Knieža Pribina.
Spis Libellus de conversione Bagoariorum et Caratanorum (Knižka o obrátení Bavorov a Korutáncov) vznikol r. 871. Pôvodca nie je známy. Bol v najužších stykoch so salzburským arcibiskupom Adalvinom (859 – 873). Možno, že žil v samom Salzburgu a bol kňazom. Pôvodom bol Bavor. Svoj spis napísal ako obhajobu práv salzburského arcibiskupstva v Panónii (Zadunajsku), kde sa práve vtedy ujíma svojej moci Metod a šíri slovenskú bohoslužbu. Pôvodca upotreboval rozličné pramene, a to listiny, letopisy a pod., z ktorých niektoré dnes už nie sú známe. Upotreboval aj ústne podanie, všeobecné vedomosti a pod. V tomto spisku je jediná zmienka o postavení kostola v Nitre. Tu sa dozvedáme podrobnosti o živote a diele kniežat Pribinu a Koceľa. Spisok je teda veľmi dôležitý pre poznanie našich dejín v IX. stor.
O Pribinovi a Koceľovi
(Zo spisu Libellus de conversione Bagoariorum et Carantanorum z r. 871.)
Kap. 10. Po takomto usporiadaní týchto vecí Ratbod(1) prevzal ochranu hraníc. V tom čase istý Pribina, vyhnaný Mojmírom, kniežaťom Moravanov nad Dunajom, prišiel k Ratbodovi(2). On ho hneď predstavil pánovi nášmu(3) kráľovi Ľudovítovi(4) a na jeho rozkaz ho vyučili vo viere a pokrstili v kostole sv. Martina v mieste menovanom Treisma(5), patriacom totiž donedávna k salzburskej stolici.
Pribina aj potom, súc zverený Ratbodovi, bol s ním nejaký čas. Medzitým vzniklo medzi nimi nejaké nedorozumenie, ktorého sa Pribina bál a utiekol i so svojimi do krajiny Bulharov a jeho syn Koceľ s ním(6). A onedlho prišiel od Bulharov na územie kniežaťa Ratimíra(7).
V tom istom čase Ľudovít, kráľ Bavorov, poslal Ratboda s veľkým vojskom, aby porazil knieža Ratimíra(8). Ratimír, nedôverujúc si, že by sa mohol obrániť, dal sa na útek i so svojimi, ktorí vyviazli z krviprelievania. A spomenutý Pribina ostal a so svojimi prešiel rieku Sávu(9) a tu, prijatý grófom Salachom(10), pomeril sa s Ratbodom(11).
Kap. 11. A medzitým, využijúc nejakú príležitosť, spomenutý kráľ na prosbu svojich verných oddal Pribinovi nejakú časť dolnej Panónie do léna popri rieke, ktorá sa volá Sala(12). Vtedy on tam začal bývať a pevnosť stavať v ktoromsi háji a močiari rieky Saly a zo všetkých strán zhromažďovať ľudí a veľmi sa rozmáhať(13) na tejto zemi.
(Ktorému voľakedy arcibiskup Adalrám za Dunajom na jeho majetku v mieste menovanom Nitrava vysvätil kostol.(14))
Ale potom, keď spomenutú pevnosť vybudoval, postavil v nej najprv kostol, ktorý arcibiskup Liupram, pretože v tom kraji právom vykonával kňazský úrad, príduc do tohto hradu, vysvätil k úcte sv. Rodičky Božej Márie, a to roku 850.
Boli tu prítomní Koceľ, Unzat, Chotemir, Liutemir, Zcurben, Siliz, Wlkina, Witemir, Trebiz, Brisnuz, Zuemin, Zeska, Crimisin, Goimer, Zistilo(15), Amalrih, Altwart, Wellehelm, Frideprecht, Scrot, Gunther, iný Gunther, Arfrid, Nidrih, Insapero, Rato Deotrih, iný Deotrih, Madalperht, Engilhast, Waltker, Deotpald.
Tí videli a počuli dorozumenie medzi Liupramom a Pribinom v ten deň, keď ten kostol vysvätili, t.j. 24. januára.
Vtedy dal Pribina svojho kňaza menom Dominika do rúk a do moci arcibiskupa Liuprama a Liupram tomuto kňazovi dal povolenie spievať omšu vo svojom biskupstve, odovzdávajúc mu kostol a ľud do opatery, ako to vyžaduje kňazský stav(16).
Ten istý veľkňaz a s ním Koceľ, vrazajúc sa odtiaľto, posvätil kostol kňaza Sandrata(17), ktorému Koceľ v prítomnosti spomenutých mužov odovzdal pozemok, les i lúky, a povodil ich po chotári.
Vtedy Koceľ odovzdal aj kostol kňaza Ermperhta, ktorý spomínaný arcipastier vysvätil, ako tu mali Engildeo a jeho dvaja synovia i kňaz Ermperht, a povodil spomenutých mužov po jeho chotári(18).
Keď prešli asi dva alebo tri roky, v Salapiugin(19) vyvätil k úcte sv. Hrodberta(20) kostol, ktorý Pribina so všetkým majetkom oddal Bohu a sv. Petrovi i sv. Hrodbertovi na večné používanie pre salzbuských božích mužov.
Potom zas arcibiskup Liupram na Pribinovu prosbu poslal majstrov zo Salzburgu, murárov i maliarov, kováčov a tesárov(21), ktorí vo vnútri Pribinovho hradu postavili úctyhodný kostol, ktorý sám Liupram začal stavať a umožnil v ňom vykonávať služby božie. V tom kostole pochovaný odpočíva mučeník Hadrián(22).
Na tom istom hrade stojí vysvätený i kostol sv. Jána Krstiteľa(23) a mimo hradu v Dudleipin(24), v Ussitin(25), v Businiza(26), v Bettobia(27), v Stepiliperc(28), v Lindolveschirichun(29), v Keisi(30), vo Wiedhereschirichun(31), v Isangrimeschirichun(32), v Beatuseschirichun(33), v Quinque basilicas(34) boli vysvätené kostoly za času Liuprama; aj v Otachareschirichun(35) a v Paldmunteschirichun(36) a na ostatných miestach, kde si to žiadali Pribina a jeho ľudia. Tieto kostoly postavili za Pribinových čias a vysvätili ich salzburskí arcipastieri.
Kap. 12. Prišlo teda na vedomie pobožného kráľa Ľudovíta, že Pribina bol oddaný službe božej a jemu; na častejšie upozornenia niektorých svojich verných oddal mu všetko, čo mal prv v léne, do majetku(37), s výnimkou vecí, o ktorých sa zdalo. že patria biskupstvu salzburskej cirkvi, t.j. sv. Petrovi, kniežaťu apoštolov, a blahoslavenému Hrodbertovi, ktorý v nej telesne odpočíva, kde teraz na tento čas, ako je známe, úctyhodným pastierom je arcibiskup Liupram.
V tom zmysle ustanovil náš pán senior kráľ, aby majetky, ktoré sa v tom čase v tých krajoch nadobudli pre samo arcibiskupstvo a ktoré sa časom božou pomocou môžu aj zväčšiť, bez protirečenia kohokoľvek a bez súdneho potvrdenia mohli nerušene k samým miestam spomenutých svätých večne prináležať.
Prítomní boli podľa mena títo: arcibiskup Liupram, biskup Erchanbertus, biskup Erchanfridus, biskup Hartwigus, Karolomannus, Lidvik, Ernust, Ratpod, Werinheri, Pabo, Fritilo, Tacholf, Deotrih, Waninc, Gerolt, Liutolt, Deotheri, Wolfregi, Iezi, Egilolf, Puopo, Adalpehrt, Megingoz, iný Adalpehrt, Odalrih, Pernger, Managolt.
Dané na verejnom mieste v Regensburgu, roku Pána 848. V indikcii 11., dňa 12. októbra.
A kým on (t.j. Pribina) žil, cirkevné veci v ničom neukrátil, ani nič neodňal z práva spomenutej stolice, ale na arcibiskupov príhovor, nakoľko mohol, hľadel ho zveľadiť, lebo na povznesenie služby božej sprvu po smrti kňaza Dominika Swarnagal, kňaz a preslávený učiteľ, bol ta poslaný s diakonmi a klerikmi.
Po ňom zas Liupram poslal ta kňaza Altfrida, majstra všetkých umení, ktorého tu Adalvin, Liupramov nástupca, ustanovil za arcikňaza, oddajúc mu kľúče cirkvi a starostlivosť o všetok ľud. Podobne po jeho smrti ustanovil za arcikňaza Rihpalda, ktorý sa tam po ňom zdržiaval dlhý čas, vykonávajúc právom svoj úrad, ako mu to povolil jeho arcibiskup, až kým akýsi Grék, menom Metod(38), novovynájdenými slovenskými písmenami latinskú reč, rímske učenie a oprávnené latinské písma filozoficky obíduc, pred celým obyvateľstvom znehodnotil omše i evanjeliá, ako aj cirkevnú službu božiu tých, čo ju odbavovali po latinsky. Čo on nemôžuc zniesť, vrátil sa do mesta Salzburgu.
Kap. 13. Potom roku 865(39) úctyhodný salzburský arcibiskup Adalvin odbavoval narodenie Pána na Koceľovom hrade, novšie menovanom Mosaburg(40), ktorý mu pripadol po smrti jeho otca Pribinu, ktorého Moravania zabili(41). Tam v ten deň odbavovali i cirkevnú bohoslužbu a nasledujúceho dňa(42) na majetku Vitimíra(43) vysvetil kostol k úcte svätého Štefana, prvého mučeníka. Potom dňa 1. januára(44) vysvútil kostol k úcte svätého Michala Archanjela v Ortahu(45), na Koceľovom majetku. Toho istého roku dňa 13. januára(46) vysvätil kostol na Weride(47) k úcte svätého Pavla apoštola. Toho istého roku 14. januára vysvätil kostol vo Spizzun(48) k úcte svätej panny Margaréty. V Termperch(49) vysvätil kostol k úcte svätého Laurinca. Toho istého roku vysvätil kostol vo Fizkere(50). A pri každom kostole ustanovil vlastného kňaza.
I v nasledujúcom čase, príduc zas do tohto kraja birmovať a kázať, prišiel na miesto, ktoré sa volá Cella(51), t.j. na majetok Uznata(52), kde bol prichystaný kostol na vysviacku. Zasvätil ho k úcte svätého Petra, kniežaťa apoštolov, a ustanovil tam vlastného kňaza. A kostol v Ztradachu(53) vysvätil k úcte svätého Štefana. Tak isto sa zveľaďuje kostol vo Weride, zasvätený k úcte svätého Petra, kniežaťa apoštolov.
Neskôr vysvätil tri kostoly, jeden v Quartinahe(54) k úcte svätého Jána Evanjelistu, druhý v Muzziliheschirichune(55), tretí v Ablanze(56), ktorým ustanovil vlastných kňazov.
…Toto sa tu teda vykonalo, kým neskrsla nová náuka filozofa Metoda.
(Upravený preklad A. A. Banika, Kultúra 1933, str. 565-571. Poznámky podľa diela Milka Kosa, Conversio Bagoariorum et Caratanorum, Ljubljana 1936.)
1) Geroldov nástupca vo Východnej prefektúre, spomínaný medzi 833-856, potom na jeho miesto nastupuje Karlman (Kos 72-73)
2) Najskôr r. 833, keď sa prvý raz v prameňoch spomína prefekt Ratbod (Kos 73).
3) Bavorskému.
4) Niekde v Bavorsku, najskôr v Rezne – Regensburgu, a to v roku 838 alebo krátko potom.
5) Dnešný Traismauer, od Viedne trochu na západ.
6) Hranice Bulharska siahali vtedy po Tisu a Dunaj a ešte do časti Slavónie a Sriemu (Kos 76).
7) Bulharský vazal v Sávskej Panónii, ktorú Frankovia, bavorskí Nemci, pokladali za svoju oblasť.
8) Bolo to roku 838. Ľudovít chcel vyhnať Ratimíra z tejto oblasti.
9) Bol teda v dnešnom Chorvátsku alebo Slovinsku na sever od Sávy (Kos 76).
10) Salach bol jedným z franských grófov-úradníkov na východe. Kde to presne bolo, nevieme, ale asi v dnešnom Chorvátsku alebo Slovinsku, na juh od Sávy (Kos 76).
11) Tieto udalosti – poddanosť Pribinova Ratbodovi, spor s Ratbodom, útek k Bulharom a k Ratimírovi – možno datovať do r. 834, 835, 836, 837 a 838.
12) Bolo to okolo r. 840. Stalo sa to na základe nejakej listiny, ktorá je nám dnes neznáma. Nemohlo to byť roku 838, lebo vtedy bol Pribina u Ratimíra v Posávsku. Bolo to pred rokom 847, lebo vtedy dostal túto krajinu do vlastníctva (Kos 78). Rieka Sala je dnešná Zala, vlievajúca sa do Blatenského jazera na jeho západnom okraji.
13) Zdalo by sa, že Pribina prvý kolonizoval túto krajinu. Nie je to tak. Tento kraj bol kolonizovaný a kultivovaný už od dávnych čias. Na území dnešnej Fenék-puszta pri Blatenskom jazere stálo rímske mesto Mogentiana, ktoré sa udržalo so svojím čiastočne románskym obyvateľstvom ešte do konca VI. storočia. Bezprostredne na neskororímsku dobu nadvúzuje avarská (oborská). Obe sú dosvedčené bohatými vykopávkami. Avarské vykopávky, nájdené v okolí dnešného Keszthelyu (zo slov. Kostel) pri Blatenskom jazere (juhozápadný okraj), sú také význačné, že v archeológii hovoríme o osobitnej keszthelyskej kultúre. Avarské sídliská jestvovali nejaký čas ešte popri románskych (neskorolatinských). Avari si Romanov podmanili a čiastočne od nich prevzali neskororímsku kultúru. Vojnami na prechode VIII. a IX. storočia a sústavným vyhladzovaním Avarov tieto kraje časom úplne spustli a zamočarili sa. Až Pribinova kolonizácia ich zas oživila (Kos 77). Pribinov hrad stál najskôr na mieste dnešného Zalaváru na juhozápadnom okraji dnešného Malého Blatenského jazera, ktoré je veľmi blatisté. Maďarské meno Balaton pochodí zo slovenského Blatьnъ. Keby toto meno bolo juhoslovanského pôvodu, muselo by znieť Baláton. Pribinov hrad sa v reči Slovenov volal Blatenský Kostel (pozri Obranu slovienskeho písma); Nemci ho volali Mosaburg. Slovo kostel z latinského castellum značilo pôvodne hrad. O slove kostel a o mene Pribinovho panónskeho hradu píše J. Stanislav v knihe Zo života slov a našich predkov (Bratislava 1950, str. 26-30).
14) Zvesť o Nitre je tu vsunutá do súvislého rozprávania o iných udalostiach a v iných krajoch. Predpokladá sa, že túto vetu asi vpísali až neskoršie.
Podľa Jána Stanislava je Nitrava starší tvar mena Nitry a je to pôvodne meno rieky.
Adalram bol salzburský (soľnohradský – Salzburg v západnom Rakúsku) arcibiskup od 1. dec. 821 do 4. jan. 836.
Kos (75-76) predpokladá, že Pribina – ešte pohan – postavením kostola v Nitre hľadal oproti Mojmírovi oporu v kresťanstve v Salzburgu a že z politických príčin, namierených proti Mojmírovi, dovolil príchod salzburského arcibiskupa a vysvätenie kresťanského kostola na svojom území, ale napokon sa vo svojej politike prepočítal a musel hľadať na úteku pred moravským kniežaťom prístrešie u tých, ktorí ho podporovali ešte ako pohana.
15) Ďalšie mená sú nemecké.
16) Bol prvým Pribinovým kňazom v Blatenskom Kostele (Kos 79-80).
17) Nevieme, kde to bolo.
18) Nevieme, kde to bolo. Bol majetkom spomenutých ľudí (Kos 79-80).
19) Salapiugin je poľa niektorých učencov dnešný Zalabér, ktorý leží v Zalánskej stolici na veľkom ohybe rieky Zaly. Sala- je Zala-, -piugin patrí k dnešnému nemeckému beugen „ohnúť“, Beugung „ohyb“ (Kos 82). Lenže „ohyb, zákrut“ je v maď. szeg a tu na Zale je mesto Zala-Egerszeg.
20) Svätý Rupert, podľa podania salzbuskej cirkvi spoštol Bavorska. Umrel okolo roku 716.
21) Je to prvá zmienka o umeleckej tvorbe u Slovanov (Kos 83).
22) Ostatky sv. Hadriána alebo ich časť pravdepodobne preniesli z Ríma.
23) Bol to asi krstiteľský kostol, aké v dobe krstenia nájdeme často popri hlavnom a farskom kostole. Aj v Salzburgu bol kostol svätého Jána Krstiteľa (Kos 85).
24) Dudlepin – comitatus (stolica). Dudleipa sa spomína na slovinskom území v prameňoch od konca IX. storočia napred. Kladie sa na dnešné graško-lipnické pole pri starovekej Flavii Solve (Kos 86).
25) Ussitin – asi Wisitindorf pri rieke Lafnitz (maď. Lapincs, slovan. Labnica) pozdĺž štajersko-maďarskej hranice (Kos 86-87).
26) Businiza – podľa niektorých učencov slovinská Pesnica v Slov. Goriciach, podľa iných je toto žná s dokladmi obce Železnej stolice Bozynch r. 1366 alebo Bosincz (Kos 87).
27) Bettobia – dnes Ptuj v Slovinsku.
28) Stepiliperc – nevieme, kde.
29) Lindolveschirichun – asi dnešná Dolnja Lendava (maď. Alsó-Lendva) v juhozápadnej časti Zalánskej stolice.
30) Keisi – dnes maď. Köszeg, nemecky Güns (zo slovan. Kusin ako v kys-lý) v Železnej stolici na severe, alebo podľa iných dnešná Kenese (vyslov Keneše, zo slov. Knäža, „kňazia“) pri Blatenskom jazere, na jeho severnom okraji vo Vesprímskej stolici (Kos 88).
31) Wiedhereschirichun – nevieme, kde ležal – je z nemeckého osobného mena Wiedheri, známeho medzi Bavormi (Kos 88).
32) Isangrimeschirichun – hľadá sa dakedy na juh od Kenese.
33) Beatuseschirichun – neznáme.
34) Pätikostolie, maď. Pécs, nem. Fünfkirchen, v juhovýchodnom Zadunajsku.
35) Neznáme.
36) Nezmáme.
37) Rok 847.
38) R. 869, keď sa Metod, vracajúc z Ríma, zastavil u Koceľa. Slovenské písmo bolo Panónii známe od prvej návštevy Cyrila a Metoda u Koceľa r. 867.
39) Pretože sa nový rok v Salzburgu začínal vianočným dňom, bolo to v pondelok 25. dec. 864 (Kos 97).
40) Mosaburg je meno, ktorým nemeckí kolonisti začali volať Blatenský Kostel (Kos 97). Je to presný nemecký preklad slovenského mena.
41) 20. febr. 860 bol Pribina na dvore kráľa Ľudovíta v Rezne (Regensburg), 21. marca 861 sa Koceľ spomína už ako knieža. Pribina teda umrel medzi týmto časom (Kos 96). Pribina ako prívrženec kráľa Ľudovíta bojoval proti spojencom Rastislavovi a Karlmanovi. V tejto súvislosti je jeho smrť (Kos 96).
42) V utorok 26. dec. 864.
43) Nevieme, kde to bolo; asi blízko Blatenského Kostela (Kos 97). Myslí sa na Gétye (slovensky pôvodne Gate, čiže „hate“), prv Svätý Štefan (tamže).
44) R. 865 (pondelok)
45) Ortahu – myslí sa nesprávne na Ortaházu pri Čerte na západ od Blatenského Kostela alebo na Orda ja južnom brehu Blatenského jazera (Kos 97). Je to však nemecké meno. Michal Archanjel bol vtedy obľúbený patrón ako taký, ktorý zabíja „pohanského hada“ (Kos 98). Kostol Michala Archanjela sa napr. už r. 1079-1080 spomína vo Vespríme.
46) R. 865.
47) …ad Weride – patrí k starohornonemeckému werid, warid, Wörth, „ostrov“; možno teda, že to bol nejaký ostrov alebo polostrov pri Blatenskom jazere alebo pri nejakej rieke Koceľovej krajiny (Kos 98). Najskôr to bude dnešný Tihany (meno je zo slovenského slova Tichoň), ktorý leží na polostrove pri Blatenskom jazere a v stredoveku sa skutočne volá insula „ostrov“. Kostol sv. Pavla bol v zaniknutej obci Isabor.
48) Spizzun – neznáme miesto.
49) Termperch – myslelo sa na obec Sv. Laurinec (maď. Szent.-Lörinc) pri Pätikostolí – maď. Pécs (Kos 99). Je to nemecký Termberg. Nem. Terme znamená medzník, hraničný stĺp; mohlo by to teda byť aj dnešné mesto Szabar, zo sloven. stobor „stĺp“, neďaleko Zalaváru na juhozápad.
50) Fizkere – súvisí s nemeckým Fish „ryba“; myslí sa, že ide o obec pri rybolovnej vode, možno vraj pri Zale alebo Blatenskom jazere (Kos 99). Obec s menom tohto významu je v Zalánskej stolici pri rieke Marcale, a to Csab-Rendek z pôvodného Rybník.
51) Cella – myslelo sa na Čelej na sever od Moháča, pri Dunaji celkom na juh. Cella je obvyklé meno v ranom a vysokom stredoveku na nemeckom území (Kos 100). Mesto Cell je v severovýchodnej časti Železnej stolice.
52) Unьšatъ ku koreňu un- „dobrý“ (porovnaj slovenské obce Unovce, Unín). Dve obce s menom od tohto koreňa sú v Železnej stolici na ľavom brehu rieky Ráby. Unyom z pôvodného Uňim. Je to približne v tom istom kraji ako Cell.
53) Ztradach – sa hľadá v dnešnej Baranianskej stolici, na úseku medzi Dunajom a Drávou, v obci Darda (Kos 100), čo nie je správne, lebo Darda je zo slovenského Tvrdá.
54) Quartinaha k latin. menu Quartinus sa hľadá v osade Koronya (zo slovenského Krokyňa) v Šomodskej stolici, na juh od Blatenského jazera (Kos 100).
55) Muzziliheschirichun je kostol nejakého Muzzilicha. Podľa inej mienky je to chybný zápis namiesto Murziliheschirichun a hľadá sa v hornom Štajersku (Kos 100). Možno, že je to meno Marcal zo slovenského Mъrselъ. Mesto tohto mena (Marcali) je blízko Blatenského jazera, na juh (Šomodská stolica). V Zalánskej a Vesprímskej stolici je aj rieka tohto mena.
(56) Ablanza – je Jablonica. Potom Ablánc z Jablonec je v Železnej stolici blízko Köszegu (nem. Güns – zo sloven. Kysin), na severovýchod (Porov. Kos 100.)