Všetko bolo inak! – Život Konštantína a Cyrila – pôvodné necenzúrované vydanie s chýbajúcou kapitolou o chladných nociach a slovenskom písme (homoerotická poviedka)

UPOZORNENIE:
Poviedka je nevhodná pre nedospelú mládež, ktorá ešte nedovŕšila vek 18 rokov! Poviedka obsahuje explicitný materiál pre dospelých a môže uraziť bigotných ľudí! Bigotní ľudia by preto túto poviedku nemali čítať! Poviedka vznikla kombináciou úryvkov z diela Život Konštantína Cyrila a predstáv autorky Blaženy Ovsenej.

Zo Života Konštantína Cyrila:

Logotet raz Konštantínovi povedal: “Tvoja krása a múdrosť ma veľmi pobádajú, aby som ťa miloval. Hľa, mám duchovnú dcéru, ktorú som držal pri krste, krásnu i bohatú, i z rodu dobrého i veľkého. Ak chceš, dám ti ju za ženu. Od cisára dostaneš teraz vysokú hodnosť i kniežatstvo a čakaj ešte viac, lebo čoskoro sa staneš stratégom.”

Konštantín mu odpovedal: “Dar ženy je istotne veľký pre tých, čo po ňom túžia, ale pre mňa niet nič väčšieho ako učenie, ktorým, nazhromaždiac vedomosti, budem hľadať slávu a bohatstvo praotca.”

Keď logotet počul jeho odpoveď, išiel k cisárovnej a povedal: “Tento mladý filozof nemiluje tento život. No nepúšťajme ho z nášho kruhu, ale vystrihnime mu tonzúru kňaza a dajme mu službu; nech sa stane bibliotekárom u patriarchu pri chráme Svätej múdrosti. Aspoň takto si ho azda udržíme.” A tak aj urobil. Keď však celkom krátko s nimi pobudol, odišiel k Úzkemu moru a skryl sa v kláštore. Hľadali ho šesť mesiacov a ledva ho našli. Keď ho nemohli prijať na onú službu, uprosili ho, aby prijal učiteľskú katedru a učil filozofiu tuzemcov i cudzincov.

Čo sa však dialo počas tých šiestich mesiacov v kláštore a aký vplyv to malo na vznik slovenského písma, to sa nezachovalo. Stratili sa tieto texty náhodou, alebo boli naschvál zničené? Kto ich zničil? Čo z nich bolo vyškrtnuté? Čo sa tým chcelo zakryť? Podľa nášho výskumu sú dôvody cenzúry šokujúce. Mnísi chceli týmto činom utajiť vplyv Konštantínovej homosexuality na vznik slovenského písma! Veď iba skutočne teplý muž by odmietol dar ženy! Skombinovaním komparatívnej metódy a duchovného vnorenia sme doplnili chýbajúce časti a výsledok je neuveriteľný! Všetko bolo inak! Dielo Život Konštantína Cyrila by sa v skutočnosti malo volať Život Konštantína a Cyrila!!!

Zo Života Konštantína a Cyrila – doplnené vydanie podľa Blaženy Ovsenej:

Konštantín bol veľmi pekný a múdry junák. Švárnosť z tohoto mladého Filozofa, ako ho prezývali priatelia, doslova vyžarovala. Jeho mladícka nevinnosť, blonďavé vlásky a riedka briadka priťahovali smilných lovcov. Aj on svojimi zelenými očami, zdedenými po slovänskej matke, rád zablúdil k pekným chlapcom, ktorí boli o čosi starší od neho. Starým sliziakom sa však zďaleka vyhýbal. Práve od nich však dostával najviac návrhov. Poväčšine ich úspešne odrážal, no uhrančivým pohľadom dotieravého patriarchu pri chráme Svätej múdrosti nedokázal utiecť. Keď raz po ňom tento starý chlípnik s dlhou šedivou bradou, veľkým orlým nosom a jazvou pod pravým okom vybehol so stoporeným údom, Konštantín, zneuctený, v hrôze ušiel, utierajúc si zašpinené ústa. Viac sa do chrámu nevrátil.

Utekal zbesilo po nociach, len aby zo seba striasol škvrnu nečistoty. Až v kláštore pri Úzkom mori našiel pokoj. Privítal ho tam mladý tmavovlasý mních s kapucou na hlave. Konštantín zmäkol pri pohľade na jeho symetrickú tvár a pekne krojené pery, pretiahnuté do milého úsmevu. Mladík sa volal Cyril, bol len o málo starší od Konštantína a tiež mal slovänský pôvod. Konštantín sa tomu potešil, lebo sám hovoril čisto po slovänsky.

V kláštore sa zoznámil s kláštornými pravidlami. Viseli na stene pod klenbou schodišťa, zapísané husacím perom na kuse pergamenu. Okrem pravidelných modlitieb, prekvapilo ho, že povinnosťou mnícha bolo zdieľať nielen misku jedla so svojím spolubratom, ale počas studených nocí aj spoločné lôžko. Týmto spôsobom sa mali navzájom zohrievať, aby tak mali viacej tepla. Konštantín znepokojnel, pretože si spomenul na chípneho patriarchu pri chráme Svätej múdrosti. Hnusila sa mu predstava, že by mal zdieľať posteľ s niekým takým odporným. Upokojil sa, až keď mu Cyril povedal, že mu prednedávnom odišiel posteľný spolubrat a že teda bude spávať spolu s ním. Mladý, sotva dvadsaťtriročný Konštantín si vtedy s úľavou vydýchol. Usmial sa na svojho nového priateľa. Ten mu jeho milý úsmev opätoval.

Aj keď bol Konštantín o pol hlavy nižší a podstatne útlejší oproti šľachovitému Cyrilovi, predsa títo dvaja k sebe pocítili zvláštnu náklonnosť. Keď prišla prvá studená noc, obaja sa pred spaním pomodlili a potom Cyril pozval Konštantína na svoje lôžko. Podľa pravidiel kláštora Konštantín nemohol túto ponuku odmietnuť. Vlastne sa tomu vnútorne tešil, pretože sotva vládal vystrieť skrehnuté prsty na rukách. Chladné kamenné steny kláštora akoby zámerne odoberali z človeka teplo života.

Konštantín si teda vyzliekol svoj mníšsky háv. Keď už bol pripravený vojsť pod prikrývku, Cyril ho vyzval, aby si sňal aj rúšku zakrývajúcu jeho bedrá. Vraj je nečisté spať v oblečení, ktoré sa nosí aj cez deň. Hoci sa hanbil, Konštantín neochotne poslúchol. Otočil sa k Cyrilovi chrbtom a o chvíľu už pred ním stál úplne nahý a triasol sa od zimy ako osika.

Až keď Konštantín ležal tesne pri Cyrilovi a pocítil teplo jeho nahého tela, upokojil sa. Zohrievali ho nielen Cyrilove paže, ale aj jeho horúci dych. Cítil tiež mocný vzrušený tlkot jeho mladého srdca. Vychutnával si túto ľudskú blízkosť a hovoril si, že spravil naozaj dobre, keď vyhľadal úkryt práve v tomto kláštore.

“Pritiahni sa ku mne bližšie, Konštantín, ešte stále sa trochu chveješ,” zašepkal Cyril Konštantínovi do ucha. Zatým ho objal svojím mocným ramenom.

Konštantín sa naozaj chvel, no už nie od zimy. Bolo to vzrušenie, ktoré ovládlo jeho telo, jeho srdce. Pritlačil sa viac k Cyrilovi, vlastne až celkom natesno, takže jeho zadná časť narazila na Cyrilove veľké stvrdnuté prednosti. Konštantín sa mu v tej chvíli úplne poddal. Cyril začal schádzať rukou nižšie a nižšie, až na Konštantínove úzke bedrá, ktoré si pevne pridržal. Konštantín pocítil medzi svojimi polovičkami mocný pulzujúci prút, ktorý sa pokúšal preniknúť do jeho útrob. Uvoľnil sa až pri modlitbe k svätému archanjelovi Rafaelovi. Bola to tá najkrajšia modlitba na svete, plná bozkov a nežností. Na jej konci pocítil neopísateľnú rozkoš, z ktorej hlasno zahlaholil. Vtedy uvidel zjavenie znaku svätého kríža, na ktorom odvisol Ježiš Kristus. Táto neopakovateľná chvíľa sa mu navždy zaryla do pamäti. Potom už spolu s Cyrilom pokojne spali spánkom zaľúbených až do rána.

Počas svojho šesťmesačného pobytu v kláštore pri Úzkom mori zažili Konštantín s Cyrilom celkovo tridsaťsedem nezabudnuteľných studených nocí. Konštantínovi sa s každým vyvrcholením v Cyrilovom objatí zjavil iný znak. Boli to rôzne striešky s krúžkami, rôzne hrabličky a chrobáčiky. Konštantín vtedy ešte nerozumel týmto Božím znameniam, aj keď ich význam mal byť pre budúcnosť slovänstva nedozerný. Prikladal im však Božskú podstatu a preto si ich natrvalo zapamätal.

Jedného dňa si Konštantín všimol akúsi červenú vyrážku vedľa svojho prirodzenia. Vystrašil sa, lebo sa jej nevedel nijako zbaviť. Nebolela ho, len jej dlho trvalo, kým zmizla. Od toho dňa sa jeho zdravie začalo pomaly zhoršovať. Cyril si všimol, ako jeho priateľ chradne a chradne, no nevedel mu pomôcť.

Konštantín sa snažil prísť na koreň svojej zvláštnej choroby, no nič nevyhútal. Nežil odlišným spôsobom než ostatní mnísi, takže vylučoval, že by sa mohol nakaziť v kláštore. Nakoniec odpoveď prišla sama, z vonku. Ktorýsi mních priniesol do kláštora zvesť, že slizký patriarcha pri chráme Svätej múdrosti umrel za veľmi zvláštnych okolností. Jeho telo vraj pokrývali samé červené vyrážky. Vtedy sa Konštantínovi mihol pred očami obraz svojich úst prisatých na patriarchovom veľkom stoporenom úde. Ešte aj po mnohých mesiacoch pocítil v ústach neríjemnú chuť jeho skazeného semena. Vedel, že ho čaká rovnaký koniec. Vedel, že zomrie mladý.

Keď sliediči po šiestich mesiacoch úporného pátrania nakoniec Konštantína našli, nespoznávali ho, čo bol taký zoslabnutý. Odmietal sa vrátiť do Solúna, no oni ho uprosili, aby prijal učiteľskú katedru a učil filozofiu tuzemcov i cudzincov so všetkými právami a zaopatrením. I prijal to. Rozlúčil sa s Cyrilom, svojím verným spolubratom. A hoci ho už nikdy viac nemal vidieť, tento mladík sa naveky zapísal do jeho mladého srdca.

A tak odišiel do Konštantínopolu k cisárovi Michalovi III., ktorý už v tej dobe žil so svojím manželom Basilom. Basil, tento pekný koniar, ktorý sa prespal cez mužov a ženy na cisárskom dvore až na manžela cisára, mal na cisára nemalý vplyv. Keď cisár Michal odovzdal Konštantínovi učiteľskú katedru v Solúne, Konštantín sa odobral ta.

A stalo sa to, že zakrátko nato prišli do Konštantínopolu poslovia zo Slovenskej zeme, od slovenských kniežat Rastislava, Svätopluka a Koceľa. A takto povedali cisárovi: “Naša krajina je už pokrstená, no nemáme učiteľa, ktorý by nás učil a vysvetlil nám Sväté Písmo. Pošlite nám učiteľov, ktorí by nám mohli vysvetliť slová v knihách a ich zmysel.”

Keď si to cisár vypočul, spomenul si na svojho univerzitného spolužiaka Konštantína a jeho brata Metoda a poslal po nich. A prišli Konštantín a Metod k cisárovi, ktorý im povedal: “No vyslala ku mne poslov Slovenská zem, prosiac pre seba učiteľa, ktorý by im mohol pretlmočiť Sväté Písmo, lebo toto oni žiadajú. Viem, Filozof, že si ustatý, ale treba ti ta ísť, lebo tieto veci nemôže nikto iný vykonať, iba ty.”

Filozof odpovedal: “I ustatý som i chorý telom, ale s radosťou ta pôjdem, ak majú písmená pre svoj jazyk.”

A povedal mu cisár: “Ded môj i otec môj a mnohí iní pátrali po tom, ale nič nenašli, ako to teda ja môžem nájsť?”

Filozof povedal: “Kto môže na vodu reč napísať? A potom nechcem byť nazvaný heretikom!”

Odpovedal mu opäť cisár i s Bardom, svojím ujom: “Ak ty chceš, tak Boh ti to môže dať, veď on dáva všetkým prosiacim bez pochybovania, aj otvára tým, čo klopú.”

Nato Filozof odišiel a podľa starej obyčaje oddal sa modlitbe aj s inými pomocníkmi. Čoskoro potom sa mu zjavil Boh, ktorý vypočúva modlitby svojich služobníkov, a hneď zložil písmená. Vyjavili sa mu totiž pred očami znaky, ktoré prvý raz uvidel pri Cyrilovi počas tých niekoľkých studených nocí v kláštore pri Úzkom mori. A hneď ich aj začal zapisovať. Prvý mal tvar kríža – to bolo písmeno, ktoré Rimania nazývajú A. Zatým nasledoval znak v tvare hrabličiek, ktorým Rimania označovali písmeno B. Keď Konštantín zapísal tridsaťsedem znakov, predsa mu ešte chýbalo posledné písmeno, aby nová abeceda bola úplná. Premýšľal, modlil sa nepretržite, ale posledný znak sa mu nie a nie zjaviť. Jeho učeníci, aj cisárovi radcovia už naňho naliehali, aby sa poponáhľal s ukončením svojho veľkého diela, no Konštantín len bezradne sedel pod mohutným stromom a márne dumal.

“Chcelo by to ešte jednu studenú noc,” povzdychol si s rukami bezradne zaborenými v blonďavých vlasoch.

Rozmýšľal, že by o ňu mohol požiadať samotného cisára Michala, svojho univerzitného spolužiaka, s ktorým už na škole dosť pošantili. No potom si spomenul na jeho žiarlivého manžela Basila a hneď tento návrh zamietol. Basil by to nikdy nedopustil. Možno by ho nechal aj otráviť.

Konštantín sa zrazu obrátil ku Gorazdovi, najvernejšiemu učeníkovi, ktorý sa najviac podobal na jeho milovaného Cyrila, a položil ruku na jeho plece: “Dnes je celkom chladno, Gorazd… Čo keby sme dnes spali pod spoločnou prikrývkou, aby nám bolo teplejšie?”

Gorazd miloval svojho učiteľa-filozofa a bol by preňho spravil čokoľvek na svete. Blízkosť dvoch mladých mužských tiel spôsobila silový výboj, počas ktorého sa Konštantínovi zjavil posledný znak. Týmto bolo slovenské písmo úplné. A tak uprostred noci obaja vstali značne rozhorúčení, zažali sviece, a začali spolu písať prvé slová evanjelia: “Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh.”

Nakoniec toto písmo aj s knihami priniesli do Slovenskej zeme k Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi.

I doľahli na Konštantína mnohé námahy, a tak upadol do choroby. Po celom tele sa mu objavili červené vyrážky presne ako kedysi škaredému starému patriarchovi. A keď mnohé dni znášal chorobu, uvidel raz Božie zjavenie a začal takto spievať: “Pôjdeme do domu Pánovho, zaplesal môj duch a zaradovalo sa srdce.”

Vtedy si obliekol ctihodné rúcha a tak zostal po celý deň, veselil sa a hovoril: “Odteraz nie som ani sluhom cisára, ani nikoho iného na zemi, ale len všemohúceho Boha. Nebol som, a stal som sa i budem naveky. Amen.”

Nasledujúceho dňa sa obliekol do svätého rehoľného rúcha a prijmúc svetlo k svetlu, dal si meno Cyril na počesť svojho drahého priateľa Cyrila z kláštora pri Úzkom mori. A v tomto rúchu zostal päťdesiat dní.

Liečili ho mnohé vedmy, no nie za mnoho dní Konštantín, ešte stále mladý, napriek starostlivosti umrel na smrteľnú pohlavnú chorobu, ktorou ho nakazil smilný patriarcha v chráme Svätej múdrosti.

Konštantínove písmo, najcennejší duchovný poklad, aký vôbec kedy Slováci dostali, však bolo zatratené rímskym pápežom. Pápež zakázal slovenské písmo a vyhnal učeníkov Konštantína a Metoda zo Slovenskej zeme. A tak tento nekonečný duchovný dar potom so šťastím prešiel od Slovákov k Bulharom, Srbom a Rusom, kde sa používa dodnes.

A tu sa končí príbeh o slovenskom písme, ktoré vzniklo počas studených nocí za kamennými stenami starého kláštora pri Úzkom mori. To písmo sa najskôr nazývalo hlaholika, pretože vzniklo za studených nocí počas Konštantínovho hlasného hlaholenia. O niekoľko desiatok rokov bolo premenované na cyriliku, na počesť Konštantínovho mladého milenca, bez ktorého by slovenské písmo nikdy nebolo uzrelo svetlo sveta. A tak sa to písmo nazýva dodnes.

Týmto pozdravujem Alianciu za rodinu. Môžete mi v vaším referendom vyliezť na hrb.