Hodnotenie pokračovníka Slovania – časť 1.

Po vzhliadnutí prvej časti dlho očakávaného pokračovníka Slovania musím konštatovať, že som rada, že to mám za sebou. Rozprávala som sa aj s inými ľuďmi o ich dojmoch a tí po ukážkach ani nemali chuť zhliadnuť nakrútku v celej jej dĺžke. Chápem. Ja som sa premohla. Tu je moje hodnotenie.

Slovania proti Slovenom

Kde začať? Asi najskôr názvom pokračovníka. JOJka zaplatila ťažké milióny eur za to, aby získala, predpokladám, kvalitnú nakrútku. Bola to dobrá príležitosť k tomu, aby sa konečne vyvrátili nesprávne zaužívanosti o našich predkoch. Žiaľ, nesprávne zaužívanosti sa tu iba potvrdili, aby živili naše nepravé meno aj ďalej do budúcnosti. Naši predkovia sa totiž nenazývali Slovania, ale Sloveni. Iba človek nevidomý, neznalý a nevzdelaný môže našich predkov nazývať Slovanmi, keď oni sami seba nazývali Slovenmi. Jordanes v 6. storočí spomína v Karpatskej kotline národ SclavEnoi, nie SclavAnoi. Sclavenom zospovedajú Sloveni, nie Slovania, lebo medzi Slovanov rátame aj Rusov, ale Rusi neboli Sloveni, oni boli Anti (možno skomolené Venedi). Meno Slovan je vymyslený novotvar a žiadny národ na svete sa nevolá Slovania. Názov Slovania má vyvolávať dojem, že predkovia Slovákov neboli Slovenmi, ale neurčitými Slovanmi, z ktorých sa až niekedy v neskorom stredoveku vyvinuli Slováci. Názov Slovania má Slovákom uprieť dejinný nárok na vlastníctvo Karpatskej kotliny.

Avari proti Obrinom či Obrom

V nakrútke sa spomínajú Avari. Tvorcovia nakrútky sú zjavne nedoučení. Namiesto toho, aby k Slovákom hovorili po slovensky, ponúkajú nám latinizovanú podobu mena národa Obrinov, či Obrov. Dobový slovenský názov Avarov je Obri, Obrini. Tak ako Srb je Srbin, ako Chorvát je Chrvatin, ako Sloven je Slovenin, tak Obor je Obrin. Práve po Obroch, kočovnom národe, ktorý obýval planiny Karpatskej kotliny spolu so Slovenmi, máme slovo obor v zmysle vysoký človek. Obri (latinsky Avari) boli vysokí ľudia, ktorí, jazdiac na koňoch, zdali sa byť ešte vyššími, ako obrovia. Krížili sa nielen so Slovenmi, ale aj s inými Slovanmi v zimných mesiacoch, keď prečkávali u nich zimu. Sloveni či Slovania bývali totiž vo vykurovaných dreveniciach, utesnených machom, kým Obri žili len v kočovných kožených stanoch. Obri nemali ani zásoby jedla, pretože sa živili pasením dobytka. Obri najčastejšie trávili zimy u južných Slovanov, vďaka čomu sú najmä Chorváti a Srbi veľmi vysokí ľudia. Používať cudzie názvy je príznačné pre nevychovaných a neznalých ľudí, lebo títo nepoznajú svoje názvy. Nakrútka je aj dokladom úpadku slovenského národa a jeho vedúcich jednotlivcov. Žiaľ, je to aj dokladom pretrhnutia dejinnej nite samovlády.

Temné svity ako temné duše tvorcov

Taký nevýslovný pocit zla, sálajúceho na mňa z obrazovky, som mala, keď som sa pozerala na nakrútku, že sa to ani nedá opísať. Nakrútkový riaditeľ zvolil ladenie nakrútky do ponurých svitov, znížil svetlosť a rozdielnosť svitov, čím v obrazoch lesa ľudia stratili tváre a zostali im len obrysy okolo čiernej výplne. Je veľká škoda, že riaditeľ zvolil túto cestu, lebo vlastne vsadil dávnym Slovenom pečať zlej sily. Chápem, prečo spravil, čo spravil. Mal v úmysle ladiť nakrútku a vyvolať pocity záhadnosti a duchovnosti. V skutočnosti vyvolal iba pocity čistého vražedného zla.

Divné postavy s divnými menami

Postavy vo filme vyzerajú divne a majú zvláštne mená. Napríklad hlavný hrdina, teda aspoň predpokladám, že to je hlavný hrdina, má hlavu vyholenú do leskla na skinheadský spôsob, zrejme najlepšími žiletkami značky Gillette. Nazýva sa Radúz. Neviem a nechápem, prečo sa tvorcovia nakrútky rozhodli zvoliť si také nedobové meno. Veď mali toľko možností, zvoliť si medzi stovkami dobových staroslovenských mien. Radúz nemôže byť dobové staroslovenské meno, lebo má koncovku -uz. Je to zrejme latinská koncovka -us. Ak by mala byť koncovka slovenská, či slovanská, musela by mať podobu -uš, -oš, teda Raduš alebo Radoš. Pritom Raduš, či Radoš je skrátená podoba Radoslava či Radhošťa. Nazvať hlavného hrdinu Radúzom mohol len nevidomý človek, ktorý nerozumie veci.

Psychedelický čarodejník

V nakrútke vystupuje psychedelický čarodejník menom Čarad. Má byť žrecom hradiska Furnau. Poznám zo života jedného muža, ktorý si zvolil meno Čarad, údajne preto, lebo má rád čary. Predpokladám, že tvorcovia nakrútky sa mohli poznať so skupinou, v ktorej môj známy Čarad pôsobí. Čo sa týka čarodejníkov, myslím si, že Sloveni čarodejníkov síce mali, ale iba v okrajovej podobe. Čarodejník mohol byť niekto, kto predstavoval úpadkovú podobu obradníctva. Kým žrec hradiska Furnau je v nakrútke vyobrazený na zvykový spôsob, ako sa patrí, teda s dlhými vlasmi a fúzmi, žrec-čarodejník hradiska Veľký Stôl vyzerá ako plešatý psychedelický maniak s tvárou pomaľovanou na spôsob afrických šamanov. Navyše je dohladka oholený, čo je zjavný nezmysel. Asi nie náhodou hrá tohoto čarodejníka herec Cinkota, ktorý si svoju skúsenosť s drogami odsedel v base. Predstava tvorcov o povahe pohanských duchovných je naozaj za hranicou zdravého rozumu. V ich videní zrejme staroslovenskí duchovní fičali na hubkách, ako je to v obľube dnes u ľudí duchovne pomýlených. Obrad, čo je úkon duchovného, je odvodený od slova obriadiť sa. Teda duchovný nemôže byť nadupaný drogami a mimo zmyslov, lebo taký človek nie je považovaný za čistého na vykonanie obradu. U Polabských Slovanov máme dochovaný záznam, ako pohanský duchovný čistí svätyňu v Arkone (Vrakuni) až tak, že sa v nej neopováži ani len dýchať, aby ju dychom neznečistil. Povedala by som, že v prípade Cinkotu, aký herec, taká postava. A vôbec, akí herci a riaditeľ, taká je celá nakrútka — ako úpadková petržalská betónová zápornosť. No, žiaľ.

Hradiská Veľký Stôl a Furnau

Záhadou pre mňa zostáva, prečo si tvorcovia nakrútky vymysleli názov hradísk Veľký Stôl a Furnau. V živote som nepočule o hradisku, ktoré by sa nazývalo Stôl. Nechápem, prečo si tvorcovia nezobrali za vzor meno nejakého jestvujúceho dobového hradiska. Čo sa týka hradiska Furnau, je zrejmé, že toto hradisko nemá slovanský názov, nakoľko obsahuje písmeno F, ktoré v dobe 7. storočia Slovania ešte nepoužívali. Namiesto neho používali písmeno P, menej často B, V, T. Názov znie ako polatinčená, či pogermánčená podoba slovenského názvu Trnava či Perúnava? Zaujímalo by ma, či sa v prípade Furnau jedná o prebratie názvu z dobového hradiska. Jedno je však isté, aj tu je vidno značnú neznalosť slovanského učenia tvorcov príbehu. Škoda, že v nakrútke sa neukazuje, ako Sloveni žili, čím sa živili. V nakrútke vidno iba bezduché postavy, ktoré ťahajú vozy alebo sa prechádzajú ako námesační. V skutočnosti boli Sloveni poľnohospodári. Siali pšenicu dvakrát do roka a úrodu tiež dvakrát do roka zberali.

Holohlaví neonacistickí skinheadi

Človeku nemôže ujsť nadmerný počet holohlavých postáv v nakrútke. Pýtam sa, kde kupovali žiletky. A či bolo zámerom pohaniť dávnych predkov Slovákov a zobraziť ich na spôsob neonacistických skinheadov? Tvorcom nakrútky asi nie je známa vec, že ostrihaní krátkovlasí ľudia boli rabovia (otroci) a najväčšou potupou pre slobodného človeka bolo ostrihanie. Podľa krátkych vlasov sa dalo ľahko zistiť, či utečenec je otrokom alebo slobodným človekom, lebo trvá dosť dlhý čas, kým človeku vlasy dorastú. Ľudia vnímali vlasy ako niečo, v čom bola ukrytá ich sila. Preto sa podstrihávali, robili postrižiny, odstrihávali a pálili svoje vlasy, aby s odchodom starých vlasov, starej sily, narástli nové vlasy a človek sa s novými vlasmi vydal na novú duchovnú cestu. Vlasy sa pálili preto, aby sa prostredníctvom ohňa odovzdali bohu, aby sa ohňom očistili a aby sa ich nezmocnil iný človek. Tá nová duchovná cesta, na ktorú sa človek vydal, mohla byť cesta dospelosti, ale aj v dospelosti si človek mohol podstrihnúť vlasy, ak napríklad sa rozhodol prijať nové meno, ktoré malo vyjadrovať jeho novú cestu – napríklad pomstu, odpustenie, polepšenie sa, sobáš, vstup do kňazskej role a podobne. Sloveni mali poväčšinou dlhé vlasy. Keď som pred niekoľkými rokmi bola vo Švédsku, aby som spoznala a preskúmala neovikingstvo, zarazilo ma, aké vyjadrenia vikingského pohanstva majú rôzne skupiny vo Švédsku. Tak napríklad sa delili na dve veľké skupiny. Prvá bola objímajúca, títo ľudia mali dlhé vlasy a plátené odevy. Zúčastňovali sa dokonca gej pochodov. Druhá skupina nosila vojenské maskáče, ťažké topánky a čierne rúcha. Hlavy mali vyholené na spôsob skinheadov. Je mi ľúto, že sa tvorcovia Slovanov priklonili k tomuto neonacistickému vyjadreniu dávneho slovanstva. Je mi ľúto, že naskočili na vlnu holohlavých neovikingov. Je to, žiaľ, o nepochopení celej veci. Pamätajte, že človek s dlhými vlasmi vám nikdy neublíži. Aj na Slovensku máme viaceré skupiny na slovanské novopohanstvo. Raz bol v Žiline súspev Žiarislava a akejsi železnej skupiny. Žiarislavovi ľudia mali dlhé vlasy, biele odevy a vyzerali dobrosrdečne a duchovne. Účastníci železnej skupiny boli vyholení a celí v čiernom. Poviem vám, zle som sa tam cítila a nechápem, aká peňažná zúfalosť priviedla Žiarislava k myšlienke spraviť súspev práve s takými ľuďmi.

Zhovadilé postrižiny

Hovoriac o postrižinách, aj tie sa v nakrútke objavujú, avšak v nakrútke má tento obrad vyslovene ponižujúcu podobu, ktorá sa dá prirovnať k vojenskej šikane, kde mazáci buzerujú nováčikov. Do mládencov starí muži kopali a váľali ich v blate. Toto je vyslovene zhovadilá predstava postrižín u ľudí, ktorí nemajú právo natáčať nakrútky na pohanské zameranie. Tvorcovia asi napodobnili africké kmene, kde mládenci musia uloviť napríklad leva, aby sa stali mužmi. U Slovenov nemáme doložené, ako presne prebiehal obrad, ale vieme, že v podobnom indoeurópskom náboženstve, v hinduizme, sa jedná o dôstojnú rodinnú oslavu spojenú s podstrihnutím vlasov, odkiaľ je odvodené aj meno obradu „postrižiny“. Je vylúčené, aby postrižiny vykonával čarodejník a nie žrec, ako to vidíme v nakrútke, kde čarodejník je navyše pomaľovaný a pobehuje s kosťami ako bohyňa smrti Khálí. Povedala by som, že ako sú zhovadilé duše tvorcov nakrútky, taká je zhovadilá aj nakrútka samotná.

Žrec sa nikdy nemohol menovať Sokol

Ale vráťme sa k postavám. V nakrútke sa vyskytuje aj žrec menom Sokol. Môžem vám zaručiť, že nie je možné, aby sa nejaký pravý žrec vôbec kedy nazýval Sokolom. Je to vylúčené. Viem to povedať na základe toho, že mená žrecov sa dávali podľa istého kľúča, ktorý vylučuje, aby sa žrec volal Sokol. Poviem vám, ľudia, keď som počula, že žreca volajú Sokolom, rovno som odpísala celú nakrútku ako jednu praobyčajnú nevidomú hlúposť. Tvorcovia chceli čosi nakrútiť o pohanských Slovenoch, ale je to celé úplne na hlavu. Srší z toho hlboká neznalosť a bratislavská Petržalka. O zákonoch tvorenia mien pohanských duchovných napíšem v mojej budúcej knihe. Sokol sa odvoláva na bohyňu Mokoš. Chápem, že tvorcovia chceli byť zaujímaví, ale opäť nepochopili, že Sloveni žiadnu bohyňu Mokoš nemali. Sloveni mali jediného boha Paroma, tvorcu blesku. A Parom bol zdrojom veštenia. Mokoš pochádza z neskorších období, spomína sa v Nestorovom letopise, ináč nikde, pričom ide o bohyňu Rusov, teda tých Variagov, ktorí v jedenástom storočí vladli ruským Slovanom (Rurikovci). Keby tvorcovia nakrútky chceli siahnuť po niečom dobovom, mohli použiť božstvo Svätovida. Ale to by museli rozumieť tomu, čo meno Svätovida vlastne znamená.

Nepochopenie žrecovského postavenia

Keď som videla, ako Radúz, ten vyholený skinhead, odporne zrúkol na žreca Sokola, tak sa mi otvoril nožík vo vrecku. Musím vám opätovne povedať, že ak by Radúz bol v skutočnosti takto zrúkol na skutočného žreca, dedina by ho v mžiku bola obesila na najbližšom strome. Nie nejaký Radúz, syn náčelníka hradiska, ale žrec bol najváženejšou osobou v občine. Opäť tu máme hlboké nepochopenie tvorcov príbehu o staroslovenskej pohanskej viere. Keby Radúz bol zrúkol na skutočného žreca, ten žrec by ho bol preklial, teda dal do kliatby, uložil by mu trest, a Boh nech by bol chánil Radúza, ak by ten trest nebol prijal.

Tri groše, ehm, vlastne hrivny, ehm, vlastne úplná hlúposť

Ako vrchol vtipného hrania sa na dávnych Slovenov bol obraz, v ktorom Radúz platí čarodejníkovi peniazmi, pričom tie peniaze vydáva za hrivny. Podľa doložených záznamov, Sloveni nemali peniaze, ale platili tovarom, napríklad hrivnami, kožami z kún alebo plátnom – odtiaľ slovo platiť, kuny, hrivny. Pohanskí žreci prijímali darom najmä jedlo. V Arkone (Vrakuni) máme dochovanú aj časť z bojovej koristi, nakoľko žrec veštil, či treba ísť do vojny alebo nie, a teda mu z vojenskej koristi patril podiel.

Divná deva a petržalská harpia opľúva hosťa

V nakrútke vystupuje aj čudná deva Draha. Aj táto postava dokáže vidieť budúcnosť. Vtipné je, že vie až tak „veľmi“ vidieť budúcnosť, že keď jej macocha oznámi, že jej doviedla ženícha, deva Draha sa neznalo spýta, že kto to je – teda tou otázkou práve dokázala, že tú budúcnosť až tak vidieť nedokáže, nakoľko si odporuje skutkami. Samotné meno Draha opäť nezodpovedá dobovým skutočnostiam. Nechápem, prečo tvorcovia, a nielen tohoto diela (napríklad aj Jakubisko), nesiahajú po dobových menách, veď ich bolo toľko. Táto deva nájde v lese polomŕtveho muža, ktorého dotiahne na konároch do dediny. Čo sa stane potom je naozaj iba pre silné žalúdky. Macocha, či suseda, či akási žena sa pozrie na umierajúceho muža a namiesto poskytnutia mu prvej pomoci, zrúkne ako nervózna petržalská nervozita, že či dotiahla ďalší krk na živenie. Následne na neho pľuje. Opäť tu je vidno u tvorcov príbehu zjavnú neznalosť učenia pohanského duchovna. Pohanskí Sloveni neboli takí bezočiví lakomci, ako sú dnes niektorí nervózni kariérni slniečkari. Riaditeľ Bebjak natočil nakrútku o pohanoch zrejme na svoj obraz, čím vyrobil z pohanov nenávistných a nevychovaných dezolátov. Keby sa pisatelia príbehu viacej vzdelali vo veci, vedeli by, že obrady za hostí patrili medzi tie najváženejšie. Robili sa obrady prvým ľuďom (Predkom), bohom a hosťom. Preto je nanajvýš nemysliteľné, aby pohanská Slovenka odoprela pomoc hosťovi či cudzincovi. Veď dodnes je známe príslovie: Hosť do domu, Boh do domu. Toto príslovie má ešte pohanské korene. Prosto, natočiť obraz, v ktorom pohanka pľuje na hosťa, je asi tak uletený ako zajac loviaci medveďa. No proste sci-fi. U pohanských Slovenov máme zachytenú dokonca takú povinnosť, že Sloven-hostiteľ bol povinný pomstiť hosťa, ak by mu niekto v Slovenskej zemi skrivil vlas na hlave.

Oblečenie

Čo sa týka dobového oblečenia, ani tu nakrútka nenasleduje dobové vzory. Muži jazdia na koňoch, vyzbrojení sú mečmi. Pritom z dobových správ poznáme, že Sloveni nemali kone, iba ich náčelníci, naopak, vyzbrojení boli každý jeden muž kopijou, štítom a nožom. V nakrútke muži používajú oborský luk, hovoria o bradatici (sekere) a meči. Názov bradatica nie je dobový. Dobový názov je sekera.

Utrápená dejová čiara

Ako vidíte, pri pozeraní nakrútky som doslova prežívala žalúdočné kŕče. Čo sa týka deja, ten je dosť znásilnený. Je vidno, že autori mali problém posúvať dej dopredu nenásilným a netriviálnym spôsobom. Proste, povedzme si to otvorene – chýba tomu dar od boha. Aby dej spestrili, nabalili do neho pornoobraz, v ktorom Radúz odzadu „nakladá“ svoju ženu (naozaj, prepáčte za výraz, ale ten obraz hodno opísať takýmto výrazom). Radúz túži po potomkovi, ide za žrecom, ten mu neporadí, ide za zhuleným čarodejníkom, ten mu za peniaze(??) narozpráva, že dieťa bude mať, až keď sa stane starešinom občiny. Tvorcovia použili hodnosť starešinu, hoci mohli použiť napríklad hodnoť náčelníka, starostu alebo prvinu. Preto Radúz, keď zistí, že jeho otec počíta s nástupníctvom u mladšieho syna, ktorý už má potomka, zavraždí otca aj svojho brata, aby si zabezpečil následníctvo a tým pádom, aby sa naplnila aj veštba a získal syna. Toto sa dalo ukázať behom 5 minút. Nebolo k tomu treba 40 minút blúznenia o úpadkovo-petržalských či drogovo-pentagonových maniéroch u starých Slovenov.

Trápenie pri tvorbe deja vidno u tvorcov aj v tom, že majú v príbehu príliš mnoho postáv s vešteckými schopnosťami, najmenej tri – čarodejník, žrec a divná deva. Nedáva to zmysel, ani to jasne neurčuje úlohy postáv v príbehu. Tým pádom je dej príliš zložitý, nejasný a trápi sa.

Ak niekto od pokračovníka čakal pohladenie duše, pozitívne vibrácie, čistotu ducha, svieže svity, tak sa jednoducho nedočkal. V žiadnom prípade nečakajte takú blaženú nakrútku ako napr. I na kamňjach rastut ďereva (Aj na kameňoch rastú stromy). Táto rusko-švédska nakrútka je ukážkou naozajstnej čistoty slovanskej duše. Jasné svity, príjemní herci, pekné kostými, nádherná príroda. Bebjakoví Slovania sú ako úpadok petržalského sídliska či vrakúnskeho Pentagonu.

Ešte pred natáčaním nakrútky som oslovila riediteľa Bebjaka, aby ma do zapojil do spolupráce ako najväčšiu odborníčku na oblasť pohanského duchovna na Slovensku. Keby mal bol riaditeľ Bebjak zapojil do tvorby nakrútky, nemuselo by to skončiť takto srdcervúco. Jednala som s Petrom Bebjakom, avšak ten ma po čase vyhodil z FB priateľov, lebo sa mu údajne nepáčilo, aké príspevky zdieľam. Nakoľko som mu ešte predtým bola darovala moje dva gej romány, v ktorých som sa bola okrajovo dotkla aj oblasti pohanstva a starých Slovenov, požiadala som ho po jeho prejave nepriateľstva, aby ich zahodil do koša, nakoľko si neželám, aby taký človek vlastnil odo mňa dar. A to som mu poslala moje knihy dvakrát, z toho raz ich vraj niekto ukradol z budovy, kde má pracovňu. Bebjak sa prejavil ako slniečkarsky a politicky značne ovplyvnený a zaujatý človek. Vnímam to tak, že mu chýba všeobjímajúca znášanlivosť, čo, si myslím, sa aj naplno prejavilo v nakrútke, lebo ja to budem tvrdiť stále, že ponurá a násilnícka nakrútka Slovania je v prvom rade obrazom jeho nevidomej ľudskej duše a nevidomého videnia sveta, ak také slovné spojenie je vôbec možné vysloviť.

Bola som si istá, že bez môjho vplyvu bude z nakrútky rovnaký odpad ako z doku-nakrútky o Cyrilovi a Metodovi, a veru, presne tak to aj dopadlo. Nakrútka Slovania je najlepším príkladom toho, ako to dopadne, keď tvorcovia chcú vytvoriť dielo z nejakej oblasti, o ktorej nemajú dostatok vedomostí. A tak vytvorili dielo, v ktorom ponižujúco zobrazili Slovenov ako holohlavých neonacistov. Ja chápem, že je zložitejšie nechať hercom dlhé vlasy ako ich nechať vyholiť žiletkami do leskla, lebo to trvá dlhú dobu, kým vlasy narastú. Ale keď niekto chce spraviť dobrú nakrútku, tak to aj niečo stojí. Preto, ak si chcete svoju dušu skutočne ovlažiť slovanstvom, tak si radšej pozrite nakrútku I na kamňjach rastut dereva. Budete mať z nej istotne väčší divácky zážitok a ovlaženie duše. Najväčšie nešťastie je, že tvorcovia zamýšľajú uviesť nakrútku aj na zahraničné stanice, čím o našich slovenských predkoch vytvoria zavádzajúci neonacistický obraz.

Čo si myslíte vy o tej nakrútke? Páčila sa vám?