Tento článok je o tom, ako si Rovňanci vypílili skutočný poklad a obrali tým svojich mŕtvych o plody večného života a uvrhli ich do večného zatratenia.
Rozmýšľal som, ako nazvať tento článok. Mohol sa volať Ako si rovnianski „drotári“ behom jedného dňa svoje dejiny vypílili alebo Ako si Ťapákovci v Hlupákove zmrzačili cintorín alebo Ako bezduchý farár pestuje v rovnianskych „drotároch“ mŕtveho ducha alebo Škoda sviniam perly hádzať. Je jedno, ako by som ho nazval, nekonečnú nevidomosť slepca, ktorý schválil výrub starodávneho posvätného hája, by som slovami aj tak nedokázal obsiahnuť. Najhoršie na tom všetkom je to, že stromy vyrúbali len týždeň pred dátum, kedy mali rozkvitnúť a vyplodiť plody večného večného života. Tým dátumom, kedy mali stromy rozkvitnúť, je zimný slnovrat, čas posvätnej dlhej noci, čas Vianoc.
Čo sa vlastne stalo… V piatok 15.12.2023 som nečakane vyšiel z domu, pretože som pracovne musel zájsť na miestnu poštu vo Veľkom Rovnom. Všimol som si, že cesta je celá zablokovaná, pretože kdesi v diaľke nákladné auto s predlžovacou rukou vykonávalo výrez stromov. Do toho zvuky motorovej píly. Zamrazilo ma, pretože som hneď vedel, aké zverstvo sa tam pácha – niekto vypiľoval prastarý posvätný háj na miestnom cintoríne a ešte k tomu lipový, pričom práve lipa je posvätným stromom Slovenov.
Rýchlo som sa ponáhľal na cintorín. Cestou som stretol miestneho farára. Odmietol so mnou viesť vysvetľujúci rozhovor o prebiehajúcom výrube. Odkázal ma na obec a rýchlo sa porúčal preč ako vrah, ktorý sa potrebuje zbaviť dôkazov. Viem, prečo utekal – asi aj on vedel, že za ten výrub môže skončiť v pekle, kde by sa smažil na veky vekov, lebo nechať vyrúbať posvätný háj je ten najväčší duchovný zločin, aký na svete vôbec jestvuje.
Na cintoríne som konečne uvidel dielo skazy. Hnev sa vo mne miešal so zármutkom. Masívne kmene sa váľali po zemi, drevo v nich bolo absolútne čisté, zdravé. Hneď som zavetril závan možnej trestnej činnosti.
Spomenul som si, ako som pred piatili rokmi autom nadšene cestoval dlhých 1500 kilometrov na sever Švédska, aby som na vlastné oči mohol vidieť prastarý pohanský háj so zachovalými prastarými stromami a kopečnicami. Druhá spomienka bola na tohoročnú 900 km cestu do rumunského Maramurešu, aby som mohol obdivovať 500-ročné lipy v záhrade malého maľovaného kostolíka. Tam za tie stromy vyberali vstupné, u nás ich nejaký nevidomý slepec považoval iba za drevo na kúrenie a nechal ich bez milosti vypíliť. Vzhľadom na to, že tieto lipy boli perlou a ozdobou Veľkého Rovného, musel na tento čin dať povolenie len duchovný barbar.
Nedávno na cintoríne spadla lipa počas búrky a poškodila hroby. Škoda vraj bola 22000 eur. Podľa mňa je škoda značne zveličená. Podľa mňa bola škoda tak možno 300 eur. Následne, zrejme pod vplyvom davovej psychózy, nejaký nevidomý slepec nariadil vyrúbať všetky lipy v aleji na cintoríne pri ceste, čím mohla vzniknúť spoločenská škoda aj 500 000 eur, možno aj viacej. Najhoršie na tom všetkom je to, že z interakcie s miestnymi ľuďmi som vyzistil, že tí nešťastníci si ani neuvedujú, aká hrozná škoda bola vlastne spáchaná.
Priblížil som sa k drevorubačom, aby som sa zistil dôvod výrubu. „Nenatáčajte nás,“ to ich trápilo najviac. Podľa slov jedného znich jedna z líp poškodila hroby. Čakal asi, že sa z toho teraz zložím, že cúvnem, že ma ohúri svojím geniálnym argumentom. Moja reakcia ho však musela značne šokovať, keď som mu odpovedal, že tie lipy majú omnoho väčšiu cenu ako nejaké pomníky. Vtedy už o tom odmietol so mnou diskutovať. Myslím si, že ani nebol schopný ma vôbec pochopiť, veď ako môže mať drevo väčšiu cenu ako tie brúsené mramory??? A predsa má.
Áno, trápi ma, že žijem medzi Ťapákovcami. Už dnes viem, že budem musieť zmeniť miesto svojho bydliska, pretože s tým mám vnútorný problém. Dňa 15.12.2023 pre mňa obec Veľké Rovné zanikla. Jednoducho prestala jestvovať. Viacej ju nepoznám. Som v rozpakoch, že mám odtiaľ predkov, že mám drotársku krv. Som v rozpakoch, že som sa kedysi tešil, že som sa vrátil do rodiska svojich predkov. Do toho rodiska, kde dnes bujnie duchovná prízemnosť a barbarský primitivizmus na tej najhoršej úrovni a v nebývalej miere. Hrozná, vražedná agresivita je pevne zakorenená v mnohých miestnych ľuďoch, či už v mužoch alebo aj ženách. Zloba a agresivita je v obci akýmsi obecným koloritom. Nikde sa mi toľko ľudí nevyhrážalo zavraždením ako práve vo Veľkom Rovnom, a to len zo závisti, že mi Boh dal dary, ktoré nedal im – iný zmysel pre krásu, iný zmysel pre ducha a mnoho múdrosti.
Spomenul som si vtedy na veľkorovnianskeho rodáka Milana Ferka, ktorý v knihe Svetom moje, svetom opisoval veľkorovniansku primitívnosť. Opísal príbeh mladého emigruvšieho Rovňanca, ktorý sa vrátil z Ameriky do Veľkého Rovného, aby si tam našiel rovniansku mladuchu. Pekne ho rodinka s jednou dievčinou privítala, uhostila. Keď bol na odchode, požiadali ho, aby prišiel aj na druhý deň, že mu niečo dobré navaria. On sa rozhodol večer vrátiť a obzrieť si mladuchu spoza okna, ako sa správa, keď sa nepretvaruje. To, čo uvidel, sa mu natoľko zhnusilo, že sa radšej vrátil do Ameriky bez ženy. Čo to vlastne videl? Dievčina stála v lavóri a mater jej nahé telo potierala vajcami, aby dievčina z tých vajec potom uvarila praženicu pre mladíka, aby ho čarami získala pre seba. Tento rovniansky primitivizmus mi napadol, keď som videl tie zrezané stromy. Tento obraz bláznivých žien s vajcami a lavórom sa mi objavil pred očami. Len tentoraz nejaká bláznivá osoba nedržala v ruke vajcia, ale pero a obecnú pečať, ktorou povolila výrub. Ale pozor, čo to vlastne vravím?! Veď dávni Rovňanci neboli hlúpi! Veď to oni založili svätoháj pri vzniku cintorína pre neskoršie generácie! Nie, chyba je niekde inde!
Rozprávka o hlúpom Janovi mi tiež prišla na rozum. Hlúpeho Jana mamka vyhnala z pece, aby si šiel do sveta hľadať nevestu. Prešibaný kocúr mu však vždy zakrútil smerovník zlým smerom, takže zakaždým prišiel do nejakej hlúpej dediny, odkiaľ radšej hneď rýchlo zutekal. Ako napriklad vtedy, keď prišiel do dediny, kde v truhle ležala živá deva s džbánom na ruke, všetci dedinčania, oblečení v čiernych odevoch, plakali. Keď sa Jano opýtal, prečo devu pochovávajú zaživa, odpovedali mu, že čo má z takého života, keď nemôže vybrať ruku z džbánu, lepšie je ju zaživa pochovať. Jano vtedy chytil jej ruku a udrel ňou o truhlu a džbán rozbil. A vtedy všetci užasli a začali sa radovať a hneď chceli Jana za devu oženiť a svadbu strojiť. Jano však bral nohy na plecia, lebo vedel, že v tejto hlúpej dedine by len trpel. Alebo inokedy ho zase kocúr naviedol do inej hlúpej dediny, kde ho tiež uvítali a uhostili v jednom dome, kde mladá vydajachtivá deva žila. Stará mamka poslala dcéru do komôrky pre klobásky, no dievka sa nevracala. Tak matka za ňou zašla, no ani ona sa z komôrky nevrátila. Nakoniec šiel do komôrky aj tatko, no ani on sa z komôrky už nevrátil. Jano, sediac sám v izbe, hútal, čo sa stalo. Napokon sa aj on vybral do komôrky. A tam uvidel všetkých troch, ako plačú, revú a bedákajú. A on sa ich opýtal, prečo tak nariekajú, a oni mu ukázali rukou na sekeru zaťatú v stropnom tráme a hovoria, že ak by mali bábätko v kolíske a tá kolíska by bola umiestnená pod tou sekerou a sekera by spadla, tak by im to bábätko určite zabila. Nato Jano chytil sekeru, vytiahol ju z trámu a zaťal ju do pňa. A už aj utekal od hlupákov. Napokon prišiel do dediny, kde dedinčania ťahali kravu na zvonicu. Lano jej priviazali okolo krku, prevliekli ho tade, kde zvon býva, a ťahajúc lano, dvíhali bučiacu kravu na drevenú vežu na miesto zvona. Jano sa ich pýtal, čo to robia, či sa zbláznili. A oni mu hovoria, že iba plnia poslednú vôľu starého richtára, ktorý odkázal kravu na zvonicu. Jano im hovorí: „Ale to nie kravu máte dať na zvonicu, ale kravu máte predať a utŕžené peniaze dať na zvonicu!“ A už aj utekal preč z hlúpej dediny. Budem aj ja musieť utekať.
15.12.2023 sa Veľké Rovné premenovalo na Hlupákovo. Namiesto toho, aby zodpovední činitelia skrátili majestátnym lipám korunu, aby neboli také vysoké a netvorili takú obrovskú páku pri sile vetra, oni sa rozhodli ako tí dedinčania z Hlupákova pochovať nevestu za živa, teda vyrezať všetky lipy, aby bol od nich raz a navždy pokoj. Veď peniaze na ošetrenie nie sú, tak lipy vyrežeme úplne a bude svätý pokoj. Ako v tom Hlupákove. A tak si títo slabomyseľní ľudia odpílili najväčšiu cennosť, akú v dedine mali – raritný prastarý posvätný háj, akému široko ďaleko nebolo páru. 11 mohutných líp!!! Inde sú radi, keď majú jeden taký strom, aj ten priväzujú oceľovými lanami, len aby sa im nezlomil, lebo už bol zlomený x-krát, ako napríklad dub v Medveckom pri Plavých Vozokanoch na južnom Slovensku! Verím, že keby sa o tento dub starala Rímsko-katolícka cirkev, už by nestál, lebo jej duchovní upíri by z neho vysali duchovný život a taký bezduchý by ho hodili do ohňa. Našťastie v Medveckom si tento strom vážia a je dominantou miestnej križovatky.
Neviem, akú úlohu v tomto celom procese výrubu rovnianskych líp zohral nový starosta Veľkého Rovného, ale ja by som od človeka, ktorý sa viac venuje futbalu ako duchovnu, zázraky nečakal. Myslím si, že bývalý starosta by takéto šialenstvo nedopustil. On sa mi zdal príčetný, aj keď aj on mal svoje muchy.
Mám podozrenie, že v tomto celom prípade zohrala úlohu davová psychóza, tzv. „hurá systém“ skombinovaná s dedinskou tuposťou, lebo kde hlúpi hľadajú riešenie, najhlúpejší chce všetkých predčiť. Podľa mňa sa šilo horúcou ihlou, polievka sa nenechala vychladnúť, zabudlo sa na staré múdre „ráno múdrejšie večera“, a tak nevinné lipy zaplatili najvyššiu cenu za ľudskú sprostosť a možno aj kriminálnu chamtivosť – prišli o svoj život. Ešte horšie však je, že my sme prišli o ne. A naši nebohí predkovia, vrátane mojich prastarých rodičov, pochovaných na cintoríne, prišli o nádej na večný život a znovuzrodenie. Pýtam sa, čo je väčšia škoda – keby tie padajúce stromy niekoho zabili, alebo to, že teraz tie zrezané stromy žiadneho mŕtveho neoživia?
Snažil som sa zachrániť aspoň 4 kmene bez koruny, ktoré ostali. Lipa vraj má veľkú regeneračnú schopnosť, a preto sa tie kmene mohli ešte zachrániť. Robil som všetko preto, aby som našiel kompetentného človeka, ktorý by zastavil výrub týchto posledných štyroch kmeňov. 19.12.2023 som dokonca robil reportáž s TV Markízou, aby sa s vecou pohlo, ale reportáž nestihli spracovať do výrubu. Ráno 20.12.2023 som telefonoval s enviropolíciou, ktorá mi nemohla zabezpečiť dôkazy, lebo príslušný orgán je Okresný úrad v Bytči, odbor starostlivosti o životné prostredie. Preto som hneď nato ráno 20.12.2023 telefonoval s riaditeľkou Okresného úradu v Bytči, odboru starostlivosti o životné prostredie, avšak necítil som prílišnú ochotu niečo zvrátiť, ani zachrániť zostávajúce kmene, ktoré by sa mohli zrevitalizovať a obnoviť svoju korunu. Tak mi bolo ťažko pri srdci. Miešali sa vo mne pocity zúfalstva, beznádeje a nechutenstva z toho, ako hrozne funguje tento štát. Napokon sa celý príbeh skončil nešťastne, bez záujmu a lipy boli 21.12.2023 ráno všetky vyrezané až k zemi. Deň pred zimným slnovratom, takmer symbolické. Napokon som 21.12.2023 podal na polícii trestné oznámenie na riaditeľku Okresného úrady v Bytči pre podozrenie, že okamžite neriešila vec a kvôli jej nekonaniu došlo k enormným škodám.
Títo barbari nikdy nepochopia, akú cenu má posvätný háj. Nikdy nepochopia, že posvätný háj má najvyššiu duchovnú cenu na svete. Oni by pochopili, že taký svätoháj má cenu iba vtedy, keby sa našiel nejaký boháč, ktorý by zaň bez mihnutia oka zaplatil milióny dolárov. Vtedy by sa začali všetci prebúdzať a híkať, čo za drahocennosť to majú, ale nikdy v živote by ani tak nepochopili, že taký posvätný háj je veľmi cenný aj bez tých milónov. Posvätný háj predstavuje z duchovného hľadiska najvyššiu formu svätosti. Je to totiž živá forma svätosti.
Aký poklad si to vlastne „drotári“ vypílili?
Pri hodnotení celej situácie treba pamätať, že lipy nerástli kdesi pri ceste či pri lese. Ony rástli v chranenom priestore, v cintoríne, v posvätnom háji, išlo o pietne miesto, miesto zvýšenej ochrany, išlo o posvätné miesto. Lipy nemali okrasný charakter, ale plnili svoju duchovnú úlohu mŕtvym nebožtíkom, pochovaným na cintoríne. Tie lipy predstavovali stromy večného života, ktoré mali počas zimného slnovratu zakvitnúť a vyplodiť plody večného života, ktoré to plody by nebožtíkom dali nádej na večný život. Boli to lipy symbolizujúce rajskú záchradu, v ktorej rástli tieto posvätné stromy, ktoré dávali rôzne ovocia – jeden strom dával plody poznania dobra a zla, iný dával plody večného života, ktoré dnes poznáme v komercionalizovanej podobe čokoládových saloniek na vianočnom stromčeku. Vianoce s vianočným stromčekom… nie náhodou strojíme vianočný stromček okolo zimného slnovratu. Veď slovo „vianoce“ samé o sebe znamená „zimnoslnovratová noc“, lebo „viano-“ pochádza z nemeckého „Weihen“, čo je „svätá“, a „svätá“ znamená „dlhá“, „najdlšia“, v tomto prípade noc, a tá je len na zimný slnovrat. Takto si Rovňanci sami odpílili to najcennejšie, o čom učí kresťanská cirkev, čo ale jestvovalo dávno pred kresťanstvom, a to biblické stromy. Obrali tým svojich mŕtvych o nádej na plody večného života, na večný život, na znovuzrodenie. Pre pohanov sú to posvätné stromy. Vždy boli a vždy budú. Pohania by im nikdy neublížili, lebo pohania vedia, čo sú to za stromy a aké sú cenné. To len kresťanstvo si na zimný slnovrat, čas znovuzrodenia nového slnka, presunulo sviatok narodenia Ježiša Krista, aby prekrylo starý hviezdny sviatok, ktorý sa však prekryť nedá, lebo hviezdy sa nedajú zaprieť ani prekryť. Keď sa teda pýtame, aká veľká škoda vznikla výrubom posvätných líp, tak odpoveďou je – rovnaká ako pri vyrúbaní rajskej záhrady.
Symbol „zarodeného stromu večného života počas zimného slnovratu“ má pritom sama obec na svojom kostole – dvojkríž s dvomi nočnými nebeskými objektmi – Mesiacom a Venušou. Pozerám sa na ne v tejto obci denno-denne už 20 rokov – viem to, lebo tento symbol som si všimol hneď, keď som prišiel na obhliadku domu, a hneď sa mi zapáčil a ovplyvnil moje rozhodnutie usadiť sa v tejto drotárkej obci – dnes, žiaľ, zamorenej primitivizmom, duchovnou slepotou a ľudskou hlúposťou. Ten dvojkríž mi dal svojou predlohou či žiarou za tých vyše 20 rokov akoby poznanie o posvätných stromoch. Dal mi vedomého ducha. Stal som sa tým, ktorý rozumie duchovnu stromov. Vznikla z toho aj knižka, ktorá zožala taký veľký úspech, až sa napokon u nepriateľov Slovenska a slobodného slovenského ducha dostala na zoznam zakázanej literatúry. Napokon to, že ten dvojkríž je symbolom toho stromu večného života, vidno aj napríklad v erbe mesta Žiliny, kde je totožný výjav, kde však dvojkríž má aj korene, ktoré to korene jasne hovoria o tom, že dvojkríž je vlastne strom. Presne tieto stromy večného života si 15.12.2023 obec sama vypílila v počte 11 kusov a to ešte na žiadosť miestneho, podľa mňa duchovne nevidomého farára, ktorý mal byť v prvom rade strážcom a ochrancom posvätných stromov, lebo kňazi, druidi a žreci boli prvými a najväčšími ochrancami posvätných stromov. Slovo druid vlastne znamená drvo-vid, kde drvo v slovanských jazykoch znamená strom a vid je od slova vidieť cez múdrosť stromov, najmä skrze strom poznania dobra a zla. Tento nešťastný farár v prvom rade duchovne zlyhal – buď je duchovne nevidomý alebo vedome a úmyselne konal čisté nefalšované zlo, čo oba prípady sú natoľko vážnym duchovným prehreškom, že by sa mal okamžite vzdať svojho kňazského postavenia či by mu malo byť odňaté jeho nadriadenými, aby už nikdy viacej nemohol zo svojej kňazskej pozície škodiť posvätným stromom. Starí Rovňanci zasadili tie lipy pravdepodobne pri založení cintorína, aby tam boli na dlhé veky pre ďalšie generácie Rovňancov ako starobylý duchovný odkaz predkov. Novodobí Rovňaci si však túto „nepotrebnú starinu“ odviekli traktorom na pílu, aby s ňou zakúrili v peci. Hovorím tomu duchovná degenerácia. Asi taká, ako keď hlupák spáli v peci červotočom prežratý starý nábytok, ktorý by v zahraničnej aukcii vydražili ako starožitnosť za milióny dolárov. Pre hlupáka všetko odpad. Pre hlupáka všetko drevo na kúrenie.
Ľudia v minulosti poznali význam stromov na cintoríne, že to sú symboly posvätných stromov večného života, ktoré spravodlivým mŕtvym ľuďom plodia plody života na zimný slnovrat, kedy sa znovuzrodzuje slnko. Podobne pohania pochovávali popol mŕtvych do mohýl v posvätných hájoch. Preto treba zaviesť špeciálnu ochranu tzv. sakrálnych stromov. Tieto stromy nemožno posudzovať iba z prírodného hľadiska, ale aj z duchovného. Ich stratou vznikne nielen škoda na prírode, ale duchovná škoda.Tieto stromy pri sakrálnych objektoch sa nesadili iba vo Veľkom Rovnom, ale všade, v Slovinsku, v Rumunsku, a všade možne. To len dnes nechápeme význam stromov na cintoríne a vadia nám spadnuté konáre a lístie. Namiesto toho by mali byť ľudia potešení, že majú hroby svojich mŕtvych tak blízko k stromom večného života, že ovocie večného života padne rovno k ich nebožtíkom.
Kým poškodené hroby opravili ani nie za mesiac, poškodené lipy sa im vrátia v pôvodnej podobe naspäť najskôr za 250 rokov. Až tu môžete vidieť racionalitu, či skôr iracionalitu tvrdenia hlúpeho drevorubača, že lipy spôsobili škodu na hroboch. Drevorubač si neuvedomoval, že on s motorovou pílou spôsobil stonásobne väčšiu škodu ako lipa spôsobila bezcenným pomníkom. Ľudia nepochopili, že živý strom, ktorý padol na hroby a poškodil ich, bol vlastne božím znamením a požehnaním tých hrobov svätosťou posvätného stromu. Škoda, že som nevedel o tom výrube skôr, bol by som mu určite zamedzil všetkými možnými prostriedkami.
Je príznačné, že našim pohanským predkom vyrezávali svätoháje kresťanskí kňazi so svätým Cyrilom a Metodom na čele, a tak sa to deje pri vyrezávaní svätohájov do dnešných čias. V diele Život Konštantína Cyrila sa píše o tom, ako filozof [Cyril] vzal sekeru a tridsaťtri ráz zaťal [do posvätného duba] a kázal všetkým rúbať, vykoreniť ho a spáliť. Naša Preambula Ústavy sa odvoláva na cyrilo-metodské duchovné dedičstvo, teda môžme povedať, že výrub posvätných rovnianskych líp sa vykonal ústavným spôsobom v zmysle cyrilo-metodského duchvoného dedičstva. Pýtam sa, chceme sa v Preambule Ústavy odvolávať na takéto cyrilo-metodské duchovné dedičstvo? Ja som zásadne proti tomu.
Život Konštantína Cyrila, kap. XII.:
Bol však vo fulskom národe veľký dub, zrastený s čerešňou, pod ktorým sa konali obete. Nazývali ho menom Alexander a nedovolili, aby ženské pohlavie k nemu pristúpilo, ani k jeho obetám… [Cyril pohanom povedal:] „… Tak aj vy, čo sa klaniate stromu, úbohej veci, určenej na oheň, ako uniknete večnému ohňu?“ … A… [Cyril], rozkázal im zoťať strom a spáliť ho. I poklonil sa starešina, pristúpil k nemu a pobozkal evanjelium. Takisto i všetci ostatní. Nato prijali od Filozofa [Cyrila] biele sviece a za spevu šli k stromu. A Filozof [Cyril] vzal sekeru a tridsaťtri ráz zaťal a kázal všetkým rúbať, vykoreniť ho [posvätný dub] a spáliť. Hneď v tú noc Boh zoslal dážď. A s veľkou radosťou chválili Boha a Boh sám sa z toho veľmi radoval.
PREAMBULA ÚSTAVY SR:
My, národ slovenský,
pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov a na stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť,
v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva a historického odkazu Veľkej Moravy,
vychádzajúc z prirodzeného práva národov na sebaurčenie,
spoločne s príslušníkmi národnostných menšín a etnických skupín žijúcich na území Slovenskej republiky,
v záujme trvalej mierovej spolupráce s ostatnými demokratickými štátmi,
usilujúc sa o uplatňovanie demokratickej formy vlády, záruk slobodného života, rozvoja duchovnej kultúry a hospodárskej prosperity,
teda my, občania Slovenskej republiky,
uznášame sa
prostredníctvom svojich zástupcov
na tejto ústave…
Zmena zákona
Tento prípad nech je mementom mori pre každého Slováka, aby nespravil podobnú hlúposť. Dostávajú sa mi do uší správy, že kresťanské cirkvi takmer systematicky vyrezávajú posvätné háje. Vraj pri evanjelickom kostole v Žiline zrezali staré stromy, vraj vo Varíne zrezali staré stromy pri kostole, vraj v detvianskom regióne ešte pred vyše 20-timi rokmi mali vyrúbať staré lipy okolo kostola, lebo zacláňali vo výhľade na kostol. V Hrašovíku – boj o záchranu líp nebol márny, v roku 2019 sa tiahol spor o výrub storočných líp pri kostole v Jelšovciach, farnosť v Rajci žiadala v roku 2016 výrub starých líp pri kostole, v roku 2016 odstránili staré lipy v Seredi.
Zdá sa, že tu máme systémový problém, kedy predstavitelia duchovenstva, aj keď síce len slepého kresťanského, hoci by mali byť ochrancami duchovných hodnôt, medzi ktoré to duchovné hodnoty staré stromy ako súčasť národného dedičstva jednoznačne patria, nie sú ochrancami týchto hodnôt ani stromov, avšak javí sa mi, že sú tými najzákernejšími sabotérmi a škodcami. Veď kto iný má dohliadať na zachovanie duchovného dedičstva, ak nie práve duchovní, a čo si máme myslieť o ich úlohe v spoločnosti, ak sú to práve oni, kto vydáva žiadosti na nivočenie starobylých stromov? Ja to nazývam duchovnou sabotážou. A pozor, ja sa tu nebavím o výruboch starých stromov niekde v lese, hoci aj tie si zaslúžia veľkú ochranu, ja hovorím o vytínaní posvätných stromov pri cirkevných svätostánkoch, kde tieto stromy plnia okrem stromovej úlohy aj vyhradenú duchovnú úlohu. Je zásadný rozdiel zrezať strom v lese a strom pri cirkevnom chráme. A tu je naozaj na mieste otázka odluky cirkvi od štátu, lebo ja sa z etického dôvody odmietam zúčastňovať na financovaní tejto kresťanskej duchovnej sabotáži na slovenskom národe.
- Jednoznačne treba zmeniť zákon a vrátiť kompetencie o výruboch znova na okresné úrady, kde sú ľudia, ktorí na to majú vzdelanie. Na obciach sa čokoľvek upečie medzi beprizornými a nevzdelanými ľuďmi, čokoľvek sa zakryje, každá čiernota a podvod.
- Je potrebné na všetky cirkevné staré stromy zákonom uvaliť zákonnú ochranu.
- Je potrebné vytvoriť Centrálny register vyrezávaných stromov, aby ochranári prírody mohli vstupovať do správnych konaní v prípadoch obzvlášť významných stromov, nakoľko súčasná situácia je taká, že informáciu o výrube a o správnom konaní si každá obec vyvesí na svojej obecnej stránke, kde to nikto nemá šancu usledovať. Aj tomuto výrubu vo Veľkom Rovnom by sa určite zabránilo, keby sa do konania zapojil niekto duchovne vidomý.
- Jednoznačne treba oddeliť cirkev od štátu, aby sme nemuseli financovať duchovnú sabotáž niektorých cirkví.