Morava

Blažena Ovsená sa vybrala na cestu po bývalej Slovenskej zemi. Tentoraz na Moravu, do údajnej zeme Mojmíra I. a Rastislava. Navštívila Staré Mesto pri Uherskom Hradišti, Velehrad, údajné hlavné mesto Mikulčice a nakoniec prešla na slovenskú stranu rieky Moravy, aby preskúmala zničený slovenský Stonehenge v Holíči.

Na Moravu som cestovala s veľkým očakávaním. Uvidím hlavné mesto Veľkej Moravy? Kde? V Starom Meste pri Uherskom Hradišti? Alebo v neďalekom Velehrade? Alebo v Mikulčiciach, ktoré sú vzdialené od slovenskej štátnej hranice len nejakých 700 metrov?

Hm, poznáte ten vtip, ktorý Česi s Moravákmi omieľajú donekonečna: “Hlavné mesto Veľkej Moravy bolo na sto percent v Mikulčiciach!” Tvrdia to oduševnene a zápalisto. Jeden by mal pocit, že sa za svoju pravdu aj pobijú. Bolo by to obdivuhodné, keby zatým, akoby mimochodom, nedodali: “A keď nebolo v Mikulčiciach, tak bolo v Starom Meste, alebo vo Velehrade.” Hocikde inde, len nie na Slovensku!

Záver: Ani Boh nevie, kde vlastne bolo hlavné mesto Veľkej Moravy!

Staré Mesto

Moje prvé kroky smerovali do Starého Mesta pri Uherskom Hradišti. Staré Mesto samo o sebe vyzerá veľmi zaujímavo, a určite malo potenciál byť niekedy hlavným mestom Veľkej Moravy. Leží vo vnútrozemí, má pri sebe veľkú rieku. Ibaže chýbajú archeologické dôkazy. To, čo sa vykopalo, som mohla vidieť v múzeu. Pamätník Veľkej Moravy ukrýval základy veľkomoravského kostola. Expozícia bola spravená zaujímavo, ale rozprávacia krabička ma občas naozaj už poriadne nudila. Životný príbeh Mojislava, fiktívneho veľmoža, ma nezaujímal. Zaujímali ma predmety, ktoré ležali vo vitrínach. Boli to šperky a predmety dennej potreby. Šperky, podobne ako v Maďarsku, vyjadrovali slnečné náboženstvo. Bolo pre mňa dôležité vidieť, že v Panónii (západnom Maďarsku), ktorá patrila do Rímskej ríše, sa našli presne tie isté ozdoby, aké sa našli aj tu na Morave nad Dunajom, ktorá nepatrila do Rímskej ríše. Vyplýva z toho jedno: kultúra tej doby bola jedna a to BEZ OHĽADU NA HRANICE A NÁRODNOSŤ! To znamená, že sa nedá určiť etnicita držiteľa daného predmetu. Je to presne ako dnes – ani dnes sa nedá povedať, kto nosil nejaké tričko z Číny. Nemusel to byť Číňan, ale mohol to byť tak Slovák, ako aj Nemec, alebo Cigáň.

Pamätník Veľkej Moravy, Staré Město pri Uherskom Hradišti

Šperky, Pamätník Veľkej Moravy, Staré Město pri Uherskom Hradišti

Velehrad

Zo Starého Mesta som zamierila do Velehradu. Chrám, ktorý sa v tejto obci nachádza, je naozaj obrovský. Prekvapilo ma to, pretože obec samotná veľká nie je. Akoby bol ten chrám predimenzovaný. Očaril ma slovenský dvojkríž, ktorý je vztýčený pred chrámom, akoby sa Moraváci hlásili k Slovensku. A naozaj, Velehrad sa nachádza v Slovácku, Moravskom Slovensku. Nie náhodou sa tento kraj nazýva Slovácko a Uherské Hradište Uherským Hradišťom. Kedysi patrila táto zem Slovensku (Uhorsku) a Uhry o toto územie prišli v 12. storočí v bitke pri potoku Olšava. Nebyť tejto bitky, Moravské Slovensko by dnes bolo súčasťou Slovenska.

13. máj 1116 – Bitka na Moravsko-Uhorskej hranici. Sily českého kniežaťa Vladislava a údelných kniežat Sebeslava a Ota II. sa stretli s vojskom kráľa Štefana. Pôvodne sa mal český knieža Vladislav stretnúť s uhorským kráľom Štefanom II. pri príležitosti rokovaní o možnom spojenectve. Uhri ,v pomerne vypätej situácii, predsunuli na svoju obranu tri žoldnierske jazdecké oddiely priamo proti českému táboru. Český knieža si ich manéver vyložil ako útok a napadol ich, aj keď ešte stáli za riečkou Olšavou. Vypukla krvavá bitka, v ktorej žoldnierske oddiely zvíťazili a zahnali české vojsko na ústup. V tomto strete padlo mnoho českých popredných veľmožov. Údelné kniežatá Sebeslav a Oto II. však so svojími štyrmi moravskými oddielmi, posílenými o rovnaký počet českých oddielov, previedli obchvat. Podarilo sa im nepozorovane obísť akýsi pahorok a zaútočili priamo na ,za ním ležiaci, uhorský tábor. V tábore nebol na boj nikto pripravený – samotný kráľ údajne v tom čase hodoval. V zmätku, panike a následnom masakri premenili české údelné kniežatá prehranú bitku na víťazstvo. Kráľ Štefan a biskup Vavrinec sa museli spasiť útekom. Keď víťazní žoldnieri vracajúci sa z bojiska zistili čo sa medzitým stalo, opustili bojisko tiež. Uhri sa síce pokúsili o niečo ďalej zoskupiť a vybudovať nový tábor, ale morálka vojska bola natolko podlomená, že keď v dialke uvideli vlastné žoldnierske oddiely, ktoré sa z bojiska vracali ako posledné, v domnení, že ide o české prenasledujúce vojsko sa dali na bezhlavý útek a mnoho uhorských bojovníkov sa utopilo vo Váhu.
Zdroj: http://militesnobiles.sk/dvor-velmoza/index.php?page=vojenske-akcie

Ako som sa dopočula, velehradský chrám bol mnoho krát vypálený a tak maľby v ňom vôbec nie sú staré. To znamená, že všetky dvojkríže, ktoré možno vidieť na vnútorných maľbách, mali iba nedávnu motiváciu.

Slovenskými dvojkrížmi slovenské motívy nekončili. Nechýbali ani sv. Cyril a Metod zhmotnení v súsoší. Veľmi milo ma tiež prekvapila maľba zobrazujúca samotného kráľa Svätopluka. A dokonca mal na hlave aj korunu! Som veľmi šťastná, že sa mi podario odfotiť tento obraz, pretože chrám je práve v rekonštrukcii a značná časť interiéru je zakrytá lešením. Pán historik Steinhubel by si pri pohľade na tú korunu určite trhal svoje dlhé mastné vlasy. Veď to bol on, kto tvrdil, že Svätopluk nebol kráľ a nenosil korunu. Ako vidno, na Morave majú iný názor.

Obec Velehrad pri Uherskom Hradišti

Mikulčice, údajný hrad Morava a údajný Urbs Antiqua Rastizi

Pri vstupe do Valov pri Mikulčiciach som skoro nedýchala napätím. Uvidím niečo? Hrad? Nie! Iba tabuľu, ktorá o hrade píše. A hneď veľkolepo – vraj Grad Morava, Urbs Antiqua Rastizi!!! Skoro som spadla z nôh! Vidím dobre? Tu to bolo hnedé na čiernom. Oficiálne tvrdenie, na môj vkus trochu odvážne a neprimerané, ak zoberieme do úvahy fakt, že dnes objektívne nikto nevie dokázať, kde hrad Morava v skutočnosti stál a či vôbec nejaký hrad Morava existoval.

Franská kronika: “Istý Pribina, vyhnaný Mojmírom, kniežaťom Moravanov nad Dunajom (cez Dunaj), prišiel k Ratbodovi.”
Z toho, že Pribina vládol v Nitre (meste, hrade), sa dedukuje, že Mojmír I. vládol v Morave, meste, alebo hrade. Ale to, že Morava bola hradom, nie je explicitne nikde napísané! Zachovaný text hovorí jasne – buď bol Mojmír I. kniežaťom naddunajských Moravanov, alebo bol Pribina vyhnaný cez/za Dunaj k Ratbodovi. O žiadnom hrade Morava sa tam nehovorí! A toto je jediná veta, na ktorej je postavená teória o Veľkej Morave!

Mikulčice, Valy

V 9. storočí bolo hradisko opevnené valmi. V neskorších rokoch sa hradisko stáva hlavným centrom a sídlom Veľkej Moravy. Taktiež tu bola vybudovaná pevnosť. V strede areálu bola akropola , ktorej veľkosť určujú pozostatky valov. Boli tu objavené základy budovy 25 m dlhej a 9 m širokej. Podľa archeológov to býval kniežací palác. Ďalej tu boli nájdené pozostatky dielní, budov, trojlodného kostola a ďalších 11 kostolov (dokopy 12). Bolo tu objavené viac ako 2500 hrobov. Archeologické nálezisko sa rozkladá na ploche 10 ha. Areálom náleziska prechádza označená trasa náučného chodníka s informačnými tabuľami a s volnou prehliadkou základov kostolov a paláca. Okrem toho tu boli vybudované dva návštevné pavilóny so stálou expozíciou archeologických nálezov.

Mladá sprievodkyňa nám v areáli valov chotne prednášala o histórii Veľkej Moravy. Keď spomenula kráľa Svätopluka už po tretí raz, spýtala som sa jej, ako si dovoľuje nazýva ho kráľom, pretože na Slovensku by ju za to Zavacká so Steinhublom ukrižovali. Mladá žena povedala: “Už tu boli takí zo Slovenska, ktorí sa sťažovali, že Svätopluk vraj nebol kráľ a tak som o tom povedala nášmu riaditeľovi a on mi poradil, aby som hovorila, že Svätopluk bol najskôr knieža a až potom kráľ.” “Lenže podľa našich oficiálnych historikov Svätopluk vôbec nebol kráľ,” upozornila som ju. Začudovane sa na mňa pozrela: “A to ako?” Usmiala som sa. Áno, sama som takých agilných slovenských blbcov stretla na Bratislavskom hrade pri Svätoplukovej soche. Ukazovali zahraničným študentom veľký konský penis: “No, povedzte, čo vidíte?” Mladý, agilný pravičiar vyzýval svojich nechápavých zverencov, aby sa pozreli na konské prirodzenie. Oni však len krčili ramenami. Na soche im neprišlo nič čudné. Nakoniec im to mladý muž musel ukázať osobne a poznamenal: “Túto sochu nechal postaviť náš premiér, predseda sociálnej nacionalistickej strany, aby si zvýšil popularitu. Nápis na soche hovorí, že Svätopluk bol kráľ starých Slovákov, ale on vôbec nebol kráľ a už vôbec nie Slovákov!” Hovoril po anglicky a tak som sa po anglicky zamiešala: “Ale Svätopluk v skutočnosti bol kráľ starých Slovákov.” Všetci študenti sa na mňa razom pozreli a ja som im vysvetlila, že ak mohol pápež titulovať Svätopluka ako Rex Sclavorum, čiže Kráľ Slovákov, tak môžeme aj my. Aj české kroniky Svätopluka označovali ako kráľa. Mladého muža som študentom predstavila ako typického protislovenského európskeho internacionalistu, ktorý v snahe zapáčiť sa v zahraničí popiera vlastné dejiny. Potom som odišla a mladý muž stál na mieste s otvorenými ústami. Evidentne sa cítil ako blbec. Nuž a toto som sa snažila nejako podať onej moravskej sprievodkyni, ale márne. Slovenskú imbecilitu v zahraničí nemôžu pochopiť. Ešte šťastie, že na Slovensku máme aj géniov, ako uvidíme neskôr!

Mikulčice, Valy

Mikulčice, Valy, muzeálna expozícia

Mikulčice, Valy, muzeálna expozícia

Mikulčice, Valy, muzeálna expozícia

Mikulčice, Valy, muzeálna expozícia

Mikulčice na mňa veľký dojem nespravili. Tých 12 kostolov, s kopčanským 13, vôbec nemuselo mať súvislosť s hlavným mestom. Ale aj mohlo. Ak malo, tak to muselo byť veľmi úbohé hlavné mesto. Tie kostoly sú veľké ako jedna izba. Zmestiť sa do každého mohlo maximálne tridsať ľudí. Keď si spočítame 12×30 = 360 ľudí, ktorí sa naraz mohli zúčastňovať kresťanských obradov v osade. Ak si zoberieme, že dnes má priemerná obec 3000 obyvateľov, vychádza mi, že hlavné mesto Veľkej Moravy nemalo silu ani tej jednej súčasnej dediny. Pritom podľa mňa hlavné mesto muselo mať aspoň 7000 obyvateľov, v tom lepšom prípade aspoň 20000. Veď ktosi musel živiť tých pánov, kňazov, dvor, vojsko. Ak boli Mikulčice hlavným mestom, kde sa tam asi tak konali trhy, ktoré sa konali tri dni v mesiaci? Veď tam nebolo miesto na takú veľkú udalosť. Ako vysvetlím ďalej, Mikulčice podľa mňa mohli byť výlučne duchovným centrom ríše, miestom, kde sídlili a vzdelávali sa kňazi. Ale hlavné mesto asi nie. Hlavné mesto musí byť nedobytná pevnosť a nie osada so sto domami. Lenže, ak si porovnáme Pribinov hrad v močiaroch, ten veru nemal väčšie parametre. Tak, ja už vážne neviem:).

Slovenský Stonehenge, Holíč

Na záver svojej cesty som sa zastavila v Holíči, aby som si pozrela okultné kamene z pradávnej kozmologickej svätyne, akú majú napríklad v známom anglickom Stonehenge.

PhDr. Irša, zamestnaný v múzeu ako historik starších dejín, v rámci vlastnej iniciatívy rozdával pred vyše dvadsiatimi rokmi robotníkom na stavbe holíčskeho sídliska vizitky so svojim telefónnym číslom. Vraj, ak niečo zaujímavé nájdu, majú mu hneď zavolať. Zavolali mu v piatok 22. januára 1988, vraj našli akési kamene. Robotník povedal, že vraj na stavbe pracuje 35 rokov, ale ešte nikdy nič podobného nevidel. Vonku bolo mínus 20 stuňov Celzia a nikomu sa nechcelo ani len nos vystrčiť do toho mrazu. Rudolf Irša neváhal ani sekundu a letel na miesto nálezu. Autostopom tam bol za desať minút. Na stavbe sa stretol s neochotou. Stavebný inžinier vraj vôbec nechcel spolupracovať a snažil sa nález zatajiť. Na všetky kamenné kresby a misky kázal nahádzať hlinu, aby ich nebolo vidieť. Dokonca vraj kázal kamene rozbiť mechanickým kladivom, čo ale robotníci odmietli vykonať. Taktiež nestihol zatajiť kostry, lebo robotníci sa s tým pochválili. Rudolf Irša okamžite rozpoznal unikátny nález svetového významu a keďže sa oň nikto z kompetentných komunistických archeológov nezaujímal, tak sa zahral na drsňáka a povedal stavbyvedúcemu, že ide o archeologický nález a keď sa toho dotkne, kedže ho už poučil, dopustí sa trestného činu a okamžite ho zaistí. Stavebný inžinier sa zľakol Iršovej presvedčivosti, zrejme si myslel, že je nejaký eštébak a tak okamžite otočil o 180 stupňov a odviezol kamene tam, kam Rudolf Irša povedal. A tak sú dodnes vystavené v meste Holíč pred budovou bývalých cisársko-kráľovských majetkov. PhDr. Irša, ktorý by mal byť štátom ocenený za pohotovosť, je dnes, paradoxne, považovaný svojimi kolegami z archeologických kruhov za akéhosi blázna. Prečo? Jednoducho preto, lebo on vidí v kameňoch pradávnu svätyňu, kým jeho kolegovia v kameňoch vidia len obyčajné kamene. Ale, pýtam sa, je normálne, aby na JEDNOM mieste ležalo niekoľko PODOBNÝCH obrovských balvanov ihlicovitého tvaru, navyše naukladných v tvare KRUHU? Nie je to normálne. Nie je v tom totiž žiadna náhoda, ale ľudský zámer naších pradávnych predkov. Paradoxne, až francúzski archeológovia museli dať PhDr. Iršovi zapravdu. Ako je možné, že naši archeológovia platení z naších daní, nie sú schopní vidieť triviálny fakt? Je to otázka na zamyslenie. A za zamyslenie tiež stojí, že títo istí ľudia budú dnes tvrdiť, že Svätopluk nebol kráľ, nenosil korunu a Slováci neexistovali. Mohli sme mať slovenský Stonehenge. Čo máme dnes? Hnusné paneláky! Ale presne to si zaslúži národ, ktorý také hnusné škatule stavia na tých najkrajších miestach! Pokiaľ máte záujem o bližšie informácie o kultových kameňoch, navštívte stránku PhDr. Iršu.

Slovenský Stonehenge, kultové kamene v Holíči

Záver

Na záver by som sa chcela vrátiť k Mikulčiciam. Ak existuje nejaký argument, ktorý by ma dokázal zlomiť v prospech Mikulčíc ako hlavného mesta Veľkej Moravy, tak by to bol argument Iršovej svätyne. Podľa mňa nie je náhoda, že 12 mikulčických kostolov stálo tak blízko, zruba 5 km, od pradávnej holíčskej svätyne. Zrejme toto miesto od nepamäti slúžilo ako centrum duchovenstva. Kresťania len obrátili toto centrum na svoj obraz.

Sclavinia, západné Maďarsko, Zadunajsko

Blažena Ovsená sa vybrala na cestu po bývalej Slovenskej zemi. Tentoraz do zeme Pribinu a Koceľa. Navštívila Striehon (Ostrihom), Stoličný Belehrad (Székesfehérvár), Blatno (Balaton), niekoľko múzeí, Pribinov Blatnohrad (Zalavár), Sánku (Zánku), Veľký Važín (Nagyvázsony), rímsky dom pri Nemesvámosi a nakoniec čerešničku na torte Trianonské múzeum vo Várpalote.

Vybrala som sa do Maďarska, aby som na vlastné oči videla niekdajšiu zem Slovákov, pravlasť všetkých Slovanov, Staré Slovensko, Slovenskú Zem. A veruže bola krásna.

Blažena Ovsená v Maďarsku

Striehon/Ostrihom

Hneď za maďarskou hranicou ma očarila ostrihomská/striehonská kapitula. Majestátne sa týčila nad Dunajom a vysmievala sa našej slovenskej malosti. V porovnaní s panelákovým Štúrovom to bolo naozaj niečo veľkolepé. Kapitula je pritom obyčajná gýčovitá napodobenina rímskej architektúry, no proti ohyzdným panelákom by vyhrala aj drevená chyža.

V Ostrihome som našla jediný protislovenský prejav. Smerová tabuľa s nápisom Štúrovo bola doškrtaná a prepísaná na maďarskú verziu Párkány. Nuž, keď niekto ukradne niekomu zem, musí si veľa vecí dokazovať.

Ostrihom vs. Štúrovo

Pri vstupe do samotnej kapituly ma pobavil slovenský text. Písal ho evidentne nejaký echtový Maďar. No, kde nie je gramatika, je aspoň vôľa a aj tá sa cení:).

Striehon/Ostrihom

Stoličný Belehrad/Székesfehérvár

Niekdajšie hlavné mesto Uhorska na mňa spravilo veľmi dobrý dojem. Maďari sa oň naozaj príkladne starajú. Je preplnené sochami uhorských vládcov a zväčša vyzerajú hrozivo. V tomto meste som navštívila najmä múzeum. Chcela som vedieť, či v ňom nájdem niečo o Slovákoch. Slováci, ani Slovania tam neboli zmienení ani raz. Tiež som chcela vidieť rímske nálezy, pretože som presvedčená, že Rimanom slúžili práve Sloveni. Hoci naši historici trápne kladú príchod Slovanov až v 6. storočí, ja verím Nestorovi, ktorí tvrdí, že Rimania si Slovanov podrobili. Teda Slovania tam už museli byť pred Rimanmi. Slovania, ktorí sa nedali podrobiť, odišli do nových krajov a zvyšok Slovanov zostal a pracoval na Rimanov.

Stoličný Belehrad/Szekesfehervar

Mapa rímskych miest v Panónii.

Šperky podľa slnečného náboženstva.

Šperky podľa slnečného náboženstva.

Tatársky vpád do Uhorska

Pri Blatne

Konečne som dorazila k Blatnu/Balatonu. Slováci a slovenčina sa nekonali. Sklamanie. Po Slovákoch ani chýru, ani slychu. Pomaďarčili sa a zabudli svoju reč. A tak mi Maďari nerozumeli ani slovo a považovali ma za Poľku.

Večerná prechádzka k jazeru mala zvláštne čaro. Zablatené brehy s rákosím a do toho mesačný svit. Nie nadarmo Slováci pomenovali Blatno podľa blata.

Pri ceste do motela narazila som na akési tabule, ktoré zobrazovali akéhosi starého Terchovca s vrkôčikmi, hotový Jánošíkov otec, a tak som zbystrila. Tabuľa propagovala Trianonské múzeum vo Várpalote a hoci som vôbec nemala v pláne navštíviť toto mesto, rozhodla som sa, že tak predsa len spravím. A neľutujem! Naozaj to stálo zato! Ale o tom až nakoniec.

Prvý raz pri Blatne

Blatnohrad/Zalavár

K Pribinovmu hradu som sa blížila s najväčším očakávaním. Čo asi uvidím? Slávne knieža, vyhnané z Nitry, ktoré sa nevzdalo a ďalej zveľaďovalo Slovenskú zem, tentoraz pri Blatenskom jazere. Jedno z centier slovenskej cirkevnej misie Kyrila a Metoda.

Žiaľ, realita bola trpká. Pribina bol zmienený až raz, informačné tabule boli písané všeliako, len nie po slovensky, a zmienka o Slovákoch chýbala úplne. Podobne ako sa Zavacká so Sulíkom stránia povedať, že Svätopluk bol slovenský kráľ, tak sa Maďari nezmieňujú o pôvode a titule Pribinu. Je to hanba. Vyzdvihovaný bol biskup Adalrám a Nemci.

Moje sklamanie sa ďalej stupňovalo. Nielen Maďari sú na hnabu sveta, ale aj Slováci. Kým Slovinci a Bulhari postavili Kyrilovi a Metodovi dôstojný pamätník, Slováci sa zmohli len na jeden nič nehovoriaci základný kameň s vyschnutým vencom. To už nie je ani trápne.

Blatnohrad

Západný breh Blatenského jazera

Navštívila som dedinu Sánka (Zánka), kde som sa okúpala v Blatne a tiež mestečko Veľký Važín (Nagyvázsony), kde som si pozrela zrúcaninu stredovekého hradu. Táto oblasť bola kedysi čisto slovenská. Škoda, že to tak nezostalo. Tento región je veľmi pekný, naozaj zem zasľúbená. Krajinou sa tiahnu viničné a ovocné sady.

Slovenské mestá v Maďarsku

Na moje prekvapenie však tu bolo dosť veľa nehnuteľností na predaj. Hypotekárna kríza sa prejavuje aj v Maďarsku. Maďari si nabrali úvery vo švajčiarskych frankoch a keď ich ekonomika oslabila a frank posilnil, spôsobilo to masívnu neschopnosť splácať dlhy.

Maďarsko na predaj

Veľký Važín/Nagyvazsony

Rímsky dom pri Nemesvámosi

Zaujímavosťou na mojej ceste po Maďarsku bol zrekonštrovaný rímsky dom pri Nemesvámosi. Tu som mohla vidieť, ako žili Rimania. Spýtala som sa miestnej sprievodkyne, kto boli tí ľudia, ktorí sa starali o to obrovské hospodárstvo – samotný hlavný dom mal výmeru okolo 1000 m2. A to bol len jeden dom! Táto usadlosť patrila iba JEDNEJ rímskej rodine! Sprievodkyňa mi odpovedala, že to boli miestni Maďari (Hungarians – bavili sme sa po anglicky). Keď som ju opravila, že v tej dobe predsa neboli v Karpatskej kotline žiadni Maďari, opravila sa a povedala, že to myslela obrazne, vraj to boli miesti ľudia, roľníci z tej zeme. Že to boli Slováci som sa nedopočula. Aká to škoda.

Čo sa týka Rimanov, musela som sa im pokloniť. V dobe pred takmer 2000 rokmi mali podlahové kúrenie. Nuž, určite im do pecí prikladali drevo Slováci.

Zrekonštruovaný rímsky dom pri Nemesvámosi.

Trianonské múzeum vo Várpalote

A tu prichádzam k sľubovanej čerešničke na torte. Zavítala som do Trianonského múzea vo Várpalote. Dobre som sa obrnila, zapla svoj verný fotoaparát a vrhla sa do osieho hniezda.

Pripadala som si ako v zlom sne. Okolo mňa sa vznášali krvilačné turuly ako havrany zo slávneho hororu. Bolo ich tam aspoň sto. Nasledovali mapy rozdeleného Uhorska a patetické výlevy typu Nem, nem, soha! Pýtala som sa seba v tej chvíli, či si Maďari uvedomujú, že to oni v skutočnosti ukradli zem Slovákom. Ja viem, že psychologicky tvoria Karpatské hory ideálne hranice jednej zeme, ale faktom zostáva, že v tej zemi žije niekoľko národov. A práve maďarský národ je v nej ako päsť na oko, nekompatibilný so zvyškom. Ja chápem ich traumu, ale či aj oni chápu našu traumu? Že nám zostali pre život neúrodné hory a že aj my musíme niekde žiť. Majú tú najlepšiu zem a ešte sa im máli. Hovorila som si, aby ich to chamtivstvo nakoniec úplne nezničilo.

Trianonské múzeum by svojou patetickosťou prekonalo aj pápežov pohreb. A naozaj, recitál v pohrebnej miestnosti je toho dôkazom. Čierne zástavy, čierne obrusy, čierne stuhy, čierne kríže, ukrižované Uhorsko. Mohli ho mať jednotné, keby sa boli naučili po slovensky!

Trianonské múzeum vo Várpalote

Trianonské múzeum vo Várpalote

Byť prehnane patetický je jedna vec, ale velebiť fašistu Horthyho, ktorý napadol Slovensko, je dobrý dôvod na diplomatickú nótu.

Horthyho kult v Maďarsku

Keď sa rúbe les, lietajú triesky. Tak aj Československo podnikalo po vojne kroky, aby oplatilo neprávosti, ktoré na nás vykonal maďarský národ a najmä maďarská armáda, ktorá vyháňala Slovákov z južného Slovenska.

Trianon a Československo

Trianonská zmluva nepochybne predstavuje pre Maďarov traumu. Uhorsko spôsobuje traumu zase nám, Slovákom. Mám nápad a riešenie. Porozumenie na oboch stranách. Smúťme s nimi za rozpadom Uhorska a na oplátku nech oni zase oslavujú s nami vznik nového Slovenska. Pripijeme si dva krát!

Biharia

Blažena Ovsená sa vybrala na cestu po bývalej Slovenskej zemi. Tentoraz do údajnej zeme Menumorouta, vnuka vládcu Morouta, teda Moravca so sídlom v Oradey, po slovensky vo Varadíne, resp. konkrétnejšie v jej mestskej časti Biharii, po slovensky asi v Behárovciach. Navštívila aj rumunských Slovákov, ktorí v Rumunsku žijú už vyše dvoch storočí a stále si zachovávajú rodnú reč.

Hneď po prechode hraníc z maďarskej strany bolo vidno, že Rumunsko je jednoducho iný svet. Slovensko je chudobné, ale v porovnaní s Rumunskom sme bohatá krajina. Kvalita rumunských ciest je doslova desivá. Videla som tiež veľa rozvalín, biednych betónových stavení. Ale tiež som si všimla, že sa stavia vo veľkom. Vraj to je preto, že na budúci rok sú v Rumunsku voľby a tak sa politici snažia ukázať, že veci menia k lepšiemu. Naozaj, videla som stavbu novej cesty, kde hrúbka asfaltu presahovala 30 cm. Jednoducho sa stavbárom nechcelo prisypať štrku a tak to riešili po svojom. Keby radšej šetrili a asfalt použili na údržbu starých ciest, lepšie by spravili. V Rumunsku jednoducho nenájdete cestu s rovným povrchom. Oradea má však aj pekné stránky.

Oradea

Podľa anonymného uhorského kronikára v Oradey vládol niekedy na začiatku 10. storočia Menumorout, slávne neslávne známy vládca časti Slovenskej zeme, ktorý sa údajne vzoprel Arpádovi, vodcovi Uhrov, a nevydal mu svoju zem, pokým žil. Arpád si potom zobral za ženu jeho dcéru, čím údajne získal právo na jeho zem. Menumorout syna nemal. Ako vieme, Uhorská kronika je veľmi kontroverzná. Je to vlastne románopis, kde si autor vymýšľa mená hrdinov podľa mien existujúcich miest. Podľa Rudolfa Iršu, autora knihy NAJSTARŠIE DEJINY SLOVENSKÝCH KRÁĽOVSTIEV, práve v Biharsku tu bola Morava, v ktorej vládol Mojmír, čiže Moravec a neskôr aj jeho vnuk Menumorout. Pribina podľa Iršu vládol z Nitry zemi, ktorá zahŕňala nielen západné Slovensko, ale aj dnešnú českú Moravu. Menumorout bol, samozrejme, Slovák.

Možno si niekto povie, že blúznim, ak kladiem Mojmíra, Morouta, Moravca (Maďari kedysi nemali zvuk “c” a tak slovenské “c” nahradzovali zvukom “t”) do Oradey a nie do Valov pri Mikulčiciach, resp. do Uherského hradišťa, ako to robia titulovaní učenci zo Slovenskej akadémie vied. Lenže to by potom museli blúzniť aj Rumuni, pretože Menumorout má v Oradey dokonca svoju sochu! Rumuni ho pravdepodobne považujú za svojho rumunského predka, ale my vieme, že bol Slovák a vládol jednému zo slovenských kráľovstiev.

Menumorout

Údajná Biharia v 10. st.

Dnes po Menumorotových Slovákoch niet ani chýru, ani slychu. Avšak nejakí Slováci v tejto časti Rumunska predsalen žijú. Nechcela som tomu veriť a tak som sa vybrala na výlet, aby som ich videla na vlastné oči. Idúc najviac tridsiatkou po katastrofálnej ceste, na ktorej väčšia jama striedala menšiu, stúpala som pomaly do hôr, ktoré mi výzorom veľmi pripomínali kysucké kopanice. A naozaj, žijú tam ďaleko od civilizácie, už dobrých 220 rokov Slováci. A všetci do jedného rozprávajú prekrásnou stredoslovenskou slovenčinou. Obce Derna, Nová Huta, Stará Huta, Bodonoš, a ďalšie sú toho dôkazom.

Na ceste za rumunskými Slovákmi

Vyspovedala som pani Lašákovú, miestnu ženu z obce Derna. Stretla som ju na cintoríne, kde práve čistila hrob. Vlastne preto som sa aj pri tom cintoríne zastavila, lebo som z okna auta zahliadla slovenské nápisy na pomníkoch – Odpočívaj v pokoji! Dozvedela som sa, že títo Slováci prišli do Rumunska, vtedy ešte “Rakúsko-uhorskej ríše”, okolo roku 1790. Prišli ako drevorubači a baníci z Oravy a Gemera. Kým sa ťažilo uhlie, bolo dobre, no dnes je baňa zatvorená. Kopec mladých sa vrátilo na Slovensko kvôli práci. Aj pani Lašáková zostala v Rumunsku sama.

Vraj sa často u nich zastavia Slováci zo Slovenska, novinári, reportéri, aby napísali o rodákoch. Keď si však potom prečítajú článok, neveľmi sú spokojní, pretože na fotke ukážu chudobu. Vraj z dvoch domov, biedneho a normálneho, vždy ukážu ten horší a oni sú potom na hanbu. Vraj píšu o nich, že hladujú, že deti majú cukríky len raz do týždňa, rovnako tak chlieb a pritom to vôbec nie je pravda. Vraj žijú skromnejšie, ale nie je to nijaká tragédia. A tak sa niet čomu čudovať, že títo rumunskí Slováci sú potom skúpi na slovo.

Zaujímalo ma, ako je možné, že sa po vyše dve storočia uchoval jazyk a povedomie v cudzom svete. Vraj Slováci veľmi dbali na to, aby sa Slováci so Slovákmi brali. Vraj aj pani Lašáková mala zakázané od rodičov zobrať si Rumuna. Dôvod je prostý – Rumuni sú pravoslávni a tak by v rodine museli dva krát sláviť Vianoce:). Vraj aj jazyk si pestovali a opatrovali. Mala som veľmi príjemný pocit, že aspoň niekto si chráni svoje slovenské bohatstvo.

Slovenské obce v Rumunsku

Slovenské cintoríny v Rumunsku

V meste Alesd sa mi na benzínovej pumpe prihovoril akýsi muž. Ukázalo sa, že to je ďalší Slovák, horár, pán Štefančík. Popíjal pivko a čakal na priateľa. Pozval ma na čaj s medom a dali sme sa do reči. Videla som, že pánovi Štefančíkovi doslova podskočilo srdce, keď zbadal rodáčku. Pivo mu rozviazalo ústa a tak mi porozprával, čo ho teší a trápi.

Dcéra mu študuje “na Slovenskej” (zemi), v Bratislave. Vraj mohla ísť do Budapešti, do Viedne, ale ona chcela len do Bratislavy študovať hudbu. Vraj túžila po domove. Bolo mi takmer do plaču, keď som videla, ako pánom Štefančíkom lomcuje láska k starej domovine. Posťažoval sa, že rumunských Slovákov berú na Slovensku ako Rumunov. Poprela som to. Podľa mňa Slovák z Rumunska je tak isto Slovák, ako každý iný. O nič viac a o nič menej. Potešila som ho. Vraj slovenskí politici robia málo pre rumunských Slovákov. Vraj na Slovensko ťaháme Ukrajincov, Poliakov, a kadekoho, dokonca aj Maďarov, len rumunských Slovákov nie. A pritom sme vraj taký malý národ, že musíme držať pokope. Vraj aj prezident, pán Gašparovič, veľmi sklamal, keď bol u nich na návšteve. Vraj mal veľké reči, plné ústa slovenčiny, ale že by rumunských Slovákov pozval domov, to nie. A pritom na to tak veľmi čakali. Vraj im stačilo, aby počuli, že sú doma vítaní. Pán Štefančík sa dušoval, že má doma vyvesenú slovenskú zástavu a pozýval ma na točňu, zemiakové placky podľa slovenského receptu, ale originálneho. Žiaľ, nemohla som jeho pozvanie prijať kvôli nedostatku času, ale sľúbila som mu, že o jeho láske k Slovensku napíšem v článku. Prízvukoval, aby som na to nezabudla.

Kedysi veľká, až 50 tisícová komunita rumunských Slovákov, sa po revolúcii scvrkla na dnešných zhruba 18 tisíc rodákov. 2000 rodákov žije v okolí mesta Nadlac, 5000 v okolí Temešváru a 11000 v okolí Alesdu. Zvyšok sa postupne asimiluje, alebo emigruje, najčastejšie na Slovensko. Bolo by dobré, keby sme mohli spraviť viac pre týchto ľudí. Ja sama som im priviezla slovenské knihy, ktoré vyraďovala knižnica a darovali ľudia. Keby len jedno slovenské dieťa našlo svoju knihu, bolo by to pre mňa dostatočné zadosťučinenie. Pomôžme rumunským Slovákom a dajme im pocítiť, že sú plnohodnotní Slováci, aj keď žijú v inej krajine. Ukážme pánovi Štefančíkovi a iným, že sme rovnako zapálení pre národ, ako sú rumunskí Slováci.

Mihail Viteazul

Slovensko

Keď som s týmto poznatkom vyrukovala na jednom kultúrnom stretnutí o slovensko-poľsko-maďarských vzťahoch, všetci prítomní zostali zarazaní ako soľné stĺpy. Tlmočníci neochotne preložili moju reč, nevediac, ako preložiť slovo “Slovensko”. Slovakia nebolo vhodné a Sclavoniu nepoznali. Slováci z publika, zväčša maďarskej národnosti, sa ku mne obracali a útočili, že to je výmysel a nezmysel, lebo v tej dobe vraj hranice neexistovali, a vraj odkiaľ to mám. Iba som sa pousmiala, pretože vtedy nebol priestor na siahodlhé vysvetľovanie. Povedala som len, že to nie je nijaký extrémizmus, ale historický fakt.

Mnohí historici sa pozerajú na ranné dejiny Uhorska prostredníctvom Uhorskej kroniky od anonymného notára kráľa Bela. Táto kronika zdôrazňuje silové zaujatie Karpatskej kotliny. Maďari si údajne podrobili Slovanov a tým získali ich zem. Lenže existuje aj iný, nedocenený zdroj informácií o tejto dobe. A tým je Uhorsko-poľská kronika. Kým Uhorská kronika stavia do popredia Arpáda, ako zakladateľa maďarského štátu, autor Uhorsko-poľskej kroniky románopisecky, ba až romanticky pokrvne spája Atilu, vodcu dávnych Hunov, s Kolomanom, predstaviteľom Uhrov-Maďarov, čo je zjavný nezmysel. Zrejme ani jedna kronika na svete nepíše objektívnu pravdu. Avšak to vôbec nie je podstatné. Podstatné je to, že sa v Uhorsko-poľskej kronike spomína krajina Slovensko, Sclavonia, ktorá bola premenovaná na Uhorsko. A táto krajina nebola NEJAKÁ všeobecná slovanská krajina, ale TÁ KONKTRÉTNA Slovenská krajina. Po anglicky by sme povedali: “It wasn’t a Slavic country, it was THE Slavic country, Slavia.” A túto konkrétnu Slovenskú krajinu získali Uhri v mieri, lebo ju vyženili!

Uhorsko-poľská kronika: “Keď kráľ (Atila) po tomto víťazstve (v Chorvátsku a na Slovensku [Sclavonia] medzi riekami Sáva a Dráva) prekročil rieku Dráva (na sever), uvidel rovinatú a úrodnú krajinu (dnešné Maďarsko v okolí Blatna). Spočítal, že od jeho odchodu z vlastnej krajiny, východného Uhorska (v Ázii), uplynulo dvadsaťpäť rokov, a pocítil, že je po víťazstvách v toľkých vojnách vysilený. Začal premýšľať, čo má robiť, či sa má vrátiť do vlastnej krajiny, alebo si privlastniť túto obsadenú. Preto kráľ strávil mnoho dní vo vážnych úvahách a ako dobrý sa mu pozdával plán, že ak by si (Uhri) vzali Slovenky a Chorvátky za manželky, získal by tak krajinu v mieri a pokoji. Keď to oznámil svojmu vojsku, tento plán sa zapáčil všetkým mužom. Chodil potom po krajine a tešil sa z nej, pretože bola zemou zasľúbenou, tak ako bola zem izraelského národa. Keď poslal svojich poslov, prijal z tohto kmeňa od kniežaťa Slovákov dcéru, a vzal si ju za manželku. (Tá mu porodila syna, ktorému dal/a meno Koloman.) Podobne sa aj vojaci oženili so ženami z tohto kmeňa.”

Po latinsky: “Missis autem nunciis suis accepit a principe Sclavorum filiam de tribu eadem, et copulavit sibi eam in uxorem, (que peperit ei filium, cui nomen imposuit Coloman).”

Uhorsko-poľská kronika: “Prekročiac potom Dunaj prišiel (Atila) do plochej a rovinatej krajiny, zelenajúcej sa hojnosťou rastlinstva a plnej pastierov oviec, dobytka a divokých žrebcov (medzi Dunajom a Tisou). V tejto zemi totiž žili len pastieri a roľníci. Kráľ Slovenska a Chorvátska však našiel zaľúbenie pri mori, v meste, ktoré sa volá Split a ktoré svätý Apoštol Pavol obrátil na kresťanskú vieru a päť rokov tam sedel na biskupskom stolci. Potom, po ustanovení biskupa, odišiel do Ríma.
Neskôr sa však vydal na cestu a prekročil rieku, ktorá sa volá Tisa. Tu objavil ešte rovinatejšiu a priestrannejšiu zem, z ktorej mal väčšiu radosť. Vtedy zvolal všetko svoje vojsko a na chválu a slávu svojho vojska ju nazval Uhorsko. Krajinu rozdelil svojim kniežatám a barónom, zveriac im rozsiahle majetky. A so súhlasom všetkých rozhodol, že ak jeho manželka porodí viacerých synov, prvorodený bude vládnuť všetkým. Potom jeho manželka porodila syna, ktorému dal/a meno Koloman. Tento si vzal manželku z Chorvátska. Keď však Atila, slávny víťaz nad svetom, zostarol, dal zhromaždiť všetky kniežatá a veľmožov krajiny, odovzdal vládu do rúk svojho syna Kolomana a zomrel. Po smrti jeho otca porodila Kolomanova manželka syna, ktorý bol pomenovaný Belo. Tento sa po smrti otca vrátil do Aquileia a vzal si tam za manželku Grékyňu z Konštantinopolského cisárstva. Odišiel však odtiaľ a prišiel do svojej Sclavonie (na Slovensko, do Slovenskej krajiny), ktorú jeho starý otec nazval Uhorsko. A tam jeho manželka počala a porodila syna, ktorého nazval/a Yesse (Gejza a ten si vzal za ženu Poľku z Krakova, ktorá ho začala obracať ku kresťanstvu).”

Slovensko podľa Uhorsko-poľskej kroniky spracovanej Martinom Homzom

Aj Maďari poznajú Staré Slovensko, ibaže ho poriadne okliešťujú. Pozrite sa na ďalšie mapy z maďarského zdroja.

Slovenská zem - Sclavinia, podľa maďarského zdroja. Nie je však presná.

Slovenská zem podľa maďarského zdroja

Slovenská zem podľa maďarského zdroja. Presnejšie zobrazenie.

Ruský kronikár Nestor napísal: “Spusta mnogo vremeni seli Slavjane po Dunaju, gde teper zemlja Vengerskaja i Bolgarskaja. Ot tech Slavjan razošlis Slavjane po zemle i prozvalis imenami svoimi ot mest, na kotorych seli. Tak odni, pridja, seli na reke imenem Morava i prozvalis Morava, a drygije nazvalis Čechi. A vot ešče te že Slavjane: Belyje Chorvaty, i Serby, i Chorutane. Kogda Volochi (Rimania) napali na Slavjan Dunajskych, i poselilis sredi nich, i pritesnjali ich, to Slavjane eti prišli i seli na Visle i prozvalis Ljachami, a ot tech Ljachov Poljaki, drugye Ljachi – Lutiči, inyje – Mazovšane, inyje – Pomorane. Tak že i eti Slavjane prišli i seli po Dnepru i nazvalis Poljanami, a drugyje – Drevljanami, potomu čto seli v lesach, a drygye seli meždu Pripjatju i Dvinoju i nazvalis Dregovičami, inyje seli po Dvine i nazvalis Poločanami, po rečke, vpadajuščej v Dvinu, imenujemoj Polota, ot neje i nazvalis Poločane. Te že Slavjane, kotoryje seli okolo ozera Iľmenja, nazyvalis svoim imenem – Slavjanami, i postroili gorod, i nazvali jego Novgorodom. A drugie seli po Desne, i po Sejmu, i po Sule, i nazvalis Severjanami. I tak razošelsja slavjanskij narod, a po jego imeni i gramota nazvalas Slavjanskoj.“

Ruský kronikár Nestor tiež napísal: “Bě jedinъ jazykъ slověneskъ: Slověni, jiže sědjachu po Dunajevi, ich že prijaša Ugri, i Morava, i Česi, i Ljachove, i Poljane, jaže nyně zovomaja Rusь. Simъ bo pervoje preloženy knigi, Moravě, jaže prozvasja gramota slověnьskaja, jaže gramota jestь v Rusi i v Bolgarěch dunajskichъ.”

Významne sa tu vynímajú aj tie zápisy v ruskom letpise Nestorovom, kde sa hovorí, že posolstvo do Carihradu poslali Rastislav, Svätopluk a Koceľ. Slověnomъ živuštimъ kreštenymъ i knęzi ichъ, Rostislav, i Svętopolkъ (v Troicom spisku XIV. – XV. stor.: Svętoslavъ) i Kocelъ poslaša ko carju Michailu… Títo poslovia hovoria však v mene jednej krajiny, ktorú volajú zemlę (miesto zemľa) naša krštena, ďalej… se prislalasę ko mně Slovjenьska zemlę (zemľa), prosęšti učitelę sobě (v rkp. Troic.: Slovenьskae knęžьę prosęšte…) – toto sú cisárové slová; on tiež hovorí: i skaza imъ (t. j. Cyrilovi a Metodovi) rěči vsę (v dvoch rkp. XV. stor. len: ręčь) Slovjenьskichь knęzь… Napokon hovorí táto pamiatka: I umolena bysta caremъ, i poslaša ja vъ Slovjenьskuju zemlju kъ Rostislavu, i Svętopolkъu i Kъcьlovi (Lavrov, Materialy 104).

Takže tá Sclavinia, ktorú Maďari zakresľujú na mapách, bola kedysi pravlasťou Slovanov a nazývala sa Slovenskou zemou. A títo Sloveni/Slováci, ktorí ju obývali, niesli svoje pôvodné meno, čiže nemali prívlastok ako Moravania, alebo Bohémi (Česi vtedy neexistovali). Rečovo sú Slovenom zo Sclavinie najbližšie Slováci, pretože Sloveni sú vlastne Slováci, veď aj nesú ich meno. Je to prirodzené, pretože kontinuita osídlenia pretrvala. Naopak, Slovinci by nemali niesť svoje, pretože Nestor pre nich mal meno Korutánci.

Slovensko nikdy nezomrelo! Hoci Maďari úspešne valcovali Uhorsko, ešte aj na začiatku 15. storočia bolo dobre známe, že Uhorsko je vlastne Slovenská zem. Svedčí o tom aj Kostnická kronika. Cez Kostnický koncil prišlo Slovensko opäť do písanej histórie.

Kostnická kronika Ulricha Richentala zo začiatku 15. storočia: “Und zoch darnach in Windenland und darnach gen Pressburg…” V preklade: “A odišiel do Slovenskej zeme a do Bratislavy…” (pre tých, čo nevedia, Slovania sa nazývali aj Vinidmi, po nemecky Windisch, Wenden.)

Veneti - prví stavitelia európskej spoločnosti, autori: Šavli, Bor, Tomažič

Tento článok čerpá z knihy Veneti – prví stavitelia európskej civilizácie, od autorov Šavli, Bor, Tomažič. V úryvku z tejto knihy naznačujú, že celá história slovanstva, tak ako ju prezentuje oficiálna západná historiografia, obsahuje množstvo nezrovnalostí a protirečení. Cez toponýmiu oblastí v Rakúsku, Švajčiarsku a Taliansku pokúšajú sa ukázať, že Slovania, podľa nich Veneti, čiže predkovia Slovincov, obývali alpskú oblasť od nepamäti, dávno pred Keltmi a Rimanmi.

Obyvatelia severnej časti Vysokých Taurov dali meno “Wendenberge” tej časti pohoria, ktorá oddeľovala južné údolia, kde žili Slovinci (L. Steinberger, Zeitschrift fur Ortsnamenforschung, 1932, str. 254.)

Rozloha územia predkov Slovincov vo východných Alpách sa odhaduje historikmi na zhruba 70000 km2. Podľa toho historici odhadli, že niečo medzi 150000 až max. 200000 ľudí mohlo žiť v tejto oblasti (B. Grafenauer, Zgodovina Slovenskega naroda, 1978, str. 315). Z toho vyplýva, že hustota osídlenia v priemere dosahovala 2 alebo 3 obyvateľov na km2. Slovanské usadlosti sa najskôr zjavovali v údoliach a kotlinách, kde usadlíci mali zobrať svoje bydliská na už zúrodnenej pôde, ktorú tam zanechali predošlí obyvatelia. (M. Kos, str. 70)

Takéto závery s ohľadom na geografické dáta sú pochopiteľné, ak si predstavíme predkov Slovincov, takzvaných alpských Slovanov, ako primitívnu rasu, ktorá žila z poľnohospodárstva a nič nevedela o chovaní dobytka a ešte menej o obchode. Tovary boli vyrábané vyslovene pre ich vlastnú potrebu; nebolo dovozu ani vývozu ničoho. Predkovia Slovincov by boli v tých časoch iba časťou južných Slovanov, ktorí prišli s migračnou vlnou starých Slovanov cez Karpatskú kotlinu na Balkánsky polostrov. Slovinský historik L. Hauptmann, ktorý sa spoliehal na byzantského historika Maurikiosa, dáva nasledovný pochybný opis o povahe Slovanov (L. Hauptmann, Staroslovenska in staroslovanska svoboda, 1923, str. 209):

“Žili medzi hustými lesmi, nedostupnými močiarmi a jazerami. Napriek tomu žili v neustálom strachu a preto sa schovávali v odľahlých oblastiach. V ich búdach urobili niekoľko východov, aby mohli ujsť v hociakom momente. V nebezpečenstve skočili do vody ako žaby a dýchali cez slamku, kým sa nepriateľ nestratil. Mali iba jednoduché zbrane. Pretože sa nedokázali zorganizovať, striehli naokolo ako zlodeji čakajúc v kroví na obete. Nemali bojové družiny. Tiež nechceli bojovať na otvorenom poli. Predsalen, keď sa ocitli v boji, utekali dopredu hulákajúc na nepriateľa. Ak sa týmto naľakal, ťahali odvážne na neho. Ak nie, tak sa otočili a hľadali útočisko v lese.”

A tak sa pojem “lesní Slovania” objavil v nemeckej a rakúskej historiografii. Maurikios opísal južných Slovanov z pohľadu vysoko vyvinutej stratégie Byzantíncov. V skutočnosti starí Slovania alebo južní Slovania na Balkáne boli, kvôli ich gerilskej taktike, vážnym oponentom pre Byzantíncov.

Vo svetle Hauptmannovho opisu, predpokladali by sa podobné tendencie medzi časťou južných Slovanov, ktorí, podľa predpokladu, postúpili pozdĺž alpských riek do východných Álp.

Lenže, táto skupina, takzvaní alpskí Slovania, mala úplne odlišný charakter. Nežili v močiaroch a lesoch, v pre nich bezpečnej oblasti. Naopak, usadili sa na kopcoch a slnečných úbočiach, kde mali široký rozhľad na potenciálneho nepriateľa. Mali už pokročilú úroveň poľnohospodárstva a úplne odlišnú spoločenskú štruktúru od juhoslovanskej komunity. Ak akceptujeme oficiálnu historiografiu, Slovinci pokročili počas jednej generácie k vládnemu systému a založili Korutánske kniežatstvo. Dokonca vykonávali zahraničnú politiku, spojili alinaciu Slovanov severne od Álp, kniežatstvo pod vládou kniežaťa Sama. Dokonca aj tí najvernejší nasledovatelia oficiálnej línie musia uznať, že dosiahnuť toto všetko počas jednej generácie je jednoducho nemožné.

Samove kniežatstvo nebolo obyčajné “kmeňové združenie” Slovanov, ako uvádzajú historici, ale skôr
mocnou konfederáciou, ktorá bola schopná ubrániť sa pred Frankami prichádajúcimi zo západu. Na východe dokázali obstáť proti tlaku Obrov (Avarov), ktorí v tom čase boli superveľmocou ohrozujúcou juhovýchodnú Európu, vrátane Byzancie.

Ako mnoho zdrojov cituje, knieža Samo bol Korutánec. Odtiaľ, v jeho kniežatstve, korutánski Slovinci zastávali vedúce pozície.

Je celkom jasné, že predkovia Slovincov vo východných Alpách riadili samých seba dosť odlišne od južných Slovanov, s ktorými boli údajne “rovnakej rasy aj krvy”.

Historici sú si vedomí týchto protirečení, a za účelom vymotania sa z vlastných výmyslov, prišli s ďalším dodatkom; to jest, niektorí pôvodní obyvatelia pretrvali vo východných Alpách a rozhodujúcim spôsobom ovplyvnili kultúru Slovincov. Títo obyvatelia boli údajne romanizovaní Kelti, čiže Vlasi (Valasi), ktorých prítomnosť mala byť dokázaná niekoľkými nemnohými topografickými menami v juhostrednej Európe, ktoré sú vraj ilýrskeho pôvodu. Mnohé z týchto slov sú zloženinami bežných výrazov stále používaných v bežnej slovinčine; mnohé sú odvodeninami z Vend, Windisch, jasne ukazujúc, že Slovinci tu žili v predkeltských a predrímskych časoch.

Ak ten nezvyčajne rýchly kultúrny rozmach alpských Slovanov – v porovnaní s balkánskymi Slovanmi – bol spojený s vplyvom romanizovaného pôvodného obyvateľstva, tak títo prastarí obyvatelia museli byť veľmi početní. Ale zriedkavosť topografických mien keltského pôvodu smeruje k faktu, že v zmieňovanej oblasti musela byť väčšina pôvodného obyvateľstva iného pôvodu, teda predrománskeho a predkeltského. Mohli to byť jedine Veneti/Wendi, ktorí boli historikmi až donedávna priraďovaní k Ilýrcom.

Ak staršia “ilýrska” populácia ovplyvnila v kritických veciach kultúru novoprišlých Slovanov, tak by sme očakávali významný počet ilýrskych slov v slovinskom jazyku, špeciálne z oblasti poľnohospodárstva a spoločenskej štruktúry. V skutočnosti, v slovinčine chýbajú dokonca čo i len stopy ilýrčiny, ako aj románskej slovnej skupiny. Poľnohospodárske pojmy sú pôvodné, to jest slovinské, že väčšina pôvodného obyvateľstva v regióne Álp bola predkeltskí Veneti; to jest predkovia Slovincov. V takom prípade by sa nemohli usadiť v Alpách až v 6. storočí. Museli byť už tam pred Rimanmi a Keltmi. Nechajme historikov premýšľať o týchto veciach a urobiť čerstvo nové objavy.

Argumentujúci v prospech slovanského pôvodu Venetov, ktorí obývali východné Alpy, a súčasne podporujúci autochtónny status ich potomkov, Slovincov, je tiež nasledovný dôkaz: mená pastvín a hôr slovinského pôvodu sa zachovali vo vyšších nadmorských výškach Álp, hoci údajné usadlosti Slovanov v 6. storočí nezasahovali do týchto oblastí. Tieto mená sú dôkazom živej alpskej kultúry: mliečne farmy, vyčistené lesy, polia a lúky, vysokošpecializovaná miestna vedomosť ako napríklad počasie a denná rutina obyvateľov hôr – všetko toto by nebolo známe južným Slovanom prichádzajúcim z planín a močiarov.

Južní Slovania tiež nemali potrebu postúpiť to aplských vysočín, aby našli svoje statky; bolo viac než dosť zeme v údoliach pre všetky ich potreby. Vlastne, feudálni páni, ktorí prišli omnoho neskôr, boli schopní usadiť bavorských poľnohospodárov v mnohých neobývaných regiónoch.

Statky vo vzdialených alpských údoliach, s mnohými pastvinami a malými horskými poliami, ktoré tam sú dodnes, sú prehistorického pôvodu. Poskytovali obživu a útočisko pred nepriateľmi obyvateľom a ich dobytku od nepamäti.

Mená hôr majú starodávny pôvod; všimnite si špecifické formy, ktoré sa použili na opísanie rôznych tvarov povrchov a korýt riek, mená zo sveta rastlín a zvierat, ako aj označenie konkrétnych kameňov, štítov, roklín, údolí, prameňov a bystrín. Tieto mená nemohli zostať po prechádzajúcich ľuďoch, ale skôr po trvalých obyvateľoch horského regiónu.

Potrebovali tieto mená, aby si označili, kde môžu pásť alebo kosiť, aké chodníky museli prejsť, kde mohli oddychovať, kadiaľ cez hory sa preženie búrka, za ktorým štítom vychádza slnko, na ktorom štíte najskôr napadne sneh a tak ďalej.

Je úplne zrejmé, že sa jedná o autochtónnu horskú kultúru, pre ktorú údajní slovanskí novoprišelci nemohli byť vhodní. Museli by si osvojiť nielen kultúru pôvodných obyvateľov, ale aj nevyhnutné pojmý a mená. Ako už bolo povedané, výrazy keltského a ilýrskeho sa v slovinčine nenachádzajú. Nomenklatúra a terminológia z domény alpskej kultúry sú slovanské, a konkrétne slovinské.

Blažena Ovsená: Slovinci si privlastňujú Sama a Samovu ríšu. Čo sa týka tvrdenia, že Slovania žili na svojom území pred Rimanmi, to potvrdzuje aj Nestor v Povesti veremennych let. Hoci Slovinci v knihe riešia najmä Slovincov, mnohé z označení pre geografické objekty sú s nami Slovákmi spoločné. Teda nemožno tvrdiť, že by južní Slovania nepoznali označenia pre hory a pod. Tieto mená boli Slovanom všeobecne známe. Samozrejme, že národ v horách si uchoval mená pre hory a národ na planine preferoval iné pomenovania. Preto je slovinská teória v tomto napadnuteľná. Napriek tomu je logicky jasné, že Slovania nežili len v súčasných sídliskách, ale ďaleko viac na západ. Tiež je jasné, že neprišli do súčasných sídlisk v 6. storočí, ale skôr. Napriek tomu naša oficiálna historiografia, nielen slovinská, ale aj česká a slovenská podporujú nezmyselnú teóriu o príchode v 6. storočí.

Niektoré slovanské toponymá vo Vysokých Taurách (Rakúsko):
lanež (ťažko prechádzané miesto, zasnežené, tienistý horský svah) –> Lanisch Kees, Lanisch Seen, Lanisch Eck 2935m, Lanisch Scharte 2883m a Lanisch Hafner 2940m.
klin –> Lin Alm, Gling Spitz, Kling, Klingspitze, atď.
rt (kúsok zeme) alebo nart –> Ort-, Rett-, Ritt-, Reit-, Ritter, Arding, Irding, Rittolach, Ardegna, Artegna, atď.
krmol (predĺžený pahorok) –> Gramul 3271-3055m na úpätí Groslockeru.
preval (prechod) –> Perwald, Prewald, Präwali, Präwald, Prevaling.
predol (prechodové údolie) –> Prelitz 922m na hranici Salzburgu a Stýrie, Predlitz z predelca (bystrina vyvierajúca z predelu).
kompolje (koniec poľa pred svahom) –> Gumpold, atď.
holm alebo hom, hum, kum (ojedinelý kopec alebo hora, po slovensky chlm) –> Chulm, Kulm, Helm, Kahlenberg.
kuk, alebo kolk (štít, ktorý stojí na konci horskej reťaze, po slovensky zrejme kokava, z toho zrejme choč) –> Guk, Gugu, Kuku
klek (hora viditeľná z diaľky, štít zvláštneho vzhľadu, po slovensky kľak) –> Grossglockner 3798m, predtým Kleckner.
peč (skalná stena, útes alebo balvan, znamená to aj pec na kúrenie,a le tento význam je druhotný v zmysle k topografii) –> Nemci tento názov nesprávne prekladajú ako pec, to jest po anglicky offen, po nemecky Offen, po taliansky forno. Toto meno sa nachádza nezmenené vo forme Pötsch, Pötschach z lokatívu v pečeh (v pecach), Pötschenwald (za Salzburgom), a Pötschen nad Hallstädterským jazerom.
golica (kupolovitá hora s trávnatým povrchom, po slovensky hoľa) –> Golling, Hoch Gall, Hoher Göll, Hochgolling, Gol Sp., Golz Alpe, Golitsch Sp., Golzhöhe, atď.
krnica (koniec údolia v tvare podkovy vklinený medzi steny skál) –> Karnitzen, Garnitzen, Garnitz.
sleme (hrebeň, hrebeň hory) –> Zlem, Zlaim
dol (malá dolina) –> Tull, Tul, Duller, Dolling.
mel (štrkovitý svah, svah so sutinou) –> Melzen, Melach, Melitz Sp., Melitzbach, Melschütz Bach, Mulitz Bach, Preiml, Möll rieka (Mela).
klanec (výstup alebo zostup na ceste) –> Glanz, Glanitzen, atď.
strmec (zráz, vodopád) –> Stürmitzer Alm, Stermetz.
tesen (úzka časť údolia, po slovensky tiesňava) –> Dössener Tal, Dössener See, Dössener Winkel, Dössener Scharte, Dösener Törl, Dössener Sp. 2897m, Desenköpfl.
deber (roklina, zákop so strmými stenami vymletými vodou, riekou, po slovensky debr-) –> Daber Tal, Daber Alm, Daber Sp. Motschendaber, atď.
dabernica –> Dabernitz Kees, Dabernitz Höhe, Dabereck, Dober, Doiber, Daba, Tober, Tobring, Tüffer.
stol (hora pripomínajúca okrúhly stôl, zdrobnelina stolec) –> Stolzkogel, Stotz Kogel, Stolzalpe.
lonca (vrch, vŕšok) –> Lonca Höhe, Lanzwiesen, Lanzen, Lanzenboden.
sedlo alebo sedelce –> Zeduz, Zedöling, Zadelach, Zdelacher Alm, Hochsedl, Karsedl.
guge (horizontálny prehyb hory) –> Huggach K. 2340m, zo slovinského lokatívu na gugah.
toplica, plural toplice (horúci prameň) –> Toplitz, Tauplitz, Töplitz, Dobel z topla (teplý prameň).

Centrálne Alpy, Rakúsko

straža (strážne miesto) –> Strass
sela (usadlosť) –> Zell am Ziller
konec (koniec údolia) –> Kainzen Kees, Kainzenhütten 1564m.
čarnica (hraničný stĺp, čiarnica od slova čiara) –> Scharnitz Pass (nad Insbruckom).
rovte (čistina) –> mesto Reutte v záp. Tyrolsku
polje (pole) –> okolo Mníchova Pullach, Pullenhoffen, Pulling, atď.
jedlov’ca (odvodené od jedle, jedľový les) –> Jedenhoffen, Jetzendorf, Etzenhausen, Jedelstetten, atď.
jasa (čistina v lese) –> Jesenwang, Jasberg, atď.
luže (lužina, kaluž, rybníky) –> Lüss
dolina –> Dolling
kot, zdrobnelina kot’c (koniec malého údolia) –> Katz

Atď.

V Dolomitoch, Taliansko

izaro, jezernica (bystrina s jazerom) –> Isarco
peč –> Petz, Puez 2673m
loje, poloje (jemný svah) –> Laien, do 1914 Loien
čeri (ostrohranný útes) –> Tschierspitzen 2592
sedlo –> Sellajoch 2218m
rasica (rovina) –> Rascieza 2308m
čarni dol (obranyschopná úzka dolina) –> Crnidoi
kot (kút údolia) –> Got
gozd (les, hvozd) –> Gost
praprod (papraď) –> Praprot
trebež (novo vyčistená zem, po slovensky trebíč) –> Trebe
Čudné v tejto oblasti je meno hory Knapphenne 2456m a Henne 2480m. Nemci nesprávne odvodili tieto názvy od Henne, to jest kurča. V skutočnosti sa jedná o slovinské golina (holina, hoľa, hora alebo zem bez stromov), v dialekte Galina. Pod Rimanmi to bolo prepísané ako Gallina (kurča), z toho vznikol nemecké Henne. Také a podobne chybné transkripcie sú bežné.

Atď.

Preskočíme niekoľko oblastí a zameriame sa teraz na jazero Constance/Bodensee oblasť
V minulosti toto jazero bolo nazývané Lacus Venetus (Pomponius Mela, De Corographia III, 24-okolo 44 pred n. l.)
Rímske Brigantium bolo na pobreží tohto jazera, ako je rakúske mesto Bregenz (bregec je zdrobnelina od breh, po slovensky breh).
turje (strmé hory) –> Turicum
Blízko Bruggu ležia ruiny veľkého rímskeho tábora, Vindonissa. Toto meno podporuje tvrdenie o predošlej prítomnosti slovanských Wendov, alebo Venetov v tejto oblasti. Na nemecko-francúzskej jazykovej hranici leží mesto Laupen (lipa), ktoré má stále v mestskom erbe strom lipu.

Atď. Atď.

Symbol nemeckej nadvlády nad Slovákmi má byť opäť vztýčený v Bratislave. Je EÚ novou nemeckou ríšou?

Dobrý deň, pán Ftáčnik a celé bratislavské mestské zastupiteľstvo!

Píšem Vám v súvislosti s článkom http://bratislava.sme.sk/c/5784654/socha-marie-terezie-ma-vytlacit-stura.html, kde sa uvádza, že namiesto sochy Štúrovcov, vďaka ktorým dnes hovoríte po slovensky, bude na Štúrovom námestí postavená socha cisárovnej Rímskej ríše národa nemeckého, Márie Terézie. Chcem sa Vás opýtať, prečo preferujete tento okupačný symbol cudzej nadvlády nad Slovákmi pred záchrancami Slovenska? Prečo má byť tento okupačný symbol v Bratislave, a vôbec prečo na Slovensku???

Žiadam odpovede!

Vaše odpovede budú zverejnené na portáli sclabonia.sk a budú tam visieť, aby všetci roduverní Slováci videli, kto za koho kope!

O tom, že s Bratislavou nie je niečo v poriadku, som písala už dávnejšie. Viď napríklad článok http://sclabonia.sk/2010/08/obrana-svatopluka-tienove-hlavne-mesto-slovenska/. Je potreba prehodnotiť slovenskosť tohto mesta, ktoré sa vydáva za hlavné, centrálne mesto Slovákov. Možno by iné mesto lepšie plnilo národnú úlohu hlavného mesta. Mária Terézia chodievala často aj do Žiliny, ale žiadnemu Žilinčanovi by ani vo sne nenapadlo, aby jej chcel na Hlinkovom námestí postaviť sochu. A prečo nie? Pretože je symbolom okupačnej moci. Československá armáda ju nezvrhla asi len tak pre nič, za nič. Bola symbolom monarchie. Bola symbolom víťazstva nemeckej ríše nad tou slovenskou.

Nikdy Bratislavčanom nezabudnem, s akou nenávisťou sa pustili do kráľa Svätopluka. Aký požičaj, taký vráť. Aj Bratislavčanom sa to raz vráti.

Toto už je vrchol, čo sa na Slovensku deje! Nitriansky dvojkríž na Svätoplukovom štíte sa prezentuje ako nacistický a šikanózna nemecká cisárovná dostane čestné miesto v hlavnom meste Slovenska! Ja nemám viac slov! Tomuto poklonkovaniu druhým národom musí byť koniec!

S pozdravom,

Blažena Ovsená.

Moravy

“Svätopluk bol veľký vladár a jeho ríša sa volala Veľká Morava. Tá mala svoje centrum v dnešných Valoch pri Mikulčiciach, na dnešnej českej (kedysi slovenskej) Morave.”

Takto znie oficiálna teória, ktorú sme sa ako malé deti učili na ZŠ z doby Československa. Otázka znie, či je aj správna. Nová doba totiž priniesla nielen “slobodu” a “demokraciu”, ale aj nové, slobodné názory obyčajných ľudí, ktoré nabádajú k pochybnostiam. Už nemusíme mlčať a ani nemlčíme, keď nesúhlasíme s oficiálnou československou historickou teóriou, ktorá chcela mať centrum Svätoplukovej ríše na dnešnej Morave, t. j. na českom území, aby tým odobrila nadvládu Čechov nad Slovenskom. Preto, ak aj Vy chcete stratiť všetky ilúzie o našej minulosti a zbúrať svoj fiktívny čechoslovakistický svet, čítajte ďalej.:)

Oficiálne a neoficiálne teórie

Po Veľkej Morave pátralo už mnoho ľudí, profesionálnych historikov, ale aj amatérov. Každý umiestňuje hlavné mesto podľa svojej národnosti do svojej krajiny. Rôzne teórie sú popísané napríklad tu http://en.wikipedia.org/wiki/Great_Moravia.

1. Česi s Moravanmi a čechoslovakistickými Slovákmi presadzujú za centrum Veľkej Moravy dnešnú českú Moravu s hlavným mestom vo Valoch pri Mikulčiciach. Potvrdiť správnosť tejto teórie sa pokúšal aj jeden slovenský amatér Robert Hellebrand v zaujímavom článku Pátranie po Veľkej Morave.
2. Alternatívni slovenskí historici (R. Irša, O. Cvengrosch) kladú Mojmírovu Moravu do Sedmohradska a hlavné mesto Svätoplukovej Moravy (česká Morava + Nitriansko) kladú do Nitry, Devína, resp. Bratislavy.
3. Maďari (Imre Boba), podporovaní niekotrými “Slovákmi” (Peter Püspöki Nagy – žije v Budapešti) a Srbmi (Predrag Komatina) kladú Veľkú Moravu do Srbska a “Malú” Moravu do dnešnej českej Moravy. Hlavné mesto Svätoplukovho kráľovstva kladú do Sriemskej Mitrovice (Sirmium).
4. Nemec Eggers kladie Svätoplukove kniežatstvo južne od Sávy do dnešnej Bosny. Veľkú Moravu zase kladie do východného Maďarska (západ Rumunska a sever Srbska) k rieke Mureš, pričom Rastislavove sídlo bolo podľa neho v Čenáde (Csanad, predtým Maroswar, urbs Morisena, čiže Morava).

Rôzne verzie Veľkej Moravy.

Veľká Morava, bývalá zem Svätoplukova

Odkiaľ vieme, že Veľká Morava sa nazývala Veľkou Moravou? Názov hé megalé Morabia prvýkrát použil byzantský cisár Konštantín VII. Porfyrogenet (Purpurorodenec) v diele De Administrando Imperio, ktoré bolo napísané medzi r. 948 až 952, to jest vyše polstoročie po Svätoplukovej smrti. Po stáročia tento názov hé Megalé Morabia všetky texty prekladali ako Veľká Morava príp. Vyšná Morava, iba v posledných rokoch rôzni autori navrhujú (avšak bez toho, že by mali k dispozícii iné informácie ako ich predchodcovia), aby sa názov prekladal ako Vzdialená, Bývalá Morava, resp. Stará Morava.

Čo vlastne napísal cisár Purpurorodenec?

V susedstve Turkov (Maďarov) sídlia tieto národy: na ich západnej strane je krajina Frankov, na severe sídlia Pečenehovia a na južnej strane je veľká(?) Morava (megalé Morabia), totiž krajina Svätoplukova(1), ktorú títo Turci (Maďari) úplne spustošili a zaujali. Zo strany hôr susedia s Turkami (Maďarmi) Chorváti…
…Turci (Maďari) sa po vyhnaní Pečenehmi usadili vo svojej terajšej domovine. V nej sa nachádzajú niektoré staré významné pamiatky. Ako prvý treba spomenúť most cisára Trajána nachádzajúci sa na začiatku krajiny Turkov (Maďarov). Na tri dni cesty od tohto mosta sa nachádza Belehrad, v ktorom je aj veža svätého a veľkého cisára Konštantína. Na spiatočnej ceste je pri ohybe rieky dva dni cesty od Belehradu takzvané Sirmium. Za týmito miestami sa rozprestiera veľká(?) Morava, nepokrstená, ktorej sa zmocnili Turci (Maďari) a v ktorej predtým vládol Svätopluk(2). Toto sú teda významné body pri rieke Dunaj a ich názvy. Územia však ležiace vyššie, ktoré sú osídlené Turkami (Maďarmi), sa v súčasnosti nazývajú podľa názvov riek, ktoré tu pretekajú. Tieto rieky sú nasledujúce: prvá z nich je Temeš, druhá rieka Tutis, tretia rieka Maroš, štvrtá rieka Kriš a ešte ďalšia rieka Tisa. Susedmi Turkov (Maďarov) sú na východnej strane Bulhari, kde ich oddeľuje rieka Istros, nazývaná aj Dunaj, na severe Pečenehovia, na západe Frankovia a na juhu Chorváti….
…Turci (Maďari) sídlia za riekou Dunaj na území Moravy(3), ale aj z tejto strany rieky medzi Dunajom a riekou Sávou(4)…

A z tohoto nekonеčne veľa krát kopírovaného textu sa vyrobila teória o Veľkej Morave. Nič viac o Veľkej Morave, s prízvukom na Veľkosť, neexistuje. Jediná zmienka! Okrem toho, že sa jedná o jedinú zmienku, jedná sa aj o hlboké nepochopenie. Videli ste niekde v texte vetu, ktorá by hovorila, že Svätoplukove kráľovstvo sa nazývalo Veľká Morava? Nie! Vidieť ste mohli iba tvrdenie (1)(2), že veľká Morava kedysi patrila (zrejme okrem iných zemí) Svätoplukovi.

Kde sa teda táto veľká Morava nachádzala? Purpurorodenec píše, že sa nachádzala južne od Maďarov (ktorí v tom čase žili zrejme v Panónii, aj za Dunajom na východe). Vraj sa nachádzala za mestami Belehrad a Sriemska Mitrovica, ale nevieme, ktorým smerom – ale zrejme najskôr na sever (Vojvodina), možno aj na západ (v Chorvátskej Slavónii), alebo na juh (Srbsko). Na území bývalej (starej) Moravy, za riekou Dunaj, v tom čase žili Maďari. Bolo to dnešné Srbsko, Maďarsko alebo dokonca Sedmohradsko?

Toto nie celkom sedí s československým učením o Veľkej Morave, hm? Ak by Purpurorodenec hovoril pravdu a súčane by československá teória bola správna, tak by to znamenalo, že museli existovať minimálne dve Moravy.

Dve Moravy – Marhari a Merehani

Podľa Predraga Komatinu z Inštitútu byzantských štúdií v Belehrade vyplýva z textu Bavorského geografa (okolo r. 844) existencia dvoch Moráv. Bavorský geograf opisuje istých Moravanov (Merehanos), ktorí v tom čase stále neboli dobytí Bulharmi. Text vymenúva národy, ktoré žili na východnej hranici Franskej ríše, zo severu na juh, v tomto poradí: Nortabrezi, v susedstve Dánov, Viltzi, Linnaei, Betenici a Smeldinzi a Morizani a Hehfeldi a Surbi (Lužickí Srbi?), Talaminzi, Beheimare (Česi), Marharii (Moravania), Vulgarii (Bulhari), iní Moravania (populus quem vocant Merehanos). Títo Moravania (Merehani) boli podľa Komatinu balkánski Slovania žijúci v údolí rieky Morava /rieka Velika Morava v Srbsku, pozn. Blažena Ovsená/, pravom prítoku Dunaja. A Marhari boli zase susedia Čechov. A kde sme sa stratili my, Slováci? Zabudol na nás bavorský geograf? Nespomína ani nijakých Nitranov. Čechoslovakisti sa s týmto problémom vysporiadali po svojom. Podľa nich boli Marhari Moravania (v dnešnom Česku) a Merehani sme vraj boli my, Slováci. Ale podľa mňa to bolo ináč – už aj preto, že medzi Marharmi a Merehanmi boli Bulhari.

Tri Moravy

Aby to nebolo také jednoduché, pridajme tretiu Moravu. Podľa Martina Eggersa, ktorý napísal dielo “Veľkomoravská” ríša – Realita, alebo fikcia?, celý problém určenia polohy jadra Moravskej ríše tkvie v tom, že existujú dve rieky Moravy, ktoré vtekajú do Dunaja – česká Morava, po nemecky March, známa po latinsky ako Marus a srbská rieka Morava, po latinsky Margus. On však, navzdory tomu, kladie centrum politického zriadenia Moravy na rieku Maros (maď.), resp. Mureš (rum.), prítok Tiszy vo východnom Maďarsku! Spoločný indoeurópsky koreň pre všetky tri mená znamená vraj morass (anglicky), čiže močiar.

Šesť Moráv, z toho dve Veľké!

Tri Moravy je trochu málo, nemyslíte? Čo tak pridať ďalšie tri?
Zhrňme si to (viď mapa, zelenou sú označené Veľké Moravy):

1. (Česká, kedysi slovenská) Morava, s hlavným mestom v dnešných Valoch pri Mikulčiciach.
2. Velika Morava v Srbsku na rieke Velika Morava, hl. mesto Sriemska Mitrovica.
3. Morava na rieke Maros, Mureš vo východnom Maďarsku, s hlavným mesto v Marosváre, Čanáde.
4. V Rakúsku tečie rieka Mur, resp. Mura, po nemecky nazývaná aj Murau, čiže Murava, čiže Morava.
5. V dnešnom Rumunsku, bývalom Sedmohradsku, je bývalá uhorská župa, ktorá sa nazýva Maramureš, čiže Veľká Morava.
6. V dnešnom Rumunsku, bývalom Sedmohradsku, je bývalá uhorská župa, ktorá sa nazýva Maros-Torda, čiže Morava. Hlavné mesto žeby Targu Mureš, čiže Trhová Morava, kde sa mohli tri dni do mesiaca konať trhy??

A ešte pridajme niečo. V českej Morave tečie okrem rieky Moravy aj rieka Veliká Morava, prítok Moravy. A v Maďarsku, len kúsok od slovenských hraníc, máme obec Veľkú Moravu. Pre neznalých – je to chronicky známy Nagymaros, ktorý tvorí súčasť priehrady Gabčíkovo-Nagymaros. Neďaleko Nagymarosu je obec Kismaros, čiže Malá Morava a čo by kameňom dohodil je zase Visegrád, čiže Vyšehrad.

Na nasledovnej mape môžete vidieť rôzne Moravy, či už oblasti, rieky, alebo obce a mestá s týmto názvom – červené značky. Zelené značky znázorňujú názvy Veľká Morava. Domčeky znázorňujú údajné hlavné mestá Svätoplukovej ríše. Na mape sú aj dvojkríže, ktoré ukazujú, kde sa narodili sv. Cyril a Metod a kam utiekli slovenskí žiaci z Nitry po vyhnaní Wichingom. Po kliknutí na značky sa Vám zobrazí oblak s textom.

Zobraziť Moravy na väčšej mape

Mohlo byť hlavné mesto vo Valoch pri Mikulčiciach?

Valy pri Mikulčiciach

Vieme, že v Nitre bolo biskupstvo. Nevieme však, kde bolo arcibiskupstvo. Má sa za to, že to bolo vo Valoch pri Mikulčiciach, ktoré boli vybudované pravdepodobne na ostrove na rieke Morave. Našlo sa v nich 1 (trojloďový) +11 kostolov, palác 25×9 m2, zhruba 2500 hrobov. Plocha hradiska je 10ha. Má sa za to, že v tomto údajnom centre arcibiskupstva sídlil aj panovník ríše, teda, že to bolo súčasne aj hlavné mesto. Ťažko si predstaviť, že toto močiarne/moravské prostredie, kde sú časté záplavy a v lete zase obrovské roje komárov, by si naše kniežatá vybrali za hlavné mesto. Okrem toho toto miesto sa jednoducho nemohlo ubrániť v prípade napadnutia veľkou armádou.

Divinka

Porovnajme si Valy s inými hradiskami na Slovensku. A zoberne hneď nejaké hradisko, o ktorom by nikto nepredpokladal, že by mohlo byť sídlom kráľa – Divinka pri Žiline, ďaleko na severe. Opevnená plocha temena Veľkého Vrchu je 12 ha, teda viac ako vo Valoch. Celková plocha opevnenia je 100 – 150 ha. V blízkom okolí sedem ďalších hradísk. Pri vykopávkach r. 1959 na Ohrádzi sa odkryli zvyšky 28,4 m dlhého a 9,5 m širokého dreveného domu so štyrmi miestnosťami – teda väčším palácom, ako bol ten vo Valoch! Val bol spravený z hliny a dreva. Nebyť tých kostolov, povedali by sme, že Divinka Valy predčila.

A čo iné mestá? S Moravou a Moravanmi sa spomínajú mestá ako Nitra, Devín (Dowina?) a Bratislava (Brezalauspurch?). Prečo by nemohlo byť hlavné mesto v jednom z nich?

Nitra

Nitra, dokonale chránená, pri horách, kontrolujúc nížnu na juhu. Vládol v nej Svätopluk. Keď spätne dobyl Rastislavov hrad, nemusel sa doňho presťahovať. Mohol ostať vládnuť v Nitre aj naďalej, hoci v Nitre bolo iba biskupstvo. Vieme, že štyri roky pred Svätoplukovou smrťou, v roku 890, východofranský kráľ prišiel Svätoplukovi naproti a zastavil sa v Omuntesperchu /asi Amandheegy, vrch Amand, nem. Amandsberg, pri Panónskej Hore, pozn. Ján Stanislav/ za Dunajom. Svätopluk prišiel na toto stretnutie. Panonhalma, Panónsky Chlm (kopec obtekaný riekou), alebo Hora je priamo pod Nitrou, hneď za Dunajom. Keby Svätopluk sídlil vo Valoch, kráľ by ho neprišiel čakať k Panónskemu Chlmu, ale omnoho západnejšie, zhruba k Viedni, alebo pod Bratislavu. Ale on prišiel až priamo pod Nitru. Nitra mala kamenné hradby, Valy len z hliny a dreva. V Nitre bolo zatiaľ nájdených 6 archeologických nálezísk. Martinský vrch mal 20 ha, Zobor 15 ha, plus ďalšie. To je viac ako mali Valy. Bol v nej postavený prvý slovenský a slovanský kostol. Okrem toho, keby som bola kráľom takého veľkého územia, tak by som nechcela bývať v močiari, ale na hrade, 250 metrov nad terénom. Aby som sa odlíšila a ukojila svoju samoľúbosť a pýchu. To mi hovorí zdravý sedliacky rozum. Na to nepotrebujem 5 rokov štúdia histórie na VŠ.

Devín

O Devíne pekne píše mladý, ambiciózny, hoci stále trochu pomýlený historik Lukáš Krajčír na svojom blogu v článku Veľkomoravská aglomerácia – Dowina. Z článku je zrejmé, že k hradu Devín patrilo aj široké okolie, ďalšie okolité hradiská, ktoré z neho robili nedobytnú pevnosť. Preto je celkom uveriteľné, že Rastislav sa mohol ukrývať práve tam, keď ho obliehali Bavori. Ale aj nemusel, pretože Devín sme nemali len my. Devín majú aj na českej Morave (Děvičky na kopci Děvín), aj v dnešnom Rumunsku, bývalom Sedmohradsku, (Deva) a ešte všade možne, dokonca aj v Prahe a aj v Nemecku! Viď mapa nižšie.

Bratislava

O Bratislave hovoriť netreba. Je tam najväčší “veľkomoravský” kostol. Bolo sídlo kráľa tam? Brezalauspurch sa spomína s rokom 907, kedy Moravania s Maďarmi vyhrali bitku proti Bavorom, čím Nemcov/Rakúšanov vytlačili z Panónie – ináč by dnes Rakúsko siahalo až po Budapešť. Či boli Bratislava a Brezalauspurch jedným mestom je tiež otázne. Bratislavu majú totiž aj Moraváci (Břeclav) a dokonca aj takí Poliaci (Wroclaw). Ešte aj taký Zobor nie je iba pri našej Nitre. Neďaleko Čenádu je Kiszombor (Kis Zombor – Malý Zobor, asi 15 km) a neďaleko Sriemskej Mitrovice, kúsok od Mohácsu je zase Sombor. Keď sa Svätopluk podľa povesti na sklonku života vytratil z vojska a odišiel na Zobor, možno to bol práve dnešný srbský Sombor. Jediné mesto, ktoré nemá nikto iný, je Nitra, kde Svätopluk začínal svoju vládu. Len Nemci v nej vidia Sriemsku Mitrovicu (Srbsko).

Na nasledovnej mape môžete vidieť Devíny a rôzne deriváty s týmto názvom. Po kliknutí na značky sa Vám zobrazí oblak s textom.

Zobraziť Devín na väčšej mape

Veľkomoravské hradiská (zdroj http://sk.wikipedia.org/wiki/Ve%C4%BEk%C3%A1_Morava):

• na dnešnej Morave: Mikulčice, Staré Město (Velehrad), Pohansko (u Břeclavi), Brno-Líšeň, Olomouc
• na dnešnom Slovensku: Devín, Nitra, Bratislavský hrad, Trenčín, Pobedim, Ducové, Brekov, Zemplín, Divinka, Mužľa, Starý Tekov, Zvolen-Môtová, Detva-Kalamárka, Čingov, Dreveník, Šarišské Sokolovce, Spišské Tomášovce, Kusín, Vyšehrad (na Slovensku), Hronský Beňadik, Bojná-Valy, Nitrianska Blatnica, Skalka nad Váhom, Hrádok
• v dnešnom Maďarsku: Ostrihom, Feldebrö
• v dnešnej Ukrajine: Užhorod

Záver: Gro Moravy bolo na dnešnom Slovensku. Slovensko bola Morava. Moravské Slovensko.

My sme Moravania

Ešte stále veríte, že Mojmír I. z Moravy, ktorý vyhnal Pribinu z Nitry, bol z dnešnej českej Moravy? Čo, ak bol z okolia rakúskej rieky Mury, alebo srbskej Velikej Moravy, alebo rumunskej Mureši? Alebo žeby zo Slovenska?

Ozaj, prečo sa vlastne Slovensko v opise bavorského geografa nenachádza? Skúsme porozmýšľať. Podľa mňa sa Slovensko v opise samozrejme nachádza, ale nie pod týmto menom. To my sme boli tí Marhari, Moravania z Moravy. Áno, dnešná česká Morava bola podľa mňa kedysi našou súčasťou. Morava (čs. Morava+Slovensko) bola teda slovenská a žili v nej Sloveni/Slováci podľa národnosti, resp. Moravania podľa štátnej príslušnosti. Je otázne, kde táto Morava mala centrum. Možno v každom čase niekde inde. Rastislav sa spomína s Devínom, kde sa ukrýval pred Bavormi, Svätopluk s Nitrou, Mojmír I. zase s Moravou, ktorá mohla byť kdekoľvek v Karpatskej kotline. Ale aj táto naša Morava bola iba časťou Svätoplukovej zeme. Súčasťou Svätoplukovej zeme bola aj Panónia (kde tiež žili Slováci), nazývaná aj Slougenzin Marcha, Slovienčin marka, Slovenská marka. Svätoplukove kráľovstvo sa preto nazývalo striedavo ako Morava, alebo Moravo-Slovensko, resp. Moravo-Sloveny, resp. Moravské Slovensko (Sclavos Margenses), resp. Slovensko, Slovenská Zem, Sclavania, ako je to zaznamenané v primárnych zdrojoch (Sclavania, Fuldské letopisy, rok 895, rok po Svätoplukovej smrti).

Toto meno prežilo pád nášho kráľovstva v mene Slavónie, dnešnej časti Chorvátska pod Dunajom, až do 20. storočia. Sclavoniou sa tiež označovalo aj Slovensko ako severná časť Uhorska, kde žili Slováci. Už nemalo zmysel nazývať nás Moravou, pretože časť našej Moravy pripadla Českému kráľovstvu a dochádzalo by k zmätkom, ktorú Moravu máme na mysli. Nazývali sme sa teda Slovenmi, Slovenskom a naším hlavným mestom bola odjakživa Nitra. Nie Valy. Tak to vždy vnímali aj maďarskí králi.

Maďarsko - postavené na slovenskom základe

Už dlhšiu dobu sa snažím odmerať slovenskosť naších bratov Maďarov, ktorá bola za vyše jedno tisícročie prekrytá postupnou maďarizáciou. Ako uvidíme, Maďari sú našími najbližšími príbuznými a tak trochu najslovenskejší zo všetkých Slovanov, pretože práve v Maďarsku a dnešnom Slovensku bola Slovenská zem, pravlasť, z ktorej sa Slovania rozišli na okolité územia, aby ovládli vyše polovicu Európy. Ak ešte stále pochybujete o tom, že Maďari sú v prevažnej miere pomaďarčení Slováci, čítajte ďalej.

Maďarčina ako fosília starej slovenčiny – zákon huby

Маďarský jazyk je extrémne cudzí a nezrozumiteľný prvok v našom regióne. Ale iba na prvý pohľad. V skutočnosti v ňom je zachytená stará podoba našej slovenčiny – podobne ako odtlačok fosílie v kameni. Kým náš jazyk sa vyvíjal a prebiehali v ňom prirodzené zmeny, ako napríklad oN (nosové o) –> u, alebo g –> h а podobne, maďarčina zostala nezmenená a zakonzervovala nielen slovenské nosovky, ale aj písmeno g. Najlepší príklad je maďarské slovo gomba (huba), ktoré si Slováci so sebou zobrali na ceste do maďarského národa. Staroslovenské gomba sa časom zmenilo na súčasné huba. G sa zmenilo na h, a oN na u. U Slovincov zmena z g na h neprebehla a oN sa zmenilo na o, preto oni hovoria goba.

Tajomstvo Uhorska

V týchto dvoch jazykových zmenách tkvie aj tajomstvo názvu Uhorsko. Maďarské Ungaria sa po slovensky povie Uhorsko a po slovinsky zase Ogrska. Po slovinsky nám to znie akosi divne, ale iba na prvý pohľad. V skutočnosti to pravidelne zodpovedá nášmu Uhorsku. Ak na to uplatníme pravidlo huby, zistíme, že staroslovenský názov Uhorska musel byť ONgrska. Iba z tohoto sa totiž dá pravidelne vyrobiť slovenské Uhorsko a slovinské Ogrska. Čiže, keď vznikol latinský názov La Hongrie, čítaj La Ongry (Uhry), maď. Ungaria, alebo nem. Ungarn, motivácia musela byť staroslovenská, pretože je zachovaná nosovka oN, resp. uN, a takisto aj písmeno g. Ešte dodám, že po poľsky sa Uhry nazývajú WeNgry. V poľštine oN prešlo na veN. Preto sa úhor (ryba) povie po poľsky weNgorz.

Kde som? Na Slovensko?

Keď Slovinec počuje Slovensko, evokuje mu to slovinské slovné spojenie na Slovensko. To ale neznamená nič iné, ako naše na Slovensku. Tam, kde Slovinci používajú o, my používame u. A tak ľahko odvodíme, že na Slovensku muselo po staroslovensky byť na slovenskoM, čiže na slovenskom (území).

Slovenské slová v maďarčine

Prof. Šimon Ondruš v knihe Odtajnené trezory slov píše, že dôkladný porovnávací výskum slovanskej a maďarskej slovnej zásoby ukáže, že Maďari prevzali oveľa viac slov od Slovanov, nielen toľko, koľko ich narátal Kniesza István čiže Štefan Knieža (pochádzal z Trstenej; po roku 1918 odišiel do Budapešti, lebo českí kádrovníci na Slovensku ho nechceli preveriť) v známom diele A magyar nyelv szláv jövevényszavai (Slovanské slová v maďarčine) z roku 1955. V prvom zväzku narátal vyše 1300 slov v spisovnej a nárečovej maďarčine, ktoré majú podľa neho dokázaný slovanský pôvod. Do druhého zväzku dal 383 takých slov v maďarčine, ktoré niektorí autori vykladajú ako pôvodom slovanské, iní im pripisujú neslovanský pôvod. Napríklad slová csák ani bugár nemá ani v prvom, ani v druhom zväzku, takže zoznam určite nie je kompletný.

Podľa čoho Maďari nazývajú dvere?

Možno poznáte tú etymológiu. Je desiate storočie a starý fúzatý Maďar v plesnivej kožušine vojde do slovenskej chyže, v ruke meč, a začne rabovať. Berie toto i tamto, ako sa na správneho rabovača patrí, keď v tom mu padne pohľad na dvere. A pretože on nikdy nič také umné na nijakom maďarskom stane nevidel, ukázal na ne, že chce aj tie. Stará slovenská žena zalomí rukami a skríkne – Aj to? Maďar prikývne a odvtedy sa dvere po maďarsky nazývajú ajtó .

Zoznam niektorých “maďarských” slov

20 najfrekventovanejších maďarských priezvísk

Zdroj: http://www.bogardi.com/gen/g023.htm
Zoznam bol vyrobený podľa telefónneho zoznamu. Počet priezvísk typu Magyar nebolo možné zistiť, nakoľko toto slovo sa nedalo odlíšiť od národnosti, t. j. vyskytovalo sa príliš často.

Ak by sme predpokladali rovnakú distribúciu početností aj u ostatných maďarských priezvísk, ako je tomu v prípade prvej dvadsiatky, či stovky, dostali by sme, že slovenské priezviská predstavujú zhruba tretinu všetkých maďarských mien.

Slovenské bratstvo Maďarsko - Slovensko

Podiel slovenských priezvísk by bol oveľa vyšší nebyť tvrdej maďarizácie. Ak sa totiž niekto nazýval Čierny (a podobne), Maďari jeho meno pomaďarčili preložením do maďarského jazyka a hneď bol z toho Fekete. Okrem toho Maďari pomaďarčovali aj mená, ktoré sa preložiť nedali, napr. z Petroviča spravili Petőfiho. A z priezviska Svoboda dokázali vyrobiť Salgó. A takto vzniklo množstvo “rýdzo maďarských” priezvísk, ako napríklad Semjén (staré slovenské krstné meno), Rubik (Rubík), Gyurcsány (Ďurčáň, podobne ako obec Ďurčiná), Liszt (List), Csonka (Čenka, podobne ako Čenskovej deti), Galamb (Golomb, Holub), Jedlik (Jedlík), a pod.

Maďari sú teda naši skutoční bratia Slováci. Lenže s príbuznými je to ako s palicou. Aj tá ma dva konce. Na rozdiel od susedov príbuzných si človek vyberať nemôže. Maďari sú nielen naši susedia, ale aj bratia, či sa im to už páči, alebo nie.

Sv. Naum

Vždy ma zaujímal osud vyhnaných slovenských žiakov sv. Cyrila a Metoda. Čo sa s nimi udialo, keď ich Viching s pápežom vyhnali? Kam išli, keď opustili Moravu a Nitriansko? Opustili aj Panóniu? To je otázka. Tí, ktorých Židia nepredali na trhu otrokov v Benátkach, usadili sa podľa starých textov v Bulharsku, v Carihrade (Konštantínopole, dnešné Turecko), ale spomína sa aj Biele jazero pri meste Ochrid (dnešné Macedónsko), kde postavili kláštor. Do Bulharska sa rozutekal ja slovenský národ po vyčíňaní Maďarov. Bolo to ale iné Bulharsko, aké poznáme dnes.

Zdroj: Ján Stanislav, Dejiny slovenského jazyka – texty, Život Naumov, podľa rukopisu Prológu Zografského kláštora na Athone. Rukopis je z XV. storočia. Píše sa tu o vyhnaní slovenských žiakov (r. 886) Metodových po jeho smrti.

A hľa, bratia, aby neostal bez pamiatky brat tohto blaženého Klimenta, druh a spolutrpiteľ, s ktorým aj pretrpel mnohé biedy a strasti od kacírov, Naum kňaz.

Keď vysvätili za biskupa Klimenta, vtedy pravoverný cár Simeon(1) ustanovil Nauma, druha jeho, na jeho miesto na učiteľstvo(2). A tento také isté námahy z lásky činiac prebýval, panenstvo zachovávajúc od detstva až do skončenia, utvoril si kláštor na východ od Bieleho jazera(3), kostol svätých archanjelov, a pobudnúc v učiteľstve 7 rokov(4), sprostil sa učiteľstva a idúc do kláštora, požil 10 liet a na koniec (života) svojho prijal mníšsky obraz. Tak spočinul v Pánovi s pokojom mesiaca decembra dvadsiateho tretieho.A toto nech je vedomé: pred šiestimi rokmi(5) spočinul Naum, kňaz biskupa Klimenta. A toto vedomé buď všetkým čítajúcim, ako sme prv napísali, že kacíri tí mučili mnoho (slovenských žiakov Cyrila a Metoda) a druhých predali Židom za cenu, kňazov i diakonov. Tí Židia pojmúc viedli (ich) do Benátok (na trh otrokov). A keď ich predali, božím prispením prišiel vtedy cisárov muž (cára Simeona) do Benátok z Carihradu, cisárovo dielo vykonávajúc. A dozvediac sa o nich, i vykúpil ich cisárov muž a tak ich pojmúc, odviedol do Carihradu a povedal o nich cisárovi Bazilovi. A postavili ich naspäť do ich úradov a hodností, za kňazov a diakonov, ako aj prv boli.

Aj platy dali, nikto v rabstve (otroctve) neumrel, ale títo v Carihrade cisárom chránení pokoj prijali, oní do Bulharskej zeme príduc s veľkou cťou pokoj prijali.

A Moravská zem, ako bol predpovedal Metod, arcibiskup, za bezzákonia pre diela ich kacírstva a za vyhnanie pravoverných otcov a za strasti, ktoré prijali od kacírov, ktorým oni verili, čoskoro pomstu prijali od Boha. Nie po mnohých rokoch prišli Uhri, peónsky(5a) národ, a poplienili zem ich a spustošili ju.(6) Ktorých však nepoplienili Uhri, tí do Bulharska bežali. A ostala zem ich pustá Uhrom v moc.

Poznámky:
1) Bulharský slávny cár Simeon, ktorý vládol v r. 893-927. Jeho sídlo bolo v Prieslavi (východné Bulharsko).
2) Bolo to r. 893. Vtedy sa Kliment stal biskupom.
3) Ochridské jazero na albánsko-juhoslovanských hraniciach. Tu sa uchýlilo veľa žiakov sv. Cyrila a Metoda. Vznikla tu celá literárna škola. Najväčšími osobnosťami boli tam Kliment a Naum.
4) Naum bol vtedy v Prieslavsku v r. 886 – 893, potom do r. 900 miesto Klimenta a napokon do r. 910 žil v kláštore sv. Archanjela v Ochride. Umrel 6 rokov pred Klimentom († 916). Porov. Jordan Ivanov, Blgarski starini iz Makedonia. Sofia 1908, str. 56 – 57.
5)T. j. pred napísaním tejto pamiatky.
5a) Má byť panónsky.
6) V pôvodine je: “opustiše ju”, čo môže značiť “opustili ju” aj “spustošili ju, zničili ju”.

Bulharská ríša za vlády cisára Simeona I.

Kláštor sv. Nauma v Ochride, Macedónsko.

Veneti - prví stavitelia európskej spoločnosti, autori: Šavli, Bor, Tomažič

V predošlom článku Kto prvý obýval Európu? som poukazovala na vinčovskú kultúru a nositeľov kultúry popolnicových polí, ktorú Slovinci spájajú so Slovanmi a Venetmi. Vieme, kto sú Slovania, ale kto boli Veneti? Podľa trojice slovinských autorov Šavli, Bor, Tomažič, Veneti boli Slovania, hoci podľa iných historikov to boli Kelti. Je naozaj zaujímavé skúmať etnicitu Venetov, pretože ak by sa ukázalo, že to predsa len boli Slovania, bolo by potrebné prepísať celú históriu ľudstva v náš prospech. Ďalej čerpám z knihy Veneti, prví stavitelia európskej spoločnosti od tých istých autorov.

Historické zápisy o Venetoch

Rok 550, Jordanes, gótský historik, píše o pôvode a hrdinských činoch Gótov a zmieňuje tri etnické skupiny, ktoré dnes môžu byť vnímané ako slovanské: Venedi ako všeobecné označenie, ako aj etnická skupina obývajúca širokú oblasť až po rieku Vislu; Sloveni, skupinu obývajúcu územie rieky Sáva k delte Dunaja; Anti, ktorí obývali územie medzi Dnestrom a Dneprom. Toto delenie súhlasí so súčasnou klasifikáciou západných, južných a výchdoných Slovanov.

Rok 595, Paulus Diaconus, longobardský historik, prvý krát zmieňuje v jeho Historia Langobardorum nezávislý slovinský štát. Počas toho istého roka Bavori vtiahli do tej zeme Slovincov /v skutočnosti Slovenov, takže to mohla byť aj zem Slovákov, pozn. Blažena Ovsená/ – “in Sclaborum provinciam” a vrátili sa s veľkou korisťou.
Nasledujúci rok to Bavori zopakovali, ale boli porazení Slovincami /Slovenmi, pozn. Blažena Ovsená/, ktorí tentoraz mali podporu avarského kagana. Treba mať na pamäti, že termín provincia, ktorý Diaconus použil v súvislosti so slovinským /slovenským, pozn. Blažena Ovsená/ štátom, jednoznačne potvrdzuje autochtónny status Slovincov /Slovenov/. Na dve veci z tohto obdobia by sa nemalo zabudnúť: 1, je nemožné, aby údajne pribrzdení Slovania, ktorí práve prišli z Pripjaťských močiarov, mohli založiť vlastný štát tak rýchlo v úplne neznámom alpskom prostredí, 2, Slovinci boli /údajne, pozn. Blažena Ovsená/ prvými Slovanmi, ktorí ako prví založili vlastný štát v stredoveku. Ostatné slovanské skupiny na nížinách spravili to isté 2 až 3 storočia neskôr. /Toto je ťažko dokázateľné tvrdenie. Ak autochtónne obyvateľstvo u nás bolo slovenské, ako píšu Slovinci, tak by to znamenalo, že štátnosti u nás boli a to tie, ktoré sa pripisujú Germánom, napr. Vanniove kráľovstvo, pozn. Blažena Ovsená./

Rok 612, Svätý Columban, ktorý bol vyslaný na pokresťančenie Slovanov mal sen, v ktorom videl, že ľudia tejto venetskej alebo slovanskej zeme – “termini Venetiorum qui et Sclavi dicuntur…” ešte na to nie sú zrelí.

Rok 631, blízko Wogastisburgu, Sclavos coinomento Vinedos” (Slovania, ktorí sa nazývajú Vinedmi) pod Samovým vodcovstvom porazili Frankov, ktorí boli pod velením kráľa Dagoberta I.

V rovnaký rok slovinský štát vo východných Alpách sa nazýva marca Vinedorum, zem Venetov. Vladár sa nazýva Valuk (Wallucus dux Winedorum). Karantánia mala svoje knieža, ale bola nepochybne začlenená do Samovho kráľovstva. Marca znamená, že karantanský národ nebol nezávislý.

Kto boli Veneti?

Veneti žili počas prvého tisícročia pred Kristom a dokonca aj dnes najrôznejšie miesta Európy nesú ich meno. Zmieňujú sa o nich historici od Herodota, Polibiusa, Straba, až po Ptolemaja, Livyho, Pomponiusa Mela, Tacitusa a Jordanesa, ako aj grécki a rímski spisovatelia, medzi nimi Homér, Euripides a Sofokles.

Oblasti, kde grécki a latinskí autori zmieňujú meno Veneti.

Od nich vieme, že Veneti žili pri Baltickom a Čiernom mori, pri Atlantiku a Jadranskom mori. Sídlili aj na Balkáne a pri jazere Constance (Bodensee na rakúsko-nemecko-švajčiarskych hraniciach), ktoré sa počas rímskej doby volalo Lacus Venetus (Venetské jazero). /Ak by Veneti boli Slovania, znamenalo by to, že Rakúsko bolo kedysi slovanské, čo dokazujú aj slovanské názvy miest a pohorí. pozn. Blažena Ovsená/ Avšak tieto informácie sú veľmi sporadické, pretože autori vedeli veľmi málo o iných národoch, nakoľko tie pre nich boli jednoducho barbari, bez ohľadu na to, či boli Kelti, Germáni, Veneti alebo Skýti.

Najviac vieme o Venetoch z Cézarovej knihy, kde sa zmieňuje o dobýjaní Gálov, ale aj tieto informácie pochádzajú z neskoršej doby, keď boli Veneti už romanizovaní a bojovali po ich boku. Veneti v Gálii, na pobreží dnešnej Bretánie (Francúzsko), poskytli taký odpor, že Cézara naplnili poriadnym rešpektom voči nim, hoci bol súčasne rozzúrený nad ich tvrdohlavou nezávislosťou. Cézarovi nezostávalo nič iné, iba sa poriadne pripraviť na bitku. “Veneti sú zďaleka najsilnejším kmeňom na tomto pobreží,” napísal Cézar. “Vlastnia tú najsilnejšiu flotilu, na ktorej sa plavia až po Britániu. Ich vedomosť a zručnosť v navigácii je zďaleka najlepšia oproti ostatným kmeňom. Pretože tamojšie pobrežie je vystavené otvorenému moru, je tam niekoľko prístavov a tie sú pod kontrolou Venetov, ktorí dokážu prinútiť takmer každého, kto sa tade plaví, platiť mýto.”

Kvôli týmto faktom mal Cézar vážny problém. “Oni mali silné loďstvo, kým my sme nemali k dispozícii žiadne lode; ba čo viac, neboli sme dobre informovaní o hĺbkach, prístavoch a ostrovoch na tomto pobreží, kde sme mali bojovať. Plavenie sa po otvorenom oceáne bolo niečo úplne iné než plavenie sa na chránenom mori ako je Stredozemné.” Je zaujímavé, že iné správy, ktoré máme o Venetoch, prezentujú ich ako výnimočných plavcov /podobne ako aj Slovanov, pozn. Blažena Ovsená/.

Prvý, kto zmienil ich meno, bol Homér, 800 rokov pred Cézarom. Po páde Tróje, príslušníci národa Enetoi, to jest Veneti, ktorí bojovali na strane Tróje, ako Livy píše, mali vytlačiť Etruskov a Euganeiov v Liburnii po dlhej plavbe po mori pozdĺž ilýrskeho pobrežia a potom sa usadili až za riekou Timava. Monoho autorov, medzi nimi slovinský historik Linhart, sú toho názoru, že jadranskí Veneti prišli neskôr. Je možné, že Livy, ktorý bol sám venetského pôvodu z Padovy, chcel prepožičiať svojim predkom niečo z trójskej slávy, ale neexistuje, pravdaže, žiadny dôkaz, že toto je iba legenda, a nemali by sme zabúdať, že legendy v mnohých prípadoch obsahujú dôležitú historickú pravdu.

Livy zaznamenáva, že vlasť Venetov bola Paphlagonia, na južnom pobreží Čierneho mora, /severná časť Anatólie, podobnosť Anatólie s Enetoi, Anatólia je západná 2/3 časť Turecka; pochádzajú Slovania z Turecka?, Rusi boli kedysi nazývaní ako Anti, pozn. Blažena Ovsená/. Tiež žili na Baltickom mori v severnej Európe, kde ležala, podľa starovekých spisovateľov, prosperujúca Vineta, Urbs Venetorum (mesto Venetov). Bolo to živé komerčné centrum. Tieto severné Benátky boli o tisíc rokov staršie ako tie na Jadrane, podobne ako etruská Spina pri ústí rieky Po. Keď zvážime všetky tieto veci, zaujíma nás, či Veneti na Čiernom mori stále mali spojenie s baltickými, odkiaľ pôvodne prišli. Pravdepodobne boli dobrí plavci, zvyknutí na drsné vody Baltického mora, a boli pravdepodobne tiež zbehlý s plavbou po riekach, ktoré do nich vtekajú; toto znamená, že ak sa plavili po Odre, Visle a Labe, tiež ich priťahovali rieky tečúce na juh. Ústie Dnepra nebolo ďaleko od riek tečúcich na sever. Tacitus a Ptolemaj nám hovoria o Dnepri a o Venetoch, ktorí tam žili. Cézar mal, ako vieme, vysokú mienku o člnoch a námornej zručnosti Venetov. Ak toto zvážime, zistíme, že by nebolo nemožné cestovať od Baltiku do Čierneho mora. Neskorší Vikingovia, tiež severní námorníci, pravdepodobne stavali lode podľa venetského modelu a nakoniec sa usadili na Dnepri, špeciálne v Kyjeve. Mali živý obchod s Byzanciou a slúžili ich vladárom. Ich reputácia ako najlepších a najobávanejších sprievodcov bola dobre známa. Prišli z baltskej oblasti cestujúc po ruských riekach.

Ak Vikingovia používali túto cestu, prečo by Veneti tiež nemohli omnoho skôr? Záznamy o Venetoch pri Baltiku, Dnepri, Balkáne a Čiernom mori silno podporujú tento predpoklad.

Je tiež pravdepodobné, že Veneti sa plavili pozdĺž baltického pobrežia, okolo Dánska, a prešli cez Severné more a Lamančský prieliv. Nie je nemožné, že časť Venetov prišla touto cestou na pobrežie Bretánie a usadili sa tam podobne ako sa Antenorskí Veneti /Antenor bol vodca Trójanov/ usadili po páde Tróje?

Nájdeme ich tiež v Strednej Európe. Pretrvávajúci názor je, že Veneti boli nositeľmi lužickej kultúry popolnicových polí od približne konca 2 tis. pred n. l., a že táto kultúra bola spojená s podobnou kultúrou v oblasti Dunaja. Ako sa tam tí Veneti dostali? Alebo tam žili od nepamäti? Alebo sa tak ďaleko dostali na svojich lodiach? Je zaujímavé, že ich tam nachádzame zase na vode, hoci veľmi ďaleko od mora. Tiež žili na jazere Constance (Lacus Venetus). Bolo to na tomto jazere, oddelení od Talianska Alpami, kde, podľa Schlotzera, bolo spojenie medzi baltickými a jadranskými Venetmi.

Husto osídlená oblasť Venetov po migrácii kultúry popolnicových polí, okolo 1200 pred n. l.

Ako jeden zo zaujímavých dôkazov podporujúcich spojenie medzi severnými a južnými Venetmi slúži Retra, legendárna svätyňa niekoľkých západnoslovanských kmeňov, o ktorej píše celý rad stredovekých autorov (Thitmar z Merseburgu 1008-1018, Adam z Brém, kronikár Helmond a iní). Títo nám hovoria, že svätyňa bola v regiónie Lužice (Lusatia), v strede jazera. Ak zvážime, že domov kultúry popolnicových polí v obdobi 2. tisícročia pred n. l. mal centrum v tejto oblasti a že tu žili Veneti, je takmer isté, že Reitia z Atestu a Retra zo strednej Európy sú identické. Zmena Retra na Reitia, alebo Reitia na Retra, je úplne možné. Snáď archeologické nálezy zo severnej svätyne, jej posvätné predsiene a posvätné háje s okolitými hrádzami, by mohli doplniť našu predstavu o svätyni v Ateste.

Keď je tento predpoklad správny, potom kult Retry musel trvať dlhý čas, približne od polovice prvého milénia pred n. l. do prinajmenšom roku 955, kedy cisár Otto I spálil Retru do základov. Výchdonemeckí archeológovia, ktorí svedomite skúmajú a pracujú na zvyškoch pradávnej slovanskej kultúry na dnešnom nemeckom území, prišli k záveru, že Slovania (hoci s omnoho primitínejším animizmom v ich náboženstve) prišli iste k monoteizmu, reprezentujúcemu pokročilú formu v rozvoji náboženstva. Súdiac podľa nápisov, ktoré sú čitateľné, rovnaká situácia bola s náboženstvom jadranských Venetov – dokonca viac. Ak porovnáme rôzne nápisy na urnách, vidíme, že väčšina reprezentuje želanie, aby sa duša zosnulého čím skôr dostala do niečoho ako je van alebo rej, po slovensky raj, bez predchádzajúceho utrpenia s duchmi v záhrobí. Jeden z tých duchov sa volal Bukka, po slovensky Bubák. Je zaujímavé, že staroislandčine, jazyku Vikingov, Bokka zmanená prízrak. A toto slovo má dokonca dve k-áčka, presne ako venetská Bukka. Severní Rusi, ktorí tiež mali kontakt s Venetmi, používajú toto slovo tiež. Pre nich Bukka znamená prízrak – strašiaci deti a starších ľudí.

Všetko ukazuje na fakt, že pôvodná pravlasť Venetov bola v oblasti medzi Baltikom a Vislou, Dunajom a centrálnym Dneprom, kde sú zmienení Tacitom a Ptolemajom ako veľký národ.

Žiadny učenec, ktorý študoval európsku históriu by toto v základe nepoprel. Dišputa začína jedine, keď sa pýtame, akej etnicity boli Veneti.

Je bežnou vedomosťou, že dokumentačné zdroje neskorého staroveku nazývali Slovanov najskôr Veneti, Venedi, Winidi, atď. Tieto mená prežili dodnes. Slovinci a Lužickí Srbi sú stále nazývaní Nemcami ako Windische a Wendische. Myšlienka, že starovekí Veneti boli Slovania nepotešila nemeckých historikov. Ak by bola dokázaná slovanská etnicita Venetov, znamenalo by to, že Slovania boli už v strednej Európy a dokonca západnej Európy ako civilizovaný a rozvinutý národ dlho pred Nemcami. Toto je príčina toho, prečo tak veľa úsilia bolo venovaného teórii, že Germáni boli pôvodní obyvatelia strednej Európy. Slovania boli prezentovaní ako neskoroprišelci, ktorí prvý krát prišli na západ až počas sťahovania národov. Tieto názory boli dizajnované, aby vyčistili cestu politickým silám nesúcim germanizáciu na západných Slovanov.

Oficiálni českí, /slovenskí/ a nadovšetko poľskí lingvisti, archeológovia a historici, od Šafárika cez Niederleho až po Lehr-Splawiňskeho, odmietli túto interpretáciu udalostí a slovanského etnického pôvodu pôvodného obyvateľstva strednej Európy /kvôli vazalskému postaveniu voči Nemcom, v čom pokračujú niektorí slovenskí historici dodnes, napr. v pohone na Svätopluka. Poliaci už v tomto smere začínajú lámať ľady a vzdorovať veľkonemeckej historickej teórii. Mimochodom, podľa Slovincov bol Šafárik Čech, hoci bol Slovák. V knihe ho nazývajú Šafařík. Podľa neoverených informácií sa vraj sám premenoval a vyhlásil za Čecha, veď aj po česky písal. Pozn. Blažena Ovsená./

Slovanský pôvod Venetov bol neakceptovateľný pre nemeckých historikov, hoci niektorí ich vlastní historici (napr. Kretschmer) ich považovali za Venetov ako nositeľov lužickej kultúry; pre nich vyhradili alpské regióny, ako aj severozápadné Taliansko. Tiež Jokl demonštroval etymologické spojenie medzi dialektmi severného Talianska a Rhaetie a baltických a slovanských jazykov. Boli aj ďalší nemeckí vedci, ktorí nenasledovali pan-germánske idey; radšej povedali, že Slovania boli v oblasti medzi Baltikom a Jadranom od čias, ktoré si ľudstvo nepamätá.

Nemeckým nacionalistom pomohol z dilemy berlínsky profesor Gustav Kossinna, podľa ktorého lužická kultúra a následne východné Nemecko nikdy neboli slovanské. Podľa neho Veneti neboli Slovania, vraj, keď Slovania prišli z východu a usadili sa na území Venetov, prebrali aj ich meno. Pravdaže Slovania nemuseli prebrať ich meno, to im bolo dané od nepamäti Nemcami. Môžeme si byť istí, že Nemci by neadaptovali údajných novoprišelcov z východu a neprezentovali ich veľkodušne menom podrobenej pôvodnej populácie.

Kossinnova hypotéza, pre ktorú neposkytol žiadny dôkaz, bola horlivo akceptovaná nemeckými historikmi, a rovnako aj slovinskými historikmi, ktorí študovali vo Viedni /a aj slovenskými zapredancami Nemcov á la Steinhubel/. Títo boli tak nadšení Kossinnouvou intelektuálnou “superioritou”, že úplne zabudli použiť aspoň trochu ich vlastného rozumu, alebo nastoliť nový základ ohľadom ich vlastného pôvodu.

Diskusia o tom, či baltskí Veneti a stredoeurópski Veneti boli Slovania ešte neskončila. Vďaka neúnavným poľským a českým historikom, archeológom a linguistom, diskusia sa vyvinula v ich prospech, hoci nacionalistickí nemeckí etnológovia stále chcú umiestniť pravlasť ich slovanských susedov ďaleko na východ, medzi Skýtov. V tomto sú podporovaní segmenom ruských vedcov, ktorí neradi vidia kolísku slovanstva v strednej a východo-strednej Európe ako je to prezentované poľskými historikmi.

Meno Sloveni alebo Veneti sa zachovalo v rôznych formách ich priamymi potomkami, západnými Slovanmi.

Nie všetci nemeckí autori nesúhlasia s pohľadom, ktorý je tu prezentovaný. Napríkad Stohr hovorí, že Veneti zmieňovaní Ptolemajom, Tacitom a Plíniom boli určite predkovia Slovanov, čo nie je dokázané pre jadranských Venetov.

Je pravda, že stále nie je presvedčivý dôkaz o slovanskom pôvode jadranských Venetov. Súčasne musíme mať na pamäti, že Veneti nežili iba na súčasnom slovinskom teritóriu, ale tiež v oblastiach, ktoré kedysi boli slovinské a odvtedy sa romanizovali, alebo ponemčili. Územie jadranských Venetov sa rozprestieralo od Istrie a Slovinska, až po Karintiu, kde sa našli prvé nápisy.

Tieto nápisy môžu všetky byť vysvetlené a porozumené s pomocou jazyka, ktorý sa našiel na gramatických tabuľkách z Atestu. Podľa slovinských historikov sú tieto nápisy nájdené v Slovinsku dedičstvom Keltov a Ilýrov, ale F. Duhn stanovil, že tieto nápisy nemôžu byť v žiadnom prípade keltské, pretože až na malé výnimky, abeceda je totožná s venetskou. O nej si povieme viac nabudúce.

Pôvod mena Veneti

Bolo veľa pokusov vysvetliť meno “Veneti”. Bolo odvodené napríklad z “byť víťaz” vincere (G. Devoto). Ďalší význam by bol “veľký národ” (Lehr-Splawinski). Niektorí ho chcú vysvetliť pomocou vendere – predávať, alebo cez protoslovanské veti – väčší, alebo keltské uindos – bieli. Originálne meno Slovenet(c)i bolo údajne zmenené na Veneti inými národmi z lingvistických príčin.

Meno Veneti je náš sprievodca

Po celej Európe je množstvo mien s koreňom Venet a jeho odvodenín. Napríklad Wedel a Wentdorf pri Hamburgu; Wendisch Evern pri Lüneburgu; Wenden prie Siegene, východne od Cologne; Winden, východne od Koblenzu; Wendelsheime, juhozápadne od Mainzu; Winden severozápadne od Karlsruhe; Wendlingen a Winnenden, blízko Stuttgartu; Winden, severovýchodne od Freiburgu; Winden, blízko Ansbachu; Bad Windsheim, západne od Nürnbergu; Windischletten, blízko Bambergu; Windischbergerdorfe, blízko Cham, východne od Regensburgu.

Wendské, venetské mená miest často označujú celý región, napríklad Wendland na rieke Labe východne od Lüneburgu; Wedemark, čiže Wendenmark blízko Hannoveru; Wendeburg a oblasť okolo Braunschweigu; Windeck, čiže Windeneck, východne od Bonnu; a Windorf (Windishdorf) na Dunaji, severozápadne of Passau (Pasova). Existuje dokonca hora známa ako Wendelstein 1838m, južne od Resenheimu.

Mimo strednej Európy mená Wend/Venet sú oveľa viac roztrúsené, ale nie zriedkavé. Miesto Wenduine leží na pobreží Belgicka. Weddel, a podobné miesta ležia vo Frieslande v Holandsku a blízko Allensteinu vo východnom Prusku je Wenedien; dokonca v Litve a Lotyšsku je rieka Venta. Na vrchu Jutlandu je Vendsyssel; vo Švédsku Vanern-See; v Nórsku Vindsvik, južne od Bergen. Tiež meno škandinávskych Vandalov, ktorí nemohli byť nikto iný ako ponemčení Wendi, to jest Veneti, musí byť pridané. Historický zroj z 10. storočia zmieňuje wendské obchodné mesto Vineta na ústí rieky Odry. Presná poloha dodnes nie je známa. Ďalej rímsky tábor Vindobona, dnešná Viedeň.

Mená Venetov v Európe. Ich distribúcia súhlasí s usadlosťami Venetov po 12 st. pred n. l.

V Bretónsku, predošlej Armorike, Veneti žili oddelene od ich keltských susedov počas dobytia Galov Rimanmi. Pri pobreží Bretónska je ostrov Belle Ille, ktorý sa nazýval Vindilis v historických dokumentoch. Susediaca provinica Vendée nesie meno Venetov dodnes. Dokonca aj v Británii môžme nájsť venetské mená, ako napríklad Ventnor na Isle of Wight alebo Windsor neďaleko Londýna; tiež historická zem Venedotia, po keltsky Gwineth, Gwined, dnes Gdwynedd alebo Gwent, na severnom a južnom pobreží Walesu, kde sa nachádzajú rudné a uhoľné náleziská. Toto súhlasí s banskými schopnosťami Venetov.

Na najjužnejšom mieste Sicílie je Venetico, blízko Millazza, kde boli objavené významné náleziská kultúry popolnicových polí.

Vplyv venetštiny na nemecký jazyk, ktorého slovník je iba z jednej tretiny nemeckého pôvodu. (E. Röth, Sind wir Germanen? 1967, str. 264)