Nedávno som sa náhodou dostal k encyklopédii pod názvom Slovník rás a ľudí z roku 1911 (https://archive.org/details/dictionaryofrace00unitrich/page/22/mode/2up). Je to zaujímavé dielo, pojednávajúce o rôznych národoch z čias pred prvou svetovou vojnou. Zabŕdol som preto do state o Slovákoch a hľa, čo som sa dozvedel.
Slováci boli kedysi a sú aj dnes najchudobnejším národom Európy, a to kvôli horám, v ktorých žijú. Ich nezrealizovateľný sen o Slovenskej zemi (Slovaklande) sa však zázrakom podarilo zrealizovať. Viacej v mojom preklade:
Slováci
SLOVÁCI (uhorskými Maďarmi nazývaní Totok, to znamená „Slovania“) . Najvýchodnejší oddiel národov česky-hovoriacej rasy; „rasa“ okupujúca prakticky celé severné Uhorsko okrem rusínskeho územia na severovýchode; tiež husto osídlení na juhovýchodnej Morave. Malá populácia, ale značného záujmu z pohľadu Ameriky, pretože v miere prisťahovalectva predbehli akúkoľvek inú rasu alebo ľudí, pokiaľ to nie sú Hebrejci. „Slovakland“ („Slovenská zem“) je politický sen a pravdepodobne nerealizovateľný. Nemá žiadne zreteľné hranice ako Čechy či Morava. Ohľadom fyzického typu (výzoru) tiež nemožno medzi Slovákmi a Moravanmi nakresliť deliacu čiaru. Dokonca aj ohľadom jazyka sa často tvrdí, že Slováci hovoria len nárečím češtiny. Iba v ich spoločenskom a politickom postavení sa výrazne odlišujú od svojich bratov Čechov na západe. Riadne povedané, sotva sú vyhranenou „rasou“, dokonca ani v tom zmysle, ako Nemci a Holanďania z Holandska sú rozdielne rasy. Sú to len tí Moravania, ktorých si podmanilo Uhorsko, hovorí Colquhoun.
Mnohé z toho, čo bolo povedané v článku Česi a Moravania (českí), platí aj tu a netreba to zdĺhavo opakovať. Ako tam už bolo naznačené, východní Česi, vrátane Slovákov, patria medzi najširokohlavejších zo všetkých národov Európy, ázijských Tatárov a Turkov nevynímajúc. Sú stredného vzrastu, niektorí skôr nízki; ale sú dobre stavaní a ako väčšina Slovanov sú vynikajúcimi poľnohospodármi. Vo svojej vlastnej krajine sa väčšina zaoberá poľnohospodárstvom a pastierstvom.
Na tému ich jazyka panuje veľký rozdiel v názoroch. Tu, ako to často býva, vedecké diskusie boli ovplyvnené náboženskými a politickými úvahami, pričom sa v niektorých častiach popieralo, že Slováci sú Bohemiani alebo dokonca Česi. Na druhej strane, protestantskí vodcovia a dokonca aj filológovia tvrdili, že slovenčina je iba stará čeština, a naliehali na používanie češtiny ako jediného spisovného jazyka. Dodnes vraj nebola Biblia preložená do žiadneho čisto slovenského nárečia. Spojenie slovenských protestantov, teda jednej štvrtiny obyvateľstva, s Moravskými a Českými bratmi je teda úzke. Na druhej strane, katolícki spisovatelia naliehali na literárny rozvoj rôznych nárečí, ktorými Slováci hovorili. Jedno je jasné, že slovenčina ako svojbytný spisovný jazyk a literatúra nemá 50 rokov. Dokonca dodnes, kde je obyvateľstvo jednotne slovenské, teda za západnou hranicou na Morave, sa Slováci v školách učia len bohémsky a všetci ľudia ju používajú pri čítaní a písaní.
V slovenských župách Uhorska sa Maďari pokúšali nahradiť tento slovanský jazyk, vzdialene príbuzný nášmu (americkej angličtine), jazykom ázijského alebo mongolského pôvodu, aglutinačným, typovo úplne odlišným s maďarčinou. Tu sa v troch štvrtinách základných škôl vyučuje maďarčina, v polovici z nich iba maďarčina. Len jedna osmina škôl „Slovenskej krajiny“ je vedená výlučne v slovenskom jazyku. Na 200 a viac vysokých školách je používanie slovenského jazyka, dokonca aj ako komunikačného prostriedku, ešte obmedzenejšie. Štyridsať percent obyvateľov severného Maďarska sa počíta k Maďarom, pretože používajú tento jazyk. Slováci hovoria, že sčítanie tak skresľuje ich skutočný počet.
Medzi ľuďmi, ktorí sú tak dlho a tak do značnej miery zbavení vlastného písaného jazyka, nie je len mimoriadna miera negramotnosti – 50 percent – ale aj veľké rozdiely v hovorených dialektoch. V nezvyčajnej miere sú tieto nárečia modifikované okolitými jazykmi tých najodlišnejších typov. Teda nachádzame na západe moravskú slovenčinu; na severe poľskú slovenčinu niekedy nazývanú Soták; a na východe rusínsku slovenčinu – všetky čisto slovanské. Ale na západe, na hraniciach Rakúska, nájde sa nemecko-slovenské, heterogénnejšie zloženie, a na juhu dokonca maďarsko-slovenské. Srbsko-slovenské nárečie sa len tak ľahko nevysvetlí. Šafárik, kompetentný jazykovedec, hoci ultrapatriotický, nachádza tri hlavné skupiny nárečí: (1) čistá slovenčina, (2) moravsko-slovenská a (3) poľská slovenčina. Medzi slovenské nárečia zaraďuje nielen trpácke (Trpák), krekašské (Krekaš) a záhorácke (Zahorak), ale aj hanácke (Hanak), valašské (Valach) a podhorské (Podhorak) z Moravy. (Pozri článok Česi a Moravania (českí) pre tieto nárečia a pre všeobecný pohľad samých Slovákov v ich jazykových vzťahoch.) Starší spisovateľ Serres dáva meno Charvátov „Slovákom z Moravy“ vrátane Valachov (Walach), ku ktorým zasa patria Chorobati (Chorobat) a Kopaničiari (Kopaniczar). Ako je vysvetlené v článku o Čechoch a Moravanoch, títo Valasi (Walach) sú z podľa Czörniga považovaní za Moravanov. Chorváti (Charvat) a Chorobati (Chorobat) podľa Serresa sú pravdepodobne fragmenty starých Chorvátov (Khrovat) alebo Karpatov (Carpath) — teda „horalov“ — od ktorých odvodzujú svoje meno moderní Chorváti (pozri Chorváti).
V civilizácii „Slovenská zem“ (Slovakland) leží, ako aj jazykovo, medzi východom a západom Európy — medzi germánskym (Teutonic) a slovanským (Slavic) svetom. Jeho kultúra je dosť primitívna. Menej vyspelá ako Čiech, ich ľudia majú podiel na niektorých solídnych vlastnostiach tej ctihodnej vetvy západných Slovanov. Tliež majú priemysel, ale sú zúfalo chudobní, čiastočne kvôli charakteru ich horského domova. V skutočnosti sú nazývaní najchudobnejšími obyvateľmi Európy.
Ich miera prisťahovalectva, 18 na 1000 slovenského obyvateľstva v roku 1907, prekonala dokonca aj Hebrejov a bola dvojnásobná oproti akejkoľvek inej rase alebo ľuďom okrem chorvátsko-slovinskej skupinu (13 na 1000) a juhotalianskej (12 na 1000) a trojnásobná ako u väčšiny slovanských národov, hoci posledne menované v súčasnosti patria medzi hlavných prispievateľov k pohybu obyvateľstva z Európy do Spojených štátov. Podobne ako u írskeho obyvateľstva je však počet Slovákov, ktorí ostali v starej krajine, malý. Nemôžu dlho pokračovať v emigrácii súčasným tempom. Celkovo je len menej ako 3000000 Slovákov, v (samotnom) Uhorsku len 2000000 podľa sčítania ľudu, ktorý je obvinený zo zaujatosti. Populácia je menšia ako írska alebo flámska, možno takmer polovica populácie Holandska. V Spojených štátoch je vraj už štvrtina Slovákov ako v Európe.
Slovenská emigrácia sa viac dotýka vlastnej krajiny ako Ameriky. Podobne ako v Taliansku sa niektoré dediny vyľudňujú; iní žijú prevažne z amerických peňazí. Miestami sa mzdy zvýšili o 100 percent. A napokon, uhorská vláda podniká kroky na reguláciu, ak nie reštrikcie, exodusu. Počas dvanástich rokov 1899-1910 bolo do Spojených štátov prijatých 377 527 Slovákov. Počas tohto obdobia boli ich hlavné destinácie nasledovné: Pensylvánia, 195032; New York, 48310; New Jersey, 35729; Ohio, 30785 a Illinois, 20351. Hoci sú Slováci malým národom, v celkovom objeme imigrantov sú až na ôsmom mieste v rebríčku. (Ďalšie podrobnosti, najmä štatistiku slovenskej populácie, nájdete v článku Česi a Moravania.)
