Vízia Slovensko 2040 netriafa podstatu a obchádza existenčnú otázku: kto tu bude žiť po nás?

Slovenská akadémia vied pripravila na objednávku vlády dokument Vízia Slovensko 2040. Hovorí o dôstojnom živote, úspešnom Slovensku, udržateľnej krajine a modernom štáte. Tieto ciele znejú príťažlivo, dokument však podľa mňa neurčuje správne priority a neponúka dostatočne konkrétnu cestu k ich dosiahnutiu. Ide o drahú zbierku prázdnych slov vykonštruovanú nekompetentnými ľuďmi.

Vízia krajiny nemôže byť iba zoznamom želaní. Musí pomenovať najväčšie hrozby, zoradiť ich podľa naliehavosti a priradiť k nim konkrétne riešenia. Za existenčný problém Slovenska považujem demografický úpadok.

Demografia musí byť základom celej stratégie

Samotný dokument uvádza úhrnnú plodnosť približne 1,36 dieťaťa na plodnú ženu a konštatuje, že Slovensko patrí medzi rýchlo starnúce krajiny. Toto číslo zahŕňa plodnosť minorít, ktoré sa množia viacej než Slováci, preto u čisto slovenskej populácie je plodnosť ešte nižšia, niekde na úrovni 1,1 dieťaťa na plodnú ženu. Hovorí o vyčerpaní demografickej dividendy, poklese počtu ľudí v produktívnom veku a rastúcom tlaku na verejné financie, pracovný trh, zdravotníctvo, bezpečnosť a regionálnu infraštruktúru.

Napriek tomu z týchto údajov nevyvodzuje záver, ktorý považujem za nevyhnutný: demografická obnova musí dostať prednosť pred všetkými ostatnými cieľmi.

Ak sa nebude rodiť nová generácia, nebude mať kto pracovať, podnikať, platiť dane, učiť v školách, liečiť pacientov, slúžiť v polícii a armáde ani udržiavať infraštruktúru. Nestačí preto hovoriť o investovaní do ľudí, predlžovaní zdravého života alebo zvyšovaní produktivity. Ľudia nežijú večne a technológie nenahradia celú chýbajúcu generáciu.

Podpora pôrodnosti sa musí stať hlavnou štátnou prioritou. Navrhujem, aby jej Slovensko venovalo zdroje porovnateľné s najväčšími transformačnými projektmi – rádovo desiatky miliárd eur – a aby si stanovilo ambiciózny cieľ priblížiť sa k trom deťom na ženu.

Nejde iba o sociálnu politiku. Ide o pokračovanie života krajiny.

Etnická a kultúrna zmena ovplyvní aj emigráciu

Na základe vlastných demografických výpočtov očakávam pokles počtu a podielu etnických Slovákov a rast podielu obyvateľstva iného etnického pôvodu a to tak, že do roku 2060 bude na Slovensku iba 50% detí čisto slovenskej etnicity, do roku 2080 bude na Slovensku iba 50% dospelej čisto slovenskej etnicity. Ak sa nezmenia rozdiely v pôrodnosti a migračné trendy, populačná skladba Slovenska sa môže v druhej polovici storočia zásadne zmeniť.

Táto zmena nebude mať iba štatistický význam. Predpokladám, že rastúca etnická a rasová rôznorodosť niektorých regiónov môže urýchliť odchod časti mladých Slovákov, najmä z východného a stredného Slovenska. Ľudia prirodzene vyhľadávajú prostredie, v ktorom sa cítia kultúrne blízko, bezpečne a doma. Keď tento pocit strácajú, začínajú uvažovať o odchode.

Tak môže vzniknúť špirála: zmena obyvateľstva povzbudí emigráciu, emigrácia ešte viac oslabí miestne komunity a región sa začne vyľudňovať rýchlejšie, než predpokladajú oficiálne projekcie.

Otvorená diskusia o tomto vývoji nie je útokom na práva menšín. Všetci občania si musia byť v právach a pred zákonom rovní. Rovnosť práv však neznamená, že každá demografická a kultúrna zmena je automaticky prospešná alebo že štát nemá premýšľať o jej dlhodobých dôsledkoch.

Riadenú migráciu, ktorú dokument ponúka ako odpoveď na nedostatok pracovnej sily, nepovažujem za náhradu vlastnej populačnej obnovy. Štát má najprv vytvoriť podmienky na zakladanie rodín ľuďom, ktorí už na Slovensku žijú. Ak bude obyvateľov menej, rozsah výroby, administratívy a infraštruktúry možno prispôsobiť menšej populácii. Nie každé chýbajúce pracovné miesto musí byť automaticky obsadené dovážanou pracovnou silou.

Bez bývania nebude demografická obnova

Vízia uvádza, že približne 93 percent domácností býva vo vlastnom, ceny nehnuteľností sa medzi rokmi 2015 a 2025 zdvojnásobili a v roku 2024 žilo s rodičmi sedem z desiatich mladých ľudí vo veku od 18 do 34 rokov. Takmer tretina populácie podľa dokumentu žije v preplnených bytoch.

Tieto údaje ukazujú, že bývanie musí byť jadrom demografickej politiky. Mladí ľudia potrebujú priestor, v ktorom sa môžu osamostatniť, zapustiť korene a založiť rodinu. Malé nájomné byty postavené na základe programu rozvoja štátneho nájomného bývania s rozlohou približne 27 štvorcových metrov môžu riešiť núdzové ubytovanie jednotlivca, nie budúcnosť viacdetných rodín.

Navrhujem zvýhodniť prvé vlastné bývanie a zároveň výraznejšie zdaniť druhú, tretiu a každú ďalšiu investičnú nehnuteľnosť. Nejde o zákaz vlastníctva. Ide o stanovenie spoločenskej priority.

V čase bytovej a demografickej krízy nemôže štát pristupovať k siedmemu investičnému bytu rovnako ako k prvému domovu mladej rodiny. Daňová politika má motivovať vlastníkov, aby nevyužívané nehnuteľnosti predali alebo prenajali, a tým ich vrátili na trh. Keď bude bývanie dostupné a demografická situácia sa stabilizuje, pravidlá sa môžu zmierniť.

Najskôr však musíme umožniť mladej generácii, aby sa na Slovensku usadila.

Štát výstavbu predražuje

Problémom nie sú iba ceny pozemkov a stavebných materiálov. Výstavbu predražuje aj spleť povolení, projektov, stanovísk, územných plánov, zmien využitia pôdy, kolaudácií a technických požiadaviek.

Každé pravidlo môže mať samostatné odôvodnenie. Ich nahromadenie však spôsobilo, že aj človek s dobrým príjmom potrebuje na vlastný dom tridsaťročnú hypotéku. Štát na jednej strane vyzýva ľudí, aby zakladali rodiny, a na druhej strane im administratívne komplikuje vytvorenie domova.

Potrebujeme radikálne jednoduchšie povoľovanie, dostupnejšie stavebné pozemky a možnosť stavať lacnejšie domy, pokiaľ spĺňajú základné bezpečnostné požiadavky.

Moderný štát nevznikne tým, že papierové formuláre zmeníme na elektronické. Moderný štát má menej formulárov, menej kontrol a jednoduchšie pravidlá.

Dovoľme ľuďom stavať domy, na aké majú

Predpisy o projektoch, zateplení, energetických normách a certifikácii zvyšujú cenu výstavby nad možnosti mnohých mladých ľudí. Nemá zmysel prikazovať im dokonalý dom, ak si preto nemôžu postaviť nijaký.

Kvalitatívne požiadavky môžu chrániť životné prostredie a zvyšovať úroveň bývania a môžu byť myslené dobre. Ak však ľuďom znemožňujú postaviť si dom a založiť rodinu, pôsobia ničivo na obnovu ľudskej populácie, a tým sa stávajú kontraproduktívnymi.

Ľudia musia mať možnosť postaviť si bezpečný, jednoduchý dom zodpovedajúci ich peniazom, času a schopnostiam. Pre budúcnosť Slovenska je dostupný domov mladej rodiny dôležitejší než technicky dokonalá stavba, na ktorú rodina nemá.

Ekonomika musí slúžiť Slovensku

Nesúhlasím s jednostranne pozitívnym hodnotením hospodárskej transformácie po roku 1989 a začlenenia Slovenska do západných hospodárskych štruktúr. Proti obrazu úspešnej transformácie stoja nízke mzdy na chvoste EÚ, rastúci verejný dlh, zánik časti domácej výroby a odlev ziskov zahraničných spoločností.

Ekonomika s vyššou pridanou hodnotou je správny cieľ, ale bez ľudí zostane iba heslom. Potrebujeme novú generáciu technikov, vedcov, zdravotníkov, učiteľov a podnikateľov. Ešte väčším problémom než podfinancovaný výskum je preto podfinancovaná populačná obnova.

Slovensko musí budovať silnejšie domáce podniky a hospodárske väzby s krajinami, s ktorými má spoločné alebo vzájomne sa dopĺňajúce záujmy. Zisky vytvorené prácou ľudí na Slovensku majú vo väčšej miere zostať v slovenskej ekonomike.

Podnikateľské prostredie musí byť predvídateľnejšie. Zo svojej skúsenosti živnostníka viem, že štát dokáže podnikateľovi zobrať celý pracovný týždeň kontrolou ešte predtým, než stihne podnikanie rozvinúť. Takýto systém ľudí od vytvárania hodnôt odrádza.

Školstvo a zdravotníctvo stoja na ľuďoch

Vízia upozorňuje na budúci nedostatok študentov, kvalifikovaných pracovníkov a zdravotníckeho personálu. Stále však rieši najmä následky, nie príčinu.

Ak bude menej detí, bude menej žiakov, študentov, učiteľov, lekárov aj sestier. Vyššia produktivita, umelá inteligencia ani zahraničný talent nenahradia rozsiahly generačný výpadok.

Dokument venuje veľkú pozornosť predlžovaniu života a znižovaniu odvrátiteľnej úmrtnosti. Starostlivosť o zdravie je dôležitá, štát však musí udržať rovnováhu medzi zdrojmi venovanými predlžovaniu existujúceho života a zdrojmi venovanými vzniku novej generácie.

Počas pandémie sa použili obrovské verejné prostriedky na ochranu života, najmä starších a rizikových ľudí. Som presvedčený, že keby sme porovnateľnú politickú energiu a podstatne väčšie zdroje dlhodobo venovali podpore mladých rodín, bývania a pôrodnosti, Slovensku by to prinieslo trvalejší úžitok.

Pri školstve nestačí prispôsobovať systém čoraz menším populačným ročníkom alebo sa spoliehať na zahraničných študentov. Najskôr potrebujeme deti, z ktorých vyrastú naši budúci študenti a odborníci.

Sloboda sa musí prejaviť v zákonoch

Vízia hovorí o dôstojnosti, demokracii, slobode a aktívnej občianskej spoločnosti. Takéto zásady majú význam iba vtedy, keď sa prejavia v konkrétnych zákonoch.

Za zásah do dôstojnosti homosexuálnych občanov považujem ústavné vymedzenie manželstva, ktoré im neumožňuje uzavrieť manželstvo s osobou rovnakého pohlavia. Kritizujem tiež vysokú hranicu potrebnú na registráciu novej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti a požadujem jej liberalizáciu.

Nesúhlasím ani s predstavou, že cieľom štátu má byť názorovo zjednotená spoločnosť. Veriaci, ateisti, konzervatívci, liberáli a ľudia s odlišnými životnými predstavami nemusia myslieť rovnako.

Úlohou slobodného štátu nie je vytvárať umelú jednotu. Má zabezpečiť, aby rozdielni ľudia mohli žiť podľa vlastného presvedčenia bez toho, aby si navzájom vnucovali svoj spôsob života.

Slovensko potrebuje národný program zadržiavania vody

Vízia venuje veľkú pozornosť klimatickej zmene. Ja považujem za naliehavejšie pomenovať konkrétne príčiny vysušovania slovenskej krajiny: rýchly odtok zrážok, znižovanie hladín podzemných vôd, zánik mokradí, reguláciu tokov, rozsiahle betónové plochy a kontamináciu vodných zdrojov.

Vo vyšších vrstvách atmosféry môže teplota klesať približne k −50 °C, zatiaľ čo pri zemskom povrchu zostáva podstatne vyššia. Teda nemôžme hovoriť o globálnom otepľovaní všade v atmosfére, ale iba pri zemi. Vyššia teplota by pritom mala podporovať intenzívnejšie odparovanie a následnú tvorbu zrážok – ale iba vtedy, ak je krajina dostatočne nasýtená vodou. Keď voda rýchlo odtečie, nemá sa čo odparovať a časť slnečnej energie sa nemôže spotrebovať na odparovanie, teda na kinetickú energiu. Namiesto toho sa viac zohrieva suchá pôda, betón a vzduch pri povrchu, čo prispieva k prudkému rastu pocitovej teploty.

Princíp možno prirovnať k vareniu vody v hrnci s pokrievkou: vriaca voda sa odparuje, para sa na chladnejšej pokrievke zráža a kvapky padajú späť podobne ako dážď. Preto by sme mali mať veľmi časté dažde, ale nemáme ich, lebo zem je presušená. Ak chceme ochladzovať krajinu a podporovať miestny kolobeh vody, musíme v nej zadržať dostatok vlahy.

Keď dažďová voda rýchlo odtečie do riek a následne do mora, nemôže sa vsiaknuť do pôdy, dopĺňať podzemné zásoby ani ochladzovať krajinu vyparovaním. Preto nestačí hovoriť iba o globálnej teplote. Musíme napraviť spôsob, akým zaobchádzame s vodou priamo na Slovensku.

Potrebujeme rozsiahly národný program obnovy mokradí a prirodzených záplavových území, spomaľovania odtoku, podpory vsakovania, ochrany podzemných vôd a odstraňovania environmentálnych záťaží vrátane skládky vo Vrakuni, ktorá ohrozuje pitnú vodu na Žitnom ostrove. Ale tiež musíme naštartovať program výsadby zelene a stromov. O takýchto lacných opatreniach však EÚ mlčí, lebo z nich nemôže vymámiť poplatky za predaj emisií.

Namiesto všeobecných hesiel chcem merateľné výsledky: koľko vody zadržíme, koľko mokradí obnovíme, koľko tokov revitalizujeme a ktoré zdroje znečistenia odstránime.

Slovensko potrebuje samostatnejšiu zahraničnú politiku

Môj pohľad na Európsku úniu a NATO je zásadne kritický. NATO nevnímam iba ako bezpečnostnú záruku. Vidím v ňom aj riziko, že slovanské národy budú použité proti sebe v konflikte, ktorý nebude slúžiť ich vlastným záujmom.

Slovensko by sa malo zbaviť jednostrannej závislosti od Spojených štátov a západnej Európy a posilniť vzťahy so slovanskými krajinami, Ruskom, Čínou a širšou Áziou. Svetové hospodárske a mocenské pomery sa menia a do roku 2040 môže byť dnešná dominancia západného finančného systému výrazne oslabená, ak nie skrachovaná.

Vízia musí otvorene posúdiť, či súčasné politické, vojenské a hospodárske väzby skutočne slúžia slovenským záujmom. Západné ukotvenie nemožno automaticky vydávať za úspech bez vyhodnotenia jeho ceny, rizík a alternatív.

Hlavným mestom Slovenska by mala byť Nitra

Ak sa máme baviť o skutočnej vízii Slovenska, potrebujeme taký plán, ktorý krajinu zásadne zmení k lepšiemu – nie návod na prežívanie alebo pomalé umieranie. Takouto zmenou by bol presun politického, hospodárskeho a symbolického ťažiska štátu z pohraničnej Bratislavy do vnútrozemia, teda do Nitry, kde aj historicky kedysi bol.

Presun hlavného mesta by pomohol rovnomernejšie distribuovať bohatstvo a ďalšie výhody, ktoré vyžarujú zo sídla štátnych inštitúcií, letísk, národného štadióna, národných nemocníc a podobne. Zároveň by podporil rozvoj slovenského juhu, posilnil jeho slovenský charakter a vytvoril strategickú protiváhu možnej maďarskej iredente.

Bratislavu považujem za nevhodne umiestnené hlavné mesto. Leží na hranici štátu a bohatstvo, ktoré priťahuje, sa nerozlieva rovnomerne po celej krajine. Koncentrácia štátnych inštitúcií na západnom okraji podporuje hromadenie bohatstva v slovenskom pohraničí a prehlbuje vyľudňovanie vzdialenejších regiónov na východe.

Z mojich výpočtov vychádza, že v okruhu sto kilometrov od Nitry žije približne 51 percent obyvateľov Slovenska, zatiaľ čo v rovnakom okruhu okolo Bratislavy približne tretina. Nitra je geograficky aj populačne prirodzenejším centrom krajiny.

Navrhujem preto začať dlhodobý presun hlavného mesta do Nitry. Postupne by tam mohli vzniknúť sídla vlády a parlamentu, národný štadión, hlavné letisko a reprezentatívne štátne budovy.

Presun hlavného mesta by nebol iba administratívnym opatrením. Obrátil by pozornosť štátu dovnútra vlastného územia, podporil stredné a južné Slovensko a dal krajine nové politické aj symbolické centrum.

Možnú maďarskú iredentu nemožno ignorovať

Za bezpečnostnú hrozbu považujem maďarskú iredentu a možnosť budúcich požiadaviek na autonómiu alebo odtrhnutie časti južného Slovenska. História slovensko-maďarských vzťahov, súčasná politika Budapešti aj postoje, s ktorými sa možno stretnúť medzi časťou maďarskej verejnosti, ukazujú, že túto otázku nemožno jednoducho odsunúť bokom.

Kritizujem rozsah oddeleného maďarskojazyčného školstva, najmä vyučovanie dejín, ktoré môže udržiavať odlišnú štátnu a historickú identitu. Slovensko musí rešpektovať jazykové práva menšiny, zároveň však potrebuje spoločné občianske, jazykové a historické základy, ktoré budú krajinu spájať.

Vo svojom vystúpení som pripomenul aj historické slovenské územia smerom k Ostrihomu, Vyšehradu, Vacovu, Egeru, Miškovcu a Tise. Ak maďarská politika otvára otázku historických hraníc a územných nárokov, Slovensko nesmie vystupovať ako krajina bez vlastnej historickej pamäti a pripravenosti brániť svoje záujmy a v prípade ozbrojenej agresie zo strany Maďarska žiadať o navrátenie historických území ako trest za napadnutie.

Vízia Slovenska musí maďarskú iredentu pomenovať ako strategické riziko a navrhnúť dlhodobé opatrenia na posilnenie južných regiónov.

Nové mesto pri Štúrove a monument na Burdove

Ak máme hovoriť o skutočnej vízii, musí riešiť dlhodobé strategické výzvy, nie zostať pri prázdnych heslách. Jednou z nich je posilnenie postavenia Slovenska v strede Karpatskej kotliny a obmedzenie kultúrneho, hospodárskeho a politického vplyvu blízkej Budapešti a Ostrihomu na maďarské obyvateľstvo priľahlých slovenských oblastí.

Takýto cieľ nemožno dosiahnuť iba vyhláseniami. Vyžaduje si silné slovenské sídelné, hospodárske a kultúrne centrum na Dunaji, v strede Karpatskej kotliny – nové slovenské mesto pri Štúrove, doplnené veľkolepým národným monumentom na hore Burdov.

Najkonkrétnejším návrhom na posilnenie južnej hranice je vybudovanie nového veľkého alebo aspoň stredne veľkého mesta pri Štúrove. Takéto mesto by vykolíkovalo územie Slovenska na jeho južnej hranici. Jeho úlohou by bolo podporiť hospodársky a populačný rozvoj regiónu, posilniť slovenskú prítomnosť a vytvoriť protiváhu kultúrnemu a politickému vplyvu Budapešti a Ostrihomu.

Nemalo by ísť o obyčajné sídlisko. Nové mesto potrebuje významnú štátnu, správnu alebo kultúrnu funkciu, kvalitnú infraštruktúru a reprezentatívnu architektúru. Treba si uvedomiť, že v blízkosti sa nachádza Ostrihom, po staroslovensky Striegom, ktorý bol historickým kráľovským hlavným mestom Slovenska (neskôr aj Uhorska). Je potrebné tento priestor opäť ovládnuť v maximálnej možnej miere.

Na dominantnom mieste v pohorí Burdov navrhujem preto postaviť veľkolepý palác, parlament alebo národný pamätník, ktorý by symbolicky aj architektonicky konkuroval Ostrihomskej bazilike. Ak by takáto stavba stála približne miliardu eur a dokázala sa stať trvalým symbolom slovenskej štátnosti, historickej pamäti a národnej hrdosti, považoval by som to za zmysluplnú a lacnú investíciu na prinavrátenie národnej hrdosti.

Slovensko potrebuje stavby, ktoré budú hovoriť aj k budúcim generáciám. Monument na Burdove by vyjadroval historickú kontinuitu, sebavedomie a vôľu zostať trvalým politickým a kultúrnym domovom slovenského národa v srdci Karpatskej kotliny.

Najskôr musíme zabezpečiť pokračovanie života krajiny

Najväčšou slabinou Vízie Slovensko 2040 nie je to, že by všetky jej ciele boli nesprávne. Zdravie, vzdelanie, prosperita, dostupné bývanie, ochrana prírody a fungujúci štát sú správne ciele. Problémom je ich poradie a nedostatok konkrétnych nástrojov.

Moje priority sú jasné:

  1. demografická obnova a zvýšenie pôrodnosti,
  2. dostupné rodinné bývanie,
  3. jednoduchší štát a lacnejšia výstavba,
  4. hospodárstvo, ktorého výsledky zostávajú na Slovensku,
  5. presun hlavného mesta do Nitry,
  6. strategický rozvoj južného Slovenska vrátane nového mesta a monumentu na Burdove,
  7. funkčné školstvo, zdravotníctvo a bezpečnostné zložky,
  8. zadržiavanie vody a obnova krajiny,
  9. občianske slobody a pluralita,
  10. samostatnejšia zahraničná politika.

Vízia krajiny nemá odpovedať iba na otázku, ako sa bude žiť nám. Musí odpovedať predovšetkým na otázku, kto tu bude žiť po nás.

Ak nezabezpečíme pokračovanie novej generácie, všetky ostatné plány zostanú iba zoznamom želaní. Slovensko nepotrebuje ďalší všeobecný dokument. Potrebuje odvážnu víziu svojho demografického, hospodárskeho, územného a duchovného prežitia.

Vízia hovorí o riziku stagnácie a pomalšieho ekonomického dobiehania Európy. Podľa mňa však podceňuje rozsah hrozby. Ak bude pokračovať demografický úpadok, Slovensko nebude iba zaostávať – začne kolabovať.

Nedostatok mladých a kvalifikovaných ľudí zasiahne zdravotníctvo, školstvo, súdy, políciu, armádu, hospodárstvo aj verejnú správu. Nebude mať kto udržiavať infraštruktúru, financovať dôchodkový systém a zabezpečovať základné fungovanie štátu. Vojenský konflikt by mohol byť pre demograficky oslabenú krajinu existenčný, pretože krajina nebude schopná nahrádzať prirodzené straty, a už vôbec nie straty spôsobené vojnou. A na oslabený štát si už brúsia zuby iní.

Kolaps môže ďalej urýchliť emigrácia. Čím menej perspektívy, bezpečia a kultúrnej blízkosti budú mladí ľudia na Slovensku cítiť, tým viac ich odíde. Ich odchod následne ešte viac oslabí služby, ekonomiku a obranyschopnosť krajiny. Bez demografickej obnovy preto Slovensko nesmeruje k nižšej kvalite života, ale k strate schopnosti fungovať ako životaschopný štát, a tak Slováci môžu opäť prísť o svoju krátkotrvajúcu štátnosť, ktorú tak ťažko získali.

Čítanie vízie a reakcia bez prípravy.
Skrátená zosumarizovaná verzia

One thought on “Vízia Slovensko 2040 netriafa podstatu a obchádza existenčnú otázku: kto tu bude žiť po nás?”

  1. Plne sa stotožňujem s víziou Pradreva.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *