Sclabonia (Σκλαβηνία)… Dávno zabudnutá. Sclabonia je názov Slovenska po latinsky (grécky).

Našou snahou je priniesť ju späť. Postaviť ju z jej popola. Zem našich predkov. Zem našich potomkov. Skutočné Slovensko! Alternatívne Slovensko! Lepšie Slovensko! Pre každého, kto sa cíti byť Slovenom.

Aby v Karpatskej kotline znova víril slovenský duch!

Táto stránka pôvodne vznikla pre pani Blaženu Ovsenú a jej potrebu zdieľať svoj pohľad na slovenskú históriu. V prípade zaujímavých článkov iných autorov je možné zvážiť aj publikovanie na sclabonii – treba sa však ozvať. Je ale na prevádzkovateľovi portálu, či sa rozhodne nejaký článok uverejniť, alebo nie. Technické otázky smerujte na Admina, pretože p. Ovsená je technický antitalent.

Táto stránka je o láske k Slovensku a slovenstvu. Táto stránka nie je namierená proti žiadnemu národu, ani etniku, ani menšine. Akékoľvek prejavy nenávisti k iným národom, etnikám, alebo menšinám, alebo ich ponižovanie nebude na tejto stránke tolerované!

Dejiny

Omyly. Neustále si uvedomujeme fakt, že súčasná interpretácia slovenskej histórie nezodpovedá v mnohých ohľadoch pravde. Ako to? Jednoducho.

Na úvod príklad. Naši historici kladú príchod Slovanov na naše územie do 6. storočia a jazyk našich predkov nazývajú staroslovienčinou.

Hneď niekoľko chýb v jednej vete. V skutočnosti Sloveni prišli na naše územie dávno pred 6. storočím a rozprávali po slovenskyslovenčinou, alebo keď už chceme zvýrazniť, že išlo o jazyk odlišný od dnešného, tak staroslovenčinou.

Ako to, že došlo k toľkým chybám? Jednoducho. Slovanovstarolovienčinu vymysleli českí historici, od ktorých sme vďaka pragocentrizmu tieto novotvary prebrali.  6. storočie vymysleli zase nemeckí historici. Slovákmi sa nazývame až od štrnásteho storočia vplyvom biblickej češtiny — tak, ako sa v češtine Moravan zmenil na Moraváka, Poľan na Poliaka, Pražan na Pražáka alebo Brňan na Brňáka, tak sa aj Sloven/Slovan zmenil na Slováka. A my sme to prebrali.

Prečo došlo k tomuto omylu zo strany zahraničných historikov? Jednoducho. Ich snahou bolo potlačiť význam Slovenov a ich potomkov „Slovákov“ k svojmu prospechu, čiže v náš neprospech. Kedysi sa totiž v Európe udiala jedna obrovská genocída na slovenskom národe a my, preživší Slováci, sme dodnes dôkazom toho hrozného zločinu, ktorý sa okolité národy snažia pokrútenými dejinami zakamuflovať.

Prečo sme toľko chýb sami prebrali ako takí ťuťkovia? Jednoducho. Históriu píšu víťazi a my sme boli v pozícii porazených. Našu históriu písali naši ľudia bez odvahy a hrdosti, alebo bez schopností, ktorí si písaním skutočnej histórie nechceli rozhnevať svojich chlebodarcov, alebo chlebodarcov ich chlebodarcov. A nemusíme ani písať v minulom čase. Deje sa to ešte aj dnes. Profesionálni historici, ktorí vyštudovali za štátne peniaze, získali svoje tituly ako odmenu za memorovanie minulých neprávd. Preto nemôžme očakávať, že z ich strany zaveje svieži vietor a znegujú to, čo ich stálo toľko úsilia.

Históriu ale píšu víťazi. Po dlhej dobe máme vlastný štát, sme vížazmi, a je iba na nás, ako si históriu napíšeme. Keď nami platení historici nekonajú dostatočne v našom záujme, chytáme sa iniciatívy my, občania,  pretože naša história, hoci je nepoznaná, zväčša vymazaná, prekrútená a zatlačená, je v skutočnosti úžasná, je veľkolepá a máme byť na čo hrdí. Nikto ju za nás nepovie. Je iba na nás, aby sme ju vyslovili tak, ako ju vyslovili inde.

Otázky na zamyslenie:

  1. Prečo Slovensko, Slovinsko, Slavónia, Sclavonia a Sclabonia?
  2. Ako skončila Veľká Morava?
  3. Bola Veľká Morava v skutočnosti Veľkou Moravou, alebo Slovenskou Zemou?
  4. Ako vzniklo Uhorsko?
  5. Milovali, či nenávideli Sloveni Sv. Štefana?

Definície. Aby sme sa vedeli vyjadrovať bez omylov, musíme predefinovať chybné názvy správnymi.

  • Slovania – všeobecný názov pre všetky slovanské národy, to jest Slováci, Poliaci, Česi, Rusi, Srbi, Bulhari, atď.
  • Sloveni – my, chybne nazývaní aj Slováci; taktiež naši predkovia v najširšom zmysle slova chybne nazývaní aj Slovieni

Kultúra

Kultúra. Je známe, že miešanie génov v Európe a vo svete je také obrovské, že dnes už nemožno hovoriť o nejakej čistej rase.  Preto hovoriť o génoch ako o spojive národa nemá asi zmysel. Malo to zmysel v rodovom a kmeňovom zriadení, no súčasným spojivom národa je spoločná kultúra a jazyk. Skutočné a zdravé vlastenectvo sa teda opiera najmä o lásku ku kultúre a jazyku. Preto sa pokusíme prezentovať na tejto stránke našu kultúru a ukázať sebe aj druhým, že na Slovensku môžme byť hrdí nielen na „bohom“ vytvorené divy -veľhory a malebné vodopády, ale aj na diela vytvorené nami, slovenskými ľuďmi.

Jazyk. Náš jazyk sa anglikanizuje a mizne a my si ani neuvedomujeme, ako strašne. Predháňame sa v tom, kto vie zamiešať viac anglických slovíčok do slovenčiny. Angličtina je dnes proste cool! Chceme sa ukázať, predviesť, že už aj my vieme povedať „cool“, „to je in“, „četovať na fejsbuku“, „happy birthday“ alebo „naloudovať databázu a sa konektnúť na server a prebútovať ho“. Prečo nepovieme „výborne“, „dnes to letí“, „písať si v tvárovom zozname“, „živijó“, alebo „naplniť tabuľky a sa pripojiť na hlavný počítač a ho pretopánkovať:)“? Deje sa niečo, čo nevieme zastaviť. Valí sa to ako lavína a my to len nemo sledujeme. Pohlcuje nás to, oplieskava hore-dole, a my sme vôbec radi, že zatiaľ prežívame. Preto sa budeme zaoberať myšlienkou, ako tento proces zvrátiť, prípadne ako zjednotiť slovanské jazyky a či to vôbec má zmysel.

Vízia

Vízia. Žijeme, ale prečo? Víziu, ktorú sme mali v „zlom“ minulom režime, to jest budovať komunizmus, sme zavrhli, hoci sama o sebe bola tou najvznešenejšou zo všetkých existujúcich vízií v histórii sveta. Nám to ale nestačilo a tak teraz žijeme v hyenizme. K životu nám treba viac než len práca od svitu do mrku. Čo od neho chceme? Čo chceme od slovenského života? Čo chceme od Slovenska? Kde ho chceme mať o 50, alebo 500 rokov? Čo by si želali Rastislav so Svätoplukom v dnešnej dobe? Čo si želáme my? Vyslovme to!