Veľmi krátka recenzia na Chaloupeckého knihu Staré Slovensko

Pred časom som
si vyhľadala knihu Staré Slovensko (vydala Filozofická fakulta univerzity Komenského v Bratislave, 1923) od Václava Chaloupeckého, na ktorú sa odkazoval vynikajúci slovenský jazykovedec Ján Stanislav v jednom svojom diele. Táto kniha mala obsahovať mapy starých obchodných ciest a iné zaujímavé fakty o Starom Slovensku, preto som sa na všetko veľmi tešila. No keď som si knihu následne prelistovala, s úžasom som čítala o hrubých historických manipuláciách, ktoré boli spravené v neprospech Slovenska.

Chaloupecký vytvára veľmi zvláštny obraz Starého Slovenska. Dôvodí a napokon aj tvrdí, že Staré Slovensko, teda to Slovensko medzi 9. a 13. storočím, je vlastne českou zemou s jazykom českým s rôznorodým národnostným zložením – najmä s výrazným nemeckým a maďarským elementom. V jeho texte prakticky neexistuje priestor pre Starých Slovákov. Aspoň konečne poznáme zdroj nezmyslov, ktorých sa dodnes kŕčovite držia aj niektorí oficiálni slovenskí historici. Rada by som ich však upozornila, že doba sa od konca prvej svetovej vojny dosť podstatne zmenila a tiež nastal výrazný pokrok vo výskume slovenského osídlenia a jazyka, takže by sa patrilo konečne reflektovať vedomostný posun.

Chaloupecký napr. tvrdí, že kristianizácia Slovenska prišla k nám od západu z Čiech. Pritom máme doloženú písomnú zmienku týkajúcu sa územia Starého Slovenska, ktorá hovorí, že to bol práve slovenský knieža Pribina, hoci najskôr sám pohan, kto mal ako prvý postavený a vysvätený kostol. Chaloupecký zabúda na to, že centrum cyrilo-metodskej misie sa nachádzalo práve v slovenskej Nitre. Pravdepodobne v Nitre, alebo ak nie tam, tak potom na Devíne, bol pokrstený aj český knieža Borivoj v prítomnosti kráľa Svätopluka. Svätoplukove sídlo bolo, ako vieme, v Nitre. Tam sa zdržiaval aj Metod, aj jeho učeníci, ktorých po Metodovej smrti nechal nahých vyhnať do mrazu nitriansky biskup Viching. Nakoľko považujem celý proces kristianizácie za škodlivý, za módny výstrelok tej dávnej doby, slepotu podobnú iným diktátorským režimom, tak aj smerovanie kristianizácie smerom od nás na územie Čiech vnímam ako jedno veľké nešťastie, za ktoré si Česi zaslúžia naše ospravedlnenie. Áno, v neskorších rokoch sa naozaj mohlo kresťanstvo šíriť z Čiech ku nám, najmä vplyvom husitskej českej biblie, ale to už sa bavíme o 15. storočí.

Ukážka zo str. 314-315:
Všechny tyto ethnické prvky přinášejí do kraje pod Tatrami nejen svou práci, ale i svúj jazyk. A tak kolonisace pomezních hvozdú slovenských měla i podstatný vliv na vytváření středoslovenských a východoslovenských dialektú, v nichž uplatňují sa vedle vúdčího elementu českého i všecky idiomy slovanských sousedú tohoto kraje. Je přirozené, že intensitě českého neboli československého vlivu ubývá do dálky a, že čím dále k východu přichádzejí k platnosti i slovanské živly východní. …

B.O.:
Kolonizácia: Nepochybne kolonizácia Slovenska prebiehala. Podobne prebiehala a prebieha aj kolonizácia Česka. Česi boli zaplavení Nemcami do takej miery, že dnes má takmer polovica Čechov nemecké priezviská, veď si len zoberte českých hercov: Jiří Wimmer, Oldřich Kaiser, Miloš Forman, Vladimír Fišer, Petra Jungmanová, Ján Werich, Jiří Mádl, Viktor Preiss, Josef Kemr, Olga Schoberová, alebo spevákov: Karel Gott, Karel Zich. Čeština si adoptovala mäkké ŕ na ř, čo je podobné poľskému rz. Takže sú Česi vlastne Česi, alebo skôr Poliaci? U nich je reálne historicky dokladované, že vznikli zmeskou viacerých slovanských kmeňov. Takže kto boli tí Česi, ktorí hovorili po česky v 9. storočí, keď čeština v 9. storočí znela rovnako ako naša slovenčina? České slová z tej doby: staročeské buoh je slovenské bôh, boh, v 13. st. sa staročeské moŕe mení na moře, staŕec na stařec, kuŕata na kuřata, ŕada na řada, gŕměťi na hřmieťi. Oř vzniklo zo staro-horno-nemeckého ors, kde vystupuje r+sykavka, podobne třťina vzniklo z trsťina, kde je opäť pôvodne r+sykavka. Najstaršie české pamiatky píšu r: kriwoplath v Kozmasovi, tri, cris (kříž), wskresil v Cisiojane mníchovskom, ztworene (stvořenie) v Piesni ostrovskej. Prvý doklad na grafému ř pochádza z roku 1237 (LukohorSany, OrSechow). (Zdroj: Miroslav Komárek, Historická mluvnice česká, 1969, str. 59, 60) Slovo vóľa sa zmenilo na vóle, lěto sa zmenilo na léto, v tělě sa menilo na v těle. To skôr v češtine preniká základ staroslovenský, veď aj na Morave po slovensky rozprávali až do modernej doby a český vplyv sa do našej slovenčiny dostal spätne v zvýšenej miere tiež až v modernej dobe počas trvania moderného spoločného štátu.

Ukážka str. 314:
Filologové slovenští už nejednou ukazovali na to, že slovenština (t.j. zejména střední slovenština) je „v malém celá slovanština“, že Slováci nejsou jeden ucelený slovanský kmen, nýbrž jakýsi slovanský kmenový mikrokozmos. Ba toto povšechné pozorování bývalo i základem názoru (mylného, jak nyní už bezpečne víme), že Tatry jsou pravlastí Slovanstva. V slovenských nářečích jsou skutečně jako v klubku svity elementy sousedních nářečí slovanských, jak bystře postřehl už L. Štúr a jak nověji vědecky spolehlivě dokazuje J. Škultéty; ovšem že základní osnova vlastního historického jazyka, totiž češtiny(!!!), všade proniká. Vedla jazykových vlivú německých a maďarských, uplatňují sa i jazykové vlivy ruské, polské, bulharské, srbochorvatské.

B.O.:
„Slováci nejsou jeden ucelený slovanský kmen“: Je to pravda. Naše Slovensko sa skladá z dvoch územných celkov. Jedným je Nitriansko, druhým je Východné Slovensko. Kým Nitriansko sa zlieva do Dunaja, Východné Slovensko sa zlieva do Tisy. Ak by ste do oboch územných celkov dali naraz ten istý jednoliaty národ, zákonite by tento začal gravitovať do svojich dvoch rozličných centier a postupne jazykovo a kultúrne divergovať (vzdiaľovať sa). Problém so Slovenskom je ten, že sa nachádza, na rozdiel od Česka, na najväčšej križovatke v Európe. Preto cudzie vplyvy sú u nás neprestajné a vždy boli väčšie ako v Česku. Veď sme na tento multikulturalizmus napokon doplatili stratou zhruba 65% nášho pôvodného územia. Na základe tohoto je tvrdenie o tom, že u nás nemohla byť pravlasť Slovanov, hlúpe. Veď najstaršia písomná zmienka o Slovanoch vo forme Sloveni (Sclaveni, 6. st., Jordanes) pochádza práve z okraja Karpát a prameňa Visly, ktorý sa nachádza len pár kilometrov od Čadce. Takže o čom Chaloupecký točí? Navyše vo svojej dobe ešte nemohol poznať neskorší výskum prof. Jána Stanislava, ktorý rozborom toponýmie Starého Slovenska dokázal, že aj na súčasnom východnom Slovensku bol pôvodne rozšírený najmä stredoslovenský dialekt.

Ukážka str. 315:
Jádrem a základem zústávají však přece jen jazykové živly československé, t. j. české. Neboť českému elementu, jenž byl zemi nejblíže a jemž od počátku seděl i při Nitře, při dolním Váhu a Hronu a při dolním Ipole, náleží vúdčí postavení i v oboru kultúrním. Na Slovensko proniká z českého západu v stol. IX.-XI. křesťanství (šalie?, pozn. B.O.), v XIII.-XV. stol. z velké části i kolonisace a její hospodářské řády (lhoty, lány, hornictví, městské zřízení a městský život), stejne jako pak v pozdějších stoletích reformace a protireformace nebo v novější době národní obrození. Slovensko přes to, že bylo politicky připojeno k uherskému státu, zachovává si kultúrně souvislost se svojí mateřskou(šalie?, pozn. B.O.) zemí po celá století a nepřestáva býti součástí českého západu, jako nikdy nepřestalo býti součástí Moravy a západu v ohledu geografickém. Historie Slovenska od století XIII. (či vlastně už od století XI.) až do století XX. je historií postupného přerodu této krajiny ze země české(šalie?, pozn. B.O.) v zem uherskou. Přerod ten nebyl nikdy dokončen, protože stála mu v ceste sama příroda. …

B.O.:
Tu máme krásnu ukážku, ako sa v roku 1923, kedy kniha vyšla, vyrábal československý národ (maj na mysli národ český). Takto sa falšuje história, takto sa asimilujú menšiny. Proste si vyrobíte vlastných profesorov, ktorí vyrobia vlastné dejiny. Títo profesori premenujú, čo sa dá premenovať, zľahčia, čo sa dá zľahčiť, zveličia, čo sa dá zveličiť, no a človek nezainteresovaný, prípadne s nižším mozgovým potenciálom, to pekné spapká. Tak sa na to poďme pozrieť. Takže podľa Chaloupeckého v Nitre sídlili Česi. Je pravda, že Nitriansko bolo po páde Svätoplukovej ríše a po zdecimovaní maďarskými nájazdmi pripojené k Bohémii. Tak je to zapísané v istých Arabských správach. To ale neznamená, že na dnešnom Slovensku nutne museli žiť Česi. V dávnych dobách sa jasne rozlišovalo medzi tým, kto bol Čech a kto Sloven. Tak aj mená slovenských a českých obcí, ktoré sa nachádzali pri Blatenskom jazere, boli pomaďarčené odlišne. Slovenské obce zväčša získali prívlastok Tót-, české Csehi-. Chaloupecký sa snaží vzbudiť dojem, že Česi k nám priniesli samú vzdelanosť a pokrok, napr. „horníctvo“. Zabúda na to, že na našom území sa ťažilo zlato dávno pred Čechmi. V okolí Bojnej sa nachádzajú povrchové náleziská železnej rudy, ktorá sa ťažila už za Svätopluka a zo železa sa podľa mňa vyrábali zbrane.

Ak by sme chceli byť zlomyseľní, mohli by sme povedať, že mestskému životu, poľnohospodárstvu a iným remeslám naučili Čechov práve nemeckí kolonisti. Používaním Chaloupeckého logiky a metodiky by sme dospeli k tomu, že Česi vlastne za všetko vďačia nemeckým prisťahovalcom. Ich jediným šťastím je, že obsadili krajinu, ktorá neleží na nestabilnej európskej križovatke. Týmto spôsobom sa mohli pretaviť do národa bezproblémovejšie než Slováci, no aj oni unikli nemeckému domíniu len o vlások. Keby nebolo príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny, resp. ak by sa v nej Maďari poslovenčili, Karpatská kotlina by nielen kultúrne, ale aj ekonomicky prosperovala omnoho viac než Čechy. Karpatská kotlina je väčšia, má úrodnejšiu pôdu, lepšie rieky, viac zlata, kovov a iných nerastných surovín, viac obyvateľov a tiež väčšie kultúrne styky. Škoda, že sme ako Slovania stratili centrum Karpatskej kotliny, pretože táto prekážka nám bránila a stále bráni v napredovaní a zjednotení. Keby sa Slováci mohli vyvíjať prirodzene, svojbytne a svojprávne, dnes by sme sa neučili o tom, ako Slováci vlastne boli Čechmi, ale ako Česi vlastne boli Slovákmi, lebo tak tomu v skutočnosti bolo.

Toto boli len tri zmanipulované ukážky z knihy o Starom Slovensku, no celá kniha sa nesie v takomto duchu. Treba ju brať s veľkou rezervou.