Môj kamarát Gejza má rád históriu. Najmä tú, v ktorej Maďari všetko pomenovali, Slovania sa všetko naučili a prípadné námietky vybavuje oddelenie urážok. Začali sme pri názvoch miest. Skončili sme pri otázke, či vôbec smiem mať predkov. Medzitým sa odohrala malá jazykovedná expedícia: od čierneho hradu cez ohyb Dunaja a sumerský oblok až po slaninu, ktorá za nič na svete nesmela byť slovanská.
Gejzu som si vybral, lebo bol špeciálny. Jeho facebookový komentár pod mapou Veľkého Uhorska žiaril medzi ostatnými sebavedomím človeka, ktorý bol pri zakladaní kráľovstva osobne a ešte z toho robil zápisnicu. Hneď som vedel, že som natrafil na pravého človeka. Tento mi povie všetko. Aj to, čo sa nikdy nestalo. Napísal som mu teda podrývačnú správu, ktorej nemohol odolať: „Mnoho maďarských miest má slovenský pôvod.“
Naša debata sa vracala celé mesiace. Medzi výmenami názorov boli aj pozdravy, poďakovania, odkazy na knihy a mapy. Dokonca som ho chcel počas návštevy Maďarska pozvať na čaj, no nepodarilo sa mi s ním spojiť. Môj vynikajúci kempingový varič ani dve kempingové stoličky som teda nevyužil. Nebolo to teda iba jednorazové prekrikovanie v správach. O to zaujímavejšie bolo sledovať, čo sa stalo vždy, keď prišla reč na slovanský pôvod niečoho maďarského.
Gejza je zmenené meno môjho diskutéra a v tomto článku zastupuje výhradne sám seba. Dobré vzťahy medzi Slovákmi a Maďarmi potrebujú vzájomný rešpekt vrátane rešpektu k dejinám toho druhého. Práve preto sa treba otvorene postaviť šovinizmu, ktorý susedom upiera vlastnú minulosť. V tejto debate budú napokon Gejzovi neraz oponovať aj samotní maďarskí jazykovedci.
Päťtisíc rokov pre nás, sto rokov pre vás
Debata s Gejzom sa začala studenou sprchou. Oznámil mi, že maďarčina má najmenej päťtisíc rokov. Pridal sedemtisícročné maďarské runové nálezy a ubezpečenie, že nápisy z hunskej doby možno ľahko čítať dnešnou maďarčinou. Slovenčine v ďalšej správe pridelil sotva sto rokov. Naši predkovia teda museli mať neobyčajne dlhé tiché domácnosti.
Huni, Avari a Maďari podľa neho tvorili historickú kontinuitu. Árpád preto do Karpatskej kotliny vlastne neprišiel. Vrátil sa. Keď prišli jeho predkovia, bol to návrat domov; keď sme tam boli my, bolo treba vysvetliť, kto nás pustil dnu.
Na otázku legitimity odpovedal: „Myslíš si, že páni Európy potrebovali niečo legitimizovať?“ Na chvíľu som si nebol istý, či debatujeme o dejinách, alebo mi práve prišla upomienka za nájom v Karpatskej kotline.
Csongrád: čierny hrad, alebo peň s tureckou výpomocou?
Začal som názvom Csongrád. Vysvetľoval som ho ako Černigrad, čierny hrad, a pripomenul som slovanské pomenovania typu Belgrad a Černigrad: biely hrad, čierny hrad. Gejza mal pripravenú inú stavebnicu.
Časť grad podľa neho patrí k maďarskému slovnému okruhu kör, kruh, a súvisí s garád, ohradeným miestom. Pre csong ponúkol dve možnosti: csonk, peň či pahýľ, alebo cser, ktoré podľa jeho tvrdenia znamená aj čierny. Ako podporu pridal turecké kara, čierny.
Moja verzia mala čierny hrad. Gejzova mala na výber peň, údajne čierne cser, kruh a tureckého pomocníka. Chýbali najmä doložené medzičlánky, ktoré by vysvetlili, ako sa z tejto zostavy stal práve Csongrád. Výsledok však už bol pripravený: slovanské to byť nemôže.
Visegrád: Gejza zatápa horný hrad
Pri Visegráde som uviedol vyše + grad/hrad, teda vyššie položený hrad. Pridal som porovnania: pražský Vyšehrad, Vyšehrad pri Jasenove a Vyšehradné pri Nitrianskom Pravne.
Gejza rozdelil názov inak: Vise spojil s maďarským víz, voda, a grád opäť s garád, ohradeným miestom. Z horného hradu sa nám tak začalo stávať vodné oplotenie.
Pri príprave článku som tieto dva prípady overil. Maďarskí jazykovedci István Hoffmann a Valéria Tóth uvádzajú Csongrád zo slovanského *Čьrnъgradъ a Visegrád z *Vyšegradъ. V tej istej odbornej štúdii vysvetľujú aj Balaton zo slovanského *Blatьnъ, s významom súvisiacim s blatom. Hviezdička označuje rekonštruovanú podobu. mnytud.arts.unideb.hu
Takže slovanský pôvod týchto názvov nemusím proti Gejzovi obhajovať iba ja. Robia to aj maďarskí odborníci. Zrejme sa k nim ešte nedostal Gejzov obežník, že nijaké slovanské názvy v Maďarsku nesmú existovať.
Sto sedemdesiat slov v kruhu
Gejzova metóda si zaslúži vlastný odsek. Tvrdil, že okolo slovného koreňa kör existuje približne 170 významovo súvisiacich slov. Príbuzné spoluhlásky možno zamieňať, pretože sa tvoria na rovnakom mieste. V písme rovás sa navyše podľa neho samohlásky nemuseli vždy zapisovať, takže rozhodujúci význam nesú spoluhlásky.
Z toho vyvodil dve možnosti: buď maďarčina preberá iba cudzie slová, ktoré zapadnú do jej systému, alebo ide o pôvodné maďarské slová, ktoré preberali ostatní. Slovanské grad podľa neho nemôže byť pôvodné, pretože Slovania vraj príslušnú rodinu okolo kör nemajú.
Odpovedal som: kruh, okrúhly. Gejza následne pripustil, že krug je „staré spoločné dedičstvo“, no ďalej trval na tom, že grad nemôže byť slovanské. Pri slovanskom príklade teda spoločné dedičstvo; pri maďarskom výhradné vlastníctvo. Jazyková rodina mala zvláštne dedičské konanie.
Pridal aj údajné keltské paralely a spolužitie predkov Keltov a Maďarov. V zachovanom texte však nie je presný keltský doklad, datovanie ani postup hláskového vývoja, ktorý by umožnil tvrdenie skontrolovať.
A potom do kruhu vstúpil maďarský etymologický slovník. Garád uvádza spolu s gárgya ako výpožičky zo srbochorvátčiny, pri časti podôb aj s rumunským sprostredkovaním. Slovo, ktorým chcel Gejza dokazovať, že Slovania prevzali názvy od Maďarov, má teda podľa maďarského slovníka samo slovanský pôvod. Kruh sa uzavrel. Len trochu inam, než zamýšľal. uesz.nytud.hu
Piliš: plešina, alebo vnútornosti?
Pilis, po slovensky Plešivec, som spájal s plešou, plešivým či holým vrchom, čo trochu súvisí aj so slovom plató, náhorná plošina (súvisí s naším slovom plece). V skutočnosti hlbšie v tom je však ukrytá biela farba s koreňom bel, viď aj napríklad angl. slovo bliss (žiara a svetlo). Plešina svieti na hlave človeka.
Pilisske vrchy v Maďarsku (kúsok severne od Budapešti) sú geologicky takmer identické s našimi „plešivými“ horami. Sú tvorené masívnym druhohorným dachsteinským vápencom a dolomitom. [1, 2, 3]
Vďaka tomu v nich nájdeme presne tie isté útvary:
- Biele skalné steny: Známe vápencové útesy ako Kémény-szikla (Komínová skala) svietia do krajiny ako snehobiele pásy.
- Krasové jaskyne: Vápenec je rozpustný vodou, preto je Pilis prevŕtaný stovkami jaskýň (napr. obrovský systém Ariadne).
- Skalné brány a ihly: Známa vápencová skalná brána Vaskapu (Železná brána) je ikonou celého pohoria.
Gejza ponúkol maďarské bél a význam „vnútorný“. To už nie je drobný rozdiel v preklade: jeden sa pozerá na povrch kopca, druhý mu robí vyšetrenie vnútorných orgánov.
Aj tu sa dá siahnuť po maďarskom etymologickom slovníku. Slovo pilis odvodzuje zo slovanského základu súvisiaceho s plešou a pri miestnych názvoch Pilis a Peleske výslovne počíta so slovanským pomenovaním. V tomto prípade teda plešina nie je môj vlastenecký účes. uesz.nytud.hu
Pilismarót som rozoberal ako „Plešivé Moravce“: Pilis podľa plešiny, Marót v spojení s Moravcami (slovanské -ov-, -av- maďarčina pravidelne prebrala ako -ó-, a slovanské -c- ako -t-, preto maď. Német zo slovenského Nemec). Porovnával som Moravany, Zlaté Moravce, Hontianske Moravce, slovinské Moravče a mená Marót či Nagymaros. Pri Menu-marótovi som rovnakým spôsobom uvažoval o časti „Moravec“ (Mar-ó-t = Mor-av-ec), pričom prvú časť Menu- som ponechal s otáznikom.
Gejza v texte odpovedal výkladom Piliša cez bél; osobitnú etymológiu Marót neuviedol.
Ostrihom: od strážneho miesta k bohyni a dunajskému ohybu
Pri Esztergome, teda Ostrihome, ponúkol Gejza úplne konkrétny výklad. Eszter spojil s Iszterom, starým pomenovaním Dunaja. Do toho pridal bohyňu Ištar a tvrdenie, že jej latinské meno je donn, ktoré spojil s podobami Donnau, Danube. Druhú časť, gom, odvodzoval od gümő alebo gömb, ktorým v tejto argumentácii prisúdil význam zakrivenia. Uzavrel to: „Význam Esztergomu je teda približne: ohyb Dunaja.“
Moja odpoveď vychádzala z iného postupu: Striegom → Striegov → Striehov, súvis so striehnutím, strážou a strážnym miestom. Zmenu g → h som porovnával so slovanským hláskovým vývojom a počiatočné E- s maďarským prispôsobením skupiny str-, aby sa slovo lepšie vyslovovalo v maďarčine (viď španielske E-slovaquia oproti Slovakia). Navrhoval som aj zánik nosovosti a prechod zakončenia koncovky -om na -ov.
Poslal som mu porovnania Strzegom, Strzegowo, Strzegomiany, Strzegowa, Strahov, Strážovice, Strážov a Dolná Strehová. Pripomenul som latinské prídavné meno Strigoniensis a položil otázku: „Tak prečo to potom nenazývate Esztergümő, ale Esztergom?“
Čitateľ tak môže porovnať oba postupy. Ja som hľadal príbuzné pomenovania strážnych miest a pravidlá hláskových zmien. Gejza spájal rieku, bohyňu a podobne znejúce slová označujúce oblý tvar. Ani zoznam podobností, ani božská asistencia však nenahrádzajú doložený vývoj názvu. Dunaj sa síce ohýba, ale etymológia by sa nemala ohnúť podľa toho, kto práve píše.
Mapa, na ktorej názvy odmietali spolupracovať
Keď som Gejzu vyzval, nech vyberie mesto, v okolí ktorého ukážem slovanské názvy, zvolil Esztergom, teda Ostrihom. Tu som ho zbombardoval slovenskými názvami obcí.
| Názov | Môj výklad v rozhovore |
|---|---|
| Balaton | Blatno, blato: jazero pomenované podľa blatistého prostredia a bielej farby. Balt-ické more je vlastne biele more. Balt v baltských jazykoch znamená biely. Blato skutočne, keď uschne, je biele, svetlosivé. |
| Debrecen / Debrecín podobe aj Feldebr/Debrov | Vyložil som ho ako mesto v doline. Debra/Dobra nesúvisí so slovom dobrý, ale priehlbina, dolina. Debr (častejšie v tvare debra alebo debř) znamená dolinu. Presnejšie ide o hlbokú, úzku, lesom zarastenú dolinu, roklinu alebo úžľabinu, ktorú často vymlela voda. V angl. sa vraj tento koreň pretavil do slova deep (hlboký). V slovanských jazykoch dal základ slovám, ktoré označujú hlboké miesta obklopené svahmi. [1] Obec Debrov sa rozkladá v mieste, kde sa svahy pohoria Mátra začínajú znižovať a prechádzajú do zvlnenej pahorkatiny splývajúcej s Veľkou dunajskou kotlinou. Rieka Tarna tu za tisícročia vymlela jasne definované koryto a údolie. [2, 3] Čo sa týka Debrecína, za ním na sever a východ sa nachádzajú malé pahorky, zvlnená krajina, Debrecín je presne na mieste, kde začína údolie, rovina. Ďalšia silná jazyková teória hovorí, že slovo Debrecín nepochádza z významu „dolina“, ale zo starého slovanského výrazu pre dubový porast / dubinu (staroslovanské dubreva / dąbrowa). Potom by toto miesto patrilo nejakému Dúbravcovi. Táto teória geograficky sedí dokonale, pretože severne od Debrecína sa rozprestiera slávny starobylý lesný masív Nagyerdő (Veľký les), ktorý bol historicky plný mohutných dubov. [4] |
| Szolnok | Spájal som ho so Soľníkom, soľným skladom či soľným mestom. |
| Dunabogdány | V časti Bogdány som videl meno Bogdan / Bohdan: bog, boh, a dan, daný. |
| Tahitótfalu | Upozornil som na význam „slovenská dedina“ v časti tótfalu: tót + falu. Nešlo o rozbor časti Tahi-. |
| Kesztölc / Kestúc | Spájal som ho s Kostolcom, teda s kostolom. |
| Gerence | Pýtal som sa na význam mena potoka, on nevedel; ide o potok Granicu. |
Rovnako treba odlíšiť tabuľku argumentov od zoznamu overených pôvodov. Napríklad mestská publikácia Szolnoku odvodzuje názov od župana Zounoka. Môj výklad je logickejší, lebo ďalej pri ústí Tisy do Dunaja je obec Slankamen. Tade sa kamenná soľ prevážala z Bulharska k Tise a potom proti prúdu Tisy k Soľníku a ďalej na sever k rieke Slanej.
Poslal som mu aj oveľa dlhší zoznam. Aby nezostal iba dojem, že sme na seba kričali „slovanské“ a „maďarské“, uvádzam konkrétne návrhy. Nasledujúca tabuľka zachytáva moje vtedajšie výklady. Pri zložených názvoch často vysvetľujem iba vyznačenú časť.
| Názov z rozhovoru | Môj navrhovaný výklad |
|---|---|
| Miskolc | Mieškovec / Meškovec: spájal som ho s osobným menom Mieško / Meško, viď napríklad poľský kráľ Mieško, a privlastňovacím zakončením -ovec. Názov Miskolc nemôže byť maďarský, lebo obsahuje písmeno -c-, ktoré maďarčina 9. st. nepoznala. |
| Székesfehérvár | Pripomenul som pomenovanie Belgrad, biely hrad. |
| Pápateszér | Tesári: pomenovanie remeselníkov. |
| Magyarpolyány | Pláň: rovinné či otvorené miesto. |
| Boronka | Borinka: borovicový porast. |
| Libiczkozma – Libicz | Ľubic: osobné meno spájané s ľúbosťou a láskou. |
| Gerézdpuszta – Gerézd | Gorazd: slovanské osobné meno. + Pustatina |
| Döbrököz | Dobrogost: ponúkol som „dobrého hosťa“ aj alternatívne spojenie s posvätným hájom, teda gvozdom. |
| Kunpeszér – Peszér | Psiari: chovatelia alebo opatrovatelia psov. |
| Domoszló | Domoslavce: meno Domoslav, v mojom rozbore dom + sláva. |
| Egerszalók – Szalók | Slavk: navrhnuté osobné meno spájané so Slovanom. |
| Tibolddaróc – Daróc | Dravci: chovatelia či opatrovatelia dravcov. Opäť maď. -ó- je slov. -av-. |
| Tiszalúc – Lúc | Ľutci / Ľutiči: porovnanie so slovanským kmeňovým menom. |
| Mezőzombor – Zombor | Zubor: porovnanie so zvieraťom a so zánikom nosovosti. |
| Krasznokvajda | Krásnik + vojvoda: krásny a vojenský vodca. |
| Nyírbogdány – Bogdány | Bogdan / Bohdan: Bohom daný. |
| Penészlek | Pliesnik: miesto spájané s plesňou. |
| Szakoly | Sokol. |
| Konyár | Koniari: chovatelia či opatrovatelia koní. |
| Perbál | Prebor: navrhnuté slovanské osobné meno. Maďarčina občas preberá slovenské -r- ako -l-. |
| Vönöck | Viničky: vinohrad. |
| Veszprém | Bezpriem/Brezpriem: takto som v rozhovore zapísal navrhované staré osobné meno. Prof. Ján Stanislav uvádza aj dochovaný zápis Brezpriem s písmenom -r- za b zodpovedajúci liptovskému nárečiu. |
| Keszthely | Kostel: spojenie s kostolom. |
| Tihany | Tichoň: tiché miesto; pripomenul som kláštor nad Balatonom. |
| Tapolca | Toplica: teplý prameň. |
| Bázakerettye – Kerettye | Korytie: údolie či koryto. |
| Varászló | Vratislav: osobné meno. |
| Beleg | Bielech: súvis s bielou farbou. |
| Zebegény | Zbygniev / Zbigniew: v chate som rozkladal zby- cez udretie a -gniev cez hnev; porovnával som Zbyňov a Zbigniewice. Ale možno môžu byť aj Zbegy, teda trestanci. |
| Poroszló | Preslav, porovnávaný s bulharským Preslavom a slávou, alebo alternatívne Prístav. Posledné maď. -ó je za slov. -av. |
| Bükk | Bukové hory: porovnanie názvu so slovom buk. |
| Zagyva | Sádzava: rieka v dnešnom Maďarsku pri slovenských hraniciach. Viď česká rieka Sázava. |
| Sajó | Slaná: porovnanie maďarského a slovenského názvu rieky. |
| Zemplén | Zemplín: spojenie so zemou a zemným opevnením. Zemné hradisko. |
| Pešť | Uviedol som ju ako príklad bulharskoslovanskej jazykovej vrstvy. Názov má údajne znamenať pec. |
Gejza ku každému z týchto názvov nepredložil vlastnú etymológiu. Na zoznam reagoval smiechom a všeobecným odmietnutím. Jeho odpoveď znela: „Toto je také úbohé, že to ani nestojí za vyvracanie. Nauč sa po maďarsky.“ Pre čitateľa je rozdiel medzi vyvrátením konkrétneho názvu a odmietnutím celej tabuľky podstatný. Smiech je síce rýchlejší než slovník, ale má horší poznámkový aparát.
Hlásky: pravidlá potrebujú aj rodný list
Moja širšia argumentácia vychádzala z toho, že pri preberaní názvov sa výslovnosť prispôsobuje prijímajúcemu jazyku. Uvádzal som tieto konkrétne postupy, ktoré sa v maďarčine aplikujú celkom pravidelne:
- c → t: tak som vysvetľoval spojenie Moravec → Marót a namietal proti pôvodne maďarskému Vacovu.
- -ov / -av → -ó: v maďarských zakončeniach som hľadal slovanské privlastňovacie prípony.
- Vložené samohlásky: počiatočné E- v Esztergome som spájal s výslovnosťou slovanského str-.
- Jery a dĺžka samohlások: použil som vlastné schematické zápisy Bl7t7n7 → Balaton a g7rad7 → garád, kde číslica 7 zastupovala jer, lebo sa naň trochu podobá.
- Samohlásková harmónia: maďarčina má zvláštne jazykové pravidlo. Maďarské slová majú v slovách buď iba predné samohlásky, alebo iba zadné samohlásky. Ak teda maďarčina prevzala slovenské slovo s mixovanými samohláskami prednými a zadnými, musela zmeniť nevyhovujúce samohlásky na jednotný typ. Aj podľa toho sa dá spätne vydedukovať možný slovenský tvar.
Logicky z toho vyplýva, že napríklad všetky maďarské miestne názvy z obdobia 9. storočia s c musia byť slovanské. Názvy s koncovkou -ó sú s vysokou pravdepodobnosťou slovanské, lebo ide o naše privlastňovacie koncovky ako v názve Preš-ov, Koteš-ová.
Pri Miskolci sa spor vrátil k hláske c. Ja som tvrdil, že pri príchode Maďarov v ich jazyku nebola, a vysvetľoval som názov cez Mieška a Mieškovec. Gejza odpovedal: „Písmeno c je prítomné už v hunskej abecede.“ Namiesto datovaných zápisov názvu sme tak opäť dostali Hunov. Samotný odkaz na znak v údajnej abecede však ešte nepreukazuje, aký zvuk označoval a v ktorom jazyku.
Pri Balatone som navyše rozlišoval svoje schematické Bl7t7n od B7lat7n: tvrdil som, že z južnoslovanskej podoby by vzniklo maďarské Baláton, kým krátke samohlásky v Balaton svedčia pre slovenské prostredie. Toto je záver aj prof. Jána Stanislava v jeho diele Slovenský juh v stredoveku.
Slanina, ktorá nesmela byť slaná
Jedného dňa som Gejzovi poslal vetu: „Kovács úr a borona, a kasza és a gereblye mellé vett egy kolbászt, egy zsák káposztát és sok szalonnaszeletet.“ Teda približne: pán Kovács si k bráne, kose a hrabliam kúpil klobásu, vrece kapusty a veľa plátkov slaniny. Keď nahradím pomaďarčené slová slovenskými, dostaneme: Kováč úr a brána, a kosa és a grable mellé vett egy klobása, egy zsák kapusta és sok slaninaszeletet.
Veta bola po maďarsky, ale slovenskému uchu z nej vyskakovali kováč, brána, kosa, hrable, klobása, kapusta a slanina. O to absurdnejšie pôsobí Gejzovo popieranie slovenského a slovanského dedičstva. Pomaďarčovanie pohlcovalo slovenské slová aj názvy a zo slovenskej krajiny sa postupne stávala maďarská; v jeho podaní sa napokon musí vymazať aj pôvod toho, čo maďarčina prevzala. Slová môžu zostať. Ich pôvodní nositelia majú z dejín zmiznúť.
Gejza sa spýtal, čo je to za čudný text, a priniesol vysvetlenie, ktoré pripísal Gemini: szalonna vraj môže pochádzať zo szál, vlákno, alebo szár, stonka, pretože mäso má vláknitú štruktúru.
Moja odpoveď bola podstatne bližšie k špajze: slanina – slaný – soľ. Pri príprave článku to potvrdzuje aj maďarský etymologický slovník: szalonna je výpožička zo slovanského prostredia, možno južnoslovanského, s pôvodným významovým základom „solený“. Neurčuje tým automaticky práve slovenčinu ako jediný zdroj, ale Gejzovu obranu cez vlákna nepodporuje. Új magyar etimológiai szótár
Gejza odpovedal, že som úzkoprsý a všetko je pre mňa slovenské. Hunsko-skýtske obyvateľstvo predsa podľa neho nemuselo chodiť po slová do bieloruských močiarov. Slanina sa ocitla v nepríjemnej situácii: buď bude maďarská od praveku, alebo sa bude musieť vysťahovať do močiara.
Koláč z kruhu a oblok dovezený zo Sumeru
Pri koláči / kalács Gejza opäť vytiahol kör. Koláč je okrúhly, preto podľa neho patrí k pôvodným maďarským slovám z tejto rodiny. Pridal görbe, krivý či zakrivený.
Lenže maďarský slovník označuje kalács za slovanskú výpožičku a spája ho so slovanským kolo. Okrúhlosť teda bola relevantná. Gejza si len k hotovému koláču prisvojil aj pekáreň. Új magyar etimológiai szótár
Ešte väčší výlet absolvoval oblok / ablak. Gejza poslal maďarský text, podľa ktorého je slovo sumerského pôvodu: ab → ab-lil / ab-lik → ablak. Pripojený výklad tvrdil, že aj ház, fal, tető, kapu, teda dom, stena, strecha a brána, sú dedičstvom sumerského či akkadského prostredia. Slovanské vysvetlenie vraj už bolo prekonané. Pridal príkaz: „Prelož si to!“
Tak som sa na ten oblok pozrel. Súčasný maďarský etymologický slovník pri ablak uvádza slovanskú výpožičku, porovnáva aj slovenské oblok a počíta s možným prevzatím z jazyka panónskych Slovanov. Gejzov text vyhlásil vysvetlenie za prekonané; slovník sa o svojom prekonaní zjavne ešte nedozvedel. Új magyar etimológiai szótár
Keď Gejza vyhlásil, že sumerčina je príbuzná maďarčine, odpovedal som rozlíšením medzi podobnou stavbou jazykov a dokázanou jazykovou príbuznosťou. Samotné pripájanie prípon ani zoznam podobných slabík nedokazujú spoločný pôvod. On odkázal na rozsiahlu literatúru a autorku Kláru Friedrichovú. Ja som sa pýtal na pôvod konkrétneho slova. Medzitým nám z dedinského obloka vznikla medzinárodná expedícia do Mezopotámie.
Huba a holub: čo dokáže uchovať stará výpožička
Moju metódu som mu vysvetľoval na dvojiciach gomba – huba a galamb – holub. Upozorňoval som na staršie g oproti slovenskému h a na stopu nosovej samohlásky, ktorú maďarská podoba zachováva spoluhláskou m. Pri holubovi som najprv napísal golomb; Gejza ma opravil na galamb. Ja som následne poukázal na prispôsobenie samohlások.
Tu nejde iba o moje prirovnanie. Maďarský slovník uvádza gomba aj galamb ako slovanské výpožičky a stopu nosovosti využíva aj pri úvahách o čase prevzatia. Pri gomba uvádza aj možnosť neskoršieho prevzatia z bulharského typu slovanského nárečia. Doložený slovanský pôvod teda nemožno automaticky zúžiť na jedinú dnešnú národnosť. Új magyar etimológiai szótár
Maďarčinu som v zaslanom texte prirovnával k fosílii niektorých starších slovanských tvarov. Vhodná je práve táto obmedzená predstava: prevzaté slovo môže uchovať znak, ktorý sa v príbuznej dnešnej podobe zmenil. Neznamená to, že celá maďarčina zostala tisíc rokov nezmenená.
Guláš: môj hrniec je plný hovädziny
Pri gulyás som tvrdil, že súvisí so slovenským guľa vo význame čriedy. Gejza odpovedal, že ide o maďarské gulya s príponou, ktorú zapísal ako -ás a vysvetlil slovami „taký“. Moja reakcia bola: „Aký?“
Pri overení však vychádza podstatný bod v jeho prospech: gulyás sa vysvetľuje cez pomenovanie pastiera dobytka a jeho jedla. Pôvod samotného gulya slovník označuje za neistý a slovenské guľa/gula vo význame čriedy uvádza ako prevzatie z maďarčiny. Nie je to však pravda. Podľa Šimona Ondruša[1] má toto slovo presnejšie takýto pôvod: Maďarský názov jedla gulyás vznikol v 19. storočí skrátením výrazu gulyás hús, ktorý koncom 18. storočia znamenal hovädzie mäso. Prídavné meno gulyás (hovädzí) z tohto výrazu vzniklo z podstatného mena gulya, ktoré vo význame črieda dobytka, dobytok v 16. storočí prešlo z východoslovenského slova guľa do maďarčiny. Vo východnej slovenčine (Abov, Spiš) guľa dodnes znamená aj čriedu dobytka. Slovenské (a slovanské) slovo guľa je praslovanského pôvodu a má spoločný pôvod so slovenským (a slovanským) slovom hlava. Podľa Š. Ondruša je tvrdenie v známom maďarskom etymologickom slovníku z roku 1967,[2] že slovo gulya má kaukazský pôvod, nesprávne.
Čo všetko bolo v našom slovnom košíku
Poslal som mu aj nasledujúce dvojice.
| Slovenská podoba v mojom zozname | Maďarská podoba v mojom zozname |
|---|---|
| koláč | kalács |
| lekvár | lekvár |
| slanina | szalonna (salonna) |
| šunka | sonka (šonka) |
| žemľa | zsemle (žemle) |
| kanva | kanna |
| ocot | ecet |
| obrus | abrosz |
| olej | olaj |
| soľ | só |
| tácňa | tálca |
| vidlička | villa (skoro ako vidla) |
| uhorka | uborka |
| klobása | kolbász |
| rak | rák |
| ustrice | osztriga |
| huba, gamba (kedysi goMba) | gomba |
| hlavátka | galóca |
| pstruh (kedysi pstroNg) | pisztráng |
| úhor (kedysi oNgr) | angolna |
| holub (kedysi goloMb) | galamb |
| kačica | kacsa |
| kapún | kappan |
| sluka (kedysi sloNka) | salonka |
| guľáš (zo slovenského guľa, črieda) | gulyás |
| roštenka | rostélyos |
| kapusta | káposzta |
| cvikľa | cékla |
| repa | répa |
| špargľa | spárga |
| čerešne | cseresznye |
| egreš | egres |
| maliny | málna |
| mirabelky (slivky) | mirabel (szliva) |
| burčiak | burcsák |
| borovička | borovicska |
| pálenka | pálinka (maď. nár. špiritus) |
| slivovica | szlivapálinka |
| oblok | ablak |
| stĺp | oszlop |
| ulica | utca |
| peniaze | pénz |
| tabak, doháň | dohány |
| kabát | kabát |
| klobúk | kalap |
| sukňa | szoknya |
| podlaha | padló |
| kľúč | kulcs |
| galoše | kalocsni |
| papuče | papucs |
| skala | sikla |
| tancovať | táncolni |
| kováč | kovács |
| mäsiar | mészáros |
| tkáč | takács |
| mlynár | molnár |
| chlm (kopec obtekaný riekou) | halma |
V zozname som porovnával aj Ladislav – László a Blatno – Balaton. Pri remeselníkoch som uvádzal aj kovács, mészáros, takács, molnár oproti kováčovi, mäsiarovi, tkáčovi a mlynárovi.
Pridal som dokonca slovnú hračku „Aj to?“ – ajtó, dvere. V mojej vymyslenej scénke odnáša zlodej z domu všetko, čo unesie. Keď sa načiahne aj po dverách, domáca sa ho po slovensky spýta: „Aj to?“ A zlodej si do svojho súkromného maďarského slovníka zapíše: ajtó – dvere. Taká je pointa vtipu. Keby podobnosť zvukov stačila na vedecký dôkaz, naše dvere by už mali diplom.
Vacov, Ladislav a kráľ, ktorý dostal tri jazykové občianstva
Pri Váci / Vacove som navrhol súvis s menom Václav. Gejza odpovedal, že mesto bolo pomenované podľa pustovníka Váca, o ktorom rozpráva Obrázková kronika. Tu máme dve konkrétne vysvetlenia: môj návrh odvodenia osobného mena a jeho kronikárske podanie. Samotný príbeh o pustovníkovi ešte nerieši pôvod pustovníkovho mena.
Potom prišiel Ladislaus, Ladislav. Najprv vyhlásil, že Václav a Ladislav sú „najväčšia hlúposť“, a tvrdil, že Ladislaus pochádza z dvoch gréckych slov, ktoré zapísal ako laos, dacio. Potom poslal výklad z legendy „sláva daná Bohom ľudu“: grécke laos, ľud, dosis, dar či dávanie, a latinské laus, chvála alebo sláva. Ide o rozbor prostredníctvom gréčtiny a latinčiny, nie o maďarské korene, hoci mal v našej debate poslúžiť proti slovanskému vysvetleniu. Gejzov problém bol, že slová zle prepísal. Opravil som ho, že jeho laus je v skutočnosti s+laus=slaus (Ladislaus), teda slav, čo skutočne znamená chvála alebo sláva.
Ja som okrem toho vysvetľoval László ako pomaďarčený tvar Ladislava a maďarské zakončenie -ó som spájal so slovenským -av. Gejzov výklad pôsobí ako učená náboženská hra s menom.
Napokon som otvoril Vajka, meno spájané s prvým uhorským kráľom Štefanom. Gejza odpovedal, že Vajk bolo pôvodné pohanské meno a Štefan kráľovské.
Gejza odpovedal umelou inteligenciou:
Turkický pôvod: Podľa najuznávanejšieho názoru pochádza zo slova Bajik („čestný človek“, „spoľahlivý“) alebo zo slova baj („bohatý“, „hojný“, „bohatý pán“), ku ktorému sa pridala zdrobňovacia prípona. Maďarský pôvod: Môže byť aj zdrobneninou maďarského slova vaj [maslo].
Moja hypotéza znela: Štefan → v gréčtine znamená ovenčený → veniec → Venčeslav / Václav → Vajko ako zdrobnelina → Vajk ako maďarské prevzatie. Meno Vajko by teda znamenalo to isté, čo aj Štefan, ovenčený, len v česko-slovenskom zdrobnenom tvare, akým mu mohli hovoriť ako dieťaťu, keď vyrastal v Nitre. Nápadná je aj podoba so slovenským slovom vojak.
Štefan skutočne súvisí s gréckym pomenovaním venca, ale Václav sa oficiálne vykladá ako viac-slav (rus. Viačeslav), nie jednoducho cez veniec.
Gejzova vlastná odpoveď na moju hypotézu však bola oveľa úspornejšia: „Si úbohý!“
Slovan, otrok a dedičný zasadací poriadok
Gejza spájal Slav / Slovan s latinským sclavus, otrok, a podobne odvodzoval otrocký pôvod Srbska cez Serbia / Servia. Do rovnakej skupiny slov s významom sluha zaradil aj sclaveni a serbus. Slovania podľa neho pôvodne ani neboli národom: mali to byť oslobodení rímski a germánski otroci bez spoločného jazyka, ktorým neskôr vznikla reč čiastočne z gréčtiny a čiastočne zo starej maďarčiny.
Oponoval som slovami slovo, sláva, sláviť, slávny, pripomenul som aj sloviť vo význame hovoriť a mená s -slav, ktoré majú omnoho honosnejší význam než otrok. Podľa bežného etymologického výkladu sa stredoveké označenie otroka vyvinulo z označenia Slovanov v súvislosti s ich zotročovaním. Nedokazuje to opačnú predstavu, že Slovania vznikli ako národ z otrokov.
Pripomenul som mu aj stravu, názov pohrebnej hostiny uvádzaný pri Atilovom pohrebe, a medos, medové víno, ktorý som porovnával s naším med. Mojím argumentom bola možná slovanská jazyková stopa v hunskom prostredí, nie dôkaz, že každý Hun hovoril po slovensky. Spýtal som sa Gejzu, aké maďarské slová sa zachovali z Atilovho pohrebu. Gejza odpovedal svojou univerzálnou pečiatkou: aj keby tam Slovania boli, boli to otroci.
Moju snahu ukázať mu, že maďarčina prevzala podstatnú časť slov zo slovančiny, potom odbil šovinistickým prirovnaním: Je to, ako keby potomok čierneho afrického otroka vysvetľoval bielemu Američanovi, že pôvod angličtiny je africký. To už nebol jazykový argument. Bol to rasový obraz určený na poníženie partnera.
Magyar, Uhor a Morava: ďalšie konkrétne odbočky
Počas našej plodnej debaty som jasne rozlišoval Maďarov a Uhrov. Namietal som proti tomu, aby sa všetko uhorské automaticky považovalo za etnicky maďarské. V debate som zároveň spájal pomenovanie Uhorska s Hunmi a hovoril o premenovaní Slovenskej krajiny, Sclavonie, na Uhorsko.
Gejza vysvetľoval Magyar ako meno kmeňa, ktoré prijal širší zväz po krvnej prísahe. Dodal, že niektorí ho spájajú s hunským kráľom Muagerisom, a odvolával sa na kroniky o pôvode Álmoša a Árpáda od Atilu. Čitateľ tak vidí jeho postup: podobnosť mena, dynastické podanie a následne predstava etnickej kontinuity. Každý z tých krokov by však potreboval vlastné overenie.
Preto som sa pýtal, kedy kroniky vznikli a v akom jazyku boli napísané. Napríklad Obrázková kronika pochádza z roku 1358. Je cenným prameňom, ale rozprávanie o Atilovi zapísané o mnoho storočí neskôr nemožno bez ďalšieho brať ako očité svedectvo o hunskom jazyku či rodokmeni. Starý rukopis ešte nie je rodný list všetkých jeho hrdinov. oszk.hu
Pri udalostiach roku 892 som sa pýtal na správu, ktorú som čítal v sanktgallenskej kronike: Arnulf a otvorenie cesty Maďarom proti Moravanom. Chcel som vedieť, kde podľa Gejzu vtedy boli a čo mohlo znamenať ich „uvoľnenie“. Odpovedal, že nešlo o príchod do Karpatskej kotliny, ale o odchod z Etelközu. Spýtal som sa, či to z hľadiska presunu nie je tá istá vec. Gejza vysvetlil, že už tu predtým boli ako Huni a Avari. Rozhovor sa tak od konkrétnej správy opäť vrátil k Atilovmu dedičstvu.
Pribudli Skýti, ktorých pomenovanie Gejza spájal so sagitta, vo svojej správe preloženým ako lukostrelec. Tvrdil, že Skýti boli starším pomenovaním Hunov a Maďarov. Ja som namietal, že kronikárske názvy sa môžu prenášať medzi rôznymi spoločenstvami a samotné pomenovanie nedokazuje totožný jazyk. Pripomenul som označovanie Maďarov ako Turkov.
Slovanské stopy existujú, ale až po Gejzovom schválení
Gejza napísal, že v Maďarsku žiadne slovanské miestne názvy nie sú. Súčasne však sám uvádzal mená pripomínajúce slovanské obyvateľstvo:
- Ráckeve a Rácalmás: rác vysvetlil ako Srb.
- Horvátzsidány: príklad spájal s prisťahovaním južných Slovanov; horvát označuje Chorváta.
- Tótkomlós: tót sám preložil ako Slovák a názov spojil s neskorším presídľovaním.
Tu treba rozlišovať: maďarský názov označujúci Srbov či Slovákov nemusí byť slovanským slovom. Spor bol o to, že Gejza pripúšťal slovanskú prítomnosť v schválených neskorších obdobiach, ale staršie slovanské etymológie vylučoval vopred. Historické označenie tót navyše nemožno vo všetkých obdobiach mechanicky prekladať rovnako.
Vytiahol aj dvojice Pozsony – Bratislava, Párkány – Štúrovo, Ógyalla – Hurbanovo. Poukazoval nimi na novodobé slovenské pomenovania. Pripustil som, že niektoré názvy sú moderné. Lenže to ešte nevysvetľuje pôvod Balatonu, Visegrádu ani Csongrádu. Na taký účinok by premenovací dekrét potreboval stroj času.
Pri Štúrove som pripomenul aj podoby Keket / Kokot a v debate spojil premenovanie s ich dnešným vulgárnym vyznením. Gejza namiesto pôvodu názvu zdôrazňoval dnešné národnostné zloženie mesta. Počet dnešných obyvateľov určitej národnosti však nie je etymologický slovník.
Jeho širší historický obraz bol podobne úhľadný. Maďari vraj bojovali proti Mongolom a Osmanom, južní Slovania a Valasi prechádzali na druhú stranu, severní Slovania sa usádzali na miestach vyhubených Maďarov a spory vraj vznikli až vtedy, keď nás proti nim poštvali Habsburgovci. Napokon pridal tvrdenie, že z 4,5 milióna Slovákov majú najmenej dva milióny maďarské korene. Napísal: „To je fakt.“ Výpočet ani prameň k tomuto číslu nepredložil. Sčítanie obyvateľstva sa tentoraz uskutočnilo priamo v jeho presvedčení.
Keď sa minú argumenty, nastúpi povahový posudok
Gejzov repertoár mal niekoľko opakujúcich sa polôh. Nadradenosť: „Páni Európy.“ Poučovanie: „Vráťme sa k tomu, keď budeš múdrejší.“ Osobný útok: „Si úbohý!“ Kolektívne ponižovanie: „Úbohí bastardi.“ A napokon recenzné konanie: „Odkiaľ berieš všetky tieto sračky?“
V neskorších správach už prišlo aj: „Si chorý, daj sa liečiť!“ Slovenský a ukrajinský národ označil za „najväčší klam“. Slovákov vysvetľoval ako zmes usadených Čechov, Poliakov a južných Slovanov utekajúcich pred Turkami. Vyhlásil, že v 9. storočí sme nevedeli ani písať, a napokon posunul našu neexistenciu až do 19. storočia.
Lenže písomnú kultúru staroslovenského prostredia nemožno vyškrtnúť výsmešným smajlíkom. Hlaholika, Konštantínove preklady a používanie slovanského písma na tzv. Veľkej Morave sú predmetom odbornej literatúry. Otázka podoby stredovekých identít je zložitejšia než dnešná národnostná nálepka, ale tvrdenie, že tamojší Slovania v 9. storočí vôbec nemali písomnú kultúru, tým nezachránime. sav.sk
Tu už nešlo o spor, či je v názve dlhé á. Oponentovi sa najprv odoberie história, potom jazyk, potom národ a nakoniec duševné zdravie. Takto sa dá vyhrať každá debata — pokiaľ si človek smie sám určiť, že druhá strana nikdy neexistovala.
Na Gejzovom prístupe bolo pozoruhodné nie to, že mal ku každému slovu pripravený dôkaz. Pozoruhodné bolo, že mal ku každému slovu pripravený výsledok. Ak pripomínalo slovanské, bola to náhoda, prevzatie z maďarčiny alebo náš falzifikát. Ak pripomínalo maďarské, bola to tisícročná kontinuita. Ak sa ozval oponent, bol hlúpy.
Takto vyzeral šovinistický filter jedného konkrétneho diskutéra. Jeho najväčším problémom napokon nebola moja slovenčina. Bola ním skutočnosť, že ani maďarské odborné pramene sa vždy nesprávajú dostatočne vlastenecky podľa jeho predstáv.
Posledný argument: zablokovať
„Si úbohý!“
Napokon to Gejza nevydržal s nervami a zablokoval ma.
Čierny hrad sa nepremenoval. Visegrád sa nezatopil. Pilišu nenarástli vlasy a slanina sa neprestala soliť. Len jednému človeku prestali chodiť nepríjemné otázky, ktoré mu rozvracali jeho veľkomaďarský mokrý sen.
Môj kamarát Gejza mal na začiatku päťtisíc rokov dejín. Na konci mu stačilo jedno tlačidlo.
Tak som prišiel o svojho maďarského priateľa, ktorého som chcel dokonca pozvať na čaj. Musím sa priznať, že mi tým zlomil srdce!
Kempingový varič som však nevyhodil. So slušnými maďarskými susedmi si máme stále čo povedať — aj bez toho, aby sa niekto musel vzdať svojich predkov.