Category Archives: Duchovno

Slovenský dvojkríž ako slnečné krídla s dvoma hadími hlavami?

Pri samoštúdiu slovenskej histórie som sa postupne dostala od nedávnych dejín až k dejinám dávnym, ba až starovekým. Myslím si, že táto cesta je prirodzená, lebo aj pri skúmaní neznámeho prostredia najskôr predsa preskúmame najbližšie okolie a až potom sa púšťame čoraz ďalej. Keďže mnoho informácií o starovekých slovenských dejinách a zvykoch nemáme dochovaných, pokúsila som sa tieto aproximovať informáciami neslovenskými. Viedol ma k tomu predpoklad podobnosti, resp. univerzálnosti, resp. konvergentnosti kultúr.

Slovenský dvojkríž ako posvätný Strom života

Žilinský erb obsahuje posvätný Strom života s koreňmi a dvomi nebeskými objektmi.

Je slovenský dvojkríž naozaj byzantským dvojkrížom, ktorý k nám priniesli Cyril s Metodom, alebo tu bol ako symbol dávo pred kresťanmi? Už vieme z predošlých článkov, že naši predkovia vyznávali prírodno-kozmologické náboženstvo, v strede ktorého boli Slnko, Mesiac, hrom, blesk a Zem. Vieme, že nebeské sily boli pre nich veľkolepé, úchvatné a nespútané. Sloveni vnímali Slnko ako mužský element oplodňujúci Zem, ktorá bola zase ženským elementom. Parom, hrom blesku a hromu, bol vlastne akýmsi derivátom Slnka, ktorý tiež vládol ohňom. A tu vyvstáva otázka, ako sa tieto vesmírne a nebeské sily ohňa dostali do tej Zeme. Netušíte? No predsa hromozvodom.

Letný slnovrat – vence a tury

Hoci vieme, že Sloveni uctievali Slnko a jeho deriváty – oheň, blesk a hrom, veľa toho o staroslovenskom náboženstve zostáva zahalené tajomstvom. Štúdiom historických materiálov a vlastným pozorovaním som objavila veľmi zaujímavú paralelu, ktorá existuje medzi staroslovenským a staroegyptským náboženstvom (tiež velebiacim Slnko). Možno by nám egyptský panteón pomohol lepšie pochopiť nás samých a dokonca aj pravú pohanskú podstatu súčasného kresťanského náboženstva. Hoci som tento článok napísala pred niekoľkými rokmi, nikdy som ho nepublikovala. Robím tak až teraz, lebo si myslím, že dozrela doba. Trochu som ho upravila a pridala k nemu informácie, ktoré som medzičasom objavila. Teším sa na konštruktívnu kritiku.

Veneti – mená ako dôkaz

„Veneti – prví stavitelia európskej spoločnosti, autori: Šavli, Bor, Tomažič.

Tento článok čerpá z knihy Veneti – prví stavitelia európskej civilizácie, od autorov Šavli, Bor, Tomažič. V úryvku z tejto knihy naznačujú, že celá história slovanstva, tak ako ju prezentuje oficiálna západná historiografia, obsahuje množstvo nezrovnalostí a protirečení. Cez toponýmiu oblastí v Rakúsku, Švajčiarsku a Taliansku pokúšajú sa ukázať, že Slovania, podľa nich Veneti, čiže predkovia Slovincov, obývali alpskú oblasť od nepamäti, dávno pred Keltmi a Rimanmi.

Čierny Balog – slovenský, alebo maďarský?

Čierny Balog alebo Čierny Blh?

Nedávno mi jeden Maďar tvrdil, že naše Slovensko je posiate maďarskými názvami. Ako príklad mi uviedol Feketebalog/Čierny Balog. Pozrime sa na skutočnú etymológiu tohto názvu a uvidíme, ako veľmi sú niektorí Maďari pomýlení. Dokonca uvidíme, že meno Balog je také starodávne, že dosvedčuje, že na našom Slovensku bola pravlasť Slovanov! Čerpať budeme z knihy Odtajnené trezory slov II. od uznávaného slavistu prof. Šimona Ondruša.

Bugár a Čáky (Csáky) – poturčení, či pomaďarčení Slováci?

Bugár a Csáky = Chrobák a Horský.

Niekedy sa mi zdá, že svet je postavený na hlavu, že biele je čierne a čierne je biele. Tak je to aj s bojovníkmi za práva slovenských „Maďarov“, alebo vlastne pomaďarčených Slovákov? Zdá sa, že samotní ich vodcovia Bugár a Čáky nie sú „úplne čistí“. Svedčia o tom totiž ich priezviská. Uznávaný slavista prof. Šimon Ondruš vo svojej útlej knižke Odtajnené trezory slov II. odkrýva slovenský pôvod v ich pomaďarčených menách. Nasleduje mierne skrátený opis z jeho knižky.

Slovenské meno pre vaše dieťa

Evangelium de Cividale – Cividalský evanjeliár.

Meno hovorí o človeku veľa. Dobré meno – polovica úspechu. S pádom socializmu a vplyvom Hollywoodu začali Slováci svoje deti nazývať rôznymi exotickými menami, ako sú Angelina, Vanesa, alebo dokonca Mineta! Bŕŕ! Povedzme si, keď sme sa po tisícke rokov konečne vrátili k našej pradávnej štátnosti a suverenite, prečo sa nevrátiť aj k starým tradičným slovenským menám? Prečo nenazvať svoju dcéru napríklad Svätožizňa? Svätožizňa? Áno, Svätožizňa. Nikdy ste o tomto mene Svätoplukovej manželky nepočuli? Povedzme si o zabudnutých slovenských menách.

Kedy vzniklo slovenské ô a ä? Dávno, pradávno…

Brižinské spomienky.

Určite ste si všimli, že naše ô (uo) a ä (ue) sú zvuky, ktoré v iných slovanských jazykoch chýbajú. Sú špeciálne tak, ako napríklad české ř. Zamysleli ste sa niekedy nad tým, kedy tieto zvuky vznikli? Sú to novotvary, ktoré sa vyvinuli niekedy v neskorom stredoveku na strednom Slovensku po rozdelení panónskych Slovenov? Alebo sa takto rozprávalo už za Svätopluka a Veľkej Moravy? Maďari a Česi v tom majú jasno – slovenčina neexistovala a to, čo dnes nazývame slovenčinou je údajne iba dialektom češtiny, navyše tým najvzdialenejším. Lenže, zdá sa, že všetko bolo ináč, pretože slovenské ô a ä nachádzame už v Brižinských spomienkach, ktoré boli napísané pred vyše tisíc rokmi. A čuduj sa svete, je v nich toho slovenského oveľa viac.

Kultúra

Je známe, že miešanie génov v Európe a vo svete je také obrovské, že dnes už nemožno hovoriť o nejakej čistej rase.  Preto hovoriť o génoch ako o spojive národa nemá asi zmysel. Malo to zmysel v rodovom a kmeňovom zriadení, no súčasným spojivom národa je spoločná kultúra a jazyk.