Blažena Ovsená po Slovenskej zemi – 3. časť – Morava

Blažena Ovsená sa vybrala na cestu po bývalej Slovenskej zemi. Tentoraz na Moravu, do údajnej zeme Mojmíra I. a Rastislava. Navštívila Staré Mesto pri Uherskom Hradišti, Velehrad, údajné hlavné mesto Mikulčice a nakoniec prešla na slovenskú stranu rieky Moravy, aby preskúmala zničený slovenský Stonehenge v Holíči.

Na Moravu som cestovala s veľkým očakávaním. Uvidím hlavné mesto Veľkej Moravy? Kde? V Starom Meste pri Uherskom Hradišti? Alebo v neďalekom Velehrade? Alebo v Mikulčiciach, ktoré sú vzdialené od slovenskej štátnej hranice len nejakých 700 metrov?

Hm, poznáte ten vtip, ktorý Česi s Moravákmi omieľajú donekonečna: “Hlavné mesto Veľkej Moravy bolo na sto percent v Mikulčiciach!” Tvrdia to oduševnene a zápalisto. Jeden by mal pocit, že sa za svoju pravdu aj pobijú. Bolo by to obdivuhodné, keby zatým, akoby mimochodom, nedodali: “A keď nebolo v Mikulčiciach, tak bolo v Starom Meste, alebo vo Velehrade.” Hocikde inde, len nie na Slovensku!

Záver: Ani Boh nevie, kde vlastne bolo hlavné mesto Veľkej Moravy!

Staré Mesto

Moje prvé kroky smerovali do Starého Mesta pri Uherskom Hradišti. Staré Mesto samo o sebe vyzerá veľmi zaujímavo, a určite malo potenciál byť niekedy hlavným mestom Veľkej Moravy. Leží vo vnútrozemí, má pri sebe veľkú rieku. Ibaže chýbajú archeologické dôkazy. To, čo sa vykopalo, som mohla vidieť v múzeu. Pamätník Veľkej Moravy ukrýval základy veľkomoravského kostola. Expozícia bola spravená zaujímavo, ale rozprávacia krabička ma občas naozaj už poriadne nudila. Životný príbeh Mojislava, fiktívneho veľmoža, ma nezaujímal. Zaujímali ma predmety, ktoré ležali vo vitrínach. Boli to šperky a predmety dennej potreby. Šperky, podobne ako v Maďarsku, vyjadrovali slnečné náboženstvo. Bolo pre mňa dôležité vidieť, že v Panónii (západnom Maďarsku), ktorá patrila do Rímskej ríše, sa našli presne tie isté ozdoby, aké sa našli aj tu na Morave nad Dunajom, ktorá nepatrila do Rímskej ríše. Vyplýva z toho jedno: kultúra tej doby bola jedna a to BEZ OHĽADU NA HRANICE A NÁRODNOSŤ! To znamená, že sa nedá určiť etnicita držiteľa daného predmetu. Je to presne ako dnes – ani dnes sa nedá povedať, kto nosil nejaké tričko z Číny. Nemusel to byť Číňan, ale mohol to byť tak Slovák, ako aj Nemec, alebo Cigáň.

Velehrad

Zo Starého Mesta som zamierila do Velehradu. Chrám, ktorý sa v tejto obci nachádza, je naozaj obrovský. Prekvapilo ma to, pretože obec samotná veľká nie je. Akoby bol ten chrám predimenzovaný. Očaril ma slovenský dvojkríž, ktorý je vztýčený pred chrámom, akoby sa Moraváci hlásili k Slovensku. A naozaj, Velehrad sa nachádza v Slovácku, Moravskom Slovensku. Nie náhodou sa tento kraj nazýva Slovácko a Uherské Hradište Uherským Hradišťom. Kedysi patrila táto zem Slovensku (Uhorsku) a Uhry o toto územie prišli v 12. storočí v bitke pri potoku Olšava. Nebyť tejto bitky, Moravské Slovensko by dnes bolo súčasťou Slovenska.

13. máj 1116 – Bitka na Moravsko-Uhorskej hranici. Sily českého kniežaťa Vladislava a údelných kniežat Sebeslava a Ota II. sa stretli s vojskom kráľa Štefana. Pôvodne sa mal český knieža Vladislav stretnúť s uhorským kráľom Štefanom II. pri príležitosti rokovaní o možnom spojenectve. Uhri ,v pomerne vypätej situácii, predsunuli na svoju obranu tri žoldnierske jazdecké oddiely priamo proti českému táboru. Český knieža si ich manéver vyložil ako útok a napadol ich, aj keď ešte stáli za riečkou Olšavou. Vypukla krvavá bitka, v ktorej žoldnierske oddiely zvíťazili a zahnali české vojsko na ústup. V tomto strete padlo mnoho českých popredných veľmožov. Údelné kniežatá Sebeslav a Oto II. však so svojími štyrmi moravskými oddielmi, posílenými o rovnaký počet českých oddielov, previedli obchvat. Podarilo sa im nepozorovane obísť akýsi pahorok a zaútočili priamo na ,za ním ležiaci, uhorský tábor. V tábore nebol na boj nikto pripravený – samotný kráľ údajne v tom čase hodoval. V zmätku, panike a následnom masakri premenili české údelné kniežatá prehranú bitku na víťazstvo. Kráľ Štefan a biskup Vavrinec sa museli spasiť útekom. Keď víťazní žoldnieri vracajúci sa z bojiska zistili čo sa medzitým stalo, opustili bojisko tiež. Uhri sa síce pokúsili o niečo ďalej zoskupiť a vybudovať nový tábor, ale morálka vojska bola natolko podlomená, že keď v dialke uvideli vlastné žoldnierske oddiely, ktoré sa z bojiska vracali ako posledné, v domnení, že ide o české prenasledujúce vojsko sa dali na bezhlavý útek a mnoho uhorských bojovníkov sa utopilo vo Váhu.
Zdroj: http://militesnobiles.sk/dvor-velmoza/index.php?page=vojenske-akcie

Ako som sa dopočula, velehradský chrám bol mnoho krát vypálený a tak maľby v ňom vôbec nie sú staré. To znamená, že všetky dvojkríže, ktoré možno vidieť na vnútorných maľbách, mali iba nedávnu motiváciu.

Slovenskými dvojkrížmi slovenské motívy nekončili. Nechýbali ani sv. Cyril a Metod zhmotnení v súsoší. Veľmi milo ma tiež prekvapila maľba zobrazujúca samotného kráľa Svätopluka. A dokonca mal na hlave aj korunu! Som veľmi šťastná, že sa mi podario odfotiť tento obraz, pretože chrám je práve v rekonštrukcii a značná časť interiéru je zakrytá lešením. Pán historik Steinhubel by si pri pohľade na tú korunu určite trhal svoje dlhé mastné vlasy. Veď to bol on, kto tvrdil, že Svätopluk nebol kráľ a nenosil korunu. Ako vidno, na Morave majú iný názor.

Mikulčice, údajný hrad Morava a údajný Urbs Antiqua Rastizi

Pri vstupe do Valov pri Mikulčiciach som skoro nedýchala napätím. Uvidím niečo? Hrad? Nie! Iba tabuľu, ktorá o hrade píše. A hneď veľkolepo – vraj Grad Morava, Urbs Antiqua Rastizi!!! Skoro som spadla z nôh! Vidím dobre? Tu to bolo hnedé na čiernom. Oficiálne tvrdenie, na môj vkus trochu odvážne a neprimerané, ak zoberieme do úvahy fakt, že dnes objektívne nikto nevie dokázať, kde hrad Morava v skutočnosti stál a či vôbec nejaký hrad Morava existoval.

Franská kronika: “Istý Pribina, vyhnaný Mojmírom, kniežaťom Moravanov nad Dunajom (cez Dunaj), prišiel k Ratbodovi.”
Z toho, že Pribina vládol v Nitre (meste, hrade), sa dedukuje, že Mojmír I. vládol v Morave, meste, alebo hrade. Ale to, že Morava bola hradom, nie je explicitne nikde napísané! Zachovaný text hovorí jasne – buď bol Mojmír I. kniežaťom naddunajských Moravanov, alebo bol Pribina vyhnaný cez/za Dunaj k Ratbodovi. O žiadnom hrade Morava sa tam nehovorí! A toto je jediná veta, na ktorej je postavená teória o Veľkej Morave!

V 9. storočí bolo hradisko opevnené valmi. V neskorších rokoch sa hradisko stáva hlavným centrom a sídlom Veľkej Moravy. Taktiež tu bola vybudovaná pevnosť. V strede areálu bola akropola , ktorej veľkosť určujú pozostatky valov. Boli tu objavené základy budovy 25 m dlhej a 9 m širokej. Podľa archeológov to býval kniežací palác. Ďalej tu boli nájdené pozostatky dielní, budov, trojlodného kostola a ďalších 11 kostolov (dokopy 12). Bolo tu objavené viac ako 2500 hrobov. Archeologické nálezisko sa rozkladá na ploche 10 ha. Areálom náleziska prechádza označená trasa náučného chodníka s informačnými tabuľami a s volnou prehliadkou základov kostolov a paláca. Okrem toho tu boli vybudované dva návštevné pavilóny so stálou expozíciou archeologických nálezov.

Mladá sprievodkyňa nám v areáli valov chotne prednášala o histórii Veľkej Moravy. Keď spomenula kráľa Svätopluka už po tretí raz, spýtala som sa jej, ako si dovoľuje nazýva ho kráľom, pretože na Slovensku by ju za to Zavacká so Steinhublom ukrižovali. Mladá žena povedala: “Už tu boli takí zo Slovenska, ktorí sa sťažovali, že Svätopluk vraj nebol kráľ a tak som o tom povedala nášmu riaditeľovi a on mi poradil, aby som hovorila, že Svätopluk bol najskôr knieža a až potom kráľ.” “Lenže podľa našich oficiálnych historikov Svätopluk vôbec nebol kráľ,” upozornila som ju. Začudovane sa na mňa pozrela: “A to ako?” Usmiala som sa. Áno, sama som takých agilných slovenských blbcov stretla na Bratislavskom hrade pri Svätoplukovej soche. Ukazovali zahraničným študentom veľký konský penis: “No, povedzte, čo vidíte?” Mladý, agilný pravičiar vyzýval svojich nechápavých zverencov, aby sa pozreli na konské prirodzenie. Oni však len krčili ramenami. Na soche im neprišlo nič čudné. Nakoniec im to mladý muž musel ukázať osobne a poznamenal: “Túto sochu nechal postaviť náš premiér, predseda sociálnej nacionalistickej strany, aby si zvýšil popularitu. Nápis na soche hovorí, že Svätopluk bol kráľ starých Slovákov, ale on vôbec nebol kráľ a už vôbec nie Slovákov!” Hovoril po anglicky a tak som sa po anglicky zamiešala: “Ale Svätopluk v skutočnosti bol kráľ starých Slovákov.” Všetci študenti sa na mňa razom pozreli a ja som im vysvetlila, že ak mohol pápež titulovať Svätopluka ako Rex Sclavorum, čiže Kráľ Slovákov, tak môžeme aj my. Aj české kroniky Svätopluka označovali ako kráľa. Mladého muža som študentom predstavila ako typického protislovenského európskeho internacionalistu, ktorý v snahe zapáčiť sa v zahraničí popiera vlastné dejiny. Potom som odišla a mladý muž stál na mieste s otvorenými ústami. Evidentne sa cítil ako blbec. Nuž a toto som sa snažila nejako podať onej moravskej sprievodkyni, ale márne. Slovenskú imbecilitu v zahraničí nemôžu pochopiť. Ešte šťastie, že na Slovensku máme aj géniov, ako uvidíme neskôr!

Mikulčice na mňa veľký dojem nespravili. Tých 12 kostolov, s kopčanským 13, vôbec nemuselo mať súvislosť s hlavným mestom. Ale aj mohlo. Ak malo, tak to muselo byť veľmi úbohé hlavné mesto. Tie kostoly sú veľké ako jedna izba. Zmestiť sa do každého mohlo maximálne tridsať ľudí. Keď si spočítame 12×30 = 360 ľudí, ktorí sa naraz mohli zúčastňovať kresťanských obradov v osade. Ak si zoberieme, že dnes má priemerná obec 3000 obyvateľov, vychádza mi, že hlavné mesto Veľkej Moravy nemalo silu ani tej jednej súčasnej dediny. Pritom podľa mňa hlavné mesto muselo mať aspoň 7000 obyvateľov, v tom lepšom prípade aspoň 20000. Veď ktosi musel živiť tých pánov, kňazov, dvor, vojsko. Ak boli Mikulčice hlavným mestom, kde sa tam asi tak konali trhy, ktoré sa konali tri dni v mesiaci? Veď tam nebolo miesto na takú veľkú udalosť. Ako vysvetlím ďalej, Mikulčice podľa mňa mohli byť výlučne duchovným centrom ríše, miestom, kde sídlili a vzdelávali sa kňazi. Ale hlavné mesto asi nie. Hlavné mesto musí byť nedobytná pevnosť a nie osada so sto domami. Lenže, ak si porovnáme Pribinov hrad v močiaroch, ten veru nemal väčšie parametre. Tak, ja už vážne neviem:).

Slovenský Stonehenge, Holíč

Na záver svojej cesty som sa zastavila v Holíči, aby som si pozrela okultné kamene z pradávnej kozmologickej svätyne, akú majú napríklad v známom anglickom Stonehenge.

PhDr. Irša, zamestnaný v múzeu ako historik starších dejín, v rámci vlastnej iniciatívy rozdával pred vyše dvadsiatimi rokmi robotníkom na stavbe holíčskeho sídliska vizitky so svojim telefónnym číslom. Vraj, ak niečo zaujímavé nájdu, majú mu hneď zavolať. Zavolali mu v piatok 22. januára 1988, vraj našli akési kamene. Robotník povedal, že vraj na stavbe pracuje 35 rokov, ale ešte nikdy nič podobného nevidel. Vonku bolo mínus 20 stuňov Celzia a nikomu sa nechcelo ani len nos vystrčiť do toho mrazu. Rudolf Irša neváhal ani sekundu a letel na miesto nálezu. Autostopom tam bol za desať minút. Na stavbe sa stretol s neochotou. Stavebný inžinier vraj vôbec nechcel spolupracovať a snažil sa nález zatajiť. Na všetky kamenné kresby a misky kázal nahádzať hlinu, aby ich nebolo vidieť. Dokonca vraj kázal kamene rozbiť mechanickým kladivom, čo ale robotníci odmietli vykonať. Taktiež nestihol zatajiť kostry, lebo robotníci sa s tým pochválili. Rudolf Irša okamžite rozpoznal unikátny nález svetového významu a keďže sa oň nikto z kompetentných komunistických archeológov nezaujímal, tak sa zahral na drsňáka a povedal stavbyvedúcemu, že ide o archeologický nález a keď sa toho dotkne, kedže ho už poučil, dopustí sa trestného činu a okamžite ho zaistí. Stavebný inžinier sa zľakol Iršovej presvedčivosti, zrejme si myslel, že je nejaký eštébak a tak okamžite otočil o 180 stupňov a odviezol kamene tam, kam Rudolf Irša povedal. A tak sú dodnes vystavené v meste Holíč pred budovou bývalých cisársko-kráľovských majetkov. PhDr. Irša, ktorý by mal byť štátom ocenený za pohotovosť, je dnes, paradoxne, považovaný svojimi kolegami z archeologických kruhov za akéhosi blázna. Prečo? Jednoducho preto, lebo on vidí v kameňoch pradávnu svätyňu, kým jeho kolegovia v kameňoch vidia len obyčajné kamene. Ale, pýtam sa, je normálne, aby na JEDNOM mieste ležalo niekoľko PODOBNÝCH obrovských balvanov ihlicovitého tvaru, navyše naukladných v tvare KRUHU? Nie je to normálne. Nie je v tom totiž žiadna náhoda, ale ľudský zámer naších pradávnych predkov. Paradoxne, až francúzski archeológovia museli dať PhDr. Iršovi zapravdu. Ako je možné, že naši archeológovia platení z naších daní, nie sú schopní vidieť triviálny fakt? Je to otázka na zamyslenie. A za zamyslenie tiež stojí, že títo istí ľudia budú dnes tvrdiť, že Svätopluk nebol kráľ, nenosil korunu a Slováci neexistovali. Mohli sme mať slovenský Stonehenge. Čo máme dnes? Hnusné paneláky! Ale presne to si zaslúži národ, ktorý také hnusné škatule stavia na tých najkrajších miestach! Pokiaľ máte záujem o bližšie informácie o kultových kameňoch, navštívte stránku PhDr. Iršu.

Záver

Na záver by som sa chcela vrátiť k Mikulčiciam. Ak existuje nejaký argument, ktorý by ma dokázal zlomiť v prospech Mikulčíc ako hlavného mesta Veľkej Moravy, tak by to bol argument Iršovej svätyne. Podľa mňa nie je náhoda, že 12 mikulčických kostolov stálo tak blízko, zruba 5 km, od pradávnej holíčskej svätyne. Zrejme toto miesto od nepamäti slúžilo ako centrum duchovenstva. Kresťania len obrátili toto centrum na svoj obraz.