Blažena Ovsená v Diokleciánovom paláci u bratského národa Chorvátov

Tento rok som sa prvý raz v živote vybrala do Chorvátska, aby som preskúmala aj túto juhoslovanskú krajinu. Každý druhý Slovák už v Chorvátsku bol, len ja ešte nie, nevedela som preto, čo mám od tejto krajiny čakať. Mala som tam vidieť dôsledky vojny? Aká vyspelá je táto krajina? Aké má prírodné krásy? A čo história? V Chorvátsku sa mi mnohé veci spojili.

Zo samoštúdia slovanskej histórie som vedela, že okrem južných Chorvátov jestvovali aj severní Chorváti, ktorí sa nazývali Bieli. Biela farba označovala sever. Títo Bieli Chorváti sa mali nachádzať niekde v blízkosti našich Tatier. Či sídlili nad Karpatami, alebo priamo v nich, dodnes neviem, no po návšteve Chorvátska viem jednu vec naisto – s Chorvátmi máme toho spoločného viac, ako si myslíme.

Nočná cesta Mordorom

Večer za tmy som prekročila maďarskú hranicu, aby som neproduktívny nočný čas využila čo najzmysluplnejšie. Niekto môže v Maďarsku vidieť povestný Tolkienov Mordor, nakoľko jazyk tej krajiny znie mimozemsky ba až temne cudzo. Aby cesta nebola nudná, hneď za slovenskými hranicami ma zastavila maďarská policajná hliadka. Spustili na mňa po maďarsky, ba možno aj po mordorsky, a vzhľadom k tomu, že ani jedným z týchto jazykov nerozumiem, tak naša konverzácia vyzerala veľmi zábavne. Dali mi fúkať do akéhosi ich prístroja, a ja, naučená, že náustok treba vložiť do úst a poriadne fúknuť, stále som chcela dostať prístroj do úst. Policajtka mi však prístroj stále brala z dosahu a hovorila: „Spreche, spreche!“ Nechápala som, čo mám hovoriť, len som stále chcela fúkať. A ona stále: „Spreche, spreche!“ Nakoniec som čosi povedala, prístroj zaznamenal môj dych, zapípal, policajtka mi ukázala zdvihnutý prst, akože super, bez alkoholu, a ja som si s úľavou odfúkla. Potom ma po nemecky vyzvala, aby som otvorila kufor – asi sa chcela pozrieť, či tam neprevážam nejakého utečenca – no ja som sa robila, že jej nerozumiem, tak mi nakoniec jej kolega zaželal šťastnú cestu a ja som pokračovala ďalej po svojom.

Hraničný prechod

Z maďarskej roviny som prešla krátkym slovinským úsekom do Chorvátska. Tak som z Mordoru opäť zavítala do zrozumiteľného sveta. Zrazu som rozumela nápisom, slovám, tabuliam. Moja duša pookrela.

Na slovinsko-chorvátskej hranici bolo tiež veselo. Prišla som tam asi o druhej v noci. Colník na colnici, rozradostený, že vidí rodnú slovanskú krv, dal sa so mnou hneď do reči. Vtedy som prvý raz naživo počula slovinčinu. Znela mi veľmi našsky, no mnohým slovám som nerozumela. Bol to zvláštny pocit, vedieť, že ten jazyk je vám na dosah, no aj tak mu nerozumiete. Príde vám trápne prepnúť sa do angličtiny, lebo veď angličtina je vám obom vzdialenejšia než vaše rodné slovanské jazyky, a predsa si po anglicky rozumieme lepšie. Chlapíkovi som suverénne podala svoj občiansky preukaz, veď načo pas, keď sme v schengenskom priestore, a on ma nato uzemnil: „Ten doklad je neplatný.“ Skoro ma vystrelo. „Akože neplatný?“ spýtala som sa. On nato: „Je po dátume platnosti.“ Naozaj, môj občiansky preukaz vypršal pred dvomi dňami. Čo teraz? Poďme hľadať pas, ináč sa vraciam domov! Našťastie stále nosím pas so sebou, čo ma zachránilo. Colník skontroloval pas, a keď mi ho vracal, povedal: „Chorvátovi občiansky neukazuj!“

Aj Chorvát bol priateľský. Spýtal sa ma, kam idem, a keď som povedala: „Split“, podal mi automapu danej oblasti a zaželal šťastnú cestu. Aj on mi tykal. Mám rada, keď mi tykajú priateľskí ľudia. Blbcom však nedovolím tykanie.

Prespala som na diaľničnom odpočívadle kdesi pred Záhrebom. Ráno som hneď išla ďalej do cieľovej stanice. V Splite som mala stráviť pár dní, preskúmať mesto, múzeá, Diokleciánov palác, a potom ísť na ostrov Brač a trochu si oddýchnuť pri mori.

Split

Počas tých pár dní v Splite som zažila naozaj zaujímavé veci. Videla som aj neďaleké pirátske mesto Omiš s pirátskym hradom a najdlhšou chorvátskou riekou Cetinou s úžasným kaňonom, ktorá práve v tomto meste ústí do Jadranského mora. Kúpila som si tam čerstvé figy a konečne ochutnala, ako naozaj chutia, lebo dovtedy som poznala len chuť sušených. Rozdiel bol značný. Čerstvé figy chutia ako sirup, rozplývajú sa na jazyku. Suché treba hrýzť, dobre, že nie chrúmať. Práve v Omiši som ako jedna z viacerých ľudí pomáhala pri záchrane života jedného Slováka, ktorý tam dostal srdcový infarkt. Keďže viem dobre po anglicky, volala som hneď záchranku a tlmočila. Predstavte si, že ten nešťastník bol do hodiny odvezený na kardiológiu v Splite a aj operovaný, čím mu lekári prakticky zachránili život. Neviem si predstaviť, že by rovnako rýchlo konali lekári napríklad v Bratislave. Skôr mám dojem, že u nás by lekári pokojne prekračovali mŕtvolu človeka ležiacu na podlahu v čakárni. Keďže cesta do Splitu bola zablokovaná kvôli búračke, počas ktorej vyhasli tri ľudské životy, domov sme sa vracali cez kaňon rieky Cetiny. A to bol zážitok a pohľad. Nádhera.

Dioklecián a jeho palác

V Splite som si pozrela aj Diokleciánov palác. Diokleciánov palác som si pôvodne predstavovala ako nejakú väčšiu budovu, ktorú si pozriem za desať minút, odfotím, a pôjdem ďalej. Ako veľmi som sa len mýlila. Diokleciánov palác je mesto v meste, teda staré mesto Splitu. Dodnes v tom paláci žijú ľudia, majú tam byty, na šnúrach na balkónoch sušia prádlo, sú tam pouličné reštaurácie, sochy, múzeá, turistické kancelárie… Cisár Dioklecián mal pri sebe celý dvor, sluhov, dvoranov, a tí museli tiež niekde bývať.

Kto bol vlastne cisár Dioklecián? Žil medzi rokmi 243 – 313 a bol rímskym cisárom. Pochádzal z chudobnej ilýrskej rodiny z Dalmácie. Zaviedol mnohé reformy v upadajúcej Rímskej ríši. Kresťania ho nemali radi, lebo ich prenasledoval a nútil vzdať sa kresťanskej viery. Po abdikácii sa ako 59 ročný odsťahoval do prímorského paláca v dalmatínskom meste Splite pri meste Salona, ktoré bolo hlavným mestom Dalmácie.

Chorvátsko je ďaleko popredu

Priznám sa, že o Chorvátsku som pred cestou nemala vysokú mienku. Na základe obyčajných predsudkov som Chorvátov prirovnávala k chudobným Rumunom, Bulharom alebo Ukrajincom. Aké však prekvapenie na mňa čakalo… Vážení, nie Chorváti sú oproti nám Ukrajincami, ale my sme Ukrajincami oproti nim. Dosť som sa hanbila za Slovensko, pretože v Chorvátsku je omnoho lepšia infraštruktúra ako u nás, cesty sú bezchybné, mestá sú čistejšie, lode aj autobusy chodia načas, sú lacné a čisté, rovnako tak aj múzeá, príroda je 10x krajšia ako u nás, ľudia sú priateľskí, neskutočne uvoľnení, nevystresovaní, veľkorysí, dobrosrdeční, ochotní, usmievaví, šťastní, povoľní, nápomocní a dobroprajní. Na prvý pohľad bolo vidno, že im nevládne taká šialená a z reťaze odtrhnutá fašistická oligarchická mafia ako zbedačeným Slovákom na Slovensku. No nemýľte sa, aj Chorváti majú svoje politické škandály, korupciu a iné neduhy demokracie. Hneď v Splite som videla niekoľko schátraných budov, ktoré vlastnia pozatváraní politici. Zreštituovali ich za babku, no potom nemali peniaze na ich opravu. A tak chátrajú a sú na hanbu Splitu. Takže takíto sú Chorváti – teda vlastne Dalmatínci, lebo ako mi bolo povedané, kým Dalmatínci sú uvoľnení a pohodoví ľudia, severní vnútrozemskí Chorváti sú zase horkokrvní. To bude asi tou zmiešanou avarskou krvou. Dalmatínci vskutku vyzerajú ináč, nakoľko sú z veľkej časti potomkami Rimanov. Geneticky teda nie sú Slovanmi.

Ako sa Chorváti dostali do Chorvátska?

Pred cestou do Chorvátska som úplnou náhodou čítala dielo byzantského cisára Purpurorodenca O spravovaní ríše, ktorý s odstupom okolo 50-tich rokov píše nielen o našom kráľovi Svätoplukovi a megalé Moravii, ale aj o iných slovanských národoch nachádzajúcich sa v Byzancii. A tak v 10. st. opisuje, ako sa Srbi dostali do dnešného Srbska, ako sa Chorváti dostali do dnešného Chorvátska, o kruto potlačenej vzbure istých Slovanov na gréckom polostrove Peloponéze, alebo o nepokrstených Slovanoch, ktorí sa nazývali Pagani a mali svoj štát Paganiu. Je to vskutku vzrušujúce čítanie a odporúčam ho každému zanietenému historickému pátračovi.

Hoci som toto dielo čítala kvôli kráľovi Svätoplukovi, pretože som potrebovala preveriť niektoré veci, s prekvapením som sa tam dočítala o úplne iných veciach, o ktorých som vôbec netušila, no za ktoré som dnes veľmi vďačná, pretože mi dokreslili dobový obraz Karpatskej kotliny v 8.-9. storočí. Ak som si dovtedy myslela, že územie medzi Dunajom a Tisou bolo ľudoprázdne – ako vieme, nachádzala sa tam Avarská púšť (Avarorum Solitudo) – tak po prečítaní tohoto diela som svoj názor musela radikálne zmeniť. Purpurorodencov spis hovorí, ako sa práve z tohoto vraj ľudoprázdneho bažinatého územia nad Dunajom „slovanskí“ Avari presídlili do dnešnej Dalmácie. Purpurodenec píše, že istí Avari, ktorí sa volali Chorváti, obsadili hlavné mesto Dalmácie Salonu a tiež Diokleciánov palác v meste Spalatum, čo nie je nič iné ako dnešný Split. Tiež vysvetľuje, čo v preklade znamená meno Chorvátov. Vraj to v slovanskom jazyku značí národ, ktorý obýva veľký kus zeme. Z tohoto hľadiska by sme teda mali hľadať Bielych Chorvátov v starej vlasti na rovinách tesne nad Karpatami, lebo tam je veľká rovina.

Pred tým, ako budem pokračovať vo svojom rozprávaní, prečítajme si niečo o Chorvátoch z diela cisára Purpurorodenca.

[Preklad z angličtiny Blažena Ovsená.] Str. 123. O Dalmácii a priľahlých národoch v nej: Cisár Dioklecián bol veľmi okúzlený krajinou Dalmáciou, a tak priniesol so sebou ľudí s rodinami z Ríma a usadil ich v tejto krajine Dalmácii, a oni sa volali Rimania od toho, že boli presídlení z Ríma, a tento titul sa k nim vzťahuje do dnešných dní. Teraz cisár Dioklecián založil mesto Spalato [Split] a postavil tam palác neopísateľný akýmkoľvek perom alebo jazykom, a pozostatky jeho starovekého prepychu sú stále dochované podnes, hoci dlhý čas úpadku na nich spôsobil spúšť. Navyše mesto Diocleia, teraz obývané Diokleciánmi, bolo postavené tým istým cisárom Diokleciánom, kvôli čomu sa tá krajina nazvala podľa mena Diokleciánov. Územie vlastnené týmito Rimanmi zvyklo siahať až tak ďaleko, ako je rieka Dunaj, a raz, dostanúc nápad prejsť cez Dunaj a objavovať, kto žije na druhom brehu, ho prekrížili a prišli k neozbrojeným slovanským národom, ktorí sa tiež volali Avari. Tí skôr zmienení neočakávali, že by niekto býval za tou riekou, ani tí neskoršie menovaní, že by niekto žil na tamtej strane. A tak, nachodiac tých Avarov neozbrojených a nepripravených na boj, Rimania ich premohli a vzali korisť a zajatcov a vrátili sa. A od toho času Rimania sformovali dve striedajúce sa jednotky, slúžiace od Veľkej Noci do Veľkej Noci, a zvykli striedať svojich mužov tak, aby na Veľkú a Svätú Sobotu tí, ktorí sa vracali naspäť zo stráže, a tí, ktorí sa išli do služby, sa stretli navzájom. Lebo blízko mora, pod tým istým mestom, leží mesto nazývané Salona [hlavné mesto, pozn. B.O.], ktoré je polovičné oproti Konštantínopolu, a tu všetci Rimania nastupujú a dostávajú výstroj a vyrážajú a idú na hranicu, ktorá je 4 míle od toho istého mesta, a nazýva sa Kleisa dodnes podľa toho, že sa zatvára za tými, ktorí prechádzajú tým smerom. A odtiaľ oni pokračujú k tej rieke. Takto sa stráže striedali počas mnohých rokov a Slovania na druhej strane rieky, ktorí sa nazývali Avari, si to premysleli medzi sebou, a povedali: „Títo Romani, teraz, keď prešli cez rieku a našli korisť, ani v budúcnosti sa nezrieknu toho, aby znovu prišli proti nám, a tak pripravíme proti nim plán.“ A tak, preto, Slovania, Avari, usporiadali veču [poradu, pozn. B.O.], a pri jednej príležitosti, keď Rimania prekrížili rieku, nastražili pascu a napadli ich a porazili ich. Tí predtým zmienení Slovania si vzali rímske zbrane a štandardy a aj ostatné vojenské insígnie a prekrížili rieku a prišli na hraničný prechod, a keď tí Rimania, ktorí boli tam, videli ich so štandardami a výstrojom ich vlastných mužov, mysleli si, že tamtí sú ich vlastní ľudia, a tak, keď tí skôr zmienení Slovania dosiahli prechod, nechali ich prejsť. Keď už boli dnu, okamžite vyhnali Rimanov a ujali sa vlastníctva skôr zmieneného mesta Salona. Usadili sa tam a odvtedy vzostupne plundrovali a ničili Rimanov, ktorí bývali na rovinách a vrchoch a vzali ich zem. Zvyšok Rimanov ušiel do miest na pobreží a držali ich stále, menovite Decatera, Ragusa, Spalato, Tetrangourin, Diadora, Arbe, Vekla a Opsara, obyvatelia ktorých sa nazývajú Rimania do dnešných dní.

Od vlády Heraklia, cisára Rimanov, ako bude súvisieť v rozprávaní ohľadom Chorvátov a Srbov, celá Dalmácia a národy okolo nej, také ako Chorváti, Srbi, Zachlumi [lebo bývali za chlmom/kopcom, pozn. B.O.], Terbounioti [Trebenčania, str. 163 – Terbounia v jazyku Slovanov znamená silnú pevnosť, asi Treboňa, viď napr. Trebíč, pozn. B.O.], Kanaliti [str.163 – Kanali v jazyku Slovanov znamená náklad na povoze, lebo po rovine vozia pracovníkov na vozoch, pozn. B.O.], Diokleciáni a Arentani, ktorí sa tiež volajú Pagani… Ale keď Rímska ríša, kvôli ťažkopádnosti a neskúsenosti tých, ktorí jej vládli, a špeciálne v časoch Michala z Amorionu, upadla na samý okraj úplného zaniknutia, obyvatelia miest Dalmácie stali sa nezávislými, podriadenými ani cisárovi Rimanov, ani nikomu inému, a, čo je viac, národy týchto častí, Chorváti a Srbi a Zachlmenčania, Trebenčania a Kanaliti a Diokleciáni a Pagani, striasli opraty tej ríše Rimanov a stali sa zvrchovanými a nezávislými, poddanými nikoho. Kniežatá, ako oni hovoria, tieto národy nemali nijaké, ale len „županov“, starejších, ako býva vláda v iných slovanských oblastiach. Ba čo viac, väčšina týchto Slovanov ani nebola pokrstených a zostali nepokrstení ešte pekne dlho. Ale v čase Basila, Krista milujúceho cisára, oni poslali poslov, žiadajúc a prosiac ho, že tí z nich, ktorí boli nepokrstení, mohli obdržať krst a že by mohli byť, ako aj pôvodne boli, podriadení ríši Rimanov; a ten osvietený cisár, na ktorého v dobrom spomínajú, ich vypočul a poslal im cisárskeho posla a kňaza a pokrstil ich všetkých, ktorí boli nepokrstení z tých skôr zmienených národov, a po pokrstení ich, im ustanovil kniežatá, ktoré si oni schválili a vyvolili, z rodiny, ktorú oni sami milovali a obľubovali. …
[Str. 137] Mesto Spalato [Split, pozn.B.O.], čo znamená malý palác, bolo založené cisárom Diokleciánom, …

[Str. 139] Príbeh provincie Dalmácie [v obdobnom ale podrobnejšom podaní, pozn. B.O.]: Tí, potom, ktorí sa zaujímajú o Dalmáciu, ako bola vzatá národmi Slovanov, môžu sa poučiť z toho, čo nasleduje; ale ako prvé zo všetkého musí byť vyrozprávané jej geografické umiestnenie. V starých časoch preto Dalmácia sa zvykla začínať na pohraničí Dyrrachia alebo Antibaru, a zvykla zasahovať až po hory Istrie a šíriť sa až tak ďaleko, ako je Dunaj. Celé toto územie bolo pod správou Rimanov, a táto provincia bola najvýznačnejšia zo všetkých provincií na západe; akokoľvek, bola vzatá národmi Slovanov nasledujúcim spôsobom. Blízko Spalata [Splitu, pozn. B.O.] je mesto Salona, postavené cisárom Diokleciánom; aj Spalato bolo postavené Diokleciánom, a jeho palác bol tam, ale v Salone bývali jeho urodzení a veľký počet obyčajných ľudí. Toto mesto bolo hlavou celej Dalmácie. Teraz, každý rok vojenské jednotky z iných miest Dalmácie sa zvykli zhromažďovať pri ňom, a boli vyslané zo Salony, k počtu tisíc, a mali držať stráž na rieke Dunaji kvôli Avarom. Lebo Avari často navštevovali svoje miesta na druhom brehu Dunaja, kde teraz sú Turci [Maďari, pozn. B.O.], a viedli kočovný spôsob života. Muži Dalmácie, ktorí tam šli každý rok, mohli často vidieť beštie a mužov na vzdialenej strane rieky. Pri jednej príležitosti sa preto rozhodli, že prejdú cez rieku a zistia, kto to je, kto tam má svoje príbytky. Tak oni prešli cez Dunaj a našli iba ženy a deti Avarov, pričom muži a mladíci boli na bojovej výprave. Preto ich zrazu napadli, zajali ich, vrátili sa bez ujmy, vezúc túto korisť do Salony. Teraz, keď sa Avari vrátili z ich bojovej výpravy a zistili od poškodených, čo sa stalo, boli užasnutí, lebo nevedeli, odkiaľ z ktorej časti tento útok prišiel. Preto sa rozhodli vyčkať na príležitosť a týmto spôsobom zistiť všetko. A tak, keď podľa zvyku jednotka bola vyslaná zo Salony, nie tí istí muži ako predtým, ale iní, tiež sa rozhodli spraviť to, čo ich predchodcovia spravili. Tak prešli cez rieku proti nim, ale našli ich zhromaždených pospolu, nie roztrúsených v zahraničí ako minule, takmer nič nedosiahli, ale vlastne utrpeli najstrašnejšiu odplatu. Lebo niektorí z nich boli zabití, a zvyšok vzatý živý, a ani jeden neušiel ruke nepriateľa. Tí neskoršie zmienení ich vypočúvali, kto sú a odkiaľ prišli, a po zistení, že to boli oni, od ktorých utŕžili prepad predtým, a po zistení vypytovaním o povahe ich krajiny a po zaľúbení sa do nej tak, ako sa z rečí dá, držali preživších v zajatí a sami sa obliekli do ich šiat, presne ako tí ostatní ich nosili, a potom, nasadnúc na kone a zoberúc do rúk ich štandardy a zvyšok insígnií, ktoré si ostatní priniesli so sebou, všetci vyrazili na bojové pole v čase, kedy sa jednotka mala vrátiť z Dunaja (čo bolo na Veľkú a Svätú Sobotu), oni sami dorazili v ten istý deň. Keď sa dostali do blízkosti, skupina vojska sa skryla do utajenia, ale okolo tisíc z nich, tí, ktorí, aby zahrali trik, získali kone a uniformy Dalmatíncov, jazdili na čele. Tí v meste, spoznajúc ich insígnie a oblečenie, a tiež deň, lebo tento deň bol podľa ich zvyku určený na návrat, otvorili brány a vítali ich s nadšením. Ale oni, akonáhle boli vo vnútri, ovládli brány, a dávajúc znamenie o svojom čine svojmu vojsku, dali mu znamenie, aby bežali dnu a vstúpili s nimi. A tak počastovali mečom všetkých v meste a nato zo seba spravili pánov celej krajiny Dalmácie a usadili sa v nej. Iba mestečká na pobreží vzdorovali proti nim a zostávali v rukách Rimanov, lebo oni získavali obživu z lovu rýb. Avari, potom, vidiac, že táto zem je najlepšia, usadili sa v nej. Ale Chorváti v tom čase bývali za Bavorskom, kde sú teraz Bielochorváti. Z nich sa oddelila skupina piatich bratov, Kloukas a Lobelos a Kosentzis a Mouchlo a Chrobatos, a dve sestry, Touga a Bouga, ktorí prišli so svojim ľudom do Dalmácie a našli Avarov v držbe tej zeme. Po tom, ako proti sebe bojovali niekoľko rokov, Chorváti získali navrch a zabili nejakých z Avarov a zvyšok si podrobili pod seba. A tak od tých čias bola tá zem vlastnená Chorvátmi, a stále sú v Chorvátsku nejakí, ktorí sú avarského pôvodu a je na nich vidieť, že sú Avari. Zvyšok Chorvátov zostal na druhej strane proti Francii [Franskej ríši, pozn. B.O.], a teraz sa nazývajú Bielochorváti, to znamená bieli Chorváti, a majú svoje vlastné knieža; sú poddaní Otta, veľkého kráľa Francie, alebo Saxónska, a sú nepokrstení, a sobášia sa a sú priateľskí s Turkami [Maďarmi, pozn. B.O.]. Z Chorvátov, ktorí prišli do Dalmácie, časť sa oddelila a obsadila pre seba Ilýriu a Panóniu; oni tiež mali nezávislé knieža, ktoré zvyklo udržiavať priateľský kontakt, hoci len cez vyslancov, s kniežaťom Chorvátska. Lebo po mnoho rokov Chorváti v Dalmácii tiež boli poddanými Frankov, ako boli predtým vo svojej vlastnej krajine; ale Frankovia s nimi zaobchádzali s takou krutosťou, že oni zvykli zabíjať chorvátske dojčatá a hádzať ich psom. Chorváti, neschopní vydržať také jednanie od Frankov, sa vzbúrili, a zabili tých z nich, ktorých mali za kniežatá. Po tomto, veľké vojsko z Francie vyrazilo proti nim, a po tom, ako proti sebe bojovali sedem rokov, napokon sa Chorvátom podarilo získať prevahu a zničiť všetkých Frankov s ich vodcom, ktorý sa volal Kotzilis [Koceľ, Pribinov syn??]. Od toho času zostali nezávislými a samostatnými, a požiadali o svätý krst biskupa Ríma, a biskupi boli poslaní, ktorí ich pokrstili v čase Porinosa, ich kniežaťa. Ich krajina bola rozdelená na 11 županstiev, Chlebiana, Tzenzina, Imota, Pleba, Pesenta, Parathalassia, Breberi, Nona, Tnina, Sidraga, Nina; a ich bán vlastní Kribasu, Litzu a Goutzisku. …

[Str. 147.] O Chorvátoch a o krajine, v ktorej teraz žijú: Chorváti, ktorí teraz žijú v krajine Dalmácia sú potomkami nepokrstených Chorvátov, takzvaných „bielych“ [asi na východnom Slovensku a ďalej na sever, pozn. B.O.], ktorí žijú za Tureckom [Maďarskom, v tom čase zaberalo dnešné východné Maďarsko, pozn. B.O.] a vedľa Francie, a majú slovanských susedov a nepokrstených Srbov. „Chorváti“ v jazyku Slovanov znamená „tých, ktorí obývajú veľké územie“. Títo istí Chorváti prišli, aby žiadali o ochranu cisára Rimanov Heraklia, predtým Srbi žiadali ochranu u toho istého cisára Heraklia, v čase, kedy Avari bojovali proti a vypudili z tých častí Rimanov, ktorých cisár Dioklecián priniesol z Ríma a usadil tam, a ktorí sa preto nazývali „Rimania“ podľa toho, že boli presunutí z Ríma do týchto krajov, mám na mysli, do tých krajov, ktoré sa teraz volajú Chorvátskom a Srbskom. …

… [Str. 151.] Pokrstení Chorváti zhromaždili do 60000 koní a 100000 pešiakov, a 80 bojových lodí (galejí) a do 100 člnov. Galeje odvezú naraz 40 mužov každá, člny 20 každý, a menšie člny 10 každý.

Táto veľká sila a množstvo mužov Chorvátska trvala až do času kniežaťa Krasimíra. Ale keď bol mŕtvy a jeho syn Miroslav, po tom, ako vládol 4 roky, bol zničený bánom Pribinom, a hádky a spory vypukli v krajine, jazda a pešiaci a galeje a člny Chorváska sa zmenšili.

…[Str. 153.] Veľké Chorvátsko, tiež nazývané „biele“, je stále nepokrstené do dnešného dňa, ako sú aj Srbi, ktorí sú ich susedmi. Oni zhromaždia menej koní a menej pešiakov než pokrstení Chorváti, lebo sú pravidelnejšie ničení Frankami a Turkami a Pečenehmi. Ani nemajú galeje alebo člny alebo obchodné lode, lebo more je ďaleko preč; lebo od tých miest k moru je cesta 30 dní. A to more, ku ktorému oni prídu po 30-tich dňoch, je to, ktorá sa volá „tmavé“ [Čierne more, pozn. B.O.].

Takže takto sa Chorváti dostali do dnešného Chorvátska. Vraj za 200 rokov sa celá Dalmácia poslovančila. Dnes sa aj tí ľudia, ktorí sú potomkami etnických Rimanov, cítia byť hrdými Chorvátmi a za Chorvátsko by aj umreli. Ba čo viac, hovoria, že nedokážu pochopiť, ako môžu historici tvrdiť, že Slovania prišli do Chorvátska až v 7.-8. storočí. Podľa nich to muselo byť dávnejšie. Názvy miest však hovoria za všetko. Sú rímske, prípadne skomoleninami rímskych názvov.

Kronikár Nestor tvrdil v Povesti dávnych čias, že pravlasť Slovanov bola na strednom Dunaji v Ilyriku, teda na území, kde dnes leží Chorvátsko a Srbsko. Títo Slovania vraj boli vytlačení Rimanmi na sever k rieke Visle. Podľa niektorých názorov mal byť návrat pod Dunaj v 7.-8. storočí len návratom do pôvodnej vlasti.

Archeologické múzeum, Etnografické múzeum

Navštívila som Archeologické múzeum, venované najmä rímskej dobe.

V etnografickom múzeu som zase videla podobné ozdoby ako v takzvaných veľkomoravských múzeách na Slovensku a na Morave. Niektoré ozdoby, ktoré mi pripomínali tie veľkomoravské, sa paradoxne používali v Chorvátsku až do 19. storočia a boli podstatne väčšie. Tá ekonomická prosperita musela byť v Chorvátsku väčšia ako u nás už od dôb dávnych. Možno ozdoby a šperky putovali na Moravu práve z juhoslovanských krajín. Podobne na mnohých nástrojoch sa objavovali symboly svastiky, slnečnej svargy, stromu večného života. Fotila som o sto šesť.

Solin/Salona – hlavné mesto starej Dalmácie

Okrem Splitu som sa rozhodla pozrieť aj mesto Salonu. Priznám sa, že keď som počula o Salone, po chorvátsky Soline, do ktorej ma všetci posielali, že ju musím vidieť, tak som si vôbec neuvedomovala, že ide o mesto z textu cisára Purpurorodenca. To som si uvedomila až doma na Slovensku, a tak až doma sa mi veci v hlave spojili a bol to dobrý pocit. Všetci mi hovorili: „Choď sa pozrieť aj do Solinu, neoľutuješ. Sú tam vykopávky, vykopané celé kamenné mesto, rímsky amfiteáter, dá sa tam ísť aj bez platenia, ak vieš, ako na to. Musíš zaparkovať z tej druhej strany, kde nie je parkovisko.“ Tak som šla, porobila kopec fotiek a videí. Skoro ma pritom trafil šľak, čo tam bolo tak horúco, lebo more bolo ďalej a nechladilo tak ako v Splite.

Solin sa nachádza asi 9 km od Splitu. Dioklecián mal teda palác vzdialený asi 9 km od hlavného mesta ríše. Žil mimo hlavné mesto, vo svojom luxusnom paláci. Podobnú konšteláciu máme aj u nás na Slovensku – Devín pri Bratislave – a práve toto mi vnuklo myšlienku, teda vlastne riešenie toho, ako to mohlo byť s hlavným mestom takzvanej Veľkej Moravy. Staré texty spomínajú Rastislavovu 1) nevýslovnú pevnosť a potom Rastislavove 2) starodávne mesto antickým nepodobné. Niektorí si myslia, že tým je myslené jedno mesto – Devín, iní, že Mikulčice alebo Staré Mesto pri Uhorskom Hradišti, no podľa mňa tým mohli byť myslené dve miesta – Rastislavov hrad/palác na Devíne a Rastislavove staré mesto v Bratislave. Hlavné mesto mohlo byť v Bratislave – Pressburgu – Preslave – možno pôvodne Predslave (po Svätoplukovom synovi Predslavovi) – to bolo to staré mesto Rastislavove – urbs antiqua Rastici -, pričom Rastislav samotný mohol žiť v 13 km vzdialenom Devíne, v nevýslovnej pevnosti – inefabilis munitio, resp. paláci, ktorý bol nepodobný rímskemu, lebo priznajme si to, v okolí Devína nie je dosť miesta na skutočné mesto, ba ani piesčitá pôda tam nie je žičlivá na pestovanie poživne pre pospolitý ľud. Pritom názov Preslava sám o sebe znamená aj starodávna. Hlavné mesto starého Bulharska sa nazývalo Preslav. Názov Bratislava je nepresný, pôvodne žiadne t v mene nebolo.

V článku Nie Vysoké Tatry, ale Vyšné Tatry, nie Veľká Morava, ale Vyšná Morava, alebo bol Mojmír I. Východniar? som riešila preklad latinského textu, v ktorom sa spomína Mojmír, knieža Moravanov nad Dunajom. Mojmír knieža Moravanov nad Dunajom = (…quidam Priwina exulatus a Moimaro duce Maravorum SUPRA Danubium venit ad Ratbodum). Po hlbšom zamyslení a skúmaní pripúšťam teraz aj možnosť, že supra znamená nad v zmysle nad zemou, vo vzduchu, vertikálne smerom k oblohe. Vo Fuldských letopisoch, ktoré sú tiež písané po latinsky, som skúmala zmysel používania latinského slova supra. V 9-tich z 10-tich prípadov je slovo supra znamená nad, myslené nad (zemou). Raz je tam použité supra v zmysle za Dunaj, to vtedy, keď Svätopluk vyslal svoje vojsko na zničenie Panónie supra Danubium, za Dunaj, no možno aj hore Dunajom (vertikálne)!!! Ak bol Mojmír kniežaťom supra Danubium, tak mi to vychádza tak, že mohol žiť vertikálne nad Dunajom, priamo nad Dunajom, na hradnom kopci buď v Bratislave/Preslave alebo na Devíne.

Muzeum hrvatskih arheoloških spomenika

Navštívila som aj Muzeum hrvatskih arheoloških spomenika – Múzeum chorvátskych archeologických pamiatok. Tam predávali zaujímavé knihy o chorvátskych dejinách a povestiach. Žiaľ, práve som nemala pri sebe peniaze, takže som si nemohla nič kúpiť, hoci som veľmi chcela, a keďže som odchádzala na ostrov Brač, tak som už nemala čas vybrať peniaze z bankomatu. V jednej z tých kníh som našla slovenské dvojkríže, ktoré ma svojou krásou doslova fascinovali. Sú to stromy večného života, pričom na konci ramien je niekde vidno aj kvety. Aj v tomto múzeu boli zaujímavé exponáty. Rôzne časti mečov, konských ostrôh, ozdôb, náušníc, ba dokonca aj kamenné sarkofágy. Chorvátske ozdoby sa opätovne podobali na tie naše takzvané „veľkomoravské“, po správnosti by sme však mali hovoriť „staroslovenské“. Vstupné bolo nízke, okolo troch eur, a keď som sa úctivo spýtala pri pokladni, či smiem fotiť, dostal sa mi naozaj zvláštny pohľad. Žiadny Chorvát nechápal, prečo sa pýtam na také samozrejmé veci. Toto sa opakovalo vo všetkých múzeách. Chorváti nie sú zvyknutí na taký fašizmus, aký besnie u nás na Slovensku. Oni sú ešte normálni ľudia. Keď som potom po návrate na Slovensko šla pozrieť na staroslovenské texty do jedného martinského múzea, samozrejme, že fotenie bolo zakázané a ochrankár ma dobre, že nezastrelil, keď som vytiahla foťák. Tak strašne som sa tam s ním potom dohádala, že bol z toho tradične poriadny škandál. No ale tento slovenský fašizmus sa tu musí raz a navždy skončiť, vážení. Ja tu platím dane, takže si tu môžem fotiť, čo len chcem. Nie som na Slovensku o nič menej človekom ako v Chorvátsku. Nech si to slovenskí úradníci láskavo uvedomia. Bolo mi sľúbené, že pri najbližšom prehodnocovaní cien vstupného budú moje pripomienky zvážené.

Brač – Supetar

Napokon som ukončila svoje pôsobenie v Splite a odplávala som trajektom na ostrov Brač, konkrétne do malej prístavnej dedinky Supetar – Sv. Peter. A tam sa začala moja skutočná dovolenka – slnenie, plávanie a nebola by som to ja, keby som zase trochu nepátrala po histórii.

Chorvátske nápisy

V Chorvátsku som sa cítila ako doma. Naozaj, nápisy na obchodoch vyzerali ako slovenské, písané latinkou, dokonca s mäkčeňmi. Žiadne divné poľské kombinácie ako napr. v mene Grzmisława. Aj intonácia je úplne rovnaká ako u nás. Rozdiel je len v tvrdosti jazyka. Chrováti tvrdčia podobne ako Česi, ba s Čechmi majú aj viac spoločných slov. Našťastie nemajú to čudné české ř. Chorváti povedia jezero rovnako ako Česi. Z tohoto mi vychádza, že Česi museli byť z veľkej miery ovplyvnení chorvátskymi kmeňmi. Naša typicky slovenská forma jazero s písmenom a z nás robí karpatských Slovenov. Podobne meno Rastislav je s a (Česi majú Rostislav). Toto je črta dávneho národa Slovenov na strednom Dunaji. Týmto gramatickým zjavom preberáme dedičné žezlo vlády po tom pôvodnom národe Slovenov, ktorý vládol Karpatskej kotline. Aj na nás však dopadol veľký vplyv chorvátsky, a ten vplyv je vidieť na prvý pohľad dodnes. Jazyku nerozumieme úplne, ale sme schopní sa ho rýchlo naučiť. Asi mu rozumieme viac ako slovinčine, hoci Slovinci sú nám geograficky bližší.

Ani si neviete predstaviť, ako veľmi mi v Chorvátsku bolo ľúto Maďarov. Hovorila som si, o čo všetko sa Maďari ukrátili, keď sa vzdali slovenskej reči. Keby si boli uchovali slovenčinu, ktorá u nich bola prítomná, mohli dnes tiež cestovať po slovanskom okolí a v pohode by sa dorozumeli. Takto sú zajatí v izolácii vo svojom Mordore, a len čo vytiahnu päty z Maďarska, tak sú stratení. Akú veľkú nevýhodu len majú… A pritom sú to tí istí ľudia ako u nás. Stačí sa im len pozrieť do zrkadla. Nebyť Maďarov, mohli sme mať vo východnej Európe slovanskú superveľmoc, slovanské cisárstvo. Takto sa most medzi Slovanmi zrušil, a každý z nás na svojom brehu maďarského mora trápi sa po svojom.

Martin Kukučín a jeho dom v stráni na ostrove Brač

Vedeli ste, že na Brači pôsobil náš spisovateľ Martin Kukučín? Dodnes je v meste Selca jeho pamätná tabuľa. Bola som sa pozrieť aj na miesto jeho domu, ktorý sa mu stal predlohou na novelu Dom v stráni. Dodnes sa to miesto po chorvátsky nazýva Kukučinova strana (stráň). V škole som si predstavovala dom v stráni ako nejakú drevenicu na kopaniciach s výhľadom na nejaký kopec, les, a okolo neho šialení závidiaci susedia, ktorí tradične robia rozbroje kvôli piadi poľa. Neviete si ani predstaviť, ako veľmi som bola šokovaná, keď som uvidela skutočný dom v stráni. Teda nie skutočný, lebo pôvodný dom už nestojí, ale to miesto, kde stál. No nádhera. Stál pod vrchom stráne, strmého zrázu, ktorý v diaľke končil azúrovo modrým morským zálivom. No niečo nepredstaviteľne krásne. V tom momente som pochopila, že Martin Kukučín mohol byť na tomto mieste skutočne šťastný. Napokon však predsa len emigroval do Argentíny. Dôvodom bola asi neúrodná zem. Vskutku, na Brači nie je takmer nijaká úrodná zem, a tá, čo je tam dnes, je vlastne dovezená na kamiónoch zo Splitu. Po celom ostrove sú kopy kamenia ručne naukladané do tvaru kopulovitej chyže. Nazývajú sa bunje (buňe) a slúžia ako úkryt pred burou, kišou a na odloženie náradia. Často sú tie kopy len voľne položené. Je ich tam nekonečne veľa. Ľudia po stáročia zbierali balvany, aby vyčistili svoje políčko pre trochu trávy pre svoje kozy, ktoré zmieňoval už Plínius pre výborný kozí syr. No a potom sa objavil ďalší balvan, ktorý bolo treba dať nabok. A takto je Brač zasypaný kopami kamenia. Sú v strmých svahoch, proste všade. Bračský biely vápenec sa ťažil na Brači a dovážal do Splitu a práve z neho je postavený nielen Diokleciánov palác, ale aj Biely Dom vo Washingtone.

Dedinka Bol a pláž Zlatni Rat

Na Brači sa mi podarilo navštíviť aj dedinku Bol a Zlatni Rat (Zlatý rRoh), čo je najznámejšia a najkrajšia pláž v celom Chorvátsku a jedna z najkrajších pláží na svete. Nakoľko bola tak veľmi prepchatá ľudmi, že takmer nebolo kde nájsť voľné miesto, vybrala som sa trochu ďalej v nádeji, že tam to azda bude lepšie. A naozaj, zapáčilo sa mi jedno skalnaté okolie, tak som zišla dolu na pláž. No ale toto… Práve som prišla na nudapláž. No čo už. Bolo tam neskutočne krásne, opustené miestečko v skalnom výklenku práve pre mňa, tak som tam išla.

Plitvické jazerá

Zlatým klincom mojej dovolenky bol výlet na Plitvické jazerá. Už odmala som túžila vidieť tie nádherné miesta, kde sa natáčal film Poklad na Striebornom jazere. Keď som tam prišla, iba som gúľala očami, híkala a fotila. No prosto nádhera. Naopísateľná paráda. Jednoducho brutalita.:) Tu krištáľovo priezračná voda, tam vodopád, tam ďalší, a zase iný, vyšší, hlučnejší, tam skaly, ryby, lode. Kam sa my hrabeme na Chorvátsko. Jeden môj známy mi raz povedal: „Blaženka, keď budeš v živote cestovať k moru, Chorvátsko si nechaj až na záver, lebo ak by si ho navštívila ako prvé, všetky ostatné destinácie by pre teba boli sklamaním.“ Aj kvôli tomu som odkladala návštevu Chorvátska. A teraz to ľutujem. Mala som tam ísť už dávno. Možno by sa tam oplatilo aj žiť.

Chudobné a bohaté časti a zúfalé Maďarsko

Najchudobnejšou časťou Chorvátska je vraj Slavónsko. Dôvod je prostý – nie je tam žiadny priemysel, lebo je to rovina s úrodnou zemou, na ktorej sa pestuje obilie. Obilie malo možno cenu v minulosti, no dnes je prakticky bezcenné. Teda len do doby, kým máte čo jesť. Najbohatšia časť Chorvátska leží na hraniciach s Talianskom. No a prekvapil ma názor, že Srbi sú vraj ekonomicky silnejší ako Chorváti. Preboha, to sú potom na akej úrovni oproti nám? Nuž, musím sa ísť niekedy pozrieť aj do Srbska.

Pri návrate domov na Slovensko som uvažovala, či výmena Karpatskej kotliny za Chorvátsko stála za to. Keby boli Chorváti ostali v Karpatskej kotline, mohli sme spolu vytvoriť veľmoc. Takto sme stratili Karpatskú kotlinu, zato sme získali terajšie Chorvátsko, jednu z najkrajších krajín na svete. Pri pomyslení na to, že Chorvátsko je slovanské, stáva sa zo mňa ešte hrdšia Slovanka.

Nielen Slovensko vymiera, ale, žiaľ, aj nádherné Chorvátsko. Hoci je Chorvátsko nádherné, mladí Chorváti túžia odísť preč, za lepším. V ich veku je to aj prirodzené. Raz sa však vrátia, lebo pochopia, že žiadna krajina na svete nemôže prekonať ich skutočný domov – Chorvátsko. A hoci ich krajina je zadĺžená, asi nie je viac zadĺžená ako tá naša. Je iba na nich, aby postavili Chorvátsko na nohy. Ak sa to nepodarí im, tak isto niekomu inému.

Chorvátske zúfalstvo sa však nedá porovnať s tým maďarským. Cestou domov na Slovensko som zámerne križovala Chorvátsko sem a tam, aby som ho spoznala a videla na vlastné oči, ako si Chorváti žijú. Chorváti majú obrovské domy, naozaj kvalitné a na úrovni. To sa však nedá povedať o Maďarsku. Akonáhle som vošla do Maďarska, tentoraz cez deň, hneď som videla rozdiel v architektúre. Maďarsko naozaj vypadá ako taký Mordor, krajina úpadku. Domy malé, úzke, podlhovasté, s biednymi strechami, prosto ako na Slovensku. Kým na Orave vidíte stále niekoho prerábať a stavať a pristavovať, počas jazdy Maďarskom som nevidela ani jednu miešačku na ceste, ani jeden opravovaný dom. Maďarsko je na prvý pohľad v hlbokej kríze. Neviem, či všetci mladí Maďari ušli do Budapešti a starých nechali napospas smrti v rodných dedinách, ale vyzerá to presne tak. Nedá sa porovnávať Maďarsko s Chorvátskom, je to ako porovnávať trabant s mercedesom.

V Chorvátsku sa mi veľa vecí spojilo, a to je dobre.