Nový preklad Arabských správ o Slovenoch a Svätoplukovi

Často riešime mnohé verzie výkladu starých textov, čo zaberá dosť veľa času. Pritom vôbec nemáme istotu, že narábame so správnymi prekladmi. Aby som preverila spoľahlivosť prekladu Arabských správ o Slovenoch, rozhodla som sa požiadať o pomoc s prekladom starých textov jedného arabského prekladateľa, ktorý hovorí plynule po slovensky. Amatérsky preklad arabského textu spravil nezávisle odo mňa aj pán Galatík, o čom je článok: Země Saklabia, Arabské správy o krajine Slov?nov. Originálny text možno nájsť na adrese: https://archive.org/stream/bibliothecageogr07goej#page/n150/mode/2up (foliant 164-166)

Preklad Blaženy Ovsenej a jej prekladateľa: A medzi krajinou Pečenehov a medzi krajinou Slovenov (je) vzdialenosť 10 dní (cesty). A na začiatku kraja Slovenov (je) mesto, (ktoré) volá sa Uadir/Uabib/Uabnit/Uaib(0). Prechádza sa k nej cez ???(1) a nerovný terén a pramene vody a stromy a liany(2), až kým (sa) príde do ich krajiny. A krajina Slovenov (je) krajina lesov(3) a stromov a oni sa v nej usídlili a nemajú kaleráby(4), ani farmy(5). A majú, ako zväzok(6) dreva, spravené domčeky pre včely a ich med, a (taký domček) nazýva sa úlišče. Vyťaží sa z jedného zväzku množstvo 10 džbánov (medu) a ľudia chovajú prasatá ako ovce. A ak zomrel od nich nebožtík, spálili ho ohňom. Aj ženy, ak zomrie im nebožtík, išli za ním na druhý deň a zobrali popol z tohoto miesta a dali ho do urny a položili na kopec(7). Ak prejde rok od smrti nebožtíka, išli po dvadsať krčahov(8) medu alebo menej alebo viac, a zobrali to k tomu kopcu a stretli sa príbuzní s nebožtíkom a jedli tam a pili, potom odišli. A ak mal nebožtík tri ženy a myslela si jedna z nich, že ho ľúbi, išla k jej nebožtíkovi, drevo postavila na zemi, následne položila drevo krížom naň nad jej hlavu, zavesila zo stredu povraz, natiahla si jeden jeho koniec na krk a ona stojí na stoličke. A keď spraví sa to, posunú stoličku spod nej (a) ostala zavesená, až kým sa nezadusila a nezomrela. A keď zomrie, vyhodili ju do ohňa a spálili. A oni všetci sú ohňoveriaci(9). A najviac, čo pestujú, je pšenica. A keď boli dni žatvy, zbierali semená (zrno) z pšenice, (a) v naberačke ju následne zdvíhali smerom k nebu a hovoria pánu Bohu: „Ty si nám (ju) daroval, požehnaj nám ju.(10)“ Oni majú viac druhov lutien a tamburíny a píšťaly(11) a dĺžka píšťaly (je) 2 lakte. A na ich lutne je osem strún. A ich víno(12) (je) z medu (medovíno/medovina). (A takto popíjajúc,) hrajú. Keď spáli sa nebožtík, myslia si, že sú šťastní, lebo sa Boh nad ním zmiluje. A nemajú koňov(13), len niekoľkých. A nemajú zvieratá na jazdenie(14), iba pre mužov (na to) určených(15). Ich zbraňou (sú) krátke šípy(16), ???(17), kopija a nemajú iné. A ich náčelník (je) župan(14.1). Jeho poslúchajú. A čo hovorí, vykonajú.(18) A jeho obydlie (je) v strede krajiny Slovenskej(19). Spomínaný známy z nich, ktorého nazývajú vladárom vladárov, sa volá Suítblak (Svätopluk). A on je významnejší(20) od župana, jeho zástupcu. Pre kráľa sú (k dispozícii)(21) jazdecké zvieratá. On nemá jedlo zo surovín(22), okrem toho, čo sa nadojí z ich mlieka. A on (má) štíty dobré pevné vzácne.(23) A nazývajú mesto, v ktorom býva, Džiruab(24). A majú v ňom trh v mesiaci tri dni. Obchodujú v ňom a predávajú. A v ich krajine prevláda zima a zosilňuje, až kým ich muž nevyhrabe (niečo) ako miestnosť pod zemou (zemljanku), následne vytvára sa tomu strecha z dreva ako kostol(25), následne ju zahrabe pieskom(26), vstupuje (dovnútra) s jeho deťmi(27) a prinesie polená(28) a malé(29) kamene, následne zapáli v nej oheň, až kým sa rozžeraví a rozhorí, a keď sa dostal na vrchol(30), oblial ho (ten oheň) vodou, až kým sa v nej (v miestnosti) nerozptýli para a nezohreje sa dom. A zhadzujú si svoje oblečenie stále a ubytovaní sú v tomto dome do jarných dní. A poskytujú ich kráľovi v každom roku (dane). Ak mal muž z nich dcéru, zobral od neho (jeden) kus oblečenia raz za rok, a ak mal syna, zobral z jeho oblečenia (jeden) kus raz za rok a ďalej ak nemal syna ani dcéru, zobral (jeden) kus z oblečenia jeho ženy alebo jeho slúžky a ak zlodej (bol) v jeho kráľovstve, rozkázal ho zaškrtiť alebo dať ho do susedstva ???(31) na okraji krajiny.(32)

(0) Môj prekladateľ mi povedal, že meno tohoto mesta je skoruptované, teda že isto nie je napísané správne, lebo to gramaticky nesedí. Ak by sa podopĺňali bodky, meno by mohlo mať tieto variácie Uadir/Uabib/Uabnit/Uaib. Isto vraj nie Ua-i, ako tvrdí Stanislav. Podľa mňa sa jedná o Varadín, dnešnú rumunskú Oradeu, kedysi slovenské centrum Zátisia. Prípadne, ak je to myslené z juhu, mohlo by ísť o mesto Arad, ktoré je tiež v istom zmysle Varad. Varád sme mali aj na hranici Slovenska. Dnes sa nazýva Bíňa a je to najväčšie známe hradisko v celej strednej Európe. Varád/Bíňa sa skutočne nachádza na hranici dnešného Slovenska, no to dávnejšie Slovensko muselo byť väčšie, si myslím. Ak by sa jednalo o Varád/Bíňu, to by hranice Slovenska boli veľmi maličké. Možno sa jednalo o hranicu Slovenskej zeme v zmysle Panónie, potom by sa jednalo najskôr o Budín. Podľa mňa sa však jedná o Varadín/Oradeu, do ktorej sa išlo cez posvätný les Igfon, za ktorým sa nachádzalo Zálesie/Transylvánia.
(1) V oficiálnom preklade, ktorý uvádza Ján Stanislav, sa píše „rozsiahly terén“, inde zase „stepy“. Môj prekladateľ toto slovo nepoznal, ani na googli ho nevygooglil, no pripomínalo mu „jaskyne“. „Magháuis“ je slovo, ktoré oficiálne preklady prekladajú ako „step“, ale nie je to isté. Podobne znie slovo „Maghara“, plurál „Magharat“, čo znamená „jaskyňa“. Možno ide o krasové skaly, viď napr. Slovenský kras. To by zodpovedalo prechodu cez kľukaté údolia Karpát z Ukrajiny do Potisia, cez takzvaný les, ktorý Maďari nazývajú Havaš, Snežný les, prípadne cez posvätný les Igfon, ktorý oddeľoval Transylvániu od Zátisia. Les Igfon sa nachádzal východne od Varadína/Oradey a bol známy tým, že bol hustý a prastarý s veľmi starými stromami. Slovenská aj maďarská šľachta doňho chodila loviť lesnú zver. Keď krajinu napadli Maďari, Menumarot sa v ňom ukryl (podľa Anonymovej Uhorskej kroniky).
(2) Stanislav uvádza „husté lesy“.
(3) Stanislav uvádza „územie ROVINATÉ a LESNATÉ“. V našom preklade sa o rovinách nehovorí.
(4) Stanislavov preklad hovorí o „vinohradoch“, ale prekladateľ trval na „kaleráboch“.
(5) Stanislav hovorí o „oráčinách“, ale prekladateľ povedal, že toto slovo nezodpovedá prekladu, lebo sa má na mysli aj miesto, kde sa nielen pestujú plodiny, ale aj chovajú zvieratá, teda nie čisto „pole“.
(6) Stanislav hovorí o „stojanoch“, ale podľa prekladateľa je toto nepravda. Ide o „zväzok driev“, pravdepodobne dutý peň rozseknutý pozdĺž a následne zviazaný naspäť do podoby valca.
(7) Asi mohyla.
(8) Stanislav hovorí o „úľoch“, vraj na kopec priniesli 20 úľov, ale podľa prekladateľa to je nezmysel. Jedná sa o 20 krčahov.
(9) Stanislav píše, že podľa iných zdrojov a prekladov a originálnych rukopisov ide o vyznávačov „býka“, čo je vraj nesprávne. Pýtala som sa prekladateľa na zápis „ohňa“ (nar) a „býka“ (tar) v arabskom písme a rozdiel je len v jednej bodke! Teda stačí vymeniť bodku a z „býka“ dostaneme „oheň“!
(10) Stanislav píše: „Oh, pane, ty si ten, ktorý nám dávaš pokrm, uchovaj nás ním teraz v plnej miere.“ Gurdezi vraj prekladá: „Oh, pane, urob toto pre nás prvým dňom roku, zabi hada, oh, stvoriteľu všetkého.“ Podľa môjho prekladateľa ide o známu frázu, ktorá sa v arabčine používa.
(11) Podľa Stanislava lýry.
(12) Podľa Stanislava „nápoj“. Môj prekladateľ to však presne vystihol „víno z medu“, ako preložil, nie je nič iné ako naša „medo-víno/medovina“.
(13) Podľa Stanislava nie kone, ale „statok“, čo je podľa mňa nesprávne, nakoľko ďalšia veta hovorí o jazdeckých zvieratách, čo sa napája na kone, nie na statok.
(14) Podľa Stanislava tentoraz „kone“, čo je zase nesprávne, lebo sa hovorí o jazdeckých zvieratách vo všeobecnosti, čím sa majú na myslí aj ťavy, alebo iné zvieratá, somáre a podobne.
(14.1) Podľa knihy Slovensko očami cudzincov, str. 236. v originále je vraj jutavadž, čo znamená korunovaný – podľa rukopisu, ktorý editoval M. J. de Goeje. Daniel Chvolson (1896) a M. J. Goeje (1892) však po oprave čítajú: súbandž, župan.
(15) Podľa Stanislava „vznešených“. Avšak „určených“ pripúšťa napr. aj vojakov.
(16) Podľa Stanislava „kopija na hádzanie“. Podľa môjho prekladateľa ide o šípy do luku.
(17) Podľa Stanislava ide o štíty.
(18) Podľa Stanislava „a od jeho slova závisia“.
(19) Podľa Stanislava „Vladárovo sídlo je v prostriedku dŕžavy.“ Že sa jedná o „Slovenskú dŕžavu“, nespomína.
(20) Podľa Stanislava „je väčší a mocnejší ako župan“.
(21) Podľa Stanislava „tento vladár má kone“. Ale môj prekladateľ pripúšťa aj iné jazdecké zvieratá ako kone. A zmysel vety hovorí o tom, že tie jazdecké zvieratá sú vladárovi k dispozícii, teda, že je natoľko významný, že pre neho sa kone vždy nájdu.
(22) Stanislav preskočil túto časť vety a ponechal len „živí sa výlučne kobylým mliekom“. Pritom ako bolo vyššie spomenuté, nemuselo sa jednať iba o samice od koňa.
(23) Stanislav píše úplne zle: „Má prekrásnych obrnencov, ktorí sú aj mocní aj statoční.“ Podľa môjho prekladateľa jedná sa o pevné štíty, ale ešte skôr o pevné a vzácne brnenia. Dôraz je tam na slove „vzácne“. Ukázala som mu aj hradby, nakoľko amatérsky preklad Dr. Chalifa Bahbouha, ktorý si dal vypracovať pán Jan Galatík (Země Saklabia), úplne nesprávne prekladá štíty ako hradby. Vtedy sa môj prekladateľ spýtal, či tie hradby sú vzácne. No neboli vzácne. Slovo vzácne možno u nás vnímať ako neobvyklé, napríklad „vzácna“ choroba je „neobvyklá“ choroba, ale v arabčine to takto vraj nefunguje. Zato brnenie bolo v dávnych dobách skutočne vzácne. Svätopluk mal teda vzácne a pevné brnenie.
(24) Podľa Stanislava „Džarádist“ alebo „Džarádust“. Arabský cestovateľ nebol v hlavnom meste, ináč by písal, že v ňom sám bol, a nie, že Sloveni vedia, kde sa nachádza. Meno teda mohol počuť od cudzincov, pri prepisoch sa mohlo poškodiť, zmeniť. Ťažko povedať, či sa tu máme vôbec o čo oprieť. Podľa môjho prekladateľa sa nejedná o Nitru v žiadnom prípade, lebo Arabi vraj mali písmeno pre Ň. V iných arabských textoch je Nitra zapísaná ako Nitram. Ale ak niekto zle rozumel, mohol to skomoliť a zapísať ako Džiruab, čo by zodpovedalo menu Nitrava (Džiruab=?Džiruav=?Džitruava). Stred Slovenskej zeme mohol byť v Nitre, ak sa pod Slovenskou zemou má na mysí územie dnešného Slovenska. Potom napríklad Ostrihom, Vacov, atď. Ja si myslím, že najbližšia je tomu Nitrava. Pribinov Blatenský Kostel do úvahy nepripadá, lebo v ňom Svätopluk nesídlil. Džiruab môže byť napr. aj Devín, no podoba je malá. Ešte to preverím.
(25) Podľa Stanislava „končistá strecha“, ale podľa môjho prekladateľa bola tá strecha ako na „kostole“.
(26) Podľa Stanislava nejde o piesok, ale o „zem“. Vyslovene som sa pýtala prekladateľa, či sa má na mysli zemina, pôda, alebo piesok. Povedal mi, že piesok. Ak by sa skutočne jednalo o piesok, museli by sme nájsť lokalitu, kde bola piesčitá pôda. Taká sa nachádza v okolí Devína, aj na južnom Slovensku. Ináč z textu je zrejmé, že arabský cestovateľ nebol v hlavnom meste osobne, lebo ak by bol, nepísal by, že Sloveni vedia, kde je hlavné mesto a príbytok kráľa. Napísal by, že on vie, kde je príbytok kráľa. Teda piesčitá pôda sa nemusela vzťahovať na okolie hlavného mesta.
(27) Podľa Stanislava nie s deťmi, ale „s rodinou“.
(28) Podľa Stanislava „drevo“, avšak v skutočnosti ide o „polená“.
(29) Podľa Stanislava „málo/niekoľko kameňov“, podľa môjho prekladateľa „malé kamene“.
(30) Podľa Stanislava sa na vrchol mala dostať rozhorúčenosť kameňov, nie plamene.
(31) Podľa Stanislava „kráľ ho dá zadusiť, alebo ho dá pod dozor niektorému vládcovi svojich najvzdialenejších oblastí.“
(32) O kráľovskej korune sa v tomto texte nič nehovorí, hoci Galatík korunu spomína dvakrát.

Preklad, ktorý dal vyrobiť pán Ján Galatík (červenou znázorňujem rozdiely):

A mezi zemí Al Bajanikia (Pečenehov) a zemí Al Saklabia (Slov?nov) je vzdálenost deset denních pochodů. A blíže hranic země Al Saklabia je město jménem Wab Nít. Ty dojdeš do města obtížnými cestami. Prameny vody a lesní porosty a okliky jsou tam až jejich zemi dosáhneš. Ale země Al Saklabia je rovina(!!!) porostlá lesy(!!!). … Nemají žádné vinice ani pole. … A zpravidla pěstují oni “dakhan”(?). … Velitele své oni poslouchají. Toho, který prý nosí korunu země župani nazývají Svatopluk, který je nejvznešenější. Vykonávají jeho příkazy. Jeho metropole leží uprostřed(!!!) země Al Saklabia. Rezidence (byt) jeho kde je, oni vědí (je obecně známá). Nazývají ho pán pánů, (král králů), prvorozený (následník) a proto král. Velký dobytek (koně, brav) nemají. Patří jen jemu, který z něho požívá pokrmy. Má hradby (štíty, opevnění) výborné(!!!), nedobytné(!!!) a neobvyklé(!!!). A v jejich zemi vládne Vele grad, (kabir grad) úplně vykopané město, ve kterém bydlí Charwát. A mají v něm trhy každý (kalendářní) měsíc tři dny, kromě čerstvě dojeného mléka (s ním zřejmě obchodují stále). Nakupují v něm a prodávají. (Celý text v tomto článku.)

Preklad, ktorý uvádza Ján Stanislav v knihe Dejiny slovenského jazyka, Texty:

Slovania. (Nechápem, prečo píše Slovania, keď v ďalšej kapitole sa uvádzajú Rusi, ktorí sú tiež Slovania. Mal uviesť „Sloveni“.)
Medzi krajinou Pečenehov a Slovanov je vzdialenosť 10 dní cesty. Na začiatku slovanskej hranice leží mesto menom Vá-i. Cestou, ktorá ťa povedie, treba ti prejsť veľmi rozsiahlymi, neschodnými územiami. Cestou sa stretneš s potokmi a hustými lesmi. Slovanské územie je rovinaté a lesnaté. A oni bývajú v nich (lesoch a rovinách).
Vinohradov a oráčin nemajú. Majú z dreva urobené akési stojany, do ktorých sú prevŕtané diery pre včely a med. A tieto drevené nádoby volajú úlišče. Z takejto drevenej nádoby dostane sa medu vo váhe desať mier, volanej abárik. Pasú svine rovnako ako ovce.
Ak spomedzi nich dakto umrie, toho spália v ohni. A ich ženy, ak niekto z ich rodiny umrie, nožom si porežú ruky a tvár.
Nasledujúci deň po spálení mŕtveho prídu (na pohrebište), tam zhrnú popol a dajú ho do nádoby, ktorú potom uložia na kopci. O rok po smrti nebohého vezmú so sebou asi dvadsať alebo viac alebo menej úľov na kopec, kde sa zíde rodina nebohého, a tam jedia a pijú a potom sa vrátia domov.
Ak nebohý mal tri ženy, tá z nich, čo si myslí, že ho najviac ľúbila, vezme si pri jeho mŕtvole do rúk dva kusy dreva, vbíja ich stojmo do zeme, potom tretí kus dreva kladie popriečky na ne a naprostred toho uväzuje silný povraz, ktorého koniec si uviaže okolo hrdla, potom si stane na stoličku a keď toto všetko urobia, stoličku spod nej vytiahnu a ona obesená visí, kým sa nezadusí a neumrie. Keď umrie, jej mŕtvolu hodia do ohňa a zhorí.
Oni všetci sú uctievateľmi ohňa.
Z ich obilnín najčastejšie je pšeno. A keď príde čas žatvy, vezmú pšenového semena, dajú ho do dierkovanej kanvice a pozdvihnúc ho k nebu, hovoria: „Oh, pane, ty si ten, ktorý nám dávaš pokrm, uchovaj nás ním teraz v plnej miere.“
Majú rozličné hudobné nástroje, ako lutnu, lýru, a ich lýra je dlhá dva lakte, ich lutna je hudobný nástroj s ôsmymi strunami.
Ich nápoj sa robí z medu.
Počas spaľovania mŕtveho hrajú (na hudobný nástroj) a nazdávajú sa, že sa im treba radovať, že ho boh vzal na milosť.
Len málo statku chovajú. Koňa má len vznešený muž.
Ich zbraňami sú kopija na hádzanie, štít, oštep a okrem týchto inej zbrane nemajú.
Vladára si volajú županom (subandž) a tohto poslúchajú a od jeho slova závisia. Vladárovo sídlo je v prostriedku dŕžavy.
Navznešenejší, najznámejší spomedzi nich, ktorého nazývajú vladárom vladárov, volá sa Svätopluk (Svjjtblk, -bilk, -balk, -bulk) a je väčší a mocnejší ako župan (subandž), ktorý je jeho námestníkom. Tento vládca má aj kone a živí sa výlučne kobylám mliekom. Má prekrásnych obrnencov, ktorí sú aj mocní, aj statoční. Mesto, v ktorom býva, volá sa Džarádisť (alebo Džarádust) a v ňom sa odbavujú mesačné trhy, trvajúce tri dni, na ktorých kupujú a predávajú.
Veľká zima panuje v ich dŕžave a je také veľká, že si ľudia pod zemou vykopú jamu a nad ňou si urobia drevenú, končistú strechu, podobnú kupole kresťanských kostolov, potom na strechu nahádžu zem. Do tohto podzemného domu sa nasťahuje každý so svojou rodinou a vezme so sebou drevo a niekoľko kameňov. Potom pália oheň do tých čias, kým sa kamene nerozohrejú do červena. Keď sa kamene rozžeravia na najvyšší stupeň, polievajú ich vodou, čím sa rozšíri para a príbytok natoľko zohreje, že si zložia odev a v takom príbytku ostávajú až do samej jari.
Kráľ každoročne vyberá od nich dane. Kto má dievča, povinný je dať (kráľovi) raz do roka po jednom parádnom obleku. A kto má aj syna, z jeho oblekov povinný je dať tiež raz do roka jeden parádny oblek. A kto nemá ani syna ani dievča, je povinný dať parádny oblek zo šiat svojej ženy alebo služobnice.
Keď prichytia zlodeja, kráľ ho dá alebo zadusiť, alebo ho dá pod dozor niektorému vládcovi svojich navzdialenejších oblastí.