Blažena Ovsená na dobrodružno-poznávacej výprave k Polabským Slovanom a Vikingom – časť 2. Nemecko – zrekonštruované osady Polabských Srbov a rozlúštené tajomstvo Arkony

V tomto článku si prečítaš o mojej ceste k Vikingom, na ktorej som sa zastavila v polabskosrbskom Chotebuze, v slovanskej dedine Ukranenland a na polostrove Rujana, kde som rozlúskla tajomstvo posvätnej Arkony (Varkony/Vrakune).

Po dlhoročnej práci a úspešnom vydaní mojich dvoch gej románov Adam a Neviditeľný zdroj, rozhodla som sa, že si zaslúžim poriadnu dovolenku. Tradične som ju poňala náučne. Celý život som túžila navštíviť Švédsko a pozrieť si vikingskú verziu oslavy letného slnovratu (Midsommar/Midsummer), a tak som si povedala, že si tento rok (2018) splním aj tento sen. A tak som sa vybrala na dlhú cestu do Švédska, do krajiny dávnych Vikingov. Tento cestopis rozdelím na 4 časti po jednotlivých krajinách, pretože ku každej je galéria plná obrázkov a stránka by ťahala príliš veľa dát. Toto je 2. časť.

Trasa cesty Blaženy Ovsenej zo Slovenska do Švédska po pohanských slovansko-vikingských starožitnostiach.

Trasa cesty Blaženy Ovsenej zo Slovenska do Švédska po pohanských slovansko-vikingských starožitnostiach.

Všetky časti nájdeš tu:
Časť 1 – Poľsko – Hora ŠleNža.
Časť 2 – Lužické Srbsko – Ukranenland – Arkona.
Časť 3 – Midsommar – Ales Stenar – Kiviksgraven – Štokholm
Časť 4 – Vikingská dedina – Zachovaný posvätný háj – Kráľovské mohyly v Starej Uppsale – a iné

Srbské múzeum v Chotebuze

Ochotný pán Měškank
Kvôli oprave stieračov som prišla do Chotebuzy (nem. Cottbus) až okolo tretej poobede. Tam som s pánom Wernerom Měškankom, kurátorom múzea, pohovorila len chvíľu, pretože pred piatou som už utekala do Srbského domu, aby som si tam pred záverečnou stihla kúpiť nejaké knihy o Lužických Srboch.

Pán Werner bol jediný, kto mi odpovedal na emaily, ktoré som rozposlala do polabsko-srbských inštitúcií. Veľmi ochotne mi poukazoval naozaj všetko, čo sa dalo, odporučil mi miesta hodné navštívenia, okrem iného nejakú archeoosadu na okraji Chotebuze, aj neďalekú Raddusch. Obe som sa rozhodla navštíviť ešte v ten istý deň.

Ukážka dolnej a hornej lužičtiny. Ktorá sa vám zdá zromuteľnejšia? Mne horná. Znie mi podobne češtine.

Ukážka dolnej a hornej lužičtiny. Ktorá sa vám zdá zromuteľnejšia? Mne horná. Znie mi podobne češtine.

Srbský dom
Návštevu v Srbskom dome som si pokojne mohla odpustiť, pretože pani, ktorá tam pracovala, vôbec nehovorila po srbsky, len po nemecky, takže som sa s ňou rozprávala rukami-nohami. Kdesi som vydolovala moju dávno zabudnutú nemčinu, aby som sa napokon dozvedela, že žiadne knihy písané po srbsky vlastne nemajú. Mali len etymologické slovníky, prekladové slovníky, ostatné bolo o Srboch v nemečine. Kúpila by som si ten veľký etymologický slovník, keby ho mali na predajni, ale mali ho len na výstave. Možno si ho kúpim cez internet, ale je hrozne hrozne drahý. Aj tie prekladové slovníky boli hovadsky drahé. Ale zase to boli veľmi hrubé knihy. Tak som si kúpila len malý obojstranný prekladový slovník dolnolužicko-poľský. Chcela som lužicko-anglický, ale taký nemajú. Všetko je len po nemecky.

Slovanské hradisko v Radduschi
Keďže už bolo neskoro, dostala som sa do blízkej Raddusche až po záverečnej. Bolo už zatvorené. Navyše som úplne zabudla ísť do tej staroslovanskej dediny hneď pri Chotebuze. No škoda. Vyzeralo to, že sa mi smola lepí na päty. Ešte som síce stihla pracovníkov, ale tí práve zamykali bránu hradiska. S jednou milou ženou som sa porozprávala, ale už ma nepustila dnu. Radila mi prísť na druhý deň. Ale, milá moja, kdeže ja budem na druhý deň? O niekoľko sto kilometrov ďalej. Spravila som teda aspoň nejaké fotografie z diaľky. Okolie muselo byť kedysi bažinaté – veď preto sa Srbom hovorí Lužickí – žili v luhoch – močiaroch. Neďaleko bolo jazero a pri ňom výstražná tabuľa s varovaním o smrteľnom nebezpečenstve pri priblížení sa k jazeru. Pôda tam bola močaristá, asi tam boli vresoviská, teda sa pôda prepadávala pod nohami (trávový koberec rastie nad bahnitou zeminou).

Potom som sa ešte ponáhľala pozrieť ešte jedno miesto, tiež nejaký archeoskanzen, na okraji Berlína, ale aj tam už bolo zatvorené. No nevadí, nebrala som to tragicky. Nepostíhala som pozrieť veci, tak aspoň mám dôvod sa tam vrátiť. Teraz už budem múdrejšia. Už viem, čo tam môžem čakať.

Slovanská minulosť východného Nemecka
Pán Werner zo Srbského múzea mi odporučil zo všetkého najviac práve Ukranenland, staroslovanskú dedinu. Tak som tam išla na druhý deň, lebo som to mala po ceste do Arkony. Prekvapilo ma, koľko slovanských názvov vidím na tabuliach po ceste. Vlastne skoro samé slovanské názvy.

Rostock je dvestotisícové prístavné mesto, postavené na vtoku rieky Warnow do Baltického mora. Rostock je teda miesto, kde sa Warnow rozteká do šírky. Proste Pomorania na tom roztoku postavili mesto, ktoré nazvali Roztok. Nemci ten názov prebrali ako Rostock (čítaj Roztok).
Brandenburg – Branibor
Prenzlau – Preslav, Bretislav
Cottbus – Chotebuz
Bautzen – Budyšín
Berlin – staré polabské berl- znamená močiar, barinu
Magdeburg – Devín
Lübeck – Ľubica od ľúbiť
Leipzig – Lipsko od lipy
Dresden – Drežďany – zo starej srbčiny – lesní ľudia
atď.

Kvalitná rekonštrukcia slovanskej dediny v Ukranenlande
Ukranenland je vraj slovansko-vikingská dedina v močiari. Vstup do nej viedol po cestičke z drevených brvien. Vstupné bolo lacné, len 6 eur. Občerstvenie tiež lacné, klobáska s pečivom a horčicou okolo dvoch eur – skoro lacnejšie ako u nás.

Ukranenland vyzeral naozaj dobre. Táto replika starodávnej dediny vyzerala naozaj najvernejšie z toho, čo som doteraz videla. Cítila som sa zahanbene, že práve vo východnom Nemecku majú lepšie zrekonštruovanú slovanskú dedinu ako u nás na Slovensku, v stredisku slovanstva. Je to hanba našej vlády, ale aj nás, že si takú politickú lúzu volíme. Možno ja sama založím takú staroslovenskú dedinu u nás a bude.

V tejto dedine sa nachádzali aj doboví „Slovania“ (možno Vikingovia??) v ľanových košieľkach, len namiesto po slovansky hovorili po nemecky. Trochu som sa s nimi porozprávala po anglicky. Ukázala som im, ako to vyzerá u nás doma na Slovensku. Z niektorých vecí boli celkom uchvátení.

Tajomstvo (V)Arkony a Svantovida

Vláčikom do Arkony
Do Arkony som sa dostala našťastie načas, veď som si na tom dala poriadne záležať, aby to nedopadlo ako v Radduschi, kde mi pred nosom zatvorili bránu. Trochu mi trvalo, kým som sa na ostrove Rujana zorientovala. Zistila som, že autom sa až priamo k Arkone nedostanem. Musela som zaparkovať na vzdialenom veľkom parkovisku a odtiaľ si zobrať taký autovláčik. Bolo strašne horúco, vo vláčiku dvakrát tak. Napokon som po piatich minútach vystúpila v Putgartene. Už doma som si zistila, že názov Putgarten je vlastne ponemčené slovanské Podgradie. Celá oblasť sa volá Pommern, čo je ponemčený slovanský názov Pomoria. Išla som si hneď kúpiť nejakú vodu na pitie, ale nič poriadne tam nemali. Čistú vodu nalievali len do pohárov, ináč predávali samé sladené nápoje. Pol litra vody vo fľaši z automatu ma stálo asi dve eurá, ak si dobre spomínam. No katastrofa, ako tam ryžujú na turistoch.

O pôvode a význame názvu Arkona
O Arkone som si pozháňala nejaké články v predstihu. Dokonca som kvôli tomu volala do Nemecka, aby som sa tam poradila s jednou zamestnankyňou múzea. Tá mi odporučila nejaké webstránky a dokumenty. V nich som sa dočítala, že Arkona bola pôvodne v latinskom texte označená ako Archona. Helmold von Bosau, 1170: „Urbs terrae illius principalis dicitur Archona.“ Znamená to: „Hlavný hrad tej krajiny sa nazýva Arkona.“ Pred hradom sa konali kmeňové oslavy a trh. Bol tu držaný kmeňový poklad Rujanov. Arkona môže byť vraj zachytená arabskými geografmi ako Aruyaniya alebo Arqaniya (al-Artanija). Je jasné, že Arkona nie je slovanský názov. Je to skoruptovaný zápis. Ako teda znel ten zápis pôvodne? Čo ten názov znamená? Skúsme ho rozlúštiť…

Tartaria o Arkone
Čo si o význame mena myslia na stránke tartaria.sk? Dobre som sa pobavila: „Hoci mnohí sa snažia ‚rozšifrovať‘ čo môže názov ARKONA znamenať, väčšinou sa pohybujú v oblasti ilúzií či nevedomosti – hoci Staroslovienska Bukvica nám ponúka veľmi priamočiare vysvetlenie. Pravda – ako hovoria Tibeťania – je tak blízko, až ju nevidno. Ale – ako zvyčajne – o Slovanoch bez Staroslovienskej Bukvice ale zato s cudzími zdrojmi. Už nás to nemôže prekvapiť. Slovo ARKONA pozostáva z dvoch koreňov: ‚AR‘ a ‚KON‘. Ide teda o usporiadané územie, ktoré sa riadilo podľa Konov. Čo môže výstižnejšie potvrdiť, že aj tu žila naša Kultúra?

‚AR‘ a ‚KON‘? A vy ste sa zbláznili? Či nažrali durmanu? Psychiatria! Psychiatria! To akože AR je slovenské slovo? Alebo KON? Kde sa riadilo podľa KONov? Čo je to KON? Knieža? Zákon? A čo je to AR? No bláznovstvo. Táto tartaria a jej staroslovIEnska bukvica vážne stojí za to… Odkiaľ sa toto tu vyrojilo? Čudujem sa, ako niektorí ľudia netalentovane tvoria streštené hypotézy, ktoré ani v tom najlepšom sne nemôžu mať v sebe zrnko pravdy. Oni sa vôbec nezamýšľali nad tým, či to slovo bolo pôvodne slovanské, alebo germánske, či bolo zapísané správne, alebo prekrútené, vôbec nepodelili názov na zmysluplné slovné korene, no proste psychiatria. Ja žasnem nad týmito ľuďmi. Ja keby som aj chcela byť taká strelená, tak to neviem, a oni to dajú na počkanie. No proste vrodené vlohy.

Tartaria o pôvode názvu Arkona. :)))))))))))

Tartaria o pôvode názvu Arkona. :)))))))))))

Arkona = Varkona
Pri rozlúštení názvu Arkona treba zobrať do úvahy, že tento nápis zapísali Dáni a teda mu nemuseli rozumieť. V slovančine nastala tzv. metatéza, to znamená, že sa vymenilo poradie samohlásky a spoluhlásky. Napríklad Dáni zapisujú meno svojho vladára, ktorý dobyl Arkonu, ako Waldemar, po našom je to Vladimír (-al- sa zmenilo na -la-). Nemecké berg je slovanské breg (-er- sa zmenilo na -re-). V latinsky písaných kronikách je zapísané meno Ardegast, čo je v slovančine Radegast (výmena ar- na ra-). Preto aj Arkona by bola celkom určite v slovančine s metatézou, teda -Rakona. Lenže pozor, najskôr sa slovančina zhodovala s gemánskymi jazykmi, až potom nastala metatéza v slovančine! Preto pôvodný názov bol aj u Slovanov -Arkona. Tak by ostal u Rusov dodnes (Rusi nehovoria breg, ale bereg). Ale u Slovákov by dnes znel -Rakona. Lenže ani Rakona nám nič nehovorí. Teda väčšine ľudí to nič nehovorí. Mne to bolo jasné okamžite. Nebola to -Rakona, ale Vrakona, Vrakuňa. Ak pôvodne názov znel Varkona, začiatočné V- Dáni nemuseli počuť, resp. ho zapísať. Skúste si to vysloviť sami. VARKONA. To začiatočné V skoro nepočuť. A naozaj, pôvodne aj naša bratislavská Vrakuňa bola Varkuňa, Varkona – píše o tom napr. prof. Šimon Ondruš v diele Odtajnené trezory slov, Matica slovenská 2000, str. 70. Arkona = Varkona = Vrakuňa. Podľa Šimona Ondruša ruské apelatívum vorok znamená plot, ohradu. Na str. 182 píše – ako som už uviedol, slovenské dediny Čereňany, Čerenčany, ale aj Čerín majú rovnakú motiváciu ako Voderady z praslovanského vodr pletivo, plot, ohrada, ale aj Vrakuňa pri Bratislave a Vrakúň [Várkony, maď.] pri Gabčíkove z praslovanského vork-: vrk- v rovnakom význame pletivo, pletenec, plot, ohrada. Vrakuňa mala podľa Š. Ondruša, pred 9. storočím podobu Vorkuňa. Boli to všetko osady, ktoré vznikali pri riekach, na brehoch, na ktorých sa robili ploty, ohrady, aby voda nepodmývala brehy a neodnášala zeminu. Sú to veľmi staré slovanské, praslovanské osady, pretože Praslovania a medzi nimi aj praslovanskí predkovia Slovákov sa najprv usadzovali na úrodných poliach pri riekach. Archeológia to zistila už dávno. Toľko Š. Ondruš. Ja len dodám, že koreň vrk- nájdeme napríklad v slove vrkoč, čo je pletenec vlasov. Š. Ondruš na str. 70 menuje aj iné Vrakune, napríklad Vrakúň/Várkony pri Dunajskej Strede, osada Vorkoň pri Novgorode, Vorkulevo pri Pskove, Vorokomľ na Volyni. Ja ešte doplním, že v slovančine vrač znamená lekár, liečiteľ.

Keď som nakoniec došla do (V)Arkony, zistila som, že hradisko je uzatvorené a vstup zakázaný kvôli zosuvu svahu. Zbytočne som teda prišla v predstihu, aj tak mi to bolo nanič. Na jar vraj veľa pršalo a preto hrozia zosuvy svahu ako v minulosti. Rujania boli poslednými pohanskými Slovanmi. Miesto ich chrámu sa nám nezachovalo preto, lebo sa zosunulo do mora. Verím, že tomuto problému zosuvov čelili už dávni obyvatelia (V)arkony, preto isto ochraňovali svah pletivom, vorokom, aby zabránili moru vymývať svah. Odtiaľ teda (V)Arkona mohla dostať svoje meno. Bolo to mesto, ktoré sa prepadalo do mora a bolo ho treba chrániť vorokom. Bola to teda Varkona. Možno tým vorokom bol myslený ochranný plot okolo chrámu. Aj táto možnosť pripadá do úvahy. Myslím si, že je čas na to, aby sme Arkonu premenovali na jej pôvodné slovanské meno – Varkonu/Vrakuňu.

Pohľad z veže na slovanský pohanský Vatikán
Akéže to len bolo sklamanie, keď som v tej horúčave prišla k vstupnej bráne a tá bola zatvorená. Bola som nahnevaná a chcela som ísť do Varkone načierno. Ibaže potom som našla lepšie riešenie. Pri Varkoni stála veža, ktorá presahovala nad terén. Keby sa mi na ňu podarilo dostať, videla by som Varkonu z vtáčej perspektívy. Pozerám, že pri vstupe práve sympatický blonďavý mladík s dredmi zamyká dvere. Skríkla som na neho a dala sa s ním do reči. Potreboval si odskočiť, ale vraj sa vráti. Potom ma pustil hore, kde som spravila zopár záberov. Bola som naozaj šťastná, že konečne môžem vidieť to miesto, kde sa odohrávali preslávené pohanské obrady božstvu Svantovítovi (ako uvidíme ďalej, bol to v skutočnosti Svantovid), veď Varkona, po zničení Retry (Radhošti), bola najväčším pohanským strediskom u Slovanov. Bol to taký slovanský pohanský Vatikán. Fúkalo tam hore na veži strašne, takže to, čo som nahovorila do kamery, vôbec nie je počuť. Ale nevadí. Zábery sú spravené a ide sa ďalej. Nakoniec som s pekným mladíkom pokecala. Pochádzal z Berlína a hovoril výborne po anglicky. Hoci bol blonďavý, mal hnedé oči a slovanské črty, na rozdiel od poľských opravárov na západe Poľska, ktorí tiež boli blonďaví, ale mali už aj germánske črty tváre – široko od seba posadené oči a výrazné lomené obočie, tiež široké lícne kosti. Prezradila som Jakobovi, lebo tak sa volal, tajomstvo Varkony, a on bol rád, že vie viacej ako ostatní.

Panoramatický pohľad na Varkonu. Rýchla rekonštrukcia, ako to asi mohlo vyzerať.

Panoramatický pohľad na Varkonu. Rýchla rekonštrukcia, ako to asi mohlo vyzerať.

O Varkoni písal Saxo Grammaticus po dobytí kráľom Waldemarom I.

Saxo Grammaticus o Arkone (preklad Blažena Ovsená z angl.):
[1] Ona [Arkona], súc umiestnená na vyvýšenom mieste, blízko vrcholu, bola chránená z východu, juhu, a severu nie umelými opevneniami, ale prírodnými: strmé valy ponúkali výhľad, k ich vrcholom strely z katapultov neboli schopné dosiahnuť. [2] Boli obklopené rozbúreným morom, a valy 50 lakťov vysoké – úplne uzatvárajúce západ, spodná časť bola urobená z hliny a horná z nepriepustnej drevenej palisády [voroku, pozn. Blažena Ovsená]. [3] Na severnej strane hradiska bol prameň čistej vody, ku ktorému bola postavená opevnená cestička pre ľudí z hradiska, aby ju používali. [4] Raz už, Erik (Nezabudnutý), brutálne zablokoval prístup k nemu, použil na dobytie nemenej zložitý smäd namiesto zbraní. [5] Na centrálnom námestí mesta bol videný drevený chrám, najelegantnejšie vyrezávaný, obdivovaný nie iba pre svoju veľkoleposť, ale aj pre modlu miestneho božstva. [6] Bolo vidno, že chrám je obkolesený patrične vyrezávanými postavami, aj keď vonkajšie steny boli pomaľované hrubými a nevyhladenými obrázkami rôznych tvarov a postáv. [7] Chrám mal jedny dvere vedúce do vnútra. [8] Chrám mal dvojité valy; purpurová strecha bola pripevnená k vonkajšiemu valu, kým vnútorná konštrukcia valu bola zo štyroch hlavných stĺpov a niekoľkých klád, ku ktorým svetlé závesy boli pripevnené, ale neboli pripojené k vonkajšiemu valu alebo streche.

Saxo Grammaticus o Svantovítovi (preklad B. Ovsená z angl.):
[1] Vnútri chrámu bola videná obrovská socha, ktorej veľkosť zďaleka presahovala hocijaké ľudské telo, z ktorej, prekvapujúco, štyri hlavy na štyroch krkoch boli vztýčené, z nich dve vpredu, ďalšie dve – naopak. [2] Tiež, z akéhokoľvek smeru by sa niekto na ne pozeral: spredu alebo zozadu, sprava alebo zľava, neunikne ich pohľadu. [3] Učesané brady a zastrihnuté vlasy boli zatočené na hlave, zručne znázornené podľa módneho zvyku Rujanov. [4] Pravá ruka [sochy] držala roh ozdobený rôznymi kovovými kúskami, ktoré kňaz, skúsený vo svojich výročných posvätných obradoch, v súlade so zvykmi, naplnil medovým nápojom; o rok neskôr veštil podľa množstva medoviny [medo-vina = víno z medu, pozn. B.O.], ktorá sa z neho spravila. [5] V ľavej ruke, pripaženej na strane, bol vyrezávaný luk s tetivou. [6] Plášť, vyrobený z rôznych kusov dreva, bol vyrezávaný, visiac nad stehennými kosťami, tak skryto boli oni spojené s kolenami, že miesto spojenia by nebolo možné rozpoznať bez bližšieho skúmania. [7] Nohy, dotýkajúce sa podlahy, bolo vidno, kým päty boli ukryté v zemi. [8] Neďaleko bolo vidno postroj a sedlo a mnoho iných symbolov božskosti. [9] [Visel tam] veľký meč, obdivuhodnej veľkosti, s viac než vynikajúcou strieborbou razbou na vonkajšku čepele a rúčka bola celkom pozoruhodná.

Saxo Grammaticus o obradoch (preklad B. Ovsená z angl.):
[1] Obradné služby tohto vyznania zahŕňali: každý rok, po spočítaní výsledkov hojnej úrody, sa obyvatelia ostrova zhromaždili pred chrámom modly, dobytok bol obetovaný, a oslavovala sa obradná hostina rítu [zasvätenému] božstvu. [2] Kňaz [toho božstva], dbajúc na dodržiavanie dĺžky vlasov a brady podľa starých zvykov predkov; deň pred obradom musel kňaz vykonať dokonca ešte dôležitejšiu službu božstvu; chrám, do ktorého mal iba on zvykové právo vstupu, zvykol najstarostlivejšie povymetať metlou, uisťujúc sa, že nedýcha vnútri chrámu; keď sa otreboval nadýchnuť alebo vychýchnuť, utekal k dverám, aby zamedzil znečisteniu čistej božskej prítomnosti stykom s duchom smrteľníka.

Rujani mali kráľa
Rujani boli teda posledným pohanským slovanským kmeňom. Stredoveký kronikár Helmold z Bosau opísal Rujanov ako jediný slovanský kmeň, ktorý mal kráľa, a rád si podroboval okolité kmene, pričom netoleroval svoju vlastnú podriadenosť. Najsilnejšie postavenie však mal Veľkňaz nazývaný Drvovid. Veštec rozhodol, či a kam sa povedie vojenská výprava, a po víťazstve sa peňažná a kovová časť koristi odovzdala chrámu pred tým, ako sa zvyšok rozdelil. Podrobené kmene boli prinútené podrobiť sa chrámu.

Tajomstvo Svantovida odhalené
Myslím si, že Drvovid je vlastne Drevovid, veštec.
[drevo = strom, vid = videnie, ved = poznanie, vedenie]
Ide o veštenie zo stromu poznania dobra a zla, teda zo stromu pravdy, zo stromu, ktorý je ochraňovaný kráľom.
(angl. tree = drevo, strom, true = pravdivý)
Drevo a Prav(d)a majú podobný koreň zhodný s tree a true (ak dáme P namiesto T a V namiesto U, podobne ako v lat. slove duo = dva, tak máme true –> trve –> prve, pravo). T a P súvisia spolu rovnako ako v prípade keltského božstva hromu Taranis a slovenského božstva hromu Parom (Taranis -> Paranis -> Parom). Takto sa mi to javí na prvé zamyslenie. Rovnaký význam ako Drvovid má keltské slovo Druid (ak za U dáme V, dostávame Drvid). Zaujímavé je, že údajne keltské slovo Druid sa viacej zhoduje so slovančinou než s germánčinou.

V tomto kontexte sa nám odhaľuje ďalšie tajomstvo, tentoraz tajomstvo Svantovíta – Svantovít je (v súlade s Drvo-vid-om) vlastne Svanto-vid, veľký vidomec/veštec.
(svanto = veľký (toto dokázal prof. Šimon Ondruš), vid = vidomec, veštec)
Ako veľký vidomec mal štyri hlavy, ktoré sa pozerali na všetky smery, a preto všetko videli, aj budúcnosť. Ich pohľadu nič neuniklo, ako písal Saxo Grammaticus.
Kto chce, nech sa zamyslí, čo znamená meno božstva Porevíta.:) Ja svoju hypotézu mám a súvisí tiež s veštením.:)

Podobné obrady zo slovinskej jaskyne Triglavca
Keď som bola minulé leto v Slovinsku, pohanský staroverec Boris Čok ma zobral na rôzne pohanské miesta v okolí jeho bydliska. Okrem iného aj do jaskyne Triglavca. Tam mi vysvetlil, ako sa v jaskyni vykonávali obrady. Boli v podstate podobné s obradmi vo Varkone. Priznám sa, že pôvodne som Borisovi veľmi neverila. Hovorila som si, že to sú nejaké miestne slovinské zvyky, že si ich zapamätám, zapíšem, natočím a zdokumentujem, že možno sa mi neskôr zídu. On síce spomínal vidomcov, my na Slovensku máme vedomcov – znie to podobne, ale je v tom kvalitatívny rozdiel. Ale dnes vidím, že v skutočnosti mal pravdu on. Takže, aké sú tie podobnosti? Vo Varkone máme Svantovida so 4 hlavami, ktoré vidia všetko. Oni majú jaskyňu Triglavca, s tromi hlavami, kvapľami. Vo Varkone veštili z množstva vykvasenej medoviny (po slovinsky sa nazýva medovica) v kravskom rohu, v jaskyni veštili plodnosť ženy, a myslím, že aj úrody, podľa množstva vody, ktorá nakvapkala z kvapľov do misy vytesanej v kameni. Celkovo to dáva zmysel, pretože výška úrody je priamo závislá od množstva dažďa a teda aj presiaknutej vody do podložia a potom do misy. Podľa Borisa, s ktorým som telefonovala, sa Svantovid po slovinsky nazýva Svetovid a kostolov zasvätených sv. Vidovi je v Slovinsku vraj až vyše 60 – pôvodne sa možno jednalo o obradné miesta zasvätené Svetovidovi. Svetovid je podľa Borisa ten, ktorý vidí celý svet, teda vševid. Ja aj tak trvám na výklade, že svanto etymologicky znamená veľký, odporúčam na prácu Šimona Ondruša Odtajnené trezory slov. Slovinci majú vidomcov s koreňom vid, Svantovid má tiež koreň vid. Zdá sa, že slovanské pohanstvo bolo viacmenej o veštení, pred-víd-aní.

Pád Rujanov
Politické hlavné mesto Rujanov bolo v Korenici (Charenza, opäť súvislosť so stromom! Nech mi nikto nehovorí, že náš dvojkríž, symbol stromu poznania, života, je kresťanský symbol.), knieža tiež sídlilo v Rugarde, predchodcom moderného mesta Bergen na Rujane. V roku 1168 dobyli Varkonu dánske sily kráľa Valdemara I. a biskupa Absalona, ktorí využili slabosť Slovanov po tom, ako búrka zničila v roku 1157 slovanskú flotilu 1500 lodí pri nórskom pobreží. Arkona padla po viacerých útokoch 15. júna 1168. Zničiť chrámovú pevnosť zabralo nepriateľom 4 týždne.

Posledná Rujanka
Rujani hovorili polabskou slovančinou. V 12. až 15. st. bola nahradená dolnou nemčinou kvôli nemeckej kolonizácii na východ. Jazyk Rujanov zanikol, keď posledná Rujanka, hovoriaca rujansky, zomrela na polostrove Jasmund v roku 1404. Až keď si uvedomíme, že súčasťou polabských Slovanov bolo aj mesto Berlín, súčasné najľudnatejšie a hlavné mesto Nemecka, tak si uvedomíme, akú obrovskú slovanskú silu sme vo východnom Nemecku stratili. Títo Slovania mohli byť takí bohatí a vyspelí, ako sú dnes vyspelí Nóri alebo Švédi. Stratili sme niekoľko morských prístavov. A tak morský obchod a bohatstvo s ním spojené prevzali Germáni. Je to paradox, že hlavné mesto Nemecka má slovanský názov. Ale vlastne veď aj hlavné mesto Maďarska má slovanský názov.

Všetky časti nájdeš tu:
Časť 1 – Poľsko – Hora ŠleNža.
Časť 2 – Lužické Srbsko – Ukranenland – Arkona.
Časť 3 – Midsommar – Ales Stenar – Kiviksgraven – Štokholm
Časť 4 – Vikingská dedina – Zachovaný posvätný háj – Kráľovské mohyly v Starej Uppsale – a iné

One Response to Blažena Ovsená na dobrodružno-poznávacej výprave k Polabským Slovanom a Vikingom – časť 2. Nemecko – zrekonštruované osady Polabských Srbov a rozlúštené tajomstvo Arkony

  1. Ľuboslav Václav píše:

    Svantovít mohol mať koncovku VÍT v zmysle vítaný, podobne ako Dragovít/Drahovít. Ak šlo o zbožšteného vládcu, mohol to byť víťazný admirál, privítaný po ťažení na pobreží ľudom, kde potom vzniklo mocné prístavné mesto Slovanov. A dávny vojvodca sa stal potom božstvom pre námorný ľud Venétov/Pomorancov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *