Recenzia na knihu Soľ pre naddunajských Slovanov

Nedávno sa mi dostala do rúk kniha Soľ pre naddunajských Slovanov od autora Milana Poliaka. Dovoľte mi ju v krátkosti zrecenzovať.

Táto brožúra vo formáte A4 pojednáva o tzv. Veľkej Morave z energetického hľadiska, teda z hľadiska pokrytia energetických potrieb potrebných na jej chod, v tomto prípade soli. Takýto pohľad som doteraz nikde nevidela a musím povedať, že bol naozaj obohacujúci.

Mnohí bádatelia skúmajú tzv. Veľkú Moravu z rôznych hľadísk, napríklad podľa zápisov z dávnych kroník, podľa dobového názvoslovia, podľa geografického členenia, podľa veľkosti a počtu hradísk, podľa dialekov, podľa archeologických vykopávok a niektorí aj podľa želaného výsledku (napr. mať hlavné mesto tzv. Veľkej Moravy v dnešnom moravskom Velehrade). Avšak ešte nikde som doteraz nevidela štúdiu, v ktorej by sa bádateľ zaoberal ekonomickým chodom tzv. Veľkej Moravy, jej zásobovaním rôznymi komoditami. Milan Poliak v tejto štúdii podáva svoj pohľad na zásobovanie tzv. Veľkej Moravy tou najdôležitejšou komoditou – soľou. V knihe vysvetľuje dôležitosť soli pre život človeka, pre silu svalov, pre schopnosť bojovníkov bojovať, uvádza, ako dlho dokáže človek vydržať bez soli a ako sa taký nedostatok soli prejavuje na jeho zdraví. Človek vraj na svoj chod potrebuje prijať aspoň 2 kg soli ročne. Autor vypočítava, koľko ton soli potrebovala tzv. Veľká Morava ročne. Musím tu opakovane vysvetliť, prečo stále píšem o Veľkej Morave ako o „takzvanej“. Dôvod je ten, že takto sa Svätoplukova ríša nikdy nenazývala, nazvali ju tak podľa svojej bujnej fantázie a z neznalosti iba oficiálni československí historici rovnako, ako si Ján Steinhubel vo svojej hlave vymyslel názov Nitrianske kniežatstvo.

Pri čítaní knihy sa mi zdalo, že ak by autor do nej zakomponoval aj zápletku o milostnom vzťahu, čítala by som krátky román z obdobia tzv. Veľkej Moravy. Pri čítaní knihy som sa dozvedela o tom, ako sa podľa autora Poliaka soľ dovážala na tzv. Veľkú Moravu z viacerých zdrojov. Soľné zdroje/mestá/rieky mali názov odvodený podľa soli, teda sú to názvy začínajúce sa na Soľn-, Salz-, ale aj na keltský koreň Hall-, čo má tiež znamenať soľ. Autor opísal obchodné cesty, prekladištia, vypočítal objemy soli potrebné na chod štátu a opísal aj, čo to znamenalo pre štát, keď nastalo embargo na dovoz. Na základe obchodných trás odvodil hypotetickú lokalizáciu centrálnych skladísk, teda centier tzv. Veľkej Moravy (Devín, Nitra) ako aj arcibiskupského sídla Metoda v Skalici (v tomto sa nezhodujeme). Pri čítaní knihy človek nadobudne pocit, že tzv. Veľká Morava sa nachádzala iba severne od Dunaja a že dejiny tzv. Veľkej Moravy sa odohrávali iba od Devína po Bíňu. S týmto sa ja nestotožňujem, nakoľko mám za to, že Morava siahala ďaleko na západ a taktiež aj na juh za Dunaj. Nestotožňujem sa tiež s autorovým kladením Svätoplukovho „kráľovstva“ do oblasti Moravského poľa, kde malo Svätoplukove „kráľovstvo“ pôsobiť ako nárazníkové pásmo medzi Rastislavom a Bavormi. Takáto predstava je v rozpore s historickými zápismi z augusta 869 o bojoch Sasov, Frankov a Korutáncov proti Lužickým Srbom, Rastislavovi, respektívne Svätoplukovi. Korutánci s Bavormi boli poslaní proti Svätoplukovmu kráľovstvu, avšak, ak by Svätopluk sídlil na Moravskom poli, bol by sa stretol s Frankmi prv, ako by títo Frankovia prišli na Rastislavovu Moravu, preto nebolo treba na Svätopluka osobitne posielať Korutáncov a Bavorov. Výnimkou by bolo, keby sa Frankovia vyrútili na Rastislava cez severné Čechy, avšak Rastislav bol lokalizovaný na juhu Moravy, na Devíne, preto nie je dôvod, aby nešli na Rastislava cez Moravské pole, keď to tade mali kratšie a bezpečnejšie. Preto Svätopluk musel sídliť buď na sever, východ alebo juh od Rastislava, teda nie na trase Frankov na Moravu. Autor správne prehlasuje, že sídlo Svätopluka v časoch, keď ešte vládol Rastislav, je dodnes nevyriešenou záhadou.

Podľa autora boli najbližšie soľné zdroje v dnešnom rakúskom Soľnohrade a Pasove, teda v centrách biskupstiev, ktorým bol obchod so soľou aj zverený. Opäť som sa s autorom nezhodla v jeho názore, že Rastislavova Morava nemohla byť zásobovaná soľnohradskou soľou, lebo Morava patrila do cirkevnej provincie pasovskej a teda bola povinná odoberať pasovskú soľ. Podľa autora mal byť Pribina, ktorý sídlil v Nitre, ktorá patrila zase do cirkevnej provincie soľnohradskej, zásobovaný soľnohradskou soľou, nie pasovskou, čo sa malo po námietkach pasovského biskupa o obchodnom rozdelení sféry vplyvu v regióne neskôr zmeniť na čisto pasovskú soľ. Pasovské biskupstvo, hoci len biskupstvo, si tak malo voči soľnohradskému arcibiskupstvu, teda de facto voči svojmu nadriadenému, presadiť svoje nároky na severný breh Dunaja. Biskupstvá si vraj prv boli rozdelili obchodné územie tak, že Pasov zásoboval územia na severnom brehu Dunaja, a Soľnohrad územia na južnom brehu Dunaja, čo Soľnohrad porušil pokrstením Pribinovej Nitry a nárokovaním si na jeho územie aj obchodne. Neviem si predstaviť, že by sa dalo dodržiavať takéto obchodné právo, lebo soľnohradská soľ sa poľahky mohla pašovať na Moravu napríklad zo Striegomu (Ostrihomu), odkiaľ to je na druhú stranu Dunaja len kúsok. Neviem si predstaviť, ako by niekto mohol takémuto pašovaniu, či predaju cez sprostredkovateľa zabrániť, keď podľa mňa Morava siahala aj na juh za Dunaj a podľa mňa práve Striegom mal patriť Morave. Autor prichádza s originálnym(!) názorom, že Pribina mohol byť Mojmírovcami odstavený z Nitry práve z dôvodu konkurencie v obchode so soľou, keďže mal vraj disponovať soľou so Soľnohradu, čím „kazil“ ceny. Mojmírovci mali odstránením Pribinu získať monopolné postavenie na predaj pasovskej soli na celom území naddunajských Slovanov. Môj názor je v tomto smere trochu odlišný. Myslím si, že Pribina bol odstránený z iného dôvodu, avšak o tomto dôvode sa budem vyjadrovať niekedy inokedy na inej platforme. V každom prípade je nápad autora Poliaka vskutku hodný zamyslenia.

Autor Poliak opisuje dobýjanie zdrojov soli v Karpatskej kotline už od dôb výbojov Rimanov do Zálesia (Transilvánie) v snahe dostať sa nielen k baniam plným zlata, ale aj soli (v dnešnej rumunskej Turde). Ďalej opisuje, ako barbari, de facto Gepidi/Slovania, v snahe získať životodarnú soľ, opakovane útočili na Rimanov v Zálesí. Potom opisuje, ako Avari po svojom príchode do Karpatskej kotliny okamžite prevzali moc nad obchodom so soľou a to ovládnutím soľných baní v Zálesí, čím si fakticky ekonomicky mali podmaniť všetky slovanské kmene na okolí – lebo ten, kto neposlúchal ich vôľu, bol nimi odtrihnutý od dodávok životne dôležitej soli. Dokonca podľa neho mali zvyšky Avarov po takmer totálnom vyhubení Karolom Veľkým „zo zotrvačnosti“ dostať možnosť naďalej ovládať obchod so soľou vo svojom širšom okolí, nakoľko Avari mali byť usídlení južne od Dunaja (v okolí Šopronu), na pomedzí Moravy a Bavorov, kde sa križovali aj soľné obchodné cesty. Autor kladie aj zánik tzv. Veľkej Moravy do spojitosti s nedostatkom soli, nakoľko, ako vieme, Bavori uvalili ochodné embargo na dodávky soli na Moravu. Neskôr Maďari ovládli bane v Turde a to mal byť koniec zásobovania Moravy soľou z východného smeru. V tejto súvislosti autor vyjadruje hypotézu, že aj rozprávka Soľ nad zlato nie je obyčajným výmyslom, ale má byť dávnou pamäťou práve na toto kritické obdobie našich predkov, keď v kráľovstve trpeli akútnym nedostatkom soli.

Určite odporúčam si knihu prečítať. Po dlhej dobe je tu historická štúdia, ktorá úplne neulieta na spôsob cvengrošovín alebo hromníkovín. Autorovi by som do budúcna odporučila, aby vylepšil obálku, mapy a knihu zviazal do pevnej väzby.

Knihu si vraj môžete objednať na adrese, cena je 20 eur + poštovné: