ROZHOVOR – Blažena Ovsená

Českí priatelia prejavili záujem o moju tvorbu, tak som im poskytla dosť obsiahly rozhovor. Počítala som s tým, že ho trochu zosekajú, no na moje prekvapenie ho uverejnili celý. Nuž aj takto sa prejavuje pedantnosť k informáciám. Koho zaujíma, čo som im natárala, môže si prečítať a možno sa niečo dozvie.

Zdroj: http://ikobra.rehec.cz/pdf/caj/caj_118.pdf, str. 15 a ďalej…

„O slovenských dejinách som sa v škole takmer nič nedozvedela!“

S Blaženou Ovsenou, autorkou knihy „Pátranie po tajných slovenských dejinách a slovenskom duchu“ (vydal Eko-konzult v roce 2014) jsem se setkal na Martinské poetické jeseni. Zaujala mě svým vyprávěním o historických knihách, pátrajících po původu Slováků, ale i dalších významných osobnostech dějin našich východních přátel. Především jejich zcela jiným výkladem než jak jsem znal ze školy a z odborné literatury. Knihu jsem dostal s věnováním a rychle jsem se do ní začetl. I když četba vyžaduje mimořádnou pozornost, čas rozmyslet si uveřejněné, přečetl jsem ji velmi rychle. Vám ji také vřele doporučuji (zájemcům případně půjčím). Věděl jsem, že autorku požádám o rozhovor nejen o této knize.

– Paní Blaženo, jak jste se k psaní historických knih a jejich studiu dostala? Vystudovala jste nějaké humanitní obory? Nebo je to váš koníček?

Václav, ďakujem Vám za pozvanie k rozhovoru. Skôr ako začnem, chcela by som pozdraviť všetkých čitateľov Vášho časopisu ČAJ a odovzdať vrúcne pozdravy zo Slovenska. To, že máme k sebe stále blízko, dokazuje aj fakt, že sa už niekoľkokrát za sebou každoročne spolu stretávame na MAPOJ-i, Martinskej poetickej jeseni, podujatí literátov z rôznych krajín. Vlastne práve vďaka tejto literárnej akcii sme sa aj spoznali. Raz musím aj ja prísť do Jičína, aby som vám návštevu oplatila.

Teraz k Vašim otázkam. Hneď na začiatok prezradím, že nie som vyštudovaná historička. K histórii som sa dostala vďaka svojej chudobe. Aby som našla a pochopila príčiny slovenskej chudoby, musela som zájsť do minulosti. Na základnej škole sme na hodinách dejepisu preleteli obdobie takzvanej „Veľkej Moravy“ rýchlosťou svetla a potom sme sa venovali takmer výhradne českým dejinám a českým kráľom, nakoľko tí uhorskí neboli pre nás, Slovákov, zaujímaví. Navyše nám bolo povedané, že vlastných slovenských kráľov sme nikdy nemali. Tak sa stalo, že o slovenských dejinách som sa v škole takmer nič nedozvedela. Netuším, či bolo zámerom čechoslovakistického establišmentu vymazať mojej generácii pamäť na slovenské dejiny alebo sa iba jednalo o neprofesionalitu slovenských tvorcov učebníc dejepisu.

Až na hodine slovenčiny som sa ako mladá žiačka konečne dozvedela niečo o Slovákoch. Naša národne zanietená slovenčinárka do nás buchnátmi vbíjala slovenskú gramatiku. Stále iba spomínala Ľudovíta Štúra a veci národné. To bolo len samé: Štúr sem, Štúr tam. Vraj nie na hlave, ale v hlave treba mať. Drilovala nás ako vojakov v zmysle: ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku. Hučala do nás, že máme málo troviť a veľa tvoriť, ako Štúr, lebo my sme budúcnosť slovenského národa. Práve ona nás prvýkrát zasvätila do komplikovaných slovensko-maďarských vzťahov.  Keď som bola ako dieťa s rodičmi na dovolenke pri Balatone, nechápala som, prečo nerozumiem maďarčine, pritom v Česku som češtine rozumela celkom dobre. Prečo na jednej strane sídlil národ príbuzný a na druhej úplne odlišný? Práve táto slovenčinárka nám v škole prezradila, že Maďari kedysi obsadili našu zem a že kraje okolo Balatonu boli vtedy obývané Slovákmi.

Keď som už bola dospelá, zháňala som informácie o jednom človekovi, vtedy už nebohom, ktorý pre mňa veľa znamenal v období dospievania. Navštívila som preto jedného starého muža, ktorý ho poznal, a začali sme spolu spomínať na staré časy. Akosi vtedy padla reč aj na Veľkú Moravu. Vtedy ten dôchodca zdvihol kostnatý ukazovák, protestne ním zamával a stareckým hlasom zaprotestoval: „Žiadna Veľká Morava! Veľké Slovensko!“ Hoci ten pán bol dovtedy úplne úžasný, v tomto momente u mňa veľmi klesol. Zrazu som ho považovala za blázna a nacionalistu. Lenže on vtedy vytiahol z knižnice jednu knihu a podal mi ju. Napísal ju Tomáš Veteška a volala sa Veľkoslovenská ríša. Hneď som si knižku požičala a doma som ju doslova zhltla. Presvedčila ma však len čiastočne. Potom som dlhé roky o históriu vôbec nezavadila, pretože som riešila iné životné problémy.

Až potom raz som sa rozhodla napísať poriadny slovenský gej román. Povedala som si, že ak mám písať o gejoch, tak ich chcem spojiť s niečím naozaj netradičným – napríklad so slovenskou históriou. Chcela som napísať gej román, v ktorom by som zbúrala stereotypy o gejoch – že gejovia sú len zženštilí muži, ktorí sa chodia vytáčať do gejbarov. Ja som chcela ukázať slovenských homosexuálov, ktorí by boli slovenskými vlastencami v omnoho väčšej miere než to o sebe tvrdia napríklad niektoré vyholené kapustné hlavy. Okrem toho ten gej román, mimochodom sa volá Neviditeľný zdroj, mal trochu zachytiť súčasnú spoločenskú situáciu na Slovensku a život homosexuálnej menšiny. Podľa môjho názoru doteraz okrem môjho románu nevyšiel žiadny poriadny slovenský gej román, ktorý by pre budúce generácie hĺbkovo dokumentoval, ako sa asi žilo gejom na Slovensku. Nech sa na mňa neurazia ostatní autori, ale súčasné existujúce gej romány považujem za nudné a plytké. Môj román mal aj ďalší cieľ – mal pomôcť jednému mladému homosexuálovi nájsť lásku – ale o tom sa dočítate až v samotnom príbehu. O románe prezradím len toľko, že je tiež trochu o slovenskej histórii a rieši filozofickú otázku návodu na šťastie.

Aby som mohla napísať tento gej román zmiešaný so slovenskou históriou, musela som začať po tej slovenskej histórii pátrať, lebo ako som už povedala skôr, v škole som sa toho o slovenských dejinách veľa nedozvedela. Objavila som ďalšie knihy, avšak bolo ich málo. Jedna sa volala Najstaršie dejiny slovenských kráľovstiev a napísal ju Rudolf Irša, z môjho pohľadu novodobý priekopník v šírení nového pohľadu na slovenské dejiny. V škole sme sa učili, že Slováci nikdy nemali vlastné kráľovstvo, a tu zrazu bola kniha, ktorá hovorila o slovenských kráľovstvách v množnom čísle! Zrazu mali Slováci rovno tri kráľovstvá! Najskôr som knihu považovala za nezmysel, doslova ma miestami rozčuľovala, no potom som ju skúmala viac a viac, až som nakoniec musela dať autorovi Iršovi čiastočne zapravdu. Slováci mali hneď niekoľko kráľovstiev, je to len vecou uhla pohľadu.

Keď som ako tak odhalila slovenskú históriu, napísala som o nej v mojom gej románe Neviditeľnný zdroj. Lenže keď Neviditeľný zdroj vyšiel v elektronickej verzii, stretla som sa s názormi, že predsa slovenské dejiny, ako som ich tam predstavila, sú len mojou literárnou fikciou ako vlastne celý román. Mierne ma to pobúrilo, tak raz, keď som bola zase nezamestnaná v našej hladovej horskej doline, rozhodla som sa, že za ten čas, kým si nájdem robotu, spravím aspoň niečo užitočné a spíšem svoje články a poznatky z môjho historického portálu sclabonia.sk, aby som ich vydala ako eknihu a zadarmo ju ponúkla čitateľom na naštartovanie duchovnej obrody.

Keďže slovenské dejiny boli na začiatku predo mnou utajené a ja som po nich musela pátrať, nazvala som knihu príznačne Pátranie po tajných slovenských dejinách a slovenskom duchu. Prečo aj pátranie po slovenskom duchu? Lebo duchovno, ktoré teraz na Slovensku vládne – konkrétne mám na mysli väčšinové katolícke duchovno – nie je pravé slovenské. Kresťanstvo je u nás síce tradičné, ale nie je pôvodné. Z pôvodného drievneho duchovna zostali len čriepky, z ktorých som sa pokúsila poskladať akú-takú mozaiku. Za príčinou slovenskej chudoby a nevraživosti voči gejom som totiž videla práve monoteistické kresťanské duchovno, ktoré bolo našim predkom násilne nanútené, aby ich duchovne ovládlo a obralo o jazyk a najmä o slobodu, ktorá bola podľa starých kroník medzi Slovanmi najviac cenená. Bol to práve rímsky pápež, kresťanský duchovný vodca, kto zakázal slovenčinu, náš jazyk, pri bohoslužbách a kto vydal príkaz na vyhnanie šíriteľov slovenského písma. Keby slovenčinu nebol zakázal, dnes by existovalo omnoho väčšie Slovensko než to súčasné malé. Maďari by nikdy neboli pomaďarčili slovenský národ, keby ten bol mal svoje písmo.

Trochu dlhý úvod, pravda? Ale aspoň poznáte súvislosti, ktoré sú s knihou spojené.

– Můžete nám v krátkosti představit Vaše vydané knihy?

Zatiaľ som vydala len tri knihy. Rozsiahly gej román Neviditeľný zdroj vyšiel ako ekniha v roku 2013.

Román Adam, ktorý je predkračovaním románu Neviditeľný zdroj, vyšiel neskôr, konkrétne v roku 2015, ako ekniha. V románe Adam si mladý Adam nakoniec prizná, že ho priťahujú chalani a po ťažkom vnútornom boji sa konečne rozhodne ísť na svoje prvé gej stretnutie.

Napokon som vydala eknihu Pátranie po tajných slovenských dejinách a slovenskom duchu, alebo všetko, čo ste chceli vedieť o duchovnej obrode slovenského národa, ale nemali ste sa koho opýtať. Tá vyšla najskôr ako ekniha v roku 2014. Kniha Pátranie… mala totiž poslúžiť na duchovnú obrodu slovenského národa, na návrat k starým drievnym zvykom, k prírode, k tepu Slnka a k duchovnej slobode. Čitateľom sa ekniha páčila, tak mi sami sprostredkovali kontakt s vydavateľom a potom to už bol rýchly proces. Vydavateľstvo Eko-konzult sa totiž zameriava na literatúru, ktorá vyžaduje kritické myslenie. To knihu vydalo so skráteným názvom v tlačenej forme tiež v roku 2014.

– Ale vraťme se k té výše uvedené. Při čtení jsem zjistil, že „Pátranie …“ se liší  od oficiálních závěrů vyučovaných ve škole. Jsou opravdu slovenské dějiny tajné?

Podľa mňa sú. Vedeli ste napríklad o tom, že na Slovensku máme obdobu „Čínskeho múru“, takzvaný Val obrov, ktorý sa tiahne niekoľko desiatok kilometrov pozdĺž rieky Hron, aby potom pokračoval niekoľko sto kilometrov v dnešnom Maďarsku a Rumunsku? Vedeli ste o tom, že na Slovensku existuje nevýslovné hradisko s neprekonateľnými valmi, ktoré nikde v strednej Európe nemá obdobu?  Vedeli ste o tom, že východoslovenské kopce sú posiate tisíckami mohýl z neskorej doby kamennej? Nevedeli ste o tom? Tak vidíte, že slovenské dejiny sú tajné. Keby ste takýto „Čínsky múr“, nevýslovné hradisko alebo mohyly mali v Česku, tak by sme o tom určite všetci vedeli.

– Vím, že se kniha nedá představit v několika větách, ale přesto, můžete krátce říct, v čem jsou největší nepravdy oficiálních slovenských dějin?

Treba si uvedomiť, že Slováci po páde Svätoplukovej ríše – naschvál teraz nehovorím jej meno – uviazli v područí cudzích národov. Spolu so stratou vlády prišlo prepisovanie a premazávanie dejín a všetkého slovenského. Z veľkého slovenského národa sa napokon stal malý slovenský národ, o ktorom si po mnohých stovkách rokov nikto nedokázal predstaviť, že by v minulosti mohol predstavovať dominantnú mocnosť v Karpatskej kotline. Nástupníckymi národmi po Svätoplukovej ríši sa stali Maďari, vy – Česi, potom rakúski Nemci a Poliaci. Nebolo v nikoho záujme napísať o takých dejinách, v ktorých by Slováci boli čo i len spomenutí, nebodaj nejako pozitívne vykreslení. Ako dôkaz prepisovania histórie môže poslúžiť Anonymova Uhorská kronika, v ktorej anonymný kronikár P na objednávku istého priateľa spravil z Maďarov hrdinov a zo Slovákov hlupákov. Sám anonymný kronikár P tento zámer v úvode kroniky priznáva. Nepáčilo sa mu totiž, že slovenskí igrijci spievajú o maďarskom zaujatí vlasti iný príbeh, v ktorom Maďari nie sú vykreslení veľmi honosne.

Nemecká historiografia prezmenu útočila proti všetkým Slovanom. Slovinci si to odskákali najviac. Hoci Povesť dávnych čias zapísaná ruským kronikárom Nestorom tvrdí, že pravlasť Slovanov bola na rieke Dunaji niekde tam, kde sa nachádza Uhorská a Bulharská zem, odkiaľ sa Slovania po zaujatí zeme Vlachmi rozišli do nových krajín, okrem iného na Moravu, do Čiech, do Poľska, alebo Ruska. Napriek tomu nemecká veľkogermánska historiografia razila teóriu o tom, že pravlasť Slovanov bola niekde ďaleko v Pripjaťských močiaroch na juhu Bieloruska, odkiaľ sa Slovania prvýkrát až v 6. storočí začali sťahovať na juh, smerom na Balkán. Podľa mňa Slovania opustili Karpatskú kotlinu pred 6. storočím a v 6. storočí sa len vrátili do svojej pôvodnej vlasti. Takto káže úplne elementárna logika.

Česká historiografia prezmenu potrebovala oslabiť sebavedomie svojho menšieho slovenského brata, lebo sa nepatrilo, aby menší mal slávnejšiu a staršiu históriu ako jeho väčší súrodenec, preto  zaviedla pre predkov Slovákov pomenovanie Slověni a pre ich jazyk názov staroslověnčina. Táto terminológia sa potom pretláčala aj na Slovensku v tvare Slovieni a staroslovienčina bez toho, aby sa tieto slová preložili do slovenčiny. My na Slovensku totiž nehovoríme věnec, ale veniec, nehovoríme vědet, ale vedieť. Väčšinou tam, kde vy máte v slovách ě, my máme obyčané e alebo široké ä. Stali sa teda dve veci – na jednej strane ste vy, Česi, prebrali slovenskú verziu nášho mena, pretože hovoríte Slovensko, hoci po správnosti by ste mali hovoriť Slověnsko, a naši titulovaní historici prebrali zase českú verziu Slověn/Slovien, hoci po správnosti ju mali preložiť na Sloven, resp. Slovän. Pôvodne však bol ten názov s e, Sloven, lebo tak bol dávno prebratý do gréčtiny ako Sclavenoi, nie Sclavienoi. Toto ukázal významný slovenský etymológ prof. Šimon Ondruš v knihe Odtajnené trezory slov. Zmena jediného písmenka v našom mene podlomila slovenské sebavedomie natoľko, že dnes Slováci pochybujú aj o tom, či tu boli pred Maďarmi. Myslia si, že tu pred nimi žil nejaký cudzí sloviensky národ.

Ďalším falšovaním dejín je názov Veľká Morava. Veľká Morava u nás na Slovensku, ani na vašej českej Morave nikdy neexistovala. V knihe Pátranie… citujem Jordanesa zo 6. storočia, ktorý píše, že Veľká Morava (Megalé Moravia), bývalá krajina Svätoplukova, sa 1) nachádzala na juh(!!!) od Maďarov, 2) bola nepokrstená(!!!) a 3) nad(!!!) ňou sa nachádzala rieka Mureš, ktorá tečie z dnešného Rumunska a vlieva sa do rieky Tisy. Boli totiž dva kmene Moravanov opísané v kronikách, jeden sa po latinsky nazýval Marhari a druhí Merehani. Nepokrstená Veľká Morava bola najskôr zemou tých druhých Moravanov v dnešnom Srbsku. V Srbsku na tomto mieste tečie rieka Velika Morava. Spomínaná rieka Mureš je v preklade vlastne tiež Morava. Okrem toho v Rakúsku tečia rieka Mura, ktorá je v preklade tiež pravdepodobne Morava. [POZNÁMKA BLAŽENA OVSENÁ: Tento rozovor vznikol dávnejšie a odvtedy som si uzrejmila názor na tazkvanú Veľkú Moravu, kedy som prišla na to, že Veľká Morava by sa mala po správnosti prekladať/nazývať Vyšnou Moravou, a táto zem sa nachádzala na východ od Dunaja, viď môj článok http://sclabonia.sk/2016/07/nie-vysoke-tatry-ale-vysne-tatry-nie-velka-morava-ale-vysna-morava-alebo-bol-mojmir-i-vychodniar/] Moráv bolo niekoľko. Zato Svätoplukova RÍŠA sa v kronikách vôbec nenazýva Moravou, ale v singulári Slovenskou zemou, ktorá bola za Svätopluka už dávno pokrstená. Táto Slovenská zem mala tri slovenské kniežatstvá – Rastislavove, potom Svätoplukove s centrom v Nitre a Koceľove pri Balatone. Historici robia chybu, lebo aj keď Veľká Morava, ktorú spomína Jordanes, bola naozaj krajinou Svätoplukovou, v skutočnosti mal Svätopluk okrem tejto krajiny ešte aj iné zeme, ktorým vládol. Keď sa potom Svätopluk stal kráľom, tak pápež, najväčšia vtedajšia duchovná autorita v Európe, ho tituloval titulom Rex Sclavorum, teda kráľ Slovákov, nie kráľ Moravanov. Českí historici zvyčajne protiargumentujú, že ten preklad znie kráľ Slovanov, ale pomenovanie Slovan je len novodobým výmyslom, rovnako ako aj pomenovanie Slovák. Keby tieto nové umelé pojmy neboli vymyslené, tak namiesto kráľa Slovanov by sme mali kráľa Slovenov a namiesto Slovákov by sme mali Slovenov, lebo Slováci sa pôvodne volali Sloveni/Sloväni. Tak by sme vlastne dostali, že Svätopluk bol slovenský kráľ. Svätopluk nemohol byť kráľom všetkých Slovanov, lebo nevládol napríklad Bulharom alebo Rusom.

Historici zabúdajú na fakt, že okrem mnohých slovanských kmeňov existoval aj jeden kmeň, ktorého vlastné meno bolo Sloveni. Kronikár Nestor píše, že títo Sloveni žili na strednom Dunaji a boli podmanení Uhrami. Boli to teda Dunajskí Sloveni, od ktorých sme my, Slováci, pozostatkom.

O tom, že Uhorsko sa pôvodne nazývalo Slovenskom, teda nie Moravou, píše napríklad aj Uhorsko-poľská kronika. Tá zem sa volala Sclavonia, čo je grécko-latinský názov pre naše Slovensko. Treba priznať, že v kronikách sa píše o Svätoplukovi aj ako o kráľovi Moravy, no to sa nevylučuje s tým, že celá jeho zem sa nazývala Slovenskou zemou.

Okrem toho „veľkomoravská“ história sa v prevažnej miere odohrávala práve na našom Slovensku. Vlastne všetky zaznamenané hrady, ktoré súvisia so Svätoplukovou ríšou, sa nachádzajú na dnešnom Slovensku, či už to bol Rastislavov Devín (Dowina), na ktorom sa Rastislav raz ukrýval pred Frankami, alebo Bratislava (Preslauspurch), kde sa odohrala posledná známa bitka vo „veľkomoravskej“ histórii, alebo Svätoplukova Nitra, v ktorej Svätopluk začínal ako nitrianske knieža. Po dávnej Slovenskej zemi sa nám zachovali mená krajín Slovenska, Slovinska a Slavónska. Dávna Slovenská zem siahala až tak ďaleko, ako je Chorvátsko, a zaberala takmer celú Karpatskú kotlinu, ktorá je oproti českej kotline neporovnateľne väčšia, preto aj procesy, ktoré v nej prebiehali, boli politicky významnejšie.

Navyše meno kráľa Rastislava sa vo franských análoch objavuje takmer výhradne  v slovenskej forme s písmenom a (Rastizi, Rastislaus, Ratzidus – Rastic), ani raz nie v českej alebo ruskej forme s o (Rostislav).

Treba si uvedomiť, že podľa Nestora bola Morava osídlená zo Slovenskej zeme. Morava v skutočnosti prináleží viac k Slovensku ako k Čechám, pretože Morava spolu so Slovenskom patria do povodia Dunaja a Čierneho mora. Čechy (bez Moravy) zase patria, podobne ako nemecké zeme, Polabskí Slovania a Poľsko, do povodia severných morí. Preto ako národ budete vždy čeliť tlaku Nemcov. Polabskí Slovania už tomu tlaku podľahli. Čo sa týka Čiech, tak v súvislosti s nimi sa stal zaujímavý paradox. Kým Čechy (bez Moravy) sa mali prirodzene stať nemeckou zemou, lebo patrí do povodia nemeckých zemí, Rakúsko malo byť prezmenu pôvodne slovanské, pretože Slovania/Sloveni obývajú povodie Dunaja, do ktorého Rakúsko patrí. Táto zámena je veľmi pozoruhodná a samozrejme viedla, vedie a bude viesť k medzinárodným pnutiam.

Keď sa vrátim naspäť k Rastislavovi a inému výkladu dejín, oficiálna historiografia kladie Rastislavove sídlo do Valov pri Mikulčiciach, resp. do Starého Mesta pri Uherskom Hradišti. Fuldské letopisy však opisujú Rastislavov hrad ako nevýslovnú a medzi najstaršími nepodobnú pevnosť. Podľa prof. Jána Stanislava sa jedná o Devín. Ja osobne som však videla iba jedno také hradisko, ktoré vo mne vyvolalo presne rovnaké dojmy ako u kronikára Fuldských letopisov. Jednalo sa o nevýslovnú a medzi najstaršími nepodobnú pevnosť v dnešnej obci Bíňa, neďaleko Štúrova a Ostrihomu. Jej história siaha možno až do druhého storočia n.l., kedy nad Hronom táboril rímsky cisár Markus Aurélius. Má sa za to, že to mohlo byť práve na mieste dnešnej obce Bíňa. Podľa mojich informácií malo byť toto hradisko postavené práve v období, keď panoval knieža Rastislav. Mikulčice opisu nevýslovného hradu vôbec nezodpovedajú, pretože sú také malé, že by sa do Bíne vmestili desaťkrát, pričom Bíňa výškou valov prekonáva Mikulčice štyrikrát. Pohansko pri Břeclave, jedno z najväčších moravských hradísk, by sa do Bíne vmestilo štyrikrát. Otázkou zostáva, ako bolo na tom Uherské Hradište. To by ešte teoreticky mohlo prichádzať do úvahy ako hlavné mesto. Treba to preskúmať.

– Jaká byla reakce veřejnosti na Vaše knihy? A co církev? Viz str. 138 – „Stačí nám nahradiť Ježiša Krista Slnkom a máme naspäť slovenské drievne duchovno“ nebo třeba str. 136 – „Zmyslom života je prežiť ho podľa vlastných predstáv o šťastí, nie podľa predstáv katolíckých biskupov.“

Verejnosť reagovala pozitívne, veď sa dožadovala knihy v tlačenej podobe. Problém bol s oficiálnymi historikmi, ktorí sa podľa mňa nedokázali preniesť cez fakt, že kniha amatérky sa predáva lepšie ako ich zastaralé odborné omáčky. V reakcii na ich kritiku bola moja kniha v jednom kníhkupectve dokonca označkovaná nálepkou „kontroverzné čítanie“.  Na Slovensku sú stále veľké sily, ktoré zabraňujú duchovnej obrode slovenského národa. Nie je to nič nové, dialo sa to aj v minulosti iným autorom. Len ako príklad uvediem knihu Slovenský juh v stredoveku od prof. Jána Stanislava, ktorá dokazuje, že celé dnešné Maďarsko bolo kedysi posiate obcami, horami a riekami so slovenskými menami. Táto kniha bola za komunizmu na príkaz predsedu vlády Viliama Širokého, rodáka z bratislavskej maďarónskej rodiny,vyradená  z predaja a knižníc. Podobne kniha Ľudovíta Štúra Slovanstvo a svet budúcnosti vyšla na Slovensku až po Nežnej revolúcii. Dovtedy bola na Slovensku tabu. Štúra pre jeho názory a činnosť dokonca vyhodili z lýcea. Verím tom, že keby som bola profesionálnou historičkou, tak by som bola aj ja už dávno vyhodená z práce. Cirkev zatiaľ oficiálne nezareagovala nijako. Ale asi to nebude iba taká náhoda, že práve historik, ktorý stál na čele honu na čarodejnice a organizoval pamflety a kolokvia proti historiografickým dielam amatérov, mal veľmi úzke väzby práve na cirkev, keďže v minulosti pôsobil vo funkcii riaditeľa cirkevného odboru Ministerstva kultúry.

– Dovolím si jen krátce otevřít několik témat z knihy, bylo by jich mnohem víc, ale náš prostor pro rozhovor je omezený, tak třeba na str. 51- 54 píšete o významu stromů a slunce. A opravdu symbolizují Vánoce nové slunce? A má tedy Slovensko ve znaku vánoční stromeček (viz str. 55)?

Vianoce sú pôvodne pohanským sviatkom zimného Slnovratu, znovuzrodenia Slnka. Pôvodne sa ten sviatok po slovensky nazýval Kračuň, tipujem asi podľa slnečného boha, a toto meno sa dodnes zachovalo v maďarčine v prevzatej forme Karácsony (Karáčoň). Napokon sa u nás viac uchytilo pomenovanie Vianoce. Etymologicky slovo Vianoce pochádza z nemčiny Weihe-nachten, teda Sväté Noci. Etymologicky slovo svätý znamená veľký, dlhý, večný. Takže Vianoce sú v skutočnosti Dlhé Noci/Veľké Noci. Sú to tri po sebe nasledujúce najdlhšie noci v roku. Na Vianoce sa nenarodil malý Ježiš, ale nové Slnko.

Kresťanstvo potrebovalo vykoreniť pohanské zvyky, preto nahradilo Slnko Ježišom. Dnes sú Vianoce kresťanským sviatkom narodenia Ježiška. V skutočnosti však vianočné darčeky nenosí Ježiško, ale vyplodí ich samotný vianočný stromček. Naši dávni predkovia uctievali stromy, okrem iného aj jeden strom, ktorý sa nazýval stromom večného života. Tento strom mal jedného dňa zakvitnúť, podľa môjho názoru sa tak malo udiať práve v momente, keď na neho najdlhšie svietia nebeské objekty. To sa deje práve na zimný slnovrat, lebo práve vtedy sú noci najdlhšie. Plody toho stromu života mali priniesť nesmrteľnosť spravodlivým ľuďom. Časom bolo ovocie života nahradené komerčnými darčekmi, ktoré už neplodí samotný strom, ale ktoré nosí malý Ježiško.

Stromy života poznali aj starí Egypťania, Asýrčania a väčšina ostatných starovekých národov. Tieto stromy sú zobrazované buď so Slnkom, ktoré nad ním svieti, alebo s dvomi nebeskými objektmi – Mesiacom a Venušou.

Keď som žila v Írsku, videla som tam na starých cintorínoch kresťanské kríže, ktoré boli obkolesené kruhom. To preto, lebo kríž predstavuje strom a kruh zase Slnko, ktoré je na tom strome symbolicky ukrižované ešte z dôb keltského pohanstva. Spojením stromu a slnečného kotúča  prechádza slnečné žiarenie na strom a zo stromu do jeho plodov, takže ten človek, ktorý zje plody života, dostane týmto spôsobom do seba aj to životodarné slnečné žiarenie, životné teplo, ktoré mu zabezpečí večný život. Kresťania začali strom zobrazovať ako kríž, odstránili z neho Slnko a namiesto neho naň zavesili Ježišovu mŕtvolu. Ak by sme Ježiša zvesili a opäť ho nahradili Slnkom, naozaj by sme mali naspäť slovenské drievne druchovno. Cintoríny by sa zrazu premenili na svätoháje.

Slovenský dvojkríž s dvomi nebeskými objektmi je zobrazený aj na mnohých erboch slovenských miest. Na niektorých má ten dvojkríž dokonca korene stromu, napr. mestá Žilina alebo Zvolen. Tento symbol dvojkríža ako posvätného stromu večného života nosila na nákončiach opaskov aj „veľkomoravská šľachta“, aj keď vieme, že Veľká Morava u nás vôbec nebola. Po správnosti by som teda mala hovoriť o veľkoslovenskej šľachte. Slovenský dvojkríž – rodostrom –  sa potom dostal do znaku Uhorska, kde tkvel pospolu s druhým znakom, ktorý mal bieločervené pruhy. Tento dvojznak jadrového Uhorska – dvojkríž a pruhy – vyjadroval, že Uhorsko pôvodne vzniklo spojením dvoch národov – maďarského a slovenského – ako sa o tom píše v Uhorsko-poľskej kronike.

Stromy života sú v skutočnosti kráľovskými symbolmi, preto sa nachádzajú na kráľovských korunách. Aj na českej korune máte strom života vo forme ľalie. Isto aj moravsko-slovenská koruna, ktorú nosil kráľ Svätopluk a ktorá sa spomína v Arabských správach o Slovanoch, mala na sebe také stromy. Ja som sa v knihe pokúsila o rekonštrukciu tejto moravsko-slovenskej koruny.

– Cituji: „Slovenský dvojkríž, reprezentujúci posvätný strom života, je s Cyrilom a Metodom absolútne nezlúčiteľný“. Nedávno se  honosně slavilo právě výročí příchodu Cyrila a Metodeje, ale vy se na oba učence díváte jinak. Nelichotivě? V čem je ona rozdílnost? Třeba v tom, cituji str.67: „Dvojkríž nie je cyrilometodským symbolom Ježišovej šibenice, ale stromu života, na ktorom býva ukrižované Slnko.“

Cyril a Metod podľa môjho názoru predstavovali nie začiatok našej kultúry, ale jej koniec. S Cyrilom a Metodom sa začala kultúra cudzia.

Nedajme sa pomýliť – Cyril a Metod neboli až takí svätí, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Úplne prvý zákon, ktorý Cyril presadil do Súdneho zákonníka pre ľud, bol zákaz pôvodného duchovna, obradov a prísah. Kto by sa proti tomuto previnil, tomu hrozilo prepadnutie celého majetku a predaj do otroctva. Čiže sa jednalo o násilný duchovný prevrat za účelom podriadenia našej svojbytnosti Rímu.

Cyril navyše ničil pohanské symboly. V Živote Cyrila a Metoda sa píše, že Cyril 33-krát zaťal do jedného posvätného duba a potom všetkým naokolo kázal, aby ho vykorenili a spálili. Potom sa vraj Boh z toho tešil.

Z tohoto barbarského prístupu vidno, že oficiálni historici sa musia mýliť, keď tvrdia, že slovenský dvojkríž má byzantský pôvod a k nám ho doniesli práve Cyril s Metodom. Cyril posvätné stromy rúbal a videl v nich len drevo na oheň, nie posvätné živé bytosti. Tento človek musel zrejme stromami pohŕdať.

Kým Cyril bol známy ako ničiteľ prírody, Metod bol zase obávaným vydieračom. Raz sa vraj vyhrážal vislianskemu kniežaťu, že ak sa nedá pokrstiť dobrovoľne, bude pokrstený nasilu v otroctve. Vraj sa tak aj stalo.

Nepopieram, že Cyril s Metodom k nám priniesli písmo, čo je ušľachtilé, no všetko ostatné vôbec milé nebolo. Mimochodom, písmo, ktoré priniesli, je v Nestorovom letopise označované ako slovenské, nie moravské. Nestor však píše, že si ho vyžiadala Morava.

– Zaujal mě i obřad „postrižín“. Můžete nám jej blíže osvětlit?

Už Bohumil Hrabal napísal dielo Postřižiny. Ide o pôvodný slovenský a všeobecne slovanský obrad vstupu do dospelosti a prijatia nového dospelého mena. Mladému mužovi – v dnešnom ponímaní sa jednalo o chlapca vo veku 8-12 rokov – podstrihli vlasy, ktoré sa vhodili do očistného ohňa. Vlasy sa dovtedy nesmeli strihať kvôli zlým poverám, ktoré s tým boli spojené. Týmto očistným obradom sa z chlapca stal muž. Získal tiež nové, dospelé meno, ktoré malo charakterizovať jeho ďalšiu životnú alebo duchovnú cestu. Toto je veľmi zjednodušený popis postrižín. Obrad postrižín je dodnes praktizovaný napríklad v hinduizme. V knihe sa zaoberám aj výkladom niektorých staroslovenských mien, ktoré najčastejšie súviseli s piatimi vecami, ktoré sa navzájom prelínali: oheň, Slnko, veľkosť, bielu farbu a svetlo. Všetky tieto veci znamenajú viac menej jedno a to isté.

– Jak by se mělo Slovensko prezentovat v zahraničí?

Určite nie srbskou Veľkou Moravou, ktorá na území dnešného Slovenska ani Moravy nikdy nebola. Podľa mňa by sa Slováci mali napojiť na dávnu Slovenskú zem, slovanskú pravlasť.

Tým, že sa Slovensko osamostatnilo, konečne obrodilo meno dávnej slovanskej pravlasti. V 6. storočí Jordanes napísal, že veľký národ Sclavenov žije na území, ktorý sa tiahne od rieky Dnester až po prameň Visly. Visla pritom vyviera len kúsok od Čadce. Tí Sclaveni/Sloveni sú tam odvtedy dodnes, len sa ich územie trochu zmenšilo. Meno národa a zeme je však stále to isté.

Slovensko by sa malo prezentovať ako vedúci národ spomedzi slovanských národov, ktorý má dedičné právo a povinnosť ako pozostatok dávnej pravlasti zjednotiť všetkých Slovanov, keď už nie celkom na územnej báze, tak aspoň na báze kultúrnej spolupráce.

– V závěru píšete, že (str. 173), cituji: „Kde je příliš mnoho teórií, žiadna pravdepodobne nie je správna.“ V textu často citujete, porovnáváte zdroje. Proč si myslíte, že Váš výklad se blíží pravdě víc než oficiální teorie?

Vychádzam zo zdravého sedliackeho rozumu. Pozriem sa na mapu strednej Európy a vidím, že najväčšia zem okolo Dunaja je v Karpatskej kotline. Vidím, že tá zem je chránená horami zo všetkých strán ako korunou. Uprostred je množstvo riek, ktoré stekajú z kopcov. Karpatská kotlina má ako taký taviaci kotol najlepšie predpoklady na vytvorenie veľkého národa. Tento národ sa neskôr rozdelil na všetky strany, aby si uchránil slobodu pred útlakom Vlachov – ako boli nazývaní Rimania a pred nimi Kelti. Staré kroniky písali, že Sloveni si najviac na svete cenili slobodu, nestrpeli nad sebou nadvládu, ani neboli ochotné otročiť alebo slúžiť. Osobne neverím pangermánskej teórii o slovanskej pravlasti v Pripjaťských močiaroch na hranici Ukrajiny a Bieloruska. Bielorusko bolo podľa mňa osídlené Slovanmi dosť neskoro. Ale ako píšem hneď v úvode knihy, všetky moje tvrdenia sú len moje pohľady na dejiny a teda sa nemusia zhodovať so skutočnosťou. Môžem sa mýliť ako každý.

– Líbí se mi i Vaše zjištění, nakonec i dnes je často uplatňované, že si autor vytrhne z celku jednu část, její význam přecení, zatímco další části, které se mu nehodí, zcela pomíjí. Jaká je Vaše studijně – pracovní metoda? Jak třeba dlouho vznikla Vaše kniha „Pátranie po tajných slovenských dejinách a slovenskom duchu“ , než jste se s ní odvážila předstoupit před čtenáře?

Po dávnej slovenskej histórii som pátrala niekoľko rokov, možno 6. Premlela som ju odpredu, odzadu, to mi môžete veriť. 🙂 Ako som už povedala, výchádzam zo zdravého sedliackeho rozumu a pýtam sa samej seba: „Ako by sa vytvorili národy v Európe, keby sme dnes Európu vyľudnili?“ Je jasné, že najskôr by boli osídlené veľké toky. Ľudia by isto rýchlo osídlili aj priesmyky cez hory, brody a križovatky najhlavnejších obchodných trás. Obsadili by aj zlaté bane, bane na kovy. Ochranné hradiská by boli na kopcoch, najlepšie na takých, kde sa nížina stretáva s horami, aby sa bolo kde schovať v prípade nebezpečenstva a aby boli polia zavlažované vodou stekajúcou z kopcov. Takéto predpoklady spĺňajú napríklad mestá Devín, Bratislava alebo Nitra. Nie náhodou sa práve oni spomínajú v kronikách. Devín s Bratislavou sa nachádzajú križovatke Jantárovej a Hodvábnej cesty. Len asi desať kilometrov od nich sa nechádzalo hlavné mesto rímskej provincie Hornej Panónie Carnuntum. Knieža Rastislav mohol mať ambíciu nahradiť dávnu funkciu Carnutna Devínom. Dávne kroniky spomínajú Rastislavove pôsobenie práve na Devíne. V okolí Nitry sú zase úrodné nížiny, hory poskytujúce ochranu a zlaté bane. V Nitre vládol Svätopluk. Ak sú tieto miesta také dôležité, určite o tom vedeli aj dávni ľudia. Preto centrá moci treba hľadať práve na takýchto miestach. To je logické. Ak bolo nejaké centrum moci na nejakom menej vhodnom mieste, tak bolo centrom moci len dočasne. Úlohou je, nájsť miesto s najideálnejšou lokalitou. Potom je predpoklad, že práve toto miesto bolo prirodzeným odvekým centrom moci. Postupujem teda na základe rôznych stôp, indícií, dedukcií, simulačných modelov a podobne. Hľadám podobnosti v iných kultúrach a snažím sa precítiť, či podobne mohli žiť aj predkovia Slovákov. Je napríklad viac menej isté, že Slováci neobývali dnešnú východomaďarskú Pusztu, bývalú slovenskú Pustatinu, nakoľko sa tam nachádza začiatok stepi euro-ázijskej stepi. Sloveni boli lesným národom, nie kočovným. Preto Slovenov nachádzame všade tam, kde sú lesy. V stepiach nachádzame kočovné národy, ktoré tam pásli svoj dobytok. Práve kvôli stepi v Karpatskej kotline mali Starí Slováci takmer stále problém s kočovníkmi. Svätopluk umožnil Maďarom, aby sa usadili práve na tejto nekvalitnej a vyľudnenej zemi, ktorá bola ako dno pravekého mora zasolená, takže tam okrem vysokej trávy nič poriadne nerástlo.

Čo sa týka odvahy predstúpiť pred čitateľov… Kniha vznikla na základe článkov, ktoré som priebežne zverejňovala na svojom poráli sclabonia.sk. Čitatelia ich mohli kritizovať a dopĺňať. Spoločne sme pátrali  a vzdelávali sa.

– Bohužel je to jen letem světem Vaší knihou, ale doufám, že jsme čtenáře navnadili. Takže, kde lze Vaši knihu koupit nebo sehnat (např. na internetu)?

Obávam sa, že kniha je takmer vypredaná. Predaju pomohli aj útoky proti nej. Aj zlá reklama je reklama. Ale kto skúsi pohľadať, možno ju ešte nájde na nejakom eshope, prípadne si môže prečítať prvotnú elektronickú verziu, ktorá sa len málo líši od tlačenej verzie. Nájsť ju možno na portáli sclabonia.sk. [http://sclabonia.sk/2014/06/blazena-ovsena-patranie-po-tajnych-slovenskych-dejinach-a-slovenskom-duchu-pdf-kniha-zadarmo/]

– Vy Slováci máte výhodu, že znáte mnohem lépe české dějiny, zatímco my v Čechách bohužel známe jen pár jmen, nakonec i v dnešní době jsou Slováci schopni číst české knihy, mnohem více sledují české televizní programy, ale české děti slovenštině pomalu odvykají. Co se proti tomu dá dělat?

Podľa mňa s tým netreba nič robiť. Do budúcna budeme ako národy jeden druhého ešte potrebovať ako už mnohokrát v minulosti. Keď príde potreba rozumieť si a doba dozreje, ľudia sa rýchlo naučia tých pár rozdielnych slov. Kto chce, ten si cestu spraví už dnes.

– A myslíte si, že i v Čechách by se dala napsat kniha „Pátraní po tajných českých dějinách“ a neláká Vás toto téma?

Kniha by sa určite dala napísať, ale mňa osobne táto téma neláka. Aj som zvažovala, že by som sa do Česka presťahovala kvôli práci, ale napokon som zostala na Slovensku práve preto, aby som mohla ďalej pátrať po slovenských dejinách. Možno raz budem žiť aj v Česku, nevylučujem to, lebo tam mám kopec známych. Podľa môjho názoru pátrať po českých dejinách by mal nejaký amatérsky český nadšenec. Mňa osobne zaujíma napríklad to, kto boli Slavníkovci a prečo boli vyvraždení. Alebo to, či by sa český jazyk vyvíjal ináč, keby ďalej vládli Slavníkovci. Zaujíma ma, prečo sa Praha nazýva Prahou, prečo sa Říp nazýva Řípom. Zaujímavé by bolo vedieť, prečo Česi používajú písmeno ř, keď v stredoveku ho ešte nepoužívali. Ja samozrejme odpovede na tieto otázky mám, no sú to len moje hypotézy.  Jantárová cesta viedla cez Moravskú bránu smerom do Poľska a k Baltiku. Určite v okolí Moravskej brány musí byť množstvo archeologických lokalít a starovekých opevnení, ktoré kontrolovali ten vstup. Tu by bolo treba pátrať.

– Co nového chystáte? Na jaké období dějin se chcete ještě zaměřit? A máte možnost svoje poznatky prezentovat třeba na besedách či přednáškách?

Momentálne som tak veľmi pracovne vyťažená, aby som sa uživila, že nemám čas absolútne na nič. Ale ak sa bude dať, chcela by som sa posunúť v pátraní ešte viacej do minulosti. Verejné prednášky zatiaľ nerobím, vystačím si s článkami. Ale možno raz budú aj predášky, nevylučujem túto možnosť.

– Jak se díváte na dnešní Evropskou unii na problematiku migrantů a mísení kultur? Jaká je podle Vašeho názoru budoucnost Slovenska a Evropské unie?

Je jasné, že dnešná Európa už nie je taká istá ako tá včerajšia. Zmenilo sa veľa. Podľa mňa sa Európa bude meniť a možno sa čochvíľa nebudeme stačiť čudovať, ako veľmi.

Otázka je, čo stojí za dnešnými vojnami v arabských krajinách. Či je to stret civilizácií, boj medzi stredovekou mentalitou a moderným myslením, alebo len ich územie už nestačí uživiť všetkých svojich obyvateľov. Ťažko povedať.

Ako príklad uvediem, že Slovensko malo okolo roku 1914 zhruba 3,5 mil. obyvateľov, Egypt zhruba 7 mil., teda dvakrát viac. Po sto rokoch je na Slovensku 5,5 milóna Slovákov, teda ani nie dvakrát viac. Zato Egypťanov je vyše 80 mil., teda za sto rokov sa ich počet viac než zdesaťnásobil. Oproti Slovákom sa teda množili 5-krát rýchlejšie. Ak by sa Egypťania množili rovnakým tempom aj naďalej, o sto rokov by ich bola 1 miliarda. Je jasné, že jedna púštna rieka nemôže uživiť toľkých ľudí. Ak by dnes Slovensko malo mať zodpovedajúci počet obyvateľov v porovnaní s Egyptom, muselo by na Slovensku žiť takmer 30 mil. ľudí, v Česku asi 60 mil. Práve preto, že Arabi majú mnohoženstvo, musí tam byť kopec frustrovaných mužov, ktorým sa neušli ženy. Viem si predstaviť, že pri takom veľkom počte ľudí sa vie nájsť dosť zúfalcov, ktorí vidia riešenie problémov v náboženskom fanatizme.

Ja sa nečudujem, že sa deje, čo sa deje. Je to prirodzené. Čudovala by som sa, keby sa to nedialo. Osobne si myslím, že EÚ nebude mať dlhé trvanie aj kvôli tejto migračnej kríze. Odstredivé sily sú v Európe príliš silné. Dúfam, že ak sa Európska únia rozpadne, bude to bez vojny. Opakujem, že podľa môjho názoru sa Česi a Slováci ešte budú navzájom potrebovať.

– Protože jsme literární časopis, tak se na závěr zeptám, kdo Vás zaujal ze současných slovenských autorů? Koho byste nám doporučila ke čtení? A kdo z českých autorů, resp. z knih českých autorů Vám je blízký?

Z českej literatúry sa mi páčia Foglarove Rychlé šípy alebo Haškov Švejk. Na Slovensku sa detským historickým románom venuje Zuzana Kuglerová, ktorá tiež po svojom vysvetľuje rôzne dejinné záhady spojené so Slovenskom. Jej tvorba ma oslovila. Osobne však čítam najmä kroniky a odborné publikácie. Z týchto určite odporúčam diela Slovenský juh v stredoveku od Jána Stanislava, Odtajnené trezory slov od Šimona Ondruša, Staroitaliu slavjanskú od Jána Kollára, alebo Slovanské starožitnosti od Pavla Jozefa Šafárika. Posledné dve knihy títo slovenskí autori napísali po česky.

– Přeji hodně zdaru při Vašich bádáních po tajných dějinách, hodně čtenářů a především, aby Vaše knihy a poznatky pronikly více na veřejnost.

VáclaV

 

 

15 Responses to ROZHOVOR – Blažena Ovsená

  1. Blažena Ovsená píše:

    Mirek, minule ste ma kritizovali, ze sa bez vzdelania pustam do historie a ze na to akoby nemam pravo. Tak sa vas teraz pytam, akym pravom sa vy teraz miesate do etymologie a jazykovedy? Ci mate jazykovedne vzdelanie? Ako som vam uz pisala minule, precitajte si nazor jazykovedca profesora Simona Ondrusa z knihy Odtajnene trezory slov, kde tuto temu riesi. Odkaz a citaciu najdete v uvode mojej knihy. Tam by ste sa docitali, ze nemate pravdu, lebo forma Sloven nevznikla u Slovakov po Nestorovi, ale minimalne 500 rokov pred Nestorom, lebo ju v 6. storoci zachytil Jordanes ako Sclavenoi, nie Sclavienoi, v oblasti, kde dodnes ziju Slovaci. Zato,ze dvaja susedia hovoria ie, nemusi byt ie povodne. Ja nemozem za to, ze ste asi potomkovia Rusov, ked rozpravate rovnako. Okrem toho Simon Ondrus vysvetluje, ze povodne sa jat citala ako siroke ä a so sirokym ä bol napisany Nestorov original. Ie prislo az v prepisoch. Dobre viete, ze Nestorov letopis ma viacero verzii, opisov. Okrem toho, a zase sa opakujem uz asi treti raz, Nestor vyslovene zmienuje, ze existoval kmen pod nazvom Sloveni, boli to totiz Dunajski Sloveni, ktorych vlastne meno bolo Sloveni, od ktorych Slovaci su pozostatok. Fakt neviem, o co vam ide, ale nemam z vas dobry pocit. Ja viem, ze vy nemozete pripustit, ze to bolo tak, ako hovorim, lebo by to znamenalo, ze Slovaci hrali dolezitejsiu a starsiu rolu v historii nez Cesi. Preto viem, ze mi nikdy nedate za pravdu. A to je v poriadku. Vy si majte svoju cesku pravdu, ale nech Slovaci maju zase tu svoju slovensku a nie, ze slovenski historici budu kolaborovat s ceskymi a podporovat cesku verziu historie, aby sa v historickej obci nestrapnili, coho sa vy tak bojite, ako ste priznali. Mnohi historici ohli chrbty, len aby sa nestrapnili, mnohi sa umlcali, len aby neprisli o pracu, mnohi boli vyhodeni a vymazani, lebo nemlcali. Prikladov mame mnoho. Aj moja kniha bola umlcana jednym tupym knihkupectvom, ktore namiesto biznisu, zda sa, robi skor politiku. Cize takto sa veci maju.

    Pridávam text Šimona Ondruša:
    ODTAJNENÉ TREZORY SLOV III. [1], str. 87-96: „Po Jakobsonovi sa väčšina slavistov prikláňa k názoru, že etnonymum Slovan- súvisí s apelatívom slovo. Základ slov- je kontinuantom indoeurópskej nesatemizovanej podoby k’lev- : k’lov-. …Indoeurópsky základ k’lev- : k’lov- označoval zvuk. …od základu slov- odvodili starí Slovania príponu -än- etnické meno Slovän-. …aj Slovän dostalov gréčtine podobu Sklavén-, v množnom čísle Sklavénoi. …Prvé explicitné záznamy o Slovanoch (vo forme Slovän-) pochádzajú zo 6. storočia. …Ak sa Ptolemaiovo pomenovanie SouoBébenoi čiže Souovénoi týka Slovanov, ako predpokladajú niektorí interpreti, v tom prípade sa
    etnonymum Slovan (vo forme Slovän) používalo už od 2. storočia. S určitým stupňom pravdepodobnosti môžeme predpokladať, že etnické pomenovanie Slovan, Slovén vzniklo v čase okolo narodenia Krista. Hláskovú podobu Slovän používali Slovania až do 12. stor.
    v staroslovienčine je z 10. a 11. stor. doložená iba podoba Slovän-. …(V Živote Metoda) je etnonymum Slovän uvedené dvanásťkrát, vždy s grafémou pre jať, teda ä – Slovän-. Rastislav bol „knez slovänsky“. Slovania sú Sloväni…. Konštantínovi Boh zjavil „slovänsky knigy“. …Pápež posielal Metoda nielen Koceľovi, ale „vsäm stranam slovänskym“. …Metod prekladal s dvoma rýchlopiscami všetky knihy písma okrem Kníh Makabejským „otgrčska jazyka v slovänsky“. …Forma Slovän sa pravidelne používa v Nestorovej kronike, v Povesti vremennych let z ro-zhrania 11. a 12. storočia. Nestor píše: „Po mnozäch že vremianech sali sut Sloväni po Dunajevi, gde est nyne Ugorska zemlja i Bolgarska.“ …Ako vidieť z Nestorovej kroniky, ešte v období na rozhraní 11. a 12. stor. žila forma Slovän. Medzi 12. a 14. stor. vznikla podoba Slovan a paralelne s ňou aj variant Slovák. …Alternovanie príponou -an, -ak je iba západoslovanské: Pražan – Pražak, Poľan – Poľak, Moravan – Moravak. Variant Slovák mal do 19. stor. rovnaký význam ako Slovan. O tom, že forma Slovák, resp. Slováci, sa používala vo význame Slovan, Slovania, svedčia texty poľských kroník. V kronike Karcina Kromeraz r. 1611, vydanej vo Varšave v r. 1767, sa píše: „Slowacy, Dalmatami ani Illirikami nie sa, ale že z krain Zadunajskich poszli, zwyciezywszy…narody tameczne, sami……………………………………. atď….

  2. Mirek píše:

    A já jsem zklamaný z vás paní Ovsená. Samozřejmě mě nemusíte poučovat, jakým jazykem psal Nestor. Kromě Nestora jsem vám pak uvedl další zdroj ze slovanského prostředí, který používá „ě“. Tudíž se nejedná o žádné falšování dějin a už vůbec ne za účelem, aby jste vy na Slovensku z toho byli zakomplexováni. Prostě verze Slověn/Slovien vychází z dobových písemných pramenů a neřeší, jakým směrem se následně za 1000 let posunul slovenský jazyk. Kdyby se na Slovensku v dnešní době mluvilo Maďarsky, tak si myslíte, že by se ten přepis měl nějak upravit po Maďarsky???

    Jinak Sloveni/ Slovani, je nadkmenové označení celé skupiny Slovanů, do které mj. spadají Srbové, Češi, Moravené a tzv. nepojmenováni Slováci a celá řada dalších. Vy jste si prostě nechali původní nadkmenové označení tak, jak i píše Nestor. Takže když váš vlastní jazyk za 1000 let udělal změnu a místo „ě“ používá něco jiného, tak z toho můžete vinit vývoj vlastního jazyka, ale nikoliv české historiky. To ví snad každý.

  3. Blažena Ovsená píše:

    Mirek, ohladom Nestora…. Vy si vobec uvedomujete, ze Nestor rozpraval po rusky, nie po slovensky??? Okrem toho jat sa citala ako nase siroke e (ä). Odporucam dielo Simona Ondrusa Odtajnene trezory slov. Vid citacia niekde na zaciatku mojej knihy, aj tej pedeefkovej. Ak ste nepochopili, ze Sloveni a Slovaci je jedno a to iste slovo, tak mate dost velky problem. Napriklad v Slovinsku toto chapu bez problemov, lebo Sloven a Slovinec su tiez jedno a to iste slovo. Znie to ako paradox, ze Sloven=Slovak a Sloven=Slovinec, ale Slovak nerovna sa Slovinec, ale nie je to paradox. Je to celkom vysvetlitelne. Ak by Slovak pisal historiu Polska, pisal by o Poliakoch. Cech by pisal o Polácích. Nejaky Hotentot by potom prisiel a cudoval sa, preco jeden pise o Poliakoch a druhy o Polácích a tvrdil by, ze to vlastne nie je o tom istom narode. Asi taku vedecku logiku mate. Som sklamana z nizkej urovne ceskej vedy.

  4. Mirek píše:

    Dobrý den paní Ovsená,
    Dovolím si poukázat na další z celé z řady lží, kterou zde prezentujete, viz text níže:

    „Česká historiografia prezmenu potrebovala oslabiť sebavedomie svojho menšieho slovenského brata, lebo sa nepatrilo, aby menší mal slávnejšiu a staršiu históriu ako jeho väčší súrodenec, preto zaviedla pre predkov Slovákov pomenovanie Slověni a pre ich jazyk názov staroslověnčina. Táto terminológia sa potom pretláčala aj na Slovensku v tvare Slovieni a staroslovienčina bez toho, aby sa tieto slová preložili do slovenčiny. My na Slovensku totiž nehovoríme věnec, ale veniec, nehovoríme vědet, ale vedieť. Väčšinou tam, kde vy máte v slovách ě, my máme obyčané e alebo široké ä. Stali sa teda dve veci – na jednej strane ste vy, Česi, prebrali slovenskú verziu nášho mena, pretože hovoríte Slovensko, hoci po správnosti by ste mali hovoriť Slověnsko, a naši titulovaní historici prebrali zase českú verziu Slověn/Slovien, hoci po správnosti ju mali preložiť na Sloven, resp. Slovän. Pôvodne však bol ten názov s e, Sloven, lebo tak bol dávno prebratý do gréčtiny ako Sclavenoi, nie Sclavienoi. Toto ukázal významný slovenský etymológ prof. Šimon Ondruš v knihe Odtajnené trezory slov. Zmena jediného písmenka v našom mene podlomila slovenské sebavedomie natoľko, že dnes Slováci pochybujú aj o tom, či tu boli pred Maďarmi. Myslia si, že tu pred nimi žil nejaký cudzí sloviensky národ.“

    Jen aby bylo jasno. Nestor ve 12.století píše: „Po mnozěchъ že vremjaněch sěli sutъ Slověni po Dunajevi, gdě jestь nyne Ugorьska zemlja i Bolgarьska. I ot těchъ Slověnъ razidošasja po zemlě i prozvašasja imeny svojimi, gdě sědše na kotorom městě. Jako prišedše sědoša na rěcě Morava i prozvašasja Morava, a druzii Česi narekošasja. A se ti že Slověni: Chrovate Běliji i Serebь i Chorutane. Volchomъ bo našedšemъ v nich i nasiljaštemъ jimъ, Slověni že ovi prišedše sědoma na Vislě, i prozvašasja Ljachove a ot těchъ Ljachovъ prozvašasja Poljane, Ljachove, druzii Lutiči, jini Mazovšane, Pomorjane. Tako že i ti Slověne prišedše i sědoma po Dněpru i narekošasja Poljane, a druzii Drevljane, zane sědoša v lěsěch; a druzii sědoša mežju Propetju i Dvinoju i narekošasja Dregoviči; inii sědoša na Dvině i narekošasja Poločane, rěčьki radi, jaže vtečetъ vъ Dvinu, imjanemъ Polota, ot seja prozvašasja Poločane. Slověni že sědoša okolo jezera Ilmerja, i prozvašasja svojimъ imjanemъ, i sdělaša gradъ i narekoša jь Novъgorodъ. I druzii sědoša po Desně, i po Semi, po Sulě, i narekošasja Sěverъ. I tako razidesja slověnьskij jazykъ, těm že i gramota prozvasja slověnьskaja. Slověnьsku že jazyku, jako že rekochomъ, živuščju na Dunaji.“

    A co takhle další zdroj a to „Život sv. Metoděje, kap. V.“: „bi le[t] •60• vъ němь jestь pri / luči že sě vъ ty dni rostislavъ knězь slově / nьskъ sъ s[ve]topъlkъm posъlas ta iz moravy kъ / c[a]rju michailu gljušta tako jako b[o]žijejum l[e]ti / ju sъdravi jesmъ isutь vъ ny vъšьli učitele / mnozi krьstijani iz vlachъ i iz grьkъ i iz njemьcь / učašte ny različь a my slověni prosta čadь i ne / imamъ iže by ny na stavilъ naistinuju ra / zumъ sъkazal to do brje i vl[a]dko posъli takъ / mužь iže ny ispravi [tъ »vьsjeku pravьdu«].“

    V obou případech psaných slovanským jazykem je jasně uvedené SLOVĚNI a nikoliv Slováci. Takže váš výše uvedený odstavec je prostě nesmysl. Takže zakomplexovanost „menšího bratra“ není opodstatněná. A komentovat jazykový vývoj za posledních 1000 let, se mi fakt nechce (viz. proč bychom měli dnes, po tisící letech používat Slověnsko, když se jazyk holt vyvinul jiným směrem).

  5. Metod J. Sláv píše:

    Je to mimo témy, ALE „ČÍSLO JEDEN“ !!! !!! !!!

    Poľskí archeológovia V MAROKU

    našli SLOVANSKÚ KERAMIKU !!! !!! !!!

    Viac tu:

    http://www.tvp.info/27910554/slowianska-osada-w-afryce-odkrycie-polskich-archeologow

  6. Metod J. Sláv píše:

    Juraj,
    ešte zaujímavejšie je preklikať si tr.wikipedia.org/wiki/Macaristan!

    Keď si človek prekliká jednotlivé maďarské mestá zistí, že v osmanskej turečtine, t. j. v tej turečtine, ktorá bola v cca 157 rokov v kontakte s rečou údajne tých „ugro-fínskych zaujatcov vlasťi“, sa používali

    viac-menej skomolené slovenské mená:

    BUDIN nie Buda

    ISTOLNI BELGRAD (od Stoličný Belehrad) nie Székesfehérvár

    MISKOFČA (od sl. Miškovec) nie Miskolc

    SEGEDIN nie Szeged

    NOVI GRAD nie Nógrád

    a vrcholom je, že aj v dnešnej turečtine

    kráľa volajú KRAL (nie Kiraly)
    a
    kráľovnú KRALIČE (nie Kiralyné)!!! !!! !!!

    PRETO sa pýtam, KDE BOLI MAGYARI V ROKOCH 1526 AŽ 1683 §§§ §§§ §§§

  7. Denis píše:

    Pani Blažena píše: „Ale mohlo to byť aj tak, že Mojmír vládol medzi Dunajom a Tisou, nie v Starom Měste pri Uherskom Hradišti. Tu ste ma nachytali. Musím sa nad tým zamyslieť.“

    Vy sa nezdáte, zlepšujete sa. Takže Mojmíra, vojvodu naddunajských Slovenov by ste šupla medzi Dunaj a Tisu. Rád Vám pridám k Vašim úvahám jedno dobré a vhodné miesto pre Mojmíra, na Ukrajine je mesto Dunajivci, takže hladajte nad Dunajom tam a prídete do Mačaristanu, do Pripiate. Nájdete zhodu s vedeckou obcou slovenských historikov a jasne Vám s toho vyplynie, že Mojmír bol panovník Kieva a to bolo to starobylé a nevídané mesto. Veď prečo by sme Mojmíra umiestňovali k nám nad Dunaj, do pohraničia s Bavormi s ktorými jeho následník viedol neustále vojny. Ešte nájdite ten Devín na Ukraine a je to complet.

  8. Metod J. Sláv píše:

    Ako, som napísal na „hradiská“, existujú dva varianty „Geografa“, každý písaný inou rukou. Prvým krokom k čítaniu rukopisov je „lupa v ruke“.

    Pod lupou vidieť, že prvý, ten zverejňovanejší rukopis sa vyznačuje temer identickým tvarom písmena „b“ a písmena „h“, ale keď človek zamieri lupu na predchádzajúce jednoznačné „h“ v slove Betheimare (ale pozerám, je tam skôr Becheimare !!!) vidí, že to jednoznačné „h“ je totožné s „h“ v slove Marharii !!! !!! !!!

    V druhom rukopise, ktorý som našiel zverejnený jedine na „hradiskách“, je jednoznačne napísané Becheimare, ale napodiv je tam už jednoznačne napísané Marbarii ??? ??? ??? (Z ďalšieho vyplýva, že tento už nevedel, „čo odpisuje“ §§§)

    Čo sa týka zápisu Merebani / Merehani, tak:

    – prvý rukopis po zrovnaní písania „b“ v predchádzajúcom slove „habere“ má napísané Merebanos !!! !!! !!!

    – druhý rukopis má už JEDNOZNAČNE napísané Merebanos !!! !!! !!!

    Myšlienka, že Maďar je z „megye“, zo spotvorenia našho „medza“ ako „hranica“, teda že Maďar = Hraničiar „nedá spávať“ do dnes aj samotným Maďarom, lebo ich máta ten jednoznačný slovänský pôvod.

    Preto snoria až pri Urale (ba jeden so slovenským priezviskom Kiszely / Kiseľ až v Číne) u Mansiov (viď „hokejový“ Chanty-Mansijsk).

    Nevedia sa však zhodnúť, čo to slovo „mans“ znamená. Jedni, že „mag“, teda „semeno“ („mak“ haha), viď v 1700-stranovej jazykovej encyklopédii A világ nyelvei z r.1999, druhí, že „ember“ (z vulgárnej latinčiny od „hombre“), teda „človek“, viď napr. etymológ G. Barczi ešte v r. 1940.

    V čom sa zhodnú je, že „magy-“ má „ugrofínsky“ pôvod, a že „-ar/-er“ má turecký pôvod, lebo majú slovo „fÉRfi“ pre „muž“, ktoré sa podobá tureckému „ERkek“ (muž).

    A to, že im tak vychádzajú „ugro-fíno-turecké konštrukty“ typu „semeno-muž“ alebo „človeko-muž“, ich „neštve“.

    Všetky vyššie spomínané hypotézy o pôvode mena / slova Maďar sa opierajú len o lingvistickú podobnosť, zhodnosť.

    Moja TEÓRIA sa opiera okrem lingvistickej zhodnosti:

    1) o hydrologickú (presnejšie hydrologicko-toponymickú) zhodnosť, viď výskyt mokrín / močiarov po celej Pannónskej panve – pozri hocktorý „Atlas archeológie“)

    2) o genetickú zhodnosť, či už dnešnej populácie alebo kostrových vykopávok na území Maďarska, s populáciou Slovenska (viď Cavalli-Sforza a Rasko)

    3) na historiografickú (presnejšie historiograficko-toponymickú) zhodnosť starých zápisov názvov v análoch s dnešnými názvami vyskytujúcimi sa na Slovensku (viď Stanislav)

    4) na antropologickú zhodnosť – viď, v Maďarsku už „Školské atlasy“ neučia deti, že nepatria k bielej ľudskej rase, ako ich na základe vraj vedeckých výskumov presviedčali staré atlasy s mapami ľudských rás ( je smutné, že na Slovensku Školské atlasy stále vykresľujú Maďarov ako príslušníkov žlto-bielej ľudskej rasy §§§)

  9. Blažena Ovsená píše:

    Metod, tvrdíte, že h v slove Marhari pôsobí na výslovnosť r. Ale to je asi nepravda, keďže h sa nachádza aj v slove Merehani. Je zrejmé, že Merahni a Marhari je jedno a to isté slovo a líši sa asi tak ako pomenovania Slovinci, Slováci alebo Slavónci.

    Ja som však začala premýšať nad tým, čo by mohlo pomenovanie Maďar znamenať a prišla som na to! Teraz srandujem, ale čo poviete na takúto teóriu?

    Maďar, pôvodne Meďer, je odvodené od slovenského slova „medza“, čo je hranica. Medza sa po hranici povie, myslím, megye, alebo tak nejako. Maďari by teda boli tí, ktorých Svätopluk usadil v pohraničí. Slovanská koncovka -ar by tomu slovenskému pôvodu zodpovedala, podobne ako murár, strojár, stavbár. Meďári by teda boli tí, usídlení na kraji, U-krajinci, U-grovia.

    No vidíte, ešte lepšia teória ako tá vaša. A je po Močiarnikoch. Ako ľahko som vás z toho vyliečila.:)

  10. Metod J. Sláv píše:

    Teraz zas „utrúsim učiteľské múdre reči“. 😀

    Hypotéza je len taký „šplech“, jeden z „mora“, v duchu „a čo, ak je to takto“ – ja som technik, ja som zvyknutý „skladať k sebe, len tie patričné súčiastky“, lebo ináč by mi ten „môj stroj (systém)“ nefungoval, a kto by „si tu chcel kúpiť, napr., nefungujúce auto“, len preto, že „sa mu páči zhoda farby auta s farbou plota okolo záhrady jeho vily“.

    Teória (vedecká) je súhrn všetkých pravdivých tvrdení o určitom výseku reality – a o to mne ide, nie o „humaniťácke“ „čo by bolo, keby“ 👿

    Hlavným pravdivým (na základe poznatkov z hydrológie, lingvistiky, toponýmie, genetiky, archeológie, historiografie, antropológie) tvrdením mojej teórie je:

    Súčasné (od cca 14. storočia) etnonymum Maďar (v uhorskej transkripcii Magyar) vzniklo zámerným skomolením slovänskej hanlivej prezývky MAČAR, ktorou boli označovaní Sloväni obývajúci územie v širšom okolí Blatoňa (Blatného jazera, plesa), teda Sloväni obývajúci územie rímskej provincie Pannonia (etymologicky Bahnónia, teda „synonymicky“ Močária).

    Dôkazmi dobovej objektívnej existencie „etnonyma“ MAČAR sú zápis v diele tzv. Geografa Bavorského v znení MaRHar-ii a zápis v diele Ibn Rusta MaDŽGar-ia, pri poznaní, že ako latinčina, tak aj arabčina nemajú hlásku Č, a preto „cudzojazyčníci“ si pomohli použitím svojich podobných hlások – „latiník“ aspirovaným R, v zápise RH, a „arabčinár“ spriahnutím arabského DŽ s G.

    Moja teória vyvracia hypotézu „zaujatia vlasti“ „šplechnutú“ na základe jediného pravdivého tvrdenia, a to, že „etnikum“ (kmeň) slovänských Moravanov, etymologicky Mokravanov, t. j. „Bahnóncov“ v širšom chápaní (spolu s „podkmeňom“ slovänských Mačarov, t. j. „Bahnóncov“ v užšom chápaní) bolo ovládnuté slovänským kmeňom Uhrov, zapísaných Geografom ako Ungare so sídlami minimálne v povodí rieky Uh, teda medzi územím kmeňa Vislanou (horné povodie rieky Visly) a kmeňa Bukovanov (územie dnešnej Bukoviny.

  11. Blažena Ovsená píše:

    Metod, nepreceňujte vážnosť interview:). Čítanosť bude len lokálna pre pár priateľom zmieneného Václava.
    Ja chápem, že to, čo tvrdíte, je vaša hypotéza, ale čo mám robiť, keď sa mi zdá pritiahnutá za vlasy? Jediné, čo ste ukázali, je podobnosť slov močiar a maďar. A čo teraz ako? Čiže podľa vás Merehani sú Moravania a Marhari sú Maďari?

  12. Metod J. Sláv píše:

    Pani Blažena,

    keďže týmto článkom Vaše osobné názory „opustili hranice nášho štátu“,
    a tým, istým spôsobom, nabrali novú dimenziu vážnosti, rozhodol som sa
    reagovať na článok takto:

    Ako bývalý učiteľ som zvyknutý na „ignoranciu mojich múdrych rečí“ so
    strany „poslucháčov“ – do nedávna som bol za „moju pedagogickú
    optimistickú trpezlivosť“ dokonca platený 😀

    Teraz sa musím „za zvyšky pedagogického optimizmu“ platiť sám, a preto mi dovoľte, aby som urobil ešte jeden pokus presvedčiť Vás,

    ABY STE PRESTALI PLIESŤ MAĎAROV DO ČIAS, V KTORÝCH MAĎARI NEEXISTOVALI,
    a „vylejte do výlevky“ tú „zastaralú odbornú omáčku“, že naše VIA(C)NOCE (isté „opozitum“ ku KRAČÚŇovi = najkratšiemu dňu) sú z „onemčiny“,

    ak Vám skutočne ide o „poslúženie na duchovnú obrodu slovenského národa“.

    Váš článok som si prečítal dva razy, čo som nerobil ani so skriptami na VŠ – našiel som tam len dva preklepy, za čo „chválim Vašu slovenčinárku“ 😀

    Sčítaný sedliacky rozum vie, že, povedzme tak, za čias Svätopluka, existovali v priestore

    Pannonskej/Bahnonskej/Blatenskej/Močiarskej/Mokravskej/Moravskej panvy,

    ako zapísal tzv. Geograf „Boiarský“
    (viď „druhý dovetok“: Beire non dicuntur bauarii, sed boiarii, a boia fluvio.),

    v tesnom susedstve „Vrankskej“ ríše medzi „Betheimare“ a „Uulgarii regio“

    sídlili MARhARII = MAŘARII = MAŽARII = MAČARII = PANNONCI = „BAHNONCI“!!!

    !!! PRETOŽE latinčina pozná spriahnutie hlások RH na označovanie tzv. aspirovaného R, a táto „spražka“ bola zapisovateľom použitá na „reprodukciu“ (spolu)hlásky Č, ktorú latinčina nepozná, tak ako túto hlásku nepozná ani arabčina, PRETO Ibn Rusta zapísal (al-)MAdžgARIa !!!

    A

    ZA SÚČASNÍKOV MaRHarov

    kladie UNGARE

    medzi Lucolane (podľa logiky asi Bukovane) a Uuislane !!! !!! !!!

    (Viď skutocna-historia-slovanov.blogspot.sk/2013/08/je-velmi-tazke-presvedcit-vsetkych-v.html )

    No, a „Purpuro-rodenec“ (Porfyro-genetos) TEN TO DOMOTAL, SÚC POPLATNÝ „DUCHU ROZTRŽITÝCH PROFESOROV“ 😀 😀 😀 :

    z gréckeho „to ygros“ („tí mokrí“) „vyšemotil“ „toyrkois“ §§§ §§§ §§§

  13. Blažena Ovsená píše:

    Milan2,
    1) Som nepochopila. O čom ste to písali?
    Ohľadom gejov… Som rada, že sa na tejto stránke gejovia tešia takej obľube. Preto som pripravila ďalší článok na túto tému. Snáď sa opäť stretne s pozitívnou odozvou ako vlastne vždy doteraz.
    2) Vysvetlenie v mojej knihe. Viac, ako je tam napísané, Vám k tomu nepovie. A keď Vám to nestačí, tak smola.
    3) Som tiež nepochopila.
    4) Mám za to, že ak Mojmír vyhnal Pribinu z Nitry, tak tam dosadil nejakého poskoka. Tým sa Mojmírov hrad stal hlavným mestom a Nitra sídlom následníka. Ak potom Rastic vládol v Mojmírovom sídle, tak Svätopluk musel vládnuť v Nitre. Avšak máte pravdu, pretože kľudne to mohlo byť tak, že Mojmír sa po vyhnaní Pribinu sám usídlil v Nitre. Potom by Nitra bola hlavným mestom tzv. Veľkej Moravy. A potom by Svätopluk musel vládnuť niekde inde. Ale mohlo to byť aj tak, že Mojmír vládol medzi Dunajom a Tisou, nie v Starom Měste pri Uherskom Hradišti. Tu ste ma nachytali. Musím sa nad tým zamyslieť.
    5) K tomuto neviem nič.
    6) Pozrite, nech František hovorí, čo chce, mňa nezaujíma. Mňa irituje, že musím platiť jeho zlaté chrámy a živiť tým vieru v hovoriaceho hada, lietajúcich anjelov a mŕtvoly, ktorá sa po troch dňov vyhrabe z hrobu, aby vyletela do neba. Proste to odmietam. Nech si František financuje tie svoje nonsensy sám a mne dá s tým pokoj. Keď je taký super, ako hovoríte, tak isto musí chápať, o čom hovorím. Mne židovsko-kresťanské duchovno nie je sympatické. Omnoho bližšie mi je hinduistické, budhistické alebo konfuciánske. Alebo dokonca indiánske. So židovsko-kresťanským duchovnom nechcem mať nič spoločné, ani sláviť jeho sviatky, ani platiť výpalné na ich kostoly.
    Keby som bola Svätoplukom, zobrala by som slovenské písmo, dala ho slovenským pohanom, a Cyrila s Metodom by som expresom vrátila cisárovi Michalovi s tým, že misia je splnená. Ešte by som mu pribalila nejakého pekného mládenca ako darček.

  14. Blažena Ovsená píše:

    Milanxyz, nasi predkrestanski predkovia BOLI pohanmi. Purpurorodenec hovori, ze Sloveni sami seba nazyvaju pogani. Pogan nema teda rimsky povod, ale nasi predkovia tak sami seba nazyvali. Naozaj. Precitajte si Purpurorodenca a jeho O spravovani rise. Preco by som mala spominat Hromnika? Spomenul on mna niekde? Co Hromnik napisal o drievnej viere? Neviem o nicom. Hromnik na mna nezaposobil, preto som ho nespomenula. Spomenula som tych, ktori na mna zaposobili – popravde. Naco budem vymyslat, ze na mna Hromnik zaposobil, ked opak je pravdou, ze ma odpudil. Hromnik ma nezaujima.

  15. Milanxyz píše:

    Pani Blažena,
    veľmi pekne ste im to vysvetlili, rovno na rovinu. Toto treba našim pobratimom za Moravou neustále opakovať!
    Keď dovolíte, mám na Vás malú poznámočku.
    Že Sloveni, naši predkovia v predkresťanskej dobe mali svoje náboženstvo, že neboli pohanmi je známa vec. Tvrdia to aj iní historici, napríklad aj Dr Hromník, podľa ktorého to bolo kozmologické náboženstvo (pokiaľ som tomu dobre porozumel) založené na pohybe nebeských telies, z ktorého mnoho prvkov postupom času prebralo kresťanstvo. V podstate aj Vaše „drievne duchovno“ je založené na podobnom princípe. Prekvapuje ma preto, že ste Dr Hromníka ani nespomenuli.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *