Kto boli Veneti?

Veneti – prví stavitelia európskej spoločnosti, autori: Šavli, Bor, Tomažič.

V predošlom článku Kto prvý obýval Európu? som poukazovala na vinčovskú kultúru a nositeľov kultúry popolnicových polí, ktorú Slovinci spájajú so Slovanmi a Venetmi. Vieme, kto sú Slovania, ale kto boli Veneti? Podľa trojice slovinských autorov Šavli, Bor, Tomažič, Veneti boli Slovania, hoci podľa iných historikov to boli Kelti. Je naozaj zaujímavé skúmať etnicitu Venetov, pretože ak by sa ukázalo, že to predsa len boli Slovania, bolo by potrebné prepísať celú históriu ľudstva v náš prospech. Ďalej čerpám z knihy Veneti, prví stavitelia európskej spoločnosti od tých istých autorov.

Historické zápisy o Venetoch

Rok 550, Jordanes, gótský historik, píše o pôvode a hrdinských činoch Gótov a zmieňuje tri etnické skupiny, ktoré dnes môžu byť vnímané ako slovanské: Venedi ako všeobecné označenie, ako aj etnická skupina obývajúca širokú oblasť až po rieku Vislu; Sloveni, skupinu obývajúcu územie rieky Sáva k delte Dunaja; Anti, ktorí obývali územie medzi Dnestrom a Dneprom. Toto delenie súhlasí so súčasnou klasifikáciou západných, južných a výchdoných Slovanov.

Rok 595, Paulus Diaconus, longobardský historik, prvý krát zmieňuje v jeho Historia Langobardorum nezávislý slovinský štát. Počas toho istého roka Bavori vtiahli do tej zeme Slovincov /v skutočnosti Slovenov, takže to mohla byť aj zem Slovákov, pozn. Blažena Ovsená/ – „in Sclaborum provinciam“ a vrátili sa s veľkou korisťou.
Nasledujúci rok to Bavori zopakovali, ale boli porazení Slovincami /Slovenmi, pozn. Blažena Ovsená/, ktorí tentoraz mali podporu avarského kagana. Treba mať na pamäti, že termín provincia, ktorý Diaconus použil v súvislosti so slovinským /slovenským, pozn. Blažena Ovsená/ štátom, jednoznačne potvrdzuje autochtónny status Slovincov /Slovenov/. Na dve veci z tohto obdobia by sa nemalo zabudnúť: 1, je nemožné, aby údajne pribrzdení Slovania, ktorí práve prišli z Pripjaťských močiarov, mohli založiť vlastný štát tak rýchlo v úplne neznámom alpskom prostredí, 2, Slovinci boli /údajne, pozn. Blažena Ovsená/ prvými Slovanmi, ktorí ako prví založili vlastný štát v stredoveku. Ostatné slovanské skupiny na nížinách spravili to isté 2 až 3 storočia neskôr. /Toto je ťažko dokázateľné tvrdenie. Ak autochtónne obyvateľstvo u nás bolo slovenské, ako píšu Slovinci, tak by to znamenalo, že štátnosti u nás boli a to tie, ktoré sa pripisujú Germánom, napr. Vanniove kráľovstvo, pozn. Blažena Ovsená./

Rok 612, Svätý Columban, ktorý bol vyslaný na pokresťančenie Slovanov mal sen, v ktorom videl, že ľudia tejto venetskej alebo slovanskej zeme – „termini Venetiorum qui et Sclavi dicuntur…“ ešte na to nie sú zrelí.

Rok 631, blízko Wogastisburgu, Sclavos coinomento Vinedos“ (Slovania, ktorí sa nazývajú Vinedmi) pod Samovým vodcovstvom porazili Frankov, ktorí boli pod velením kráľa Dagoberta I.

V rovnaký rok slovinský štát vo východných Alpách sa nazýva marca Vinedorum, zem Venetov. Vladár sa nazýva Valuk (Wallucus dux Winedorum). Karantánia mala svoje knieža, ale bola nepochybne začlenená do Samovho kráľovstva. Marca znamená, že karantanský národ nebol nezávislý.

Kto boli Veneti?

Veneti žili počas prvého tisícročia pred Kristom a dokonca aj dnes najrôznejšie miesta Európy nesú ich meno. Zmieňujú sa o nich historici od Herodota, Polibiusa, Straba, až po Ptolemaja, Livyho, Pomponiusa Mela, Tacitusa a Jordanesa, ako aj grécki a rímski spisovatelia, medzi nimi Homér, Euripides a Sofokles.

Od nich vieme, že Veneti žili pri Baltickom a Čiernom mori, pri Atlantiku a Jadranskom mori. Sídlili aj na Balkáne a pri jazere Constance (Bodensee na rakúsko-nemecko-švajčiarskych hraniciach), ktoré sa počas rímskej doby volalo Lacus Venetus (Venetské jazero). /Ak by Veneti boli Slovania, znamenalo by to, že Rakúsko bolo kedysi slovanské, čo dokazujú aj slovanské názvy miest a pohorí. pozn. Blažena Ovsená/ Avšak tieto informácie sú veľmi sporadické, pretože autori vedeli veľmi málo o iných národoch, nakoľko tie pre nich boli jednoducho barbari, bez ohľadu na to, či boli Kelti, Germáni, Veneti alebo Skýti.

Najviac vieme o Venetoch z Cézarovej knihy, kde sa zmieňuje o dobýjaní Gálov, ale aj tieto informácie pochádzajú z neskoršej doby, keď boli Veneti už romanizovaní a bojovali po ich boku. Veneti v Gálii, na pobreží dnešnej Bretánie (Francúzsko), poskytli taký odpor, že Cézara naplnili poriadnym rešpektom voči nim, hoci bol súčasne rozzúrený nad ich tvrdohlavou nezávislosťou. Cézarovi nezostávalo nič iné, iba sa poriadne pripraviť na bitku. „Veneti sú zďaleka najsilnejším kmeňom na tomto pobreží,“ napísal Cézar. „Vlastnia tú najsilnejšiu flotilu, na ktorej sa plavia až po Britániu. Ich vedomosť a zručnosť v navigácii je zďaleka najlepšia oproti ostatným kmeňom. Pretože tamojšie pobrežie je vystavené otvorenému moru, je tam niekoľko prístavov a tie sú pod kontrolou Venetov, ktorí dokážu prinútiť takmer každého, kto sa tade plaví, platiť mýto.“

Kvôli týmto faktom mal Cézar vážny problém. „Oni mali silné loďstvo, kým my sme nemali k dispozícii žiadne lode; ba čo viac, neboli sme dobre informovaní o hĺbkach, prístavoch a ostrovoch na tomto pobreží, kde sme mali bojovať. Plavenie sa po otvorenom oceáne bolo niečo úplne iné než plavenie sa na chránenom mori ako je Stredozemné.“ Je zaujímavé, že iné správy, ktoré máme o Venetoch, prezentujú ich ako výnimočných plavcov /podobne ako aj Slovanov, pozn. Blažena Ovsená/.

Prvý, kto zmienil ich meno, bol Homér, 800 rokov pred Cézarom. Po páde Tróje, príslušníci národa Enetoi, to jest Veneti, ktorí bojovali na strane Tróje, ako Livy píše, mali vytlačiť Etruskov a Euganeiov v Liburnii po dlhej plavbe po mori pozdĺž ilýrskeho pobrežia a potom sa usadili až za riekou Timava. Monoho autorov, medzi nimi slovinský historik Linhart, sú toho názoru, že jadranskí Veneti prišli neskôr. Je možné, že Livy, ktorý bol sám venetského pôvodu z Padovy, chcel prepožičiať svojim predkom niečo z trójskej slávy, ale neexistuje, pravdaže, žiadny dôkaz, že toto je iba legenda, a nemali by sme zabúdať, že legendy v mnohých prípadoch obsahujú dôležitú historickú pravdu.

Livy zaznamenáva, že vlasť Venetov bola Paphlagonia, na južnom pobreží Čierneho mora, /severná časť Anatólie, podobnosť Anatólie s Enetoi, Anatólia je západná 2/3 časť Turecka; pochádzajú Slovania z Turecka?, Rusi boli kedysi nazývaní ako Anti, pozn. Blažena Ovsená/. Tiež žili na Baltickom mori v severnej Európe, kde ležala, podľa starovekých spisovateľov, prosperujúca Vineta, Urbs Venetorum (mesto Venetov). Bolo to živé komerčné centrum. Tieto severné Benátky boli o tisíc rokov staršie ako tie na Jadrane, podobne ako etruská Spina pri ústí rieky Po. Keď zvážime všetky tieto veci, zaujíma nás, či Veneti na Čiernom mori stále mali spojenie s baltickými, odkiaľ pôvodne prišli. Pravdepodobne boli dobrí plavci, zvyknutí na drsné vody Baltického mora, a boli pravdepodobne tiež zbehlý s plavbou po riekach, ktoré do nich vtekajú; toto znamená, že ak sa plavili po Odre, Visle a Labe, tiež ich priťahovali rieky tečúce na juh. Ústie Dnepra nebolo ďaleko od riek tečúcich na sever. Tacitus a Ptolemaj nám hovoria o Dnepri a o Venetoch, ktorí tam žili. Cézar mal, ako vieme, vysokú mienku o člnoch a námornej zručnosti Venetov. Ak toto zvážime, zistíme, že by nebolo nemožné cestovať od Baltiku do Čierneho mora. Neskorší Vikingovia, tiež severní námorníci, pravdepodobne stavali lode podľa venetského modelu a nakoniec sa usadili na Dnepri, špeciálne v Kyjeve. Mali živý obchod s Byzanciou a slúžili ich vladárom. Ich reputácia ako najlepších a najobávanejších sprievodcov bola dobre známa. Prišli z baltskej oblasti cestujúc po ruských riekach.

Ak Vikingovia používali túto cestu, prečo by Veneti tiež nemohli omnoho skôr? Záznamy o Venetoch pri Baltiku, Dnepri, Balkáne a Čiernom mori silno podporujú tento predpoklad.

Je tiež pravdepodobné, že Veneti sa plavili pozdĺž baltického pobrežia, okolo Dánska, a prešli cez Severné more a Lamančský prieliv. Nie je nemožné, že časť Venetov prišla touto cestou na pobrežie Bretánie a usadili sa tam podobne ako sa Antenorskí Veneti /Antenor bol vodca Trójanov/ usadili po páde Tróje?

Nájdeme ich tiež v Strednej Európe. Pretrvávajúci názor je, že Veneti boli nositeľmi lužickej kultúry popolnicových polí od približne konca 2 tis. pred n. l., a že táto kultúra bola spojená s podobnou kultúrou v oblasti Dunaja. Ako sa tam tí Veneti dostali? Alebo tam žili od nepamäti? Alebo sa tak ďaleko dostali na svojich lodiach? Je zaujímavé, že ich tam nachádzame zase na vode, hoci veľmi ďaleko od mora. Tiež žili na jazere Constance (Lacus Venetus). Bolo to na tomto jazere, oddelení od Talianska Alpami, kde, podľa Schlotzera, bolo spojenie medzi baltickými a jadranskými Venetmi.

Ako jeden zo zaujímavých dôkazov podporujúcich spojenie medzi severnými a južnými Venetmi slúži Retra, legendárna svätyňa niekoľkých západnoslovanských kmeňov, o ktorej píše celý rad stredovekých autorov (Thitmar z Merseburgu 1008-1018, Adam z Brém, kronikár Helmond a iní). Títo nám hovoria, že svätyňa bola v regiónie Lužice (Lusatia), v strede jazera. Ak zvážime, že domov kultúry popolnicových polí v obdobi 2. tisícročia pred n. l. mal centrum v tejto oblasti a že tu žili Veneti, je takmer isté, že Reitia z Atestu a Retra zo strednej Európy sú identické. Zmena Retra na Reitia, alebo Reitia na Retra, je úplne možné. Snáď archeologické nálezy zo severnej svätyne, jej posvätné predsiene a posvätné háje s okolitými hrádzami, by mohli doplniť našu predstavu o svätyni v Ateste.

Keď je tento predpoklad správny, potom kult Retry musel trvať dlhý čas, približne od polovice prvého milénia pred n. l. do prinajmenšom roku 955, kedy cisár Otto I spálil Retru do základov. Výchdonemeckí archeológovia, ktorí svedomite skúmajú a pracujú na zvyškoch pradávnej slovanskej kultúry na dnešnom nemeckom území, prišli k záveru, že Slovania (hoci s omnoho primitínejším animizmom v ich náboženstve) prišli iste k monoteizmu, reprezentujúcemu pokročilú formu v rozvoji náboženstva. Súdiac podľa nápisov, ktoré sú čitateľné, rovnaká situácia bola s náboženstvom jadranských Venetov – dokonca viac. Ak porovnáme rôzne nápisy na urnách, vidíme, že väčšina reprezentuje želanie, aby sa duša zosnulého čím skôr dostala do niečoho ako je van alebo rej, po slovensky raj, bez predchádzajúceho utrpenia s duchmi v záhrobí. Jeden z tých duchov sa volal Bukka, po slovensky Bubák. Je zaujímavé, že staroislandčine, jazyku Vikingov, Bokka zmanená prízrak. A toto slovo má dokonca dve k-áčka, presne ako venetská Bukka. Severní Rusi, ktorí tiež mali kontakt s Venetmi, používajú toto slovo tiež. Pre nich Bukka znamená prízrak – strašiaci deti a starších ľudí.

Všetko ukazuje na fakt, že pôvodná pravlasť Venetov bola v oblasti medzi Baltikom a Vislou, Dunajom a centrálnym Dneprom, kde sú zmienení Tacitom a Ptolemajom ako veľký národ.

Žiadny učenec, ktorý študoval európsku históriu by toto v základe nepoprel. Dišputa začína jedine, keď sa pýtame, akej etnicity boli Veneti.

Je bežnou vedomosťou, že dokumentačné zdroje neskorého staroveku nazývali Slovanov najskôr Veneti, Venedi, Winidi, atď. Tieto mená prežili dodnes. Slovinci a Lužickí Srbi sú stále nazývaní Nemcami ako Windische a Wendische. Myšlienka, že starovekí Veneti boli Slovania nepotešila nemeckých historikov. Ak by bola dokázaná slovanská etnicita Venetov, znamenalo by to, že Slovania boli už v strednej Európy a dokonca západnej Európy ako civilizovaný a rozvinutý národ dlho pred Nemcami. Toto je príčina toho, prečo tak veľa úsilia bolo venovaného teórii, že Germáni boli pôvodní obyvatelia strednej Európy. Slovania boli prezentovaní ako neskoroprišelci, ktorí prvý krát prišli na západ až počas sťahovania národov. Tieto názory boli dizajnované, aby vyčistili cestu politickým silám nesúcim germanizáciu na západných Slovanov.

Oficiálni českí, /slovenskí/ a nadovšetko poľskí lingvisti, archeológovia a historici, od Šafárika cez Niederleho až po Lehr-Splawiňskeho, odmietli túto interpretáciu udalostí a slovanského etnického pôvodu pôvodného obyvateľstva strednej Európy /kvôli vazalskému postaveniu voči Nemcom, v čom pokračujú niektorí slovenskí historici dodnes, napr. v pohone na Svätopluka. Poliaci už v tomto smere začínajú lámať ľady a vzdorovať veľkonemeckej historickej teórii. Mimochodom, podľa Slovincov bol Šafárik Čech, hoci bol Slovák. V knihe ho nazývajú Šafařík. Podľa neoverených informácií sa vraj sám premenoval a vyhlásil za Čecha, veď aj po česky písal. Pozn. Blažena Ovsená./

Slovanský pôvod Venetov bol neakceptovateľný pre nemeckých historikov, hoci niektorí ich vlastní historici (napr. Kretschmer) ich považovali za Venetov ako nositeľov lužickej kultúry; pre nich vyhradili alpské regióny, ako aj severozápadné Taliansko. Tiež Jokl demonštroval etymologické spojenie medzi dialektmi severného Talianska a Rhaetie a baltických a slovanských jazykov. Boli aj ďalší nemeckí vedci, ktorí nenasledovali pan-germánske idey; radšej povedali, že Slovania boli v oblasti medzi Baltikom a Jadranom od čias, ktoré si ľudstvo nepamätá.

Nemeckým nacionalistom pomohol z dilemy berlínsky profesor Gustav Kossinna, podľa ktorého lužická kultúra a následne východné Nemecko nikdy neboli slovanské. Podľa neho Veneti neboli Slovania, vraj, keď Slovania prišli z východu a usadili sa na území Venetov, prebrali aj ich meno. Pravdaže Slovania nemuseli prebrať ich meno, to im bolo dané od nepamäti Nemcami. Môžeme si byť istí, že Nemci by neadaptovali údajných novoprišelcov z východu a neprezentovali ich veľkodušne menom podrobenej pôvodnej populácie.

Kossinnova hypotéza, pre ktorú neposkytol žiadny dôkaz, bola horlivo akceptovaná nemeckými historikmi, a rovnako aj slovinskými historikmi, ktorí študovali vo Viedni /a aj slovenskými zapredancami Nemcov á la Steinhubel/. Títo boli tak nadšení Kossinnouvou intelektuálnou „superioritou“, že úplne zabudli použiť aspoň trochu ich vlastného rozumu, alebo nastoliť nový základ ohľadom ich vlastného pôvodu.

Diskusia o tom, či baltskí Veneti a stredoeurópski Veneti boli Slovania ešte neskončila. Vďaka neúnavným poľským a českým historikom, archeológom a linguistom, diskusia sa vyvinula v ich prospech, hoci nacionalistickí nemeckí etnológovia stále chcú umiestniť pravlasť ich slovanských susedov ďaleko na východ, medzi Skýtov. V tomto sú podporovaní segmenom ruských vedcov, ktorí neradi vidia kolísku slovanstva v strednej a východo-strednej Európe ako je to prezentované poľskými historikmi.

Nie všetci nemeckí autori nesúhlasia s pohľadom, ktorý je tu prezentovaný. Napríkad Stohr hovorí, že Veneti zmieňovaní Ptolemajom, Tacitom a Plíniom boli určite predkovia Slovanov, čo nie je dokázané pre jadranských Venetov.

Je pravda, že stále nie je presvedčivý dôkaz o slovanskom pôvode jadranských Venetov. Súčasne musíme mať na pamäti, že Veneti nežili iba na súčasnom slovinskom teritóriu, ale tiež v oblastiach, ktoré kedysi boli slovinské a odvtedy sa romanizovali, alebo ponemčili. Územie jadranských Venetov sa rozprestieralo od Istrie a Slovinska, až po Karintiu, kde sa našli prvé nápisy.

Tieto nápisy môžu všetky byť vysvetlené a porozumené s pomocou jazyka, ktorý sa našiel na gramatických tabuľkách z Atestu. Podľa slovinských historikov sú tieto nápisy nájdené v Slovinsku dedičstvom Keltov a Ilýrov, ale F. Duhn stanovil, že tieto nápisy nemôžu byť v žiadnom prípade keltské, pretože až na malé výnimky, abeceda je totožná s venetskou. O nej si povieme viac nabudúce.

Pôvod mena Veneti

Bolo veľa pokusov vysvetliť meno „Veneti“. Bolo odvodené napríklad z „byť víťaz“ vincere (G. Devoto). Ďalší význam by bol „veľký národ“ (Lehr-Splawinski). Niektorí ho chcú vysvetliť pomocou vendere – predávať, alebo cez protoslovanské veti – väčší, alebo keltské uindos – bieli. Originálne meno Slovenet(c)i bolo údajne zmenené na Veneti inými národmi z lingvistických príčin.

Meno Veneti je náš sprievodca

Po celej Európe je množstvo mien s koreňom Venet a jeho odvodenín. Napríklad Wedel a Wentdorf pri Hamburgu; Wendisch Evern pri Lüneburgu; Wenden prie Siegene, východne od Cologne; Winden, východne od Koblenzu; Wendelsheime, juhozápadne od Mainzu; Winden severozápadne od Karlsruhe; Wendlingen a Winnenden, blízko Stuttgartu; Winden, severovýchodne od Freiburgu; Winden, blízko Ansbachu; Bad Windsheim, západne od Nürnbergu; Windischletten, blízko Bambergu; Windischbergerdorfe, blízko Cham, východne od Regensburgu.

Wendské, venetské mená miest často označujú celý región, napríklad Wendland na rieke Labe východne od Lüneburgu; Wedemark, čiže Wendenmark blízko Hannoveru; Wendeburg a oblasť okolo Braunschweigu; Windeck, čiže Windeneck, východne od Bonnu; a Windorf (Windishdorf) na Dunaji, severozápadne of Passau (Pasova). Existuje dokonca hora známa ako Wendelstein 1838m, južne od Resenheimu.

Mimo strednej Európy mená Wend/Venet sú oveľa viac roztrúsené, ale nie zriedkavé. Miesto Wenduine leží na pobreží Belgicka. Weddel, a podobné miesta ležia vo Frieslande v Holandsku a blízko Allensteinu vo východnom Prusku je Wenedien; dokonca v Litve a Lotyšsku je rieka Venta. Na vrchu Jutlandu je Vendsyssel; vo Švédsku Vanern-See; v Nórsku Vindsvik, južne od Bergen. Tiež meno škandinávskych Vandalov, ktorí nemohli byť nikto iný ako ponemčení Wendi, to jest Veneti, musí byť pridané. Historický zroj z 10. storočia zmieňuje wendské obchodné mesto Vineta na ústí rieky Odry. Presná poloha dodnes nie je známa. Ďalej rímsky tábor Vindobona, dnešná Viedeň.

V Bretónsku, predošlej Armorike, Veneti žili oddelene od ich keltských susedov počas dobytia Galov Rimanmi. Pri pobreží Bretónska je ostrov Belle Ille, ktorý sa nazýval Vindilis v historických dokumentoch. Susediaca provinica Vendée nesie meno Venetov dodnes. Dokonca aj v Británii môžme nájsť venetské mená, ako napríklad Ventnor na Isle of Wight alebo Windsor neďaleko Londýna; tiež historická zem Venedotia, po keltsky Gwineth, Gwined, dnes Gdwynedd alebo Gwent, na severnom a južnom pobreží Walesu, kde sa nachádzajú rudné a uhoľné náleziská. Toto súhlasí s banskými schopnosťami Venetov.

Na najjužnejšom mieste Sicílie je Venetico, blízko Millazza, kde boli objavené významné náleziská kultúry popolnicových polí.

 Loading ...