Blažena Ovsená u bratského národa Slovincov – od Ľubľany po údolie Soči

V júni 2017 som sa rozhodla, že sa pôjdem pozrieť do Slovinska, okrem iného aj preto, aby som tam strávila letný slnovrat. Mala som tam ísť už minulý rok na spiatočnej ceste z Chorvátska, ale nešla som vtedy – o polnoci asi kilometer pred slovinskou hranicou som sa otočila naspäť a zamierila smerom do Maďarska, aby ma po 500 metroch odchytila chorvátska polícia a presvedčila sa, či náhodou neprevážam utečencov. Dobre, že som sa minulý rok rozhodla odložiť svoju návštevu Slovinska. Bola som totiž dosť unavená, rozumej presýtená oddýchnutosťou a nabitá bombastickými zážitkami z Chorvátska, preto som nechcela miešať svoje dojmy z dvoch krajín. Nejako podvedome som tušila, že Slovinsko nebude záležitosť na 3 dni, a mala som pravdu.

Pred cestou

Ešte z minulého roka som mala „rozrobené“ nejaké kontakty v Slovinsku, ktoré za ten jeden rok stihli dozrieť, a tak som na ceste po Slovinsku mala vynikajúceho sprievodcu, rovnako zažratého do slovanskej histórie ako ja. Dopredu som si našla zopár ďalších kontaktov a tak bolo cestovanie po slovinsku naozaj zaujímavé. Slovinsko klaplo na 110%, všetko vyšlo podľa plánu, vlastne ešte lepšie, a tak som videla a spoznala toho naozaj veľa. Na veľkú škodu som si tentoraz nepísala denník, ale myslím si, že to vôbec nevadí. Zato som veľa fotila a natáčala.

Príchod do Slovinska

Ako obvykle som do Slovinska išla cez Maďarsko. Na západnej strane Maďarska sa terén začal pomaly dvíhať. Na akejsi tabuli som uvidela obrázok tokáňa, vraj národný park. Hneď som si spomenula, ako arabskí cestovatelia písali, že Sloveni poľujú na vtáka tokáňa. Šípila som, že so zmenou povahy krajiny hranica nebude ďaleko. A naozaj, čochvíľa som prešla cez hraničnú čiaru a bola som v Slovinsku. Takto som mohla vidieť koniec úzkych nízkych zbedačených maďarských chatŕč a nástup veľkých širokých slovinských domov. Ak je Chorvátsko slovanské Taliansko, tak Slovinsko je slovanské Rakúsko. A ako ukážem v príbuznom článku, Rakúsko naozaj bolo kedysi slovanské/slovinské.

Ubytovanie

Známy mi poradil jeden čistý hostel za výbornú cenu neďaleko Ľubľany. S týmto novučičkým hostelom, perfektne vybaveným, umiestneným v peknom prostredí, som bola maximálne spokojná. Neskutočne milý bol aj mladý recepčný, ktorý na každú moju otázku odpovedal: „It should be no problem.“ /Nemal by to byť nijaký problém./ Naozaj mi Slovinci vychádzali maximálne v ústrety. Mladík ma na záver pozval na kvalitný čaj, tak som mu za ochotu nechala fľašu demänovky.

Obhliadka mesta Ljubljany

Ľubľana je malebné, neveľké mesto. Slovincom umožňuje čerpať benefity hlavného mesta jeho ideálna centrálna poloha, na rozdiel od Slovákov a ich excentricky položenej Bratislavy. Cez deň je mesto napchaté autami, ale ináč je v ňom doprava normálna. V autách zvyčajne prevážajú otrokov. Je možné, že počas pracovných dní sa počet obyvateľov aj otrokov až zdvojnásobí. Parkovné je tam veľmi drahé. Historické centrum je malé, ale pekné. Hrad nad mestom tiež nie je veľký. Mesto má zopár panelákov, ale zdali sa mi byť krajšie ako tie naše. Určite vyzerali lepšie než tie v desivej Petržalke. Za mestom vidno horský hrebeň Álp. Môj sprievodca nebol veľmi nadšený z toho, že sa mesto nazýva tak zmäkčilo – Ljubljana. Vraj je to nanútený novotvar, lebo kedysi sa vraj mestu hovorilo tvrdo – Lublana. Potom vraj boli juhoslovanské snahy upraviť toto meno a tak sa začalo používať Ljubljana. Dnes vraj všetci Slovinci tento názov mäkčia, čo sa zase mne páči:).

Múzeá

V Ľubľane som navštívila Mestni muzej Ljubljana, v ktorom som mohla vidieť základy rímskeho mesta Emony, ako aj najstaršie nájdené drevené koleso na svete, objavené v ľubľanských močiaroch, ako aj iné zaujímavé veci. Navštívila som aj Narodni muzej Slovenije, kde som zase mohla vidieť najstaršiu nájdenú píšťalu na svete, ktorá zrejme patrila Neandertálcom. Nájdená bola v jaskyni Divje Babe v severozápadnom Slovinsku, má štyri dierky a spravená je z medvedej kosti, starej asi 43100 rokov. Nevie sa, či aj diery boli navŕtané v tom čase. Ako môžete vidieť, Slovinsko je v istom zmysle akousi kolískou civilizácie. Na tomto území žili Veneti, podľa niektorých slovinských vedcov to mohli byť predkovia Slovincov a venetské nápisy na hlinených tabuľkách interpretujú pomocou modernej slovinčiny. Táto oblasť Ilýrie bola zrejme vhodná na život. Má dostatok riek, úrodnú pôdu – na rozdiel od pomorského Krasu, v ktorom sa voda stráca v priehlbinách hneď ako naprší. Mohlo byť toto územie kolískou Slovanov?

Prečo Slovinci prevážajú v autách otrokov

Prekvapilo a rozosmialo ma, keď som na jednom aute našla nálepku Otrok v autu!. Či žijú Slovinci stále v staroveku, keď v autách prevážajú otrokov? Čo na to povedať? Otrok po slovinsky znamená dieťa. U nás bol tento význam kedysi rovnaký, no po čase prešiel na človeka bez práv – otroka (po anglicky slave). Otrok sa pôvodne nazýval ráb a z toho je aj slovo robiť, robotovať. Slovo robiť súvisí s nemeckým slovom arbeit. Ak spravíme prešmyčku a vymeníme prvé dve písmená v slove arbeit, dostaneme rabeit, čiže rabiť, robiť. Niektorí amatérski vykladači pôvodu slov odvodzujú slovo otrok z konštrukcie od-rok, teda že to je človek, ktorý bol otrokom po dobu jedného roka, potom bol oslobodený, nakoľko u Slovanov bolo zvykom po čase dávať otrokom slobodu a nechávať ich žiť pri ostatných ľuďoch. Je to ale blbosť. Slovo otrok je odvodené z konštrukcie ot-rok, čo znamená nemajúci domova, vysťahovaný, teda je to ten, kto je mimo rok (rokovania), kto sa nemôže zapojiť do obecného jednania. Iná teória je, že to je zloženina ob+trok, kde trok je aj v gréčtine ako trécho, čo znamená bežím, teda pôvodne sluha, ktorý obskakuje svojho pána. Vyberte si. Na vede je úžasná práve tá sloboda voľby.

Občerstvenie

Ako v Chorvátsku, tak aj v Slovinsku nájdete stánky s občerstvením, v ktorých predávajú burek – to je taký koláč z lístkového cesta plnený nejakou plnkou. Odporúčam každému, kto sa chce lacno a dobre občerstviť. Najskôr som burek veľmi nemusela, ale priznám sa, že dnes mi normálne chýba. Často mám na neho chuť, ale nemám si ho kde kúpiť. V meste som videla aj indickú reštauráciu s cenami zhruba ako u nás. Aj jedlo v supermarketoch je zhruba také drahé ako u nás. Majú výborné čerstvé zaleninové šaláty s vajcom alebo šunkou, k tomu dresing. Zvykla som si kupovať tieto šaláty, lebo mi celkom chutili a nevyšli ani tak draho.

Slovinci ako ľudia a slovinčina ako jazyk

Slovinci vyzerajú ako Slováci. Videla som Slovincov, ktorí mali jednoznačne románsky pôvod, boli snedší, často až také korzické typy, najmä tí v Krase, čo je južná krasovitá oblasť krajiny, plná jaskýň. Iní Slovinci mali na prvý pohľad jednoznačne nemecký pôvod – takých som videla v južnom Rakúsku – sú omnoho vyšší, majú germánske črty – úzke pery a výrazne zalomené obočie. Avšak prevažuje slovanský typ ľudí. Slovinci kladú prízvuk na predposlednú slabiku. Nepoužívajú dĺžne, ale občas prízvučnú slabiku vyslovia predĺžene. Jazyku sa dá rozumieť len s ťažkosťami. Slovinci vyslovujú niektoré kombinácie písmen ináč, ako sa píšu – napr. volk (náš vlk) čítajú akou vouk. Je pre mňa záhadou, ako mohli Slovinci prežiť do dnešného dňa a zachovať si bielu farbu kože, keď v najbližšom okolí žijú značne odlišní ľudia. Opätovne musím zdôrazniť, že som vďačná za to, že som sa v Slovinsku cítila ako doma aj vďaka podobnej reči, o ktorej nepochybujem, že by som sa ju dokázala rýchlo naučiť. Nápisy na tabuliach, na obchodoch, na bankách – všetko zrozumiteľné veci. Opäť mi je ľúto maďarských Slovenov, ktorí sa vzdali rodnej reči, nakoľko tí musia byť v našich slovanských krajinách rovnako stratení ako ja v tej ich maďarskej.

Knihy

V Slovinsku som minula kopec peňazí na knihy. Tak som svoju zbierku doplnila aj o Etymologický slovník slovinských zemepisných mien (Etimološki slovar slovenskih zemljepisnyh imen), Slovinský etymologický slovník (Slovenski etimološki slovar), knihu o pohanoch v Krase od Medveščeka Iz nevidne strani neba, archeologickú knihu Appian and Illyricum, Zlati cvet – bajeslovie Slovencev od Jožka Šavliho, Šolski slovar Angleščina, a iné. Niektoré ďalšie knihy som dostala darom. Najviac si cením práve tie dva etymologické slovníky, aj keď podľa môjho sprievodcu je v nich zapísaných mnoho nezmyslov. No ale to je predsa v každej vedeckej knihe.

Slovinský online etymologický slovník: http://www.fran.si/193/marko-snoj-slovenski-etimoloski-slovar

Prečo slovenské mzdy nikdy nedobehnú tie slovinské

V súvislosti s veľkými slovinskými domami som si s hrôzou uvedomila, že naše Slovensko nikdy nedobehne Slovinsko vo výške miezd. Pochopila som to hneď. Naša architektúra je podobná tej maďarskej. Rovnaké halaburdy ako v Maďarsku môžete nájsť po celom južnom Slovensku. Keby sme zobrali hodnotu nehnuteľností Slovinska a porovnali ju so Slovenskom, verím, že by sme sa dostali k pomeru 2:1. Slovinci jednoducho musia dostávať vyššie platy, aby z nich boli schopní zaplatiť svoje drahé domy. Preto na Slovensku nikdy nebude taký tlak na dvíhanie miezd ako v Slovinsku. Preto vždy budeme mať nižšie platy než naši bratia Slovinci. Je poznať, že boli pod rakúskou správou a my pod uhorskou. Ten rozdiel je markantný. Slovinci majú tiež ukážkové diaľnice. Síce sú drahé, ale sú fakt na úrovni. Darmo Slováci poukazujú na svoju výkonnosť práce. Hoci ju máme na úrovni Slovinska, jednoducho nemáme dôvod mať také vysoké mzdy ako Slovinci, lebo nemáme také veľké domy. Slovinci aj Chorváti veľmi stúpli v mojich očiach. Ešte sa musím ísť pozrieť do Srbska, či nás aj títo naši súkmeňovci predčia.

Jaskyňa Postojna, drahokam medzi jaskyňami

Slovinci nazývajú jaskyne jamy. Znie nám to trochu smiešne, ale je to v celku výstižné. Jedna ich jama sa nazýva Postojnska jama a je to drahokam medzi jaskyňami. Má 24 kilometrov a vchádza sa do nej ako vo filme Indiana Jones a chrám skazy, teda na vláčiku. A naozaj podobne som sa aj cítila. Ja to nádherná jaskyňa a ja odporúčam každému, aby ju pri návšteve Slovinska neobišiel, aj keď vstupné je dosť vyzývavé. Nachádzajú sa v nej kvaple, veľké haly, siene, chodníky… Prosto nádhera. Slovinci opäť ukázali, že sú na európskej úrovni aj v prezentovaní svojich prírodných krás verejnosti – citlivo, esteticky, profesionálne.

Predjamský hrad (Predjaskynný hrad)

V Krase, neďaleko Postojnskej jamy v oblasti Kras sa nachádza Predjamský hrad, čo znamená Predjaskynný hrad. Tento hrad je výnimočný tým, že je postavený pred jaskyňou. Teda zvonku vyzerá ako hrad nalepený na skale, ale v útrobách hradu sa nachádzajú veľké jaskynné priestory. Hrad vyzerá malebne a je ďalšou veľkou pýchou Slovinska. Niektoré steny hradu sú vlhké a splesnivené, ale čo by človek chcel, keď mu za rohom v jaskyni kvapká z kameňov dažďová voda. V dutinách žijú netopiere, ktoré sa mi podarilo natočiť. Ináč hrad nemá nejakú významnú expozíciu, ani veľký nie je, no mne by taký bohato stačil. 🙂

Na záver údolie rieky Soči

Na záver článku som si nechala údolie rieky Soči. Toto miesto mi svojou nádherou doslova vyrazilo dych. Rieka Soča je podľa niektorých Slnečná rieka, podľa svojej svetlosti. Mne logicky vychádza, že ak by sme mali použiť rovnaký vzorec ako v prípade nosovky oN – vieme, že slovinské o sa zvyčajne premietne do nášho u – tak Soča by u nás možno bola Suča. Poznáme obec Sučany, ale či tento názov nejako súvisí so Sočou, netuším. Zatiaľ som sa nad tým veľmi nezamýšľala. Tu slová končia, tu sa treba len kochať tou nádherou.

Ak si chceš prečítať aj o mojom výlete na pohanské miesta so starovercom Borisom Čokom, choď na článok: Blažena Ovsená u bratského národa Slovincov – Staroverci, pohanské miesta a oslava Kresnika
Ak si chceš prečítať o mojom výlete za dedičným kameňom a nastoľovacím prestolom korutánskeho kniežaťa, choď na článok: Blažena Ovsená u bratského národa Slovincov – pri kniežacom prestole korutánskeho kniežaťa
Ak si chceš prečítať o mojom výlete na hrad slovinský Devín v dnešnom Taliansku a porovnať ho s naším slovenským Devínom a inými Devínmi, choď na článok: Blažena Ovsená u bratského národa Slovincov – Nie je Devín ako Devín

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *