Volám sa Blažena Ovsená a som autorkou románov Adam a Neviditeľný zdroj. Pri príležitosti vydania Neviditeľného zdroja som sa zoznámila s jedným mladíkom, ktorý je veľmi zažratý do písania. Jeho snom je napísať románový bestseller, ktorý by ho preslávil. Spriatelili sme sa, a keďže mi kládol mnoho otázok o písaní, na ktoré som mu odpovedala, napadlo mi, že vlastne aj iní mladí alebo aj starší ľudia by radi niečo napísali a tiež by ich zaujímalo, čo všetko to obnáša. Aj ja by som bola v začiatkoch ocenila nejaké rady. Tu sú teda moje skúsenosti.
6) Ako mám začať písať, keď neviem, o čom?
B.O.: Viem, že mnoho ľudí má veľké oči. Chcú napísať taký bombastický román, že až. Ale keď si konečne sadnú za počítač, napíšu sotva prvú vetu. Aj mne sa to stalo. Mnohokrát. Bol v tom mentálny blok, veľké očakávania a málo prežitého. Začala som písať, napísala som dve vety a skončila som. Nebolo to dobré. Nevedela som, ako pokračovať. To bolo veľmi dávno, v mojich začiatkoch.
Odporúčam ti, aby si toho najskôr veľa prežil. Nemôžeš dôveryhodne a znalo písať o láske, ak si ju ešte neprežil. Ži! Ži a rob si poznámky. Veď si denník. A napíš knihu radšej neskôr. Ak ťa nebaví si písať denník, tak je to preto, lebo to, čo doňho píšeš, je nudné. Ži tak, aby tvoj denník chcel mať v sebe zapísané príbehy a zážitky, ktoré stoja za tú námahu, chytiť pero a písať.
7) Akým štýlom mám písať knihu?
B.O.: Keď som začala písať Adama a Neviditeľný zdroj, mala som inú situáciu. Vedela som, o čom bude príbeh, ale nevedela som, ako ho podať. Radila som sa so známymi, či bude lepšie písať ho v prvej osobe alebo v tretej. Nevedela som, čo všetko mám do románu zahrnúť, aby nebol na jednej strane strohý, na druhej príliš obsiahly. Nevedela som, kde mám spraviť dejové skratky a kde zase spomaliť.
Napokon som začala písať tak i onak, aby som si vyskúšala, ako to na mňa bude pôsobiť. A tak, kým som si ustálila štýl, vyskúšala som si asi desať rôznych verzií.
Takže moja rada znie: Skúšaj!
Aj ja som skúšala. Najskôr som začala písať v prvej osobe, potom v tretej. Všetko malo svoje výhody, ale aj nevýhody. Jeden známy sa vyjadril, že ak napíšem príbeh v prvej osobe, bude to príliš osobné. Že on by z opatrnosti radšej písal v tretej osobe. Ani si neuvedomil, že mi vlastne dal najlepšiu odpoveď: Ak som chcela, aby to znelo osobne (čo som naozaj naozaj chcela), musela som to písať v prvej osobe. Tak som to písala v prvej osobe.
Ďalší známy sa vyjadril k štýlu. Jedna verzia bola opisná, mala málo priamej reči, druhá verzia mala priamej reči ajajaj. Páčila sa mu verzia s priamou rečou. A aj mne. Mojím zámerom totiž bolo vytvoriť také dielo, aby čitateľ mal možnosť nazrieť hrdinovi priamo do kuchyne a počúvať, o čom sa rozpráva s inými ľuďmi. Chcela som, aby čitateľ spoznal gej komunitu z bežných rozhovorov homosexuálov. Ja som chcela napísať dokument doby. Chcela som príbeh s homosexuálmi takými, akí sú, bez pretvárky, bez literárneho uberania, zoslušňovania alebo idealizovania.
A toto si uvedom: Štýl, ktorý si zvolíš, musíš prispôsobiť svojim potrebám a cieľom. Ako môžeš nakresliť obraz ceruzkou, uhlíkom, pastelom, vodovými farbami, akvarelovými farbami, temperovými farbami alebo tušovým perom, tak môžeš aj príbeh napísať mnohými spôsobmi. Môžeš sa zamerať na detaily, alebo iba na hrubé obrysy – impresiu. V diele sa môžeš zamerať na priamu reč, alebo na vnútorné pocity. V prvom prípade bude dielo živé, v druhom sa čitateľ nedozvie veľa o prostredí, ale o hrdinovom vnútri. Zvoľ si štýl, ktorý naplní tvoje ciele.
8) V akom programe mám písať knihu?
B.O.: Ja osobne som začala písať vo Worde, ale maximálne 30 strán, aby som si vyskúšala ten štýl, o ktorom bola reč vyššie. Keď už som si ujasnila štýl, prešla som na Latex. Čo je Latex? Tak v prvom rade by si mal vedieť, že sa to číta Lejtech a nie je to žiadny sexuálny fetiš:), ale voľne šíriteľný program na písanie matematických vedeckých prác a tiež sa dá používať na písanie románov. Tento program profesionálne nasádže takmer akýkoľvek text.
Latex funguje podobne ako html, čo je jazyk na písanie webstránok. Webstránky, ktoré vidíte v prehliadači, sú napísané v HTML kóde. Napríklad nadpis napíšete takto: <h1>Nadpis</h1>. Internetový prehliadač vie, ako má tento text zobraziť, lebo h1 znamená heading1, teda najväčšie písmo. Tomu nadpisu môžete priradiť rôzne vlastnosti, štýly, napríklad veľkosť, typ písma. Takže keď zmeníte všetky štýly, zmení sa výzor stránky, ale štruktúra textu zostane nezmenená. Podobne funguje latex. Nadpis kapitoly zapíšete takto: \chapter{Nadpis}. Prekladač vyrobí z tohoto súboru pdf súbor, ktorý už môže ísť do tlače.
Latex má mnoho inštalácií. Ja osobne používam Miketex pre Windows. Takto vyzerá časť textu Neviditeľného zdroja v latexu:
Ak chcete napísať úvodzovky, tak ich musíte napísať kódom. Ak sa veta končí troma bodkami, aj tie tri bodky musíte napísať kódom. To sa týka aj poznámok pod čiarou a vlastne skoro všetkého. Vyzerá to komplikovane a zložito, ale v skutočnosti je to veľmi zjednodušujúce. Keby som mala písať všetky kapitoly do jedného wordovského dokumentu, asi by som sa pri 600 stranách zbláznila. Takto mám kapitoly rozdelené v jednotlivých súboroch, takže si vždy rozkliknem kapitolu, ktorú chcem upraviť, a ide to. Potom to dám preložiť (skompilovať) a vyzerá to celé takto pekne v pdf súbore:
Latex sa dá naučiť za týždeň. Možno o tejto téme spravím samostatný článok alebo video.
9) Ako napísať text, aby vyzeral profesionálne a dobre sa čítal
B.O.: Písanie nie je pre každého. Ak chceš písať, musíš mať zmysel pre zaujímavý dej a tiež literárne zručnosti. Všetko sa dá naučiť. Obávam sa však, že literárne zručnosti sa naučíš skôr, ako získaš zmysel pre zaujímavý dej. Skôr mám pocit, že zmysel pre zaujímavý dej je niečo, s čím sa rodíš. Je to súčasťou tvojej osobnosti. Buď si zaujímavý človek, ktorý nielen píše zaujímavo, ale aj žije zaujímavo, alebo nie si zaujímavý človek. Musíš mať zmysel pre estetiku deja a slova.
Ja osobne nemám problém so zmyslom pre zaujímavý dej. Musela som však popracovať na literárnych zručnostiach. Ak sa ti v texte stále opakuje „povedal Jano, povedala Pavlína, povedal Jano, povedala Pavlína, povedal Jano, povedala Pavlína“, tak to nie je dobrý text. Musíš byť viacej kreatívny a trochu si rozšíriť slovnú zásobu. Zmyslom písania je, aby sa ti v nasledujúcej vete neopakovali slová z predošlej vety. Použi synonymá, vyjadri sa iným spôosobom. Ja osobne som sa držala zásady, že musím udržať rovnaký štýl písania počas celej knihy. Vlastne počas dvoch kníh, ktoré spolu na seba nadväzujú. Radšej som počas písania ani nečítala inú literatúru, aby som tým neovplyvnila svoj štýl.
Povedala by som to takto: v deji sa prejaví tvoja osobnosť a texte tvoje rozprávačské schopnosti. Niektorí ľudia majú zmysel pre dej, ale zaostávajú v literárnych zručnostiach. Iní ľudia majú briliantné literárne zručnosti, ale nemajú zmysel pre dej. Tí prví majú podľa mňa akú takú-šancu doučiť sa veci, ale tí druhí sú podľa mňa stratení.
10) Čo odlišuje hodnotnú knihu od braku?
B.O.: Každý má iné kritériá, ale tie moje sú jasné: Pokiaľ kniha zabaví, upúta, zaujme, tak je to v poriadku. Ale bonus je, ak mi kniha ponúkne ešte nejaký ten malý bonus v podobe riešenia večných otázok. Čo sú to večné otázky? Napríklad: Ako nájsť šťastie? Prečo som sa narodil? Ako sa stať úspešným? Existuje Boh? Prečo vznikol život? Ako mám žiť, aby som si našiel lásku?
Ak kniha obsahuje trochu tej životnej filozofie, je to veľmi dobré. Takáto kniha kniha môže dokonca poučiť, motivovať, určiť smer.
Ja osobne milujem, ak kniha vytvorí presah medzi fikciou a realitou. Ak sa čitateľ stane súčasťou deja. Toto sa podarilo najmä Michaelovi Endemu, ktorý napísal Nekonečný príbeh o odvahe malého tučného chlapca robiť to, čo chce. Aj Neviditeľný zdroj má v sebe kus filozofie a fiktívno-realistického presahu. Milujem knihy, ktoré zasiahnu čitateľa tak, že po skončení knihy je chvíľu trochu mimo. Dúfam, že aj Neviditeľný zdroj je taký. Aspoň taký zámer som mala.
Ak máš nejakú ďalšiu otázku, napíš mi ju do komentáru, možno na ňu odpoviem. Časom príde aj tretie pokračovanie.
Ahoj, Sandrush, ja to vnímam tak, že mať zmysel pre zaujímavý dej, to je niečo ako mať veľký rozptyl v dejovosti. Mám na mysli rozptyl v štatistickom význame slova. Keď je dej knihy stále o tom istom, teda ten živel, ktorý prevláda v knihe, je stále rovnaký, má nízky rozptyl, tak to nie je moc zaujímavé. Ale ak je rozptyl v živloch veľký, tak sa striedajú nálady od mierumilovno vodnej, cez veselo veternú, bojovo ohnivú až po duchovne zemnú. A čím väčšie tie výkyvy sú, tým viac je dej nepredvídateľnejší a zaujímavejší. Prirovnala by som to k piesňam Tichá Noc a Bohemian Rhapsody od Queenu. Tichá noc je taká uspávanka, je to pekná pieseň, ale je vhodná iba na určité obdobie v roku. Naopak, Bohemian Rhapsody je zložená z troch piesní, začína vodne (Mama just killed a man…), potom ide do šialenosti a veselosti (Galileo, Galileo), potom prejde do rockovej ohnivosti (You think you can spit in my eyes…) a nakoniec končí opäť vodne (Any way the wind blows..). No a o tom to je. Aby to človeka neuspalo ako Tichá noc.
Viem, že tento článok je už starší, ale ak som to správne pochopila, tak ak som sa nenarodila so zmyslom pre dej (aspoň to tak vidím) tak nemám šancu napísať kvalitnú knihu? Čo je vlastne taký zmysel pre zaujímavý dej?
Budem veľmi vďačná, ak odpovieš.
Email je na https://sclabonia.sk/kontakt/
Blazena
Mohla by si mi poslat tvoj email?
Chcem mat s tebou sukromnu debate- Dik