Svedectvo svätej Blaženy o Pečeňovi, Mučoňovi a Tudžungovej zlatej mise (toaletná poviedka)

Túto poviedku som v roku 2013 poslala do literárnej súťaže Jurínova jeseň, čo je kysucký festival duchovnej tvorby. Organizujú ho Žilinský samosprávny kraj, Kysucká knižnica v Čadci a Obec Klokočov. Spoluorganizátormi sú Farský úrad Čadca, Farský úrad Klokočov. Mediálni partneri sú Kultúra – Dvojtýždenník závislý od etiky, Katolícke noviny, Kysuce – Nezávislý týždenník Kysučanov, My – Kysucké noviny a Rádio LUMEN. Hoci je moja poviedka unikátna a celonárodne duchovne obrodzujúca, s veľkou bolesťou v srdci som prijala správu, že za víťaza súťaže bol uznaný niekto iný.

Blažena Ovsená: Všetky postavy a ich mená sú autorkinou fikciou. Podobnosť so skutočnosťou je čisto náhodná.

I. Zrod zlatej misy.

(1) Kedysi dávno-pradávno žil vraj jeden veľmi bohatý náčelník menom Tadžing z kmeňa Umba-Gamba.
(2) A ten mal toľko zlata, že všetky predmety v jeho chráme boli zo zlata.
(3) A to zlato vraj tak jasne žiarilo, že Tadžing sa naň nemohol pozerať ináč ako cez šatku, aby mu nevypálilo diery do hlavy.
(4) A ešte aj záchodová misa bola vraj celá zlatá.
(5) A Tadžing mal všetko to zlato tak dobre ukryté, že ho nikto nikdy nevidel.
(6) A všetci ľudia boli zvedaví, či ho Tadžing naozaj má.
(7) A boli len štyria svedkovia, ktorí o ňom svedčili, no tí sú už tiež mŕtvi.
(8) A ten Tadžing raz povedal: „Môžete srať do tej zlatej misy iba vtedy, ak ste z kmeňa Umba-Gamba. Ale až po smrti. A iba tí, ktorí ma budú poslúchať tu na Zemi.“
(9) A ľudia z ostatných kmeňov závideli ľuďom z kmeňa Umba-Gamba, lebo nemohli srať do tej zlatej misy, ani keby poslúchali Tadžinga lepšie ako ľudia z kmeňa Umba-Gamba.
(10) Aj oni chceli mať možnosť srať po smrti do tej zlatej misy, hoci ju nikto z nich na vlastné oči nikdy nevidel.
(11) A tak ľudia z iných kmeňov zanevreli na ľud kmeňa Umba-Gamba, lebo ho Tadžing povýšil nad nich.
(12) A vidiac tú nespravodlivosť, prišiel raz Tadžingov synovec Tudžung, nástupca na Tadžingov trón, a povedal: „Nie, srať do nej môže každý! Len musí poslúchať mňa!“
(13) Či to spravil z dobroty srdca alebo z čistej vypočítavosti, je dodnes nejasné.
(14) A ľudia na celom svete jasali, lebo Tudžung bol svetlom večnej úľavy.
(15) A odvtedy Tudžung bol ospevovaný ľuďmi naveky ako Uľaviteľ, lebo od toho momentu každý človek mohol po smrti naveky srať do tej zlatej misy a žiť vo večnej úľave, ak Tudžunga poslúchal.
(16) A ľudia z kmeňa Umba-Gamba zúrili, že viac už nie sú vyvolení.
(17) A za trest neuznávali viac Tudžunga za nástupcu na trón, lebo nemal dostatočne dlhé bokombrady.
(18) A preto spláchli Tudžunga do záchodovej misy, aby ho viac nebolo.
(19) A po troch dňoch dostal sa Tudžung do zlatej kanalizácie, kde naveky tkvel po boku zlatých okrídlených potkanov.
(20) A tak Tudžung zomrel za všetkých ľudí, aby oni mohli po smrti srať do zlatej misy.
(21) A od tých čias sa tužungovci klaňali zlatej mise s Tudžungovou spláchnutou rukou.
(22) A poslúchali Tudžungových zástupcov na Zemi, lebo len oni tlmočili vôľu Tudžunga, ktorý naveky tkvel v zlatej kanalizácii po boku zlatých okrídlených potkanov.
(23) A tak tu svedčím o tom ja, svätá Blažena, na drevenú latrínu, že to je všetko svätá pravda.

(Sv. Blažena 1:17-19) A tak za trest neuznávali viac Tudžunga za nástupcu na trón, lebo nemal dostatočne dlhé bokombrady. A preto spláchli Tudžunga do záchodovej misy, aby ho viac nebolo. A po troch dňoch dostal sa Tudžung do zlatej kanalizácie, kde naveky tkvel po boku zlatých okrídlených potkanov.

(Sv. Blažena 1:17-19) A tak za trest neuznávali viac Tudžunga za nástupcu na trón, lebo nemal dostatočne dlhé bokombrady. A preto spláchli Tudžunga do záchodovej misy, aby ho viac nebolo. A po troch dňoch dostal sa Tudžung do zlatej kanalizácie, kde naveky tkvel po boku zlatých okrídlených potkanov.

II. O tom, ako Turkuk Osierač osieral ľudí po celom svete.

(1) A raz prišiel muž menom Turkuk Osierač, ktorý osobne poznal Tudžunga, a na znak viery v zlatú misu osieral ľudí výkalmi.
(2) A Turkuk chodil po svete a osral mnoho ľudí, lebo mnoho ľudí uverilo v zlatú misu.
(3) A tí ľudia jasali, že sú už osraní.
(4) A Turkuk neprestával chodiť, lebo ešte viac ľudí malo byť osraných.
(5) A ešte viac ľudí malo jasať.
(6) A tak tu svedčím o tom ja, svätá Blažena, na drevenú latrínu, že to je všetko svätá pravda.

III. O tom, ako sa osieranie rozšírilo do Blčanskej zeme a o osraní Blčanov.

(1) A bolo už mnoho ľudí osraných po svete, keď sa zvesť o Tudžungovej zlatej mise dostala aj do ďalekej Blčanskej zeme, zeme malého kmeňa, žijúceho pod vysokými horami.
(2) A čuduj sa svete, Blčania nechceli o Tudžungovej zlatej mise ani počuť.
(3) A s nedôverou hľadeli na hlásnikov, prichádzajúcich z rôznych krajov.
(4) „A načo nám bude srať po smrti do zlatej misy, keď po smrti už nik neserie?“ pýtali sa blčanské deti.
(5) „A čo ak sa serie? To chcete naveky držať výkaly v sebe?“ oponovali hlásnici.
(6) „A ak by aj niekto sral po smrti, či mu na to nestačí drevená latrína, ktorú používame odnepamäti?“ pýtali sa blčanskí starci.
(7) „Prečo by ste srali do drevenej latríny, keď môžete srať do zlatej misy?“ oponovali hlásnici.
(8) „A či tá misa, čo ako zlatá, nie je už poriadne zasratá, keď si na ňu toľkí sadajú?“ pýtali sa blčanské ženy.
(9) „Nič lepšie ako zlatá misa nie je, lebo ona je vždy jagavo čistá,“ oponovali hlásnici.
(10) „A čo ak žiadna zlatá misa nejestvuje, to len vy chcete, aby sme vás my poslúchali?“ pýtali sa blčanskí muži.
(11) „Zlatá misa určite jestuje, Tudžung sa cez ňu dostal do zlatej kanalizácie, v ktorej teraz tkvie naveky po boku zlatých okrídlených potkanov,“ oponovali hlásnici.
(12) „A prečo nám vy o zlatej mise hlásate, keď tamtí z Tamtadiaľska diamantovú spomínajú? “ pýtalo sa samotné blčanské knieža.
(13) A každý hlásnik len o svojej mise hlásal ako o pravej, len aby jeho poslúchali.
(14) A tak knieža Blčanov vyslalo poslov k cisárovi Teploňovi, aby poslal učiteľov v jazyku rodnom.
(15) A tí poslovia takto cisárovi povedali: „A my, Blčania, sme prostý ľud. A Zem naša osraná už je. A tu jedni tak kážu o toaletnom zákone a iní onak. Daj nám, cisár Teploň, učiteľa, ktorý nám v rodnej reči vysvetlí, ako treba srať do zlatej misy.“
(16) A tak prišli dvaja bratia, Pečeň a Mučoň, aby Blčanom v ich rodnom jazyku priniesli pravú zvesť o Tudžungovej zlatej mise.
(17) A na znak dôležitosti, pochválili sa Blčanom kostrou Turkuka, prvého osierača, ktorú niesli hlave tudžungovcov, toaletnému otcovi do Smrdákova.
(18) A ľud blčanský s rozpakmi hľadel na dvoch bratov a ich kostru.
(19) A Blčania stále len do svojej drevenej latríny brali sa srať, lebo tá bola skutočná, každodenná, hmatateľná tam a v tej chvíli, nie až po smrti.
(20) A prísny Mučoň, starší z dvoch bratov záchodohlásnikov, vidiac tú nedôveru v Tudžungovu zlatú misu, zakázal v zákone súdnom ľudu blčanskému všetky iné záchodové misy okrem tej zlatej ospevovať.
(21) A každý, kto by chcel srať inde ako do zlatej misy, mal byť predaný za otroka do cudzej krajiny.
(22) A jeho majetok, ako aj majetok občiny, mal byť zhabaný v prospech pozemských tudžungovcov a ich toaletného otca v Smrdákove.
(23) „Buď sa necháš osrať dobrovoľne vo svojej zemi teraz, alebo strčíš hlavu do záchodovej misy nasilu, v otroctve a v cudzej krajine,“ vyhrážal sa často Mučoň vladárom, za čo ho toaletný otec v Smrdákove povýšil na toaletného Mučoňa, čo bolo najvyššie možné vyznamenanie, aké mu mohol udeliť.
(24) A boli takí Blčania, čo stále chceli srať do svojich drevených latrín nielen na Zemi, ale aj po smrti.
(25) A prišli za nimi tudžungovci a predali ich za otrokov do krajiny kmeňa Umba-Gamba.
(26) A zhabali ich majetky pre seba a pre toaletného otca v Smrdákove.
(27) A nárek detí a smutné kvílenie vetra niesli sa po opustených blčanských osadách.
(28) A Mučoň sekerou porúbal všetky drevené latríny v Blčanskej zemi, aby na ne ľud blčanský zabudol a netúžil viac srať do nich nielen za živa, ale ani po smrti.
(29) A spustil sa hustý dážď v Blčanskej zemi, ktorý to dielo skazy dokonal.
(30) A tak Blčania, keď nemali kde srať, uverili v Tudžungovu zlatú misu a nechali sa osrať.
(31) A Pečeň s Mučoňom jasali, že získajú uznanie od toaletného otca v Smrdákove za osranie ďalšieho kmeňa.
(32) A čím viac hovien tlačilo Blčanov v črevách, tým viac Blčania verili, že si v Tudžungovej zlatej mise raz poriadne uľavia.
(33) A čím viac verili v Tudžungovu zlatú misu, tým viac poslúchali Tudžungových zástupcov na Zemi, lebo každý, kto by ich neposlúchal, už by sa nikdy nevysral.
(34) A toho sa Blčania obávali najviac.
(35) A tá zlatá misa im nesmrdela, lebo bola ďaleko a nikto ju nikdy nevidel.
(36) A Tudžungovi zástupcovia na Zemi jasali, že majú v košiari také poslušné ovečky.
(37) A poniektorým naopak, tá zlatá misa veľmi smrdela z toho istého dôvodu – lebo bola ďaleko a nikto ju nikdy nevidel.
(38) A títo, aby si uľavili, tajne chodili srať do drevenej latríny, ktorú si narýchlo postavili, lebo sa im osvedčila odnepamäti.
(39) A jej smrad im nevadil, lebo ona bola pre nich skutočnou úľavou v tej chvíli, nie až po smrti.
(40) A tak tu svedčím o tom ja, svätá Blažena, na drevenú latrínu, že to je všetko svätá pravda.

(Sv. Blažena 3:16) A tak prišli dvaja bratia, Pečeň a Mučoň, aby Blčanom v ich rodnom jazyku priniesli pravú zvesť o Tudžungovej zlatej mise.

(Sv. Blažena 3:16) A tak prišli dvaja bratia, Pečeň a Mučoň, aby Blčanom v ich rodnom jazyku priniesli pravú zvesť o Tudžungovej zlatej mise.

IV. O oslavách 3200. výročia príchodu toaletných bratov Pečeňa a Mučoňa do Blčanskej zeme.

(1) A po mnohých storočiach tlačilo Blčanov v bruchu toľko výkalov, že ich viera v posmrtnú úľavu do Tudžungovej zlatej misy narástla na nevídanú úroveň.
(2) A konečne prišiel veľký deň, kedy si mal blčanský kmeň pripomenúť 3200. výročie príchodu Pečeňa a Mučoňa do Blčanskej zeme.
(3) A tak Pakoš, nové knieža Blčanov, vystrojil veľkú oslavu.
(4) A takto prehovoril k svojmu ľudu: „Pred 3200 rokmi toaletní bratia, Pečeň a Mučoň, osrali náš ľud. A priniesli nám zvesť o Tudžungovi a jeho zlatej mise. A nie náhodou preložili ako prvú práve Turkukovu zvesť, v ktorej sa píše: «Na počiatku bolo zlaté hovno, to zlaté hovno bolo v zlatej mise a tá zlatá misa bola to zlaté hovno. To zlaté hovno bolo na počiatku v zlatej mise. Jeho spláchnutím povstala zlatá kanalizácia i všetko ostatné, a bez spláchnutia by nepovstalo nič, čo povstalo. V tom zlatom hovne bol život a život bol svetlom ľudí. To svetlo svieti v tme, ale tma Ho nepohltila.»“
(5) A Pakoš sa tváril veľmi múdro a pokračoval: „A tak v mene všetkých Blčanov ďakujem bratom záchodohlásnikom, že s ich pričinením môžeme už aj my, Blčania, celých 3200 rokov srať do Tudžungovej zlatej misy. Ale až po srmti. A iba ak budeme poslúchať Tudžungových zástupcov na Zemi, lebo len oni tlmočia vôľu Tudžunga, ktorý naveky tkvie v zlatej kanalizácii po boku zlatých okrídlených potkanov.“
(6) A Tudžungov zástupca pre Blčanskú zem, vypasený Šakal, odetý v zlatom rúchu, ozdobenom výšivkami Tudžungovej zlatej misy, na znak súhlasu spokojne prikývol mäsitou hlavou.
(7) A Blčania jasali, lebo sa už celých 3200 rokov nevysrali, a tak už naozaj silno verili, že po smrti si konečne poriadne uľavia do Tudžungovej zlatej misy.
(8) A ľudia blčanskí nechávali sa osierať denno-denne.
(9) A knieža Pakoš, z vďačnosti za osranie Blčanskej zeme, podpísalo Smrdákovu zmluvu s toaletným otcom v Smrdákove, že sa tak bude diať naveky.
(10) A tak tu svedčím o tom ja, svätá Blažena, na drevenú latrínu, že to je všetko svätá pravda.

V. O vysraní svätej Blaženy.

(1) A výkaly sa v Blčanoch hromadili, až ľudia mali bruchá obrovské ako vínne sudy, mňa nevynímajúc.
(2) A išlo im rite roztrhnúť, lebo do Tudžungovej zlatej misy mohli srať až po smrti, ak vôbec.
(3) A trpeli tu na Zemi preveľmi, že si nemôžu žiť svoje životy, lebo musia poslúchať Tudžungových zástupcov.
(4) A kým oni nesrali vôbec, Pakoš so Šakalom a s ostatnými Tudžungovými zástupcami, vrátane toaletného otca v Smrdákove, zatiaľ srali do zlatých mís už na Zemi.
(5) A mne to prišlo nespravodlivé a hanebné.
(6) A pretože som žena vskutku múdra, pochopila som, že žiadnej Tudžungovej zlatej misy nikdy nebolo, lebo bola vymyslená iba na osieranie ľudí.
(7) A tak, v snahe žiť si život podľa svojich vlastných predstáv o šťastí, začala som hľadať spôsob, ako by som si uľavila už tu na Zemi.
(8) A to ma priviedlo k drevenej latríne.
(9) A vtedy som našla tých, ktorí do nej už po celé storočia potajme srávali podľa zvyku drevných Blčanov.
(10) A tak som sa pridala k nim.
(11) A s ich pomocou naučila som sa do nej srať i ja.
(12) A tak ja, svätá Blažena, žena citlivá a nepoškvrnená, vidiac ten skazený svet, sadla som si tiež na drevenú latrínu, pôvodnú, skutočnú, každodennú, hmatateľnú tam a v tej chvíli, nie až po smrti.
(13) A povolila som zvierače a zatlačila.
(14) A spokojne som sa na ten svet, na Tudžungovu zlatú misu, aj na Tudžungových zástupcov zvysoka vysrala.
(15) A bola to poriadna rapotačka.
(16) A sračky vystreľovali zo mňa ako salvy z goľometu a kosili všetko, čo im stálo v ceste.
(17) A nakoniec jedno obrovské hovno, nazbierané za tie dlhé roky zadržiavania, opustilo moju riť ako delová guľa, až krajinou zadunelo.
(18) A keď dopadlo, tak všetci, čo ma predtým osierali, boli osraní, vrátane Pečeňa, Mučoňa a toaletného otca v Smrdákove.
(19) A ja som jasala, lebo to bola skutočná úľava nielen pre moje telo, ale aj pre moju dušu, v tej chvíli, nie až po smrti.
(20) A zotročený blčanský ľud jasal so mnou, lebo ten výbuch rozohnal chmúrne mraky nad Blčanskou zemou.
(21) A po 3200 rokoch Slnko opäť osvietilo duchovnú cestu k drevenej latríne.
(22) A spustila sa duchovná obroda blčanského národa.
(23) A tak tu svedčím o tom ja, svätá Blažena, na drevenú latrínu, že to je všetko svätá pravda.