým by mohol byť kľudne knieža Pribina, ktorý bol práve v roku 833 vyhnaný z Nitry Mojmírom. To že ríša potom spájala nielen Moravské a Nitrianske kniežatsvo, ale aj iné slovanské kniežatstvá Vám snáď nemusím vysvetlovať. Ale Fico povedal že Svätopluk bol kráľom starých Slovákov a Vy mu to zožeriete aj s navyjakom, aj keď z historického hľadiska je to čistý výmyseľ. A zopár dotazov mám na Vás, celá táto Vaša iniciatíva na obranu Svätopluka je odkedy? A sú nejaké historické pramene, ktoré poukazujú na to že Svätopluk mal na štíte dvojkríž?

  21. Rudolf Moravecky píše:

    Opäť ste sa ukázali, že hľadáte len to dobré. Prečo sa nezamýšľate nad tým, že prečo zapredal Rastislava Nemcom a naletel im?!

    Ako mohol bojovať za zvrchovanosť od nemeckých cisárovien, uhorských kráľov a pod., keď vtedy ešte Uhorsko neexzistovalo! Rovnako tak nepoznám žiadnu nemeckú cisárovnú z toho obdobia?
    Ako poznáte jeho myšlienky, vy ste boli jeho tieň či tajomník?!
    Dnes máme k dispozícii najmä činy a udalosti, ale nie myšlienky. Tak tu prosím neuvádzajte hlúposti a neoverené domnienky!

  22. Juraj Valúšek píše:

    Tak potom nie je podstatné, či bol Svätopluk kráľ, alebo Slovák, alebo Moravan, podstatné sú jeho myšlienky…

  23. Cyril Hromník píše:

    VÍŤAZ. Slovo víťaz, je dnes chápane hlavne v kontexte bojov a športových súťaží, kde v každom prípade vedľa víťaza stojí alebo leží porazený. Keď však raz ´Pravda zvíťazi´´ ako to hlása slovenské národné heslo, porazeného nebude, bude len pravda. A tu vidíme, že víťazom nie je ten, kto porazí protivníka, ale ten kto sa presadí bez toho aby niečo zničil alebo niekoho zabil. Najväčším a najlepšie známym víťazom v kontexte našej slovenskej historickej kultúry je Ježiš Kristus. Ten zvíťazil nad smrťou svojim vzkriesením bez toho aby smrť porazil. Lebo ako predpovedal Žalm 68.21, spasiteľ našiel „východisko zo smrti“. Takému víťazovi sa v dravidskej tamilčine, ktorá ako vieme nám dala naše meno Sloveni, hovorí ‘viţan-asan’ v zmysle ´bojovníka, ktorý nepozná znovu-narodenie sa´, lebo on svojim pravdivým a teda spravodlivým životom povzniesol sa nad smrť. Takému bojovníkovi sa v našej historickej kultúre zase najviac podobá Ježiš Kristus a ten nielen že je svojím vzkriesením víťazom nad smrťou ale naviac nepozná znovunarodenie, bez ktorého nieto smrti. A keď z mena ´bojovníka, ktorý nepozná znovu-narodenie´ teda z mena ‘viţan-asan’ odtrhneme opakované koncovky mužského rodu –an, zostane nám meno vitas, čo je bezpochybne zdrojom nášho ´VÍŤAZ-a´. Takže nemusíme si pre nášho víťaza chodiť ani k Maďarom (kde vitéz = ´smelý´ je v7znamovo pozmenenou slovenskou pôžičkou), ani k Vikingom alebo Fínom, ba ani k nikdy neexistujúcim, fiktívnym ´praslovanom´. VÍŤAZ-a sme mali v našom jazyku už od doby bronzovej, keď sme ho skrz čulý trans-pontský a podunajský obchod so zlatom, jantarom, striebrom a cínom obdržali spolu s našou bohanskou vierou od dravidských prospektorov a obchodníkov Elamu.

  24. Miert píše:

    Svätopluk je jedným z pilierov našej štátnosti. Osadenie sochy ale nebolo prevedené najšťastnejším spôsobom. Výber zhotoviteľa sochy urobili jej donori, mali na to plné právo, ale…Možno ale nikto so súdobých umelcov takéto dielo technicky nie je schopný spracovať a Kulich bol jediný?
    Toto dielo sa podarilo tak fanaticky spolitizovať a zideologizovať, že tento samotný jav sa dá považovať za fenomén, s ktorým sa treba zaoberať.
    Na jednej strane nás nechajú chladnými javy ako pochovanie hlavného ideológa slovenského fašizmu na Národnom cintoríne /mne je potom fuk, že bol vynikajúci literárny vedec a kritik/, na druhej strane ideme tresknúť na oleji, že máme sochu Svätopluka pred bratislavským hradom. A to mi teda fuk nie je!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *