Sloboda pre pohanstvo, prekážky iným? O neprajnosti, sebastrednosti a duchomalosti Človeka

Náboženská sloboda nemôže byť výsadou, ktorú človek žiada iba pre seba a pre svojich nasledovníkov. Buď patrí všetkým, alebo sa mení na nástroj moci, ktorým si jedna skupina zabezpečuje výhodné postavenie a súčasne bráni ostatným, aby získali rovnaké práva.

Práve nad týmto rozporom som sa zamýšľal počas svojej duchovno-dobrodružno-poznávacej cesty po Poľsku na pláži v Bartlewe, po oslave sviatku Paroma. Podnetom bola relácia jedného internetového rádia, v ktorej vystúpil predstaviteľ jedného pohanského duchovného prúdu a spolu s moderátorkou hovoril o právnom postavení pôvodného slovenského a slovanského duchovna.

Na jednej strane zaznievala požiadavka, aby bolo pohanské alebo rodnoverné spoločenstvo právne uznané a osobitne chránené aj v prípade, že má iba niekoľko členov. Na druhej strane však tí istí ľudia podporovali zachovanie zákonnej hranice 50 000 členov pre registráciu ostatných cirkví a náboženských spoločností.

Takéto uvažovanie podľa mňa nemožno označiť za prejav duchovnej veľkorysosti. Je to skôr prejav sebastrednosti a neprajnosti: slobodu chceme pre seba, no iným ponecháme prekážku, o ktorej vieme, že ju prakticky nemôžu prekonať.

Slovenská hranica 50 000 členov

Slovenský zákon vyžaduje, aby nová cirkev alebo náboženská spoločnosť preukázala najmenej 50 000 plnoletých členov, ktorí sú občanmi Slovenskej republiky a majú na jej území trvalý pobyt.

Verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský preto 12. mája 2026 podal na Ústavný súd Slovenskej republiky návrh na preskúmanie tejto právnej úpravy. Tvrdí, že takto vysoký početný cenzus je extrémne neprimeraný a menším alebo novým náboženským komunitám registráciu fakticky znemožňuje.

Nejde pritom iba o štátne príspevky alebo ekonomické výhody. Registrácia je na Slovensku spojená aj so získaním právnej subjektivity. Bez nej náboženské spoločenstvo nemôže plnohodnotne nadobúdať majetok, uzatvárať zmluvy ani vystupovať ako samostatný organizovaný právny subjekt. Ombudsman zároveň upozornil, že od roku 2010 nebol na Slovensku podaný ani jeden návrh na registráciu novej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti.

Ak určitá podmienka spôsobí, že počas viac než pätnástich rokov nikto ani len nepožiada o registráciu, potom už nejde iba o regulovanie vzniku cirkví. Vzniká oprávnená otázka, či štát ich registráciu v skutočnosti znemožnil.

Ombudsman pritom nežiada, aby každá malá náboženská skupina automaticky získala všetky finančné výhody a osobitné oprávnenia veľkých historických cirkví. Upozorňuje najmä na to, že slovenský zákon spája základnú právnu subjektivitu s osobitnými právami a výhodami do jediného registračného režimu. Komunita, ktorá nemá 50 000 členov, preto nezíska ani základné právne uznanie.

Ochrana pred moslimami, ale výnimka pre seba

V spomínanej rozhlasovej relácii moderátorka obhajovala zachovanie hranice 50 000 členov aj obavami z rozširovania islamu a z vplyvu LGBTI+ hnutí. Súčasne však navrhovala, aby sa pre pôvodné pohanské a rodnoverné duchovno vytvoril osobitný zákon, na základe ktorého by takéto spoločenstvo mohlo získať právne uznanie už pri niekoľkých členoch.

Takýto návrh nestojí na zásade rovnosti. Je založený na predstave, že zákonné prekážky sú správne, pokiaľ obmedzujú ľudí, ktorých vieru alebo spôsob života nemáme radi, ale sú nespravodlivé vo chvíli, keď obmedzujú nás.

To nie je ochrana náboženskej slobody. Je to snaha rozdeliť ľudí na tých, ktorí si slobodu zaslúžia, a na tých, ktorých možno preventívne držať za zatvorenými dverami.

Zákon však nemá byť nástrojom strachu z moslimov, kresťanov, pohanov, ateistov ani akejkoľvek inej skupiny. Ak niekto porušuje zákon, štát má postihovať jeho konkrétne protiprávne konanie. Nemá znemožniť celej náboženskej komunite právnu existenciu iba preto, že sa niekomu nepáči jej učenie alebo jej pôvod.

Ani samotný vysoký počet členov nie je zárukou, že cirkev nebude zneužívať verejné zdroje alebo porušovať právny poriadok. Verejný ochranca práv upozornil, že prípadné nezákonné konanie možno riešiť kontrolou, zrušením registrácie alebo vyvodením trestnoprávnej zodpovednosti. Samotná hranica 50 000 členov nezaručuje zákonnosť konania cirkvi a nie je primeraným prostriedkom ochrany verejných financií.

Tritisíc moslimov a štyritisíc pohanov

Rádiový hosť argumentoval aj výsledkami sčítania obyvateľov. Uviedol, že k islamu sa prihlásilo približne tritisíc ľudí a že ich počet sa od predchádzajúceho sčítania približne zdvojnásobil.

Ľudí hlásiacich sa k pohanským duchovným smerom rozdelil do troch skupín:

  • rodné duchovno,
  • prírodné duchovno,
  • pohanstvo.

Po ich spočítaní hovoril približne o 4 007 ľuďoch.

Z týchto čísel však nevyplýva, že jedna skupina má dostať právnu výnimku a druhej treba registráciu naďalej znemožňovať. Práve naopak. Ukazujú, že obe skupiny sú na Slovensku malé a ani jedna z nich sa k hranici 50 000 členov nepribližuje.

Ak pohanské spoločenstvo považuje takúto hranicu vo vlastnom prípade za nespravodlivú, malo by z princípu odmietnuť jej uplatňovanie aj voči moslimom, kresťanským menšinám a všetkým ďalším náboženským komunitám.

Sloboda, ktorú človek nepraje inému, nie je slobodou. Je iba výsadou.

Štyritisíc ľudí nie je štyritisíc nasledovníkov jedného vodcu

Osobitný problém vidím v tom, ako rádiový hosť pracoval s počtom 4 007 ľudí. To, že spojil ľudí hlásiacich sa k rodnému duchovnu, prírodnému duchovnu a pohanstvu, ešte neznamená, že všetci títo ľudia vyznávajú jeho náuku, uznávajú jeho spoločenstvo alebo ho považujú za svojho duchovného vodcu.

Ide o tri rozdielne odpovede uvedené pri sčítaní, pod ktorými sa môžu skrývať veľmi rozmanité predstavy o viere, bohoch, prírode, obradoch a slovanskom dedičstve. Časť týchto ľudí môže vyznávať slovanské mnohobožstvo. Iní sa môžu hlásiť k rodnoveriu, rekonštruovanému slovanskému náboženstvu, prírodnej spiritualite alebo k vlastnej osobnej podobe pohanstva.

Mnohí sa nemusia stotožňovať ani s jeho chápaním pohanstva, ani s jeho odmietaním samotného označenia náboženstvo. Nemusia uznávať jeho učenie o „pôvodnom duchovne“, jeho pojmy, jeho organizáciu ani jeho osobu.

Spočítať všetkých týchto ľudí a následne s nimi zaobchádzať ako s vlastným duchovným zázemím preto považujem za neoprávnené privlastňovanie si cudzej identity.

Človek sa nestáva vodcom tisícov ľudí tým, že ich štatisticky zaradí pod svoju predstavu. Vodcom môže byť nanajvýš pre tých, ktorí ho za svojho vodcu sami slobodne uznávajú. Ak sa niekto stavia do pozície predstaviteľa celého pôvodného duchovna bez toho, aby na to mal preukázateľný mandát od ľudí, za ktorých hovorí, ide o samozvané vodcovstvo.

O to problematickejšie je, ak takýto človek požaduje prijatie zákona, ktorý by chránil ním vytvorenú alebo ním vykladanú podobu „pôvodného duchovna“. Zákon by totiž nechránil iba neurčité historické dedičstvo. V praxi by mohol potvrdiť moc určitej skupiny rozhodovať, čo je pravé pôvodné duchovno a čo už ním nie je.

Kto môže hovoriť za pohanstvo?

Pohanstvo nie je vlastníctvom jednej osoby, jedného združenia ani jedného samozvaného vodcu. Neexistuje jediná celoslovenská pohanská autorita, ktorá by mala oprávnenie určovať záväznú podobu pohanskej viery pre všetkých.

Ak niekto vytvorí vlastnú sústavu pojmov, vyhlási ju za pôvodné slovenské duchovno a následne žiada, aby ju štát osobitne chránil, vzniká otázka, koho duchovno má byť vlastne chránené.

Má ísť o historické náboženstvo predkresťanských Slovanov? O dnešné rodnoverie? O prírodnú spiritualitu? O mnohobožstvo? O obetovanie svätostiam? O kult predkov? O učenie jednej konkrétnej organizácie? Alebo iba o osobnú predstavu človeka, ktorý sa označuje za vedomca a duchovného predstaviteľa?

Štát by sa prijatím takého zákona mohol dostať do postavenia, v ktorom by musel rozhodovať, ktorá podoba pohanstva je pravá a ktorá nepravá. Také rozhodovanie však štátu neprináleží.

Ak by zákon vychádzal iba z učenia jedného prúdu, ostatní pohania by sa mohli ocitnúť mimo ochrany práve preto, že veria inak. Človek, ktorý tvrdí, že hovorí za celé pôvodné duchovno, by tak mohol získať zvýhodnenie na úkor tých pohanov, ktorých názory si svojvoľne započítal do počtu vlastných prívržencov, hoci ho za svojho predstaviteľa nikdy neuznali, a to, samozrejme, vrátane mňa.

Pohanstvo nebolo iba neurčitým „duchovnom“

Rovnako problematická je redukcia historického pohanstva na neurčité „duchovno“, sústavu svätostí a vzťah k prírode bez bohov a bez náboženského obsahu.

Predkresťanské slovanské pohanstvo malo náboženský charakter. Slovania uctievali božstvá, prinášali obety, mali kultové miesta, vykonávali obrady a poznali rozličné formy kultu prírodných síl a predkov. Pramene dokladajú napríklad uctievanie hromového božstva, neskôr známeho ako Parom, ako aj ďalších božstiev a duchov prírody.

V slovenskom jazykovom a folklórnom prostredí sa zachovalo meno Parom, ktoré sa často spája s Perunom, hoci presný historický vzťah týchto podôb je predmetom výkladu. Podstatné však je, že pôvodné slovanské pohanstvo nemožno presvedčivo predstaviť ako bezbožnú filozofiu, ktorá poznala iba abstraktné duchovno a „svätosti“.

Slovanské náboženské predstavy zahŕňali božstvá, duchov, uctievanie hostí a predkov, posvätné miesta, obety a predstavy o svete presahujúcom bezprostredný telesný život. Presnú podobu viery v posmrtný život dnes nedokážeme vo všetkých podrobnostiach zrekonštruovať, no pohrebné obrady, kult predkov a mytologické predstavy ukazujú, že smrť nebola chápaná iba ako úplný koniec človeka.

Ak niekto z pohanstva odstráni bohov, náboženskú vieru a predstavy o pokračovaní ľudskej existencie po smrti a ponechá z neho iba vlastnú sústavu duchovna, prírody a svätostí, nepredkladá tým neutrálnu a všeobecne prijatú podobu pôvodného pohanstva.

Vytvára novodobú náuku podľa vlastného výberu.

Na takúto osobnú alebo skupinovú náuku má plné právo. Každý človek si môže vytvoriť vlastnú duchovnú filozofiu, pomenovať ju a slobodne ju šíriť. Nemá však právo vydávať ju za jedinú záväznú podobu slovanského pohanstva ani žiadať, aby ju štát pod označením pôvodného duchovna osobitne chránil v mene všetkých pohanov.

Ochrana dedičstva alebo ochrana osobnej náuky?

Ochrana historického a kultúrneho dedičstva je legitímna. Štát môže chrániť archeologické náleziská, posvätné miesta, ľudové zvyky, piesne, sviatky, tradičné vedomosti, jazykové pamiatky, historické pramene a hmotné aj nehmotné prejavy predkresťanskej kultúry.

Takáto ochrana však nie je totožná so zákonným potvrdením náboženskej náuky jednej súčasnej skupiny.

Ak by sa prijal zákon o ochrane „pôvodného duchovna“, musel by odpovedať na základné otázky:

Kto určí, čo je pôvodné duchovno?

Kto určí, ktoré učenie je ešte slovanské a ktoré už nie?

Budú o tom rozhodovať historici, religionisti, štátni úradníci alebo predstavitelia jednej vybranej organizácie?

Budú chránení aj pohania, ktorí veria v Peruna či Paroma, vo viacerých bohov, v posmrtný život a vykonávajú obrady odlišné od učenia samozvaného vedomca?

Alebo sa pod označením ochrany pôvodného duchovna bude v skutočnosti skrývať ochrana jednej modernej, osobnej a selektívnej interpretácie?

Pokiaľ by zákon poskytol privilegované postavenie iba jednej z týchto interpretácií, nešlo by o ochranu spoločného dedičstva. Išlo by o právne zvýhodnenie konkrétnej náuky a jej predstaviteľov.

Má byť pôvodné duchovno nad ostatnými?

Rádiový hosť zároveň tvrdil, že pôvodné domáce duchovno nemá mať rovnaké postavenie ako ostatné náboženstvá. Malo by podľa neho požívať osobitné zvýhodnenie preto, že ho považuje za pôvodnú duchovnú tradíciu tejto krajiny.

Ochranu pôvodného duchovna prirovnával k ochrane slovenského jazyka. Tak ako má mať slovenský jazyk na Slovensku osobitné postavenie voči cudzím jazykom, malo by mať podľa neho aj pôvodné slovenské a slovanské duchovno osobitné postavenie voči ostatným náboženstvám.

Toto prirovnanie je však problematické.

Slovenský jazyk je spoločným úradným a dorozumievacím jazykom štátu. Jeho postavenie zabezpečuje fungovanie orgánov verejnej moci a spoločnú komunikáciu. Neznamená však, že človek hovoriaci iným jazykom má menšiu ľudskú dôstojnosť alebo že mu štát môže znemožniť založiť kultúrne združenie.

Náboženstvo je otázkou osobného a spoločného presvedčenia. Štát nemá určovať, ktorá viera je duchovne hodnotnejšia podľa toho, či ju niekto označí za domácu, pôvodnú alebo cudziu.

Aj keby bolo možné jednoznačne určiť, ktorá dnešná skupina je priamou pokračovateľkou predkresťanského slovanského náboženstva, stále by z toho nevyplývalo právo na väčšiu náboženskú slobodu než majú ostatní.

Kultúrne a historické dedičstvo možno chrániť osobitnými predpismi, podporou výskumu, obnovou pamiatok a uchovávaním zvykov. To však nie je to isté ako poskytnúť jednej súčasnej náboženskej skupine výhodnejšie právne postavenie než ostatným.

Človek a duchomalosť

Osoba, ktorú v tomto texte kritizujem, používa pre seba označenie Človek, zatiaľ čo pre ostatných používa označenie Bytosti. Súčasne vystupuje ako údajný duchovný vodca či vedomec.

Práve preto používam pojem duchomalosť.

Nejde iba o urážku alebo slovnú hračku. Ide o pomenovanie rozporu medzi nárokom na duchovnú veľkosť a skutočným postojom k slobode druhých.

Človek, ktorý sa predstavuje ako duchovný vodca, by mal byť schopný prekročiť hranice vlastného záujmu. Mal by rozumieť tomu, že dôstojnosť a sloboda nie sú vzácnym majetkom, ktorý treba strážiť pred cudzími ľuďmi.

Ak žiadam právo na existenciu pre vlastné spoločenstvo, ale to isté právo neprajem moslimom, kresťanom, novým náboženským smerom alebo ľuďom, ktorých spôsob života odmietam, potom neobhajujem zásadu. Obhajujem iba seba.

Práve v tom vidím duchomalosť: človek používa veľké slová o pôvodnosti, duchovne, predkoch a posvätnom dedičstve, no jeho vnútorný priestor zostáva taký úzky, že sa doň nezmestí sloboda druhého človeka.

Duchovnosť bez veľkorysosti sa môže ľahko zmeniť na obyčajnú skupinovú sebastrednosť. Posvätné slová potom slúžia iba na zakrytie túžby po výsadách.

O to väčší je tento rozpor u človeka, ktorý sám seba povyšuje do postavenia Človeka a iných označuje iba za Bytosti. Ak sa za veľkými názvami skrýva neschopnosť priať rovnakú slobodu druhým, nejde o duchovnú veľkosť, ale o duchomalosť.

Rovnaké podmienky neznamenajú rovnaké učenie

Požiadavka rovnosti neznamená, že všetky náboženstvá sú teologicky rovnaké, že všetky učenia sú pravdivé alebo že ich človek musí schvaľovať.

Znamená iba to, že štát nemá prideľovať základnú právnu subjektivitu podľa náboženskej obľúbenosti, historického pôvodu alebo počtu prívržencov nastaveného tak vysoko, že ho prakticky nikto nový nemôže dosiahnuť.

Štát môže požadovať transparentné stanovy, známych predstaviteľov, rešpektovanie právneho poriadku, ochranu členov pred zneužívaním a kontrolu hospodárenia s verejnými zdrojmi. Nemal by však vyžadovať 50 000 ľudí iba na to, aby náboženské spoločenstvo mohlo právne existovať.

Riešením by mohlo byť viacstupňové usporiadanie: primerane jednoduché získanie základnej právnej subjektivity a osobitné, prísnejšie podmienky na čerpanie verejných financií alebo výkon niektorých verejných oprávnení. Podobné oddelenie základného uznania od osobitných práv vo svojej argumentácii zdôrazňuje aj verejný ochranca práv.

Takýto model by umožnil malým spoločenstvám právne existovať bez toho, aby automaticky získali všetky výhody veľkých registrovaných cirkví.

Sloboda sa ukazuje vo vzťahu k iným

Nie je ťažké obhajovať slobodu vlastnej viery. Skutočná skúška prichádza vtedy, keď máme priznať rovnakú slobodu ľuďom, s ktorými nesúhlasíme.

Práve tam sa ukazuje rozdiel medzi duchovnosťou a duchomalosťou.

Pohanské a rodnoverné spoločenstvá majú mať právo organizovať sa, nadobúdať právnu subjektivitu a slobodne vykonávať svoju vieru. To isté však musí platiť pre moslimov, kresťanské menšiny, nové náboženské hnutia aj všetkých ostatných, ktorí rešpektujú zákony a práva druhých.

Mnohí pohania sa navyše nemusia stotožňovať s učením človeka, ktorý sa vyhlasuje za ich predstaviteľa. Nemožno ich štatisticky pripočítať k jednej organizácii, privlastniť si ich hlas a následne žiadať právne výsady v ich mene.

Rovnako nemožno historické slovanské pohanstvo zredukovať na osobnú predstavu jedného človeka, odstrániť z neho bohov, náboženský obsah a predstavy o posmrtnom bytí a výsledok vyhlásiť za jediné pravé „pôvodné duchovno“.

Každý má právo vytvoriť si vlastnú duchovnú cestu, a preto ja hlásam, že viera je vec čisto osobná a nikto nemá právo sa montovať do viery druhého, kým tá viera neporušuje zákony alebo morálne hodoty. Nikto však nemá právo privlastniť si celé pohanstvo, hovoriť za všetkých jeho prívržencov a požadovať, aby štát jeho osobnú náuku povýšil na privilegované duchovné dedičstvo.

Nemôžeme žiadať odstránenie prekážok pred vlastnými dverami a súčasne ich stavať pred dvere svojich susedov.

Sloboda viery nie je odmena za pôvodnosť, početnosť ani spoločenskú obľúbenosť. Je základným právom človeka. A ak ho nedokážeme priať aj iným, potom problém nie je iba v zákone.

Problém je aj v nás. A je hanbou, že to nie je prvý raz, ale javí sa to ako systémová osobnostná vada.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *