Blažena Ovsená na dobrodružno-poznávacej výprave k Polabským Slovanom a Vikingom – časť 3. Švédsko – Kráľovská mohyla, dve slávnosti Midsommaru a štokholmské múzeum

V tejto časti si prečítaš ako som si pozrela švédske oslavy letného slnovratu pri kameňoch Ales Stenar, kráľovskú mohylu v Kiviku a mesto Štokholm.

Po dlhoročnej práci a úspešnom vydaní mojich dvoch gej románov Adam a Neviditeľný zdroj, rozhodla som sa, že si zaslúžim poriadnu dovolenku. Tradične som ju poňala náučne. Celý život som túžila navštíviť Švédsko a pozrieť si vikingskú verziu oslavy letného slnovratu (Midsommar/Midsummer), a tak som si povedala, že si tento rok (2018) splním aj tento sen. A tak som sa vybrala na dlhú cestu do Švédska, do krajiny dávnych Vikingov. Tento cestopis rozdelím na 4 časti po jednotlivých krajinách, pretože ku každej je galéria plná obrázkov a stránka by ťahala príliš veľa dát. Toto je 3. časť.

Všetky časti nájdeš tu:
Časť 1 – Poľsko – Hora ŠleNža.
Časť 2 – Lužické Srbsko – Ukranenland – Arkona.
Časť 3 – Midsommar – Ales Stenar – Kiviksgraven – Štokholm
Časť 4 – Vikingská dedina – Zachovaný posvätný háj – Kráľovské mohyly v Starej Uppsale – a iné

Trajekt Sassnitz – Trelleborg

Pokojná plavba
Po zážitku v Arkone, o jedenástej v noci som vyplávala trajektom do švédskeho Trelleborgu. Na lodi som požiadala nejakého černocha, nech mi dá pod kolesá zábrany, aby sa auto náhodou nepohlo z miesta a nespravilo škodu, ako som to videla v jednom ruskom videu na rozbúrenom mori, kde autá padali z trajektu priamo do mora. Poloochota pracovníka sa mi vysvetlila, akonáhle sme vyrazili. Loď bola totiž taká obrovská, že sa vôbec nekolísala. Vlny jej nič nerobili. Sunula sa dopredu úplne hladko. Vidiac obrovskú veľkosť lode, pomyslela som si zase a znova, že naše malé zbedačené a mafiánmi vyciciavané Slovensko je ďaleko pozadu oproti krajinám, ktoré majú prístavy. My by sme takú obrovskú loď stavali asi 50 rokov a nakoniec by sa po vyplávaní isto potopila. Našťastie my more nemáme, takže sa o lode až tak veľmi starať nemusíme. Samozrejme, že v predošlej vete je sarkazmus, pretože my NANEŠŤASTIE nemáme more. Sme na pevnine uzamknutá krajina, ktorá závisí od svojich susedov. Vlastne celá Veľkoslovenská ríša bola uzamknutá na pevnine. To bola jej nevýhoda a isto aj jeden z dôvodov, prečo to hospodársky neutiahla v porovnaní s protivníkmi, ktorí obchodovali aj po mori. Dnes je vo svete len niekoľko málo vnútrozemských krajín, a až na výnimky (Švajčiarsko, Lichtenštajnsko) sú to veľmi chudobné krajiny (Slovensko, Moldavsko, Mongolsko). Mocnosti spravili vnútrozemskú krajinu aj zo Srbska, aby ho tým odstavili od mora a svetového diania. A hlavne od Ruska.

Poriadne drahé dáta
Na lodi som si hneď ľahla na podlahu a v spacáku som si dobre schrupla prakticky až do momentu zakotvenia. Keď som vychádzala autom von z trajektu, prišla som do denného svetla. Áno, o pol štvrtej ráno bolo vo Švédsku vidno ako za bieleho dňa. Ešte na lodi som si zbežne skontrolovala mobil, a vtedy ma dobreže netrafil šľak. Dostala som totiž nejaké esemesky v tom zmysle, že môj telefón sa prihlásil do akejsi medzinárodnej satelitnej siete, ktorá už nespadá do EÚ, takže minúta prijatého hovoru ma mala stáť 2,51 eura, minúta odoslaného hovoru 3,94 eura a, to najstrašnejšie, 1 MB prenesených dát 11,93 eura!!! Oblial ma studený pot, pretože v Nemecku sa mi vymazali mapy navigácie, a tak som si ich tam sťahovala opäť. Stiahla som v Nemecku asi jeden gigabajt dát, pričom priebežne som jazdila na online google navigácii. Keď som si spočítala, koľko by som platila za internet, ak by som sťahovala mapy na lodi, bŕŕŕ … 1000 MB x 12 eur/MB = 12000 eur. Pôvodne som plánovala, že vo Švédsku si ako prvé pustím cédéčko ABBY, aby som si spravila švédsku náladu, no okolnosti spôsobili, že som namiesto toho náhlivo odparkovala na prvej benzínke a zisťovala, koľko dát sa mi stiahlo počas plavby. Nevyzeralo to na veľa, mobil mi to presne neukazuje. Tak som tŕpla. Ešte šťastie, že som si na lodi šla hneď ľahnúť, lebo ináč, ako sa poznám, by som ako prvé zobrala mobil do rúk a surfovala, nebodaj si pustila nejaké youtubové video, aby som si skrátila čas. Keďže nedávno som dostala faktúru od operátora, tak už viem, koľko ma to ctené pripojenie stálo. Vyzerá to tak, že môj mobil stiahol asi 2 MB dát, takže mám platiť navyše asi 25 eur. Polovicu mi na moju reklamáciu odpustili. No ja sa budem sťažovať ďalej, pretože toto je čistá pasca na ľudí. Je to nespravodlivé, pretože počas celej cesty mi každý deň chodili minimálne tri esemesky o tom, že internet v EÚ si čerpám v rámci predplatených dát ako na Slovensku. A naraz toto. Ja som tie otravné esemesky po niekoľkých dňoch cesty už ani nečítala, lebo som si hovorila, že to sú zase tie esemesky „s internetom zadarmo“. No pasca ako hrom a ja odporúčam každému, kto cestuje trajektom alebo lietadlom, aby si vypol počas cesty mobil. Ináč Orange vraj blokuje dáta po prečerpaní 5MB, aby zákazník neplatil veľa. No mi povedzte, komu je na čo dobrých 5 MB za 60 eur, keď niekedy jedna fotka je väčšia ako 5 MB? No strašná nehoráznosť.

Ales Stenar – slnečné kamene v tvare lode

Prvé dojmy, otravné vtáky, bledé rastliny
O piatej ráno som dorazila do juhošvédskej dedinky Kaseberga pri pobreží Baltického mora (Venedské more). Už cestou do Kaseberga som si všimla, že Švédsko je celkom iný svet. Cesty dokonalé, povolená rýchlosť príliš nízka, všade samé radary na cestách, neskutočné množstvo havranov, ktoré sa pásli na cestách takým spôsobom, že pred mojím autom neochotne odlietali až v poslednej chvíli. Neviem, čo na tej ceste vyzobávali, ale otravovali ma teda poriadne. Všade som videla obrobené polia, zavlažované vodotryskmi, nie ako na zbedačenom Slovensku, kde rastie len vysoká tráva. Typické červené domčeky boli všade. Nestáli hneď pri ceste ako na Slovensku, ale od cesty viedla vždy kolmá odbočka asi sto metrov a tam na konci stál jeden, dva domy zarastené oázou stromov. Takéto „lazy“ sa vinuli celou krajinou. Obilie mi prišlo akési svetlejšie oproti nášmu, aj stromy boli o čosi bledšie. Teda nielen zvieratá a ľudia zbledli a oblonďaveli, ale aj rastliny. Objavili sa biele brezy.

Posvätné kamene, oslava blótu (obety)
Pri Kasebergu sa nachádzajú slnečné kamene, taký švédsky Stonehenge, usporiadané do tvaru lode (taká elipsa). Mal sa tam odohrávať blót, čo v švédštine znamná obeta. Táto sa mala konať počas Midsommaru, teda letného slnovratu. Pri kameňoch strašne fúkalo, musela som si dať kapucu. Nakoniec som bola z blótu veľmi sklamaná. Bolo zaujímavé vidieť inú verziu oslavy slnovratu, ale tí ľudia, tie ich hrozné tetovania a nápisy, vojenské maskáče, rifle a vyholené hlavy, blééé, a to som im dopredu jasne volala, že ma majú upozorniť, ak by sa jednalo o stretnutie nejakých pomýlených ľudí, nakoľko takým podujatiam by som sa rada vyhla. Nuž, stalo sa, videla som kúsok, no ale hneď som šla preč. Odfotila som nejaké ich pomôcky, Thorove kladivo, Freyu, medovinu, sekerku. Keď som potom volala s jedným známym, ktorý ma tak trochu varoval pred tým, ako som tam išla, povedala som mu: „Bože, veď ja som len chcela vidieť niečo zaujímavé.“ On mi odpovedal: „No tak ste videli.“ No tak som videla. Zaujala ma na nich jedna vec – pri stretnutí sa objímali, presne ako ľudia z niektorých pohanských skupín na Slovensku. Vyjadrovali tým istý spôsob spolunáležitosti. Zaujímavé na tom bolo to, že tento zvyk je vlastne celosvetový.

Tradičná oslava Midsommaru
Ešte pred blótom som zašla do jedného antiku, aby som si kúpila nejaké suveníry pre priateľov. Tam mi staršia milá pani predavačka s veľkým kvetinovým vencom na hlave hovorí, že ak chcem, o jednej začínajú v dedine oslavy Midsommaru. No a tak som jej povedala, že práve kvôli tomu som do Švédska prišla. A tak som mala pred blótom naozaj pozitívnu skúsenosť. Na rozdiel od blótu, v obci som videla mladých ľudí, zmiešané páry, dievčatá aj chlapcov, deti, mladých, starých, proste rodiny. Bavili sa naozaj milo a radostne. Najskôr postavili slnovratový stĺp, ozdobený zelenými listami a kruhmi po bokoch, do predom pripravenej jamy. Podľa mňa sa jedná o strom večného života, možno strom poznania dobra a zla (strom videnia). Následne dospelí Švédi s deťmi vytvorili kruh a začali sa točiť okolo stromu a spievať nejaké piesne pre deti. Ako som pochopila, v piesni sa určovali úlohy, napríklad, že majú zatlieskať, zaplakať, poskočiť, vyhrešiť suseda, a účastníci to museli splniť. Možno za tým je aj niečo viac. Neviem, čo by sa stalo, keby niekto úlohu nesplnil, to sa z pozorovania zistiť nedalo. Keď som čítala slovinský článok Lipa, drevo življenia, resp. slovinskú knihu Veneti, prví stavitelia európskej civilizácie, dozvedela som sa tam o rovnakom zvyku u Slovincov – tancovanie okolo stromu uprostred obce. Tento strom slúžil Slovanom ako kostol v pohanských časoch, odohrávali sa pri ňom obecné zábavy, snemy, porady, súdy, všetky dôležité udalosti v obci. Tento zvyk sme mali isto aj u nás, veď pohanský kráľ Matúš Korvín (Havran) zasadal pod bojnickou lipou, ktorá stojí pod Bojnickým zámkom dodnes, len už je poriadne prestarnutá.

Absolútna dôvera Švédov
V dedine som našla minimálne tri príklady absolútnej dôvery Švédov voči ľuďom. Na jednom mieste stáli nejaké vozíky pre deti s oznamom, že ak si ich chce niekto požičať, má vložiť peniaze do krabičky alebo ich poslať mobilom. Švédi majú takú službu, že platia mobilom. Pošlú sms na nejaké číslo a je to zaplatené. Na inom mieste sa predávali nejaké drobnosti, pohľadnice, alebo niečo také, no a opäť len krabička na peniaze bez predavača. Na ďalšom mieste stáli nepriviazané bicykle. Bola tam značka na parkovanie bicyklov a nejakí ľudia si tam proste nechali bicykle bez toho, aby si ich priviazali. Táto časť Švédska ešte nepoznala kriminalitu.

Kiviksgraven – kamenná mohyla kráľa

Veľké kruhové prekvapenie
Na radu človeka z jedného švédskeho pohanského združenia, vybrala som sa pozrieť na východné pobrežie nejakú mohylu akéhosi kráľa z doby bronzovej. Na googlemaps som si našla to miesto a stále som tam hľadala, že kde by sa mohlo nachádzať, no nevidela som nič, len akýsi veľký šedý kruh. Hovorím si, že aký zvláštny veľký kruh. Čo to je? Parkovisko? Až keď som osobne prišla na to miesto, pochopila som. Tá mohyla bola proste obrovská, navyše v tvare kruhu s priemerom 75 metrov! Ten obrovský šedý kruh na mape bol teda tou mohylou. Ten kruh bol celý šedý preto, lebo mohyla bola vytvorená zo šedých balvanov. Bola som rada, že ma poslali na toto miesto. Žiaľ, zase som prišla až po piatej, takže vstup do mohyly už bol zatvorený. Vnútri sa vraj nachádzajú dve hrobky. Jedna väčšia, nazvali ju kráľovská. Je tam vraj nejaká chodba. Vnútri sa tiež našli nejaké kamenné reliéfy s obrazmi ľudí, vtákov a rýb, lodí, lýr, na ktorých sa hralo, a štvorkolesového koča ťahaného dvomi koňmi. Mohyla slúžila bežným ľuďom ako zdroj kamenia na stavbu domov, takže tí ju počase rozobrali a zmenšili. Pôvodne vraj mohla byť až trojnásobne vyššia. Hrobky v nej objavili dvaja farmári, ktorí sa rozhodli vstúpiť dnu. Po klebetách, že tam našli poklad, ich zatkli. Potom ich prepustili, lebo sa proti nim nenašli dôkazy. Kamenné reliéfy však boli objavené až o dosť neskôr. Niektoré z kameňov zmizli.

Keď som odchádzala, našla som za obcou vedľa cesty ďalší kamenný „Stonehenge“, tentoraz omnoho menší ako ten v Kasebergu. Zdá sa, že Švédi naozaj majú tieto kamene na viacerých miestach.

Klovasten / Rozštiepený kameň

Náhodný objav osamelého kameňa
Cestou z Kiviku naspäť do Kasebergu som spozorovala pri ceste v poli obrovský balvan. Navyše bol puknutý. Tak som zastavila a spravila zopár záberov. Viaže sa k nemu zábavná povesť o čarodejnici. V skutočnosti vraj ten balvan bol dotlačený ľadovcom z doby ľadovej. Pozoruhodné na tom mieste bolo, že informačná tabuľa ukazovala návod, ako sa návštevníci majú priblížiť ku kameňu. Mali ísť najskôr po krajnici vozovky, až kým sa nedostali na kolmý priemet balvana na vozovku, teda do bodu najmenšej vzdialenosti vozovky od balvavu, a potom bolo treba prejsť cez pole kolmo k balvanu. To pole bolo súkromné, ale majiteľ umožnil návštevníkom vstup. Ibaže aj v tomto prípade návod ukazoval na tradičnú švédsku ohľaduplnosť, tentoraz voči prírode, lebo opísaný spôsobob minimalizoval trasu a tým aj škodu, ktorú návštevnívi spôsobili na poli. No ja som len žasla. Ale v dobrom. V takejto krajine s takýmito hodnotami by som chcela žiť. Eko a humano friendly. Ak to mám povedať po slovensky, tak prírodno a ľudsko ohľaduplnej.

Povesť:
Keď čarodejnica z ostrova Bornholm začula kostolné zvony z dediny Glemminge, nahnevane šmarila balvan na kostol, použijúc pritom svoje podväzky. Ale práve vychádzalo Slnko, čarodejnica stratila silu a podväzky vystrelili balvan s takou silou, že sa rozštiepil a dopadol na pole pred dedinou.

Soderkoping – na kráľovskej ceste

Moje ďalšie plány
Po blóte som sa rozhodovala, čo ďalej. Či pôjdem na sever do Štokholmu, alebo pobehám len po južnom Švédsku. Mala som len päť dní vyhradených na Švédsko, potom som sa musela vrátiť do Trelleborgu na rezervovaný trajekt. Nakoniec som sa rozhodla, že keď už som vo Švédsku, oželiem tých niekoľko eur a predsa len pôjdem aj na sever, aj keď len na otočku. Behom jednej hodiny som si spravila plán na zvyšok cesty a potom som vyrazila. Chcela som pozrieť historické múzeum v Štokholme, ktoré mi odporúčal ten známy, ktorý ma varoval pred blótom. Vraj v tom múzeu sú rovnaké predmety ako v našich „veľkomoravských“ múzeách (rozumej staroslovenských) – ináč, nie je to pravda, tie predmety tam sú úplne iné. Tiež som chcela vidieť Skansen na vlastné oči. No a všetci do jedného mi odporúčali staré kráľovské mohyly v Starej Uppsale (Gamla Uppsala), ktorá sa nachádzala asi 50 km východne od Štokholmu. Navyše som v Uppsale mala spolužiaka, tak som sa s ním mohla stretnúť. Okrem toho som našla akúsi vikingskú dedinu asi 50 km severne od Štokholmu, tak to mi bohate stačilo. Programu ajajaj. Ešte som si dopredu dohodla stretnutie s nejakými švédskymi novopohanmi, ale z inej pohanskej skupiny. Títo boli tolerantní, pretože majú na webstránke dokonca uvedený LGBT kontakt! To znamená, že akceptujú medzi sebou aj homosexuálov.

Soderkoping o ničom
Jeden človek z dedinskej oslavy Midsommaru mi poradil, aby som sa šla pozrieť do Soderkopingu, že vraj sú tam nejaké staré domy. No nič tam poriadne nebolo, všetko bolo zatvorené kvôli Midsommaru, takže som tam šla úplne zbytočne. Nevadí.

Zablúdená
Zábavné na tejto udalosti bolo len to, že moja online navigácia ma zaviedla na absolútne lazy, kde sa asfaltová cesta zrazu premenila na štrkovú, všade len lesy a kde-tu červené švédske domy. To už som pochopila, že som na nesprávnej ceste. Zrazu dve svetlovlasé postavy, muž a žena. Zastavím, aby som si prestavila navigáciu. Prídu ku mne vyhúkaní, že koho to tam vidia, a ozvú sa: „Vy nie ste odtiaľto, pravda?“ Ja som vykukla z okna, na tvári veľký úsmev: „Nie, to nie som. Zablúdila som. Vraj tu majú byť nejaké staré domy. Niečo ako skanzen.“ Pozreli sa na seba v najväčšom údive. O žiadnom skanzene nevedeli. Tak som sa otočila a šla preč. Na tom mužovi ma zaujali črty jeho tváre. Mal široké lícne kosti, taký skoro eskimácky výzor. Niečo podobné mala tá blonďavá speváčka z ABBY. Tiež vyzerala tak laponsko-germánsky. Uvedomila som si, že som sa už dostala poriadne ďaleko na sever.

Eriksgatan – švédske meno kráľovskej cesty, ktorú musel po Švédsku absolvovať novozvolený kráľ. Dve veľké oblasti, v predkresťanských časoch, Gotaland a Svealand, boli spojené do jedného národa pod vládou jediného kráľa.

Štokholm – najkrajšie mesto na svete

No a tak som smerovala do Štokholmu. Asi 50 km pred Štokholmom som odbočila z diaľnice na východ k pobrežiu a spravila tam pár fotiek v prístave a na okolí. Nuž, tie lode, každá jedna úžasná. Veď Švédi majú nielen autá, ale aj námornú flotilu malých jácht a člnov. Nám šťastena nenadelila more, takže sme v tomto ohľade ochudobnení. Slovania nemajú veľa prístavov a aj z toho mála sme jeden, ktorý spájal Škandináviu so slovanskou zemou, prenechali Nemcom. Hovorím o Sassnitze na Rujane vo východnom Nemecku, ktorý Rusi láskavo odovzdali Nemecku. To je tak, keď niekto nedomyslí veci do konca. No ale tam, kde niekto veľkoryso dáva, najskôr nájdeš žobráka.

Nízke povolené rýchlosti a vysoké pokuty
Mala by som trochu opísať Švédsko. Krajina je rovinatá, zväčša zalesnená. Diaľnice sú úzke, nemajú odstavný pruh. Prekvapilo ma to, lebo na takú bohatú krajinu by som odstavné pruhy očakávala. Švédi majú veľmi nízke povolené rýchlosti. Naozaj to je na nervy. Keďže som nechcela dostať pokutu ako jeden môj príbuzný s partiou, kedy cestou na rybačku zaplatili až 700(!) eur za prekročenie rýchlosti, dodržiavala som limity naozaj poctivo, až to bolo niekedy naozaj otravné aj voči ostatným vodičom. Tak napríklad som išla v obci tridsiatkou, ako značka kázala. Autá po mne trúbili, ale mali smolu, ja som nepridala. Rovnako tak na diaľnici. Dokonca ma predbiehali aj kamióny!!! To je už naozaj čo povedať. Často mi tá nízka rýchlosť bola na škodu a ohrozovala moju bezpečnosť, lebo všetky autá ma zúrivo obiehali a spôsobovali okolo mňa chaos. Tak sa zámer zákonodarcov, spraviť bezpečné predpisy, obrátil kontraproduktívne proti mne.

O rodovej rovnosti
Švédske odpočívadlá sú na vynikajúcej úrovni. Švédi tam majú spoločné toalety pre mužov aj ženy. Neriešia pohlavie človeka a každý môže ísť do tých dverí, na ktoré sa cíti – vo švédskom prípade vždy do tých istých dverí. :) Odpočívadlá v Nemecku boli trochu lepšie vybavené, mali navyše aj sprchy. Tie vo Švédsku chýbali.

Ceny pohonných hmôt boli vyššie ako u nás alebo v Nemecku. U nás a v Nemecku stál liter nafty 1,20 eur, vo Švédsku až 1,50 eur. Zhruba 50 km pred Štokholmom som začala pozorovať, že čistota odpočívadiel sa zhoršuje. Objavujú sa opustené autá s vybitými sklami.

V múzeu
Spolužiak mi poradil, kde mám v Štokholme zaparkovať, aby som zbytočne neplatila za parkovanie. Potom som sa vybrala do Historického múzea. Vstupné bolo zadarmo!!! Múzeum je naozaj pekné a ťaží z bohatej vikingskej minulosti. V múzeu som sa stretla s jedným novopohanským kňazom a trochu sme podebatovali. Žiaľ, nemal na mňa moc času, takže už o nejakú hodinku odišiel. Dala som mu na pamiatku slovenskú medovinu, aby ju mohli použiť pri niektorom ich blóte.

O meste Štokholm
Štokholm je prekrásne mesto. Je to zatiaľ najkrajšie mesto, aké som kedy videla. Ničím sa nepodobá na bratislavskú Petržalku s nechutnými betónovými panelákmi a zdeprimovanými ľuďmi. Vo Švédsku všetko malo svoj koncept. Architektúra na jednotku. Rešpekt k človeku sa prejavoval nielen v uznávaní práv homosexuálov, ale aj v oblasti bývania. Na rozdiel od nás Slovákov, ktorí neuznávame práva nikoho, oni berú ohľad nielen na prírodu, ale aj na životný priestor človeka a na jeho osobný priestor.

O muslimoch, homosexuáloch a úvaha o slovenskej zaostalosti
V meste som videla veľa cudzincov, aj muslimského vyznania. Nemôžem si pomôcť, ale cítim istý dešpekt voči tým arabským pokrývkam hlavy. Neviem, prečo, veď moja babka bez šatky na hlave tiež nevyšla na ulicu. Objavili sa aj žobráci, podľa výzoru Rumuni. Videla som aj nejakých homosexuálov, ktorí v príznačnom ružovom oblečení tlačili kočík ich spoločného potomka.:) Hneď som si ich cvakla, veď také niečo sa u nás nevidí – dvaja muži s kočíkom. Žiaľ, kým moja zrkadlovka zaostrila, ubehol krátky moment, počas ktorého sa tí dvaja muži na ulici pobozkali. Tak som odfotila aspoň to, ako sa spolu držia za ruky. No Švédsko je niekde úplne inde. Ako mi povedal ten jeden známy, ktorý ma varoval pred blótom, je to iný svet. Fakt je iný. Neuveriteľne iný. Vždy som si myslela, že Slovenská zaostalosť je spôsobená hustými lesmi a horami, ale nepoznám lesnatejšiu a izolovanejšiu krajinu ako je Švédsko. Ok, majú more a lode a obchodujú s krajinami z celého sveta, tak v podstate sú menej izolovaní ako my, ale zadubenosť nie je spôsobená lesmi. Zadubenosť je u nás spôsobená duchovnou diktatúrou Rímskokatolíckej cirkvi a jej slepou vierou v naivné a často extrémistické židovské rozprávky, ktoré vydávajú za naše vlastné.

V Skansene
Potom som sa presunula do Skansenu, pešo to trvalo asi 15 – 20 minút. Skansen je dedina na jednom štokholmskom ostrove. Švédi tam pred sto rokmi preniesli staré budovy, aby tak ako prví na svete vytvorili otovorené múzeum v prírode. Tento Skansen sa potom stal predlohou pre iné skanzeny a vlastne slovo skanzen je odvodené zo švédskej dediny Skansen pri Štokholme. Viete si predstaviť, že by v Petržalke, len cez most zo Starého mesta Bratislavy, bola postavená dedina Vlkolínec alebo Čičmany? Ja teda nie. Developeri by prišli, dedinu by premiestnili za Bratislavu, a na jej mieste by postavili krásne betónové paneláky, pričom následne by výstavbu poriadne neľudsky zahustili, aby čo najviac zarobili. Šli by až na samú hranicu možnej zastavanosti, aby ľudia žili ako králiky v klietkach a oni vyťažili čo najviac peňazí a potom zmizli s miliónmi do tropických rajov a užívali si tam na samote vo svojich priestranných vilách za vysokým betónovým múrom. Vrchol dekadencie dnešnej doby.

Stretnutie s novopohankou, reštaurácie na slnovrat zatvorené
V Skansene som sa stretla s jednou novopohankou, staršou ženou, Švédkou. Porozprávali sme sa. Bol to zaujímavý niekoľkohodinový rozhovor, ktorý sa pretiahol najmä z dôvodu, že sme hľadali vhodnú reštauráciu, kde by sme sa v pokoji porozprávali. Nechceli sme sedieť v nejakej hranolkovej vypekárni. Na Midsommar boli totiž všetky reštaurácie obsadené. Midsommar je vo Švédsku najväčší sviatok v roku, kedy všetci rodení Švédi odídu na vidiek a v pokoji trávia voľný čas s rodinou. Užívajú si Slnka, ktorého je v zime v tejto severskej krajine žalostne málo, takže Švédi si jeho nedostatok kompenzujú protidepresívnymi žiaričmi v kanceláriách. Na rozdiel od Švédov, cudzinci pracujú aj na Midsommar. Opýtala som sa, ako je to na Vianoce. Vraj na Vianoce všetci Švédi pracujú.:) Dokonca aj vikingská reštaurácia, kam ma chcela moja nová známa zobrať, bola zatvorená z dôvodu Midsommaru. Ono je to úžasné… Švédi vyrábajú marketingové letáky, aby ich turisti navštívili práve na Midsommar, že to je úžasný sviatok, ale keď človek príde práve vtedy, tak je všetko zatvorené, a to nehovorím len o múzeách, ale dokonca aj o niektorých benzínkach!

Zmeny v Štokholme, obchodníci, žobráci
Tiež som sa dozvedela, že čínske a vietnamské obchody postupne nahradili tradičné švédske obchodíky v starom meste. Žobrákov je tam stále viac a viac a zneužívajú dobrotu naivných Švédov. Nemôžem tu opomenúť smutno-veselý príbeh jednej rumunskej žobráčky, ktorá nabalachala jednej Švédke, že je v ťažkej životnej situácii a preto nutne potrebuje peniaze na cestu domov do Rumunska. Švédka teda dobrosrdečne vyzbierala medzi priateľmi 50000 švédskych korún, čo je zhruba 5000 eur, aby sa chuderka Rumunka mohla letecky dostať domov. Naozaj odletela, no keď ju o dva týždne uvideli naspäť v Štokholme, konečne pochopili, že pomáhať týmto ľuďom už nebudú.

O švédskych cestách a prečo tie cesty nie sú dobré na Slovensku
Vysvetlila som mojej známej, aká je situácia na Slovensku. Povedala som jej, že som na švédskych cestách počítala, koľkokrát prejdem po hrbole a pocítim to pri jazde tak, že ma zatrasie. Na 700 kilometrovej ceste z Trelleborgu do Štokholmu som prešla po hrboli asi desaťkrát. Stará Švédka, zrejme si mysliac, že sa jej sťažujem, zvážnela a stíšeným hlasom znepokojene povedala: „To je veľa…“ Ako som to započula, tak som v momente vybuchla do hurónskeho smiechu, pretože ja prejdem po desiatich hrboloch na sto metrovej ceste z domu do obchodu. No je to obrovská tragédia, že sme takto civilizačne pozadu. Pritom Švédi majú cesty zadarmo, my ich máme spoplatnené. Pýtam sa zlosyna Fica, za čo vám platíme? Čo? Za tie jamy a hrboľaté záplaty? Na tvoje luxusné hodinky?! Je tragédia, že u nás sú nové cesty horšej kvality ako vo Švédsku opravované. Naozaj, hoci švédske cesty majú veľa záplat, tie sú spravené tak hladko, že absolútne nemáte poňatia o tom, že ste prešli po opravovanej ceste. Fico, ktorý tu bačoval desať rokov, neurobil aboslútne nič. Nikam neposunul náš štát ani v otázke lepšieho života, ani v otázke lepších ciest, ani v otázke lepších ľudských práv. Práve naopak, uvalil na sociálne odkázaných ľudí povinnosť odpracovať si smiešne dávky vo výške 60 eur na mesiac. Normálne vo mne kypí krv, keď na to pomyslím. Je to strašné, príšerné, a táto situácia si nezaslúži nič iné ako celonárodnú vzburu. Povedala som mojej novej známej, že tu pomôže len voľba antisystémových strán. Nie je v tom podpora extrémizmu, ale zúfalá odplata za zničené ľudské životy väčšiny Slovákov. Moja známa ma celkom nechápala a varovala ma, že ak sa antisystémové strany dostanú k moci, budú prijímať zákony, ktoré nebudú milé, a bude to ťažké zvrátiť. Ale mne to nevadí, lebo ani súčasná vláda neprijíma milé zákony. Neuznávajú právo homosexuálov na rodinný život, kvitne tu byrokracia, štátna šikana, nekvalita, neprávo, tuposť. Aj my máme právo na dôstojný život, ty neschopák! Všetci vinia zo svojho posraného života homosexuálov a Cigánov, ale tie hnusné krivé cesty postavili bieli Slováci. My nemáme čo vyčítať iným. Tie eurofondy rozkradli Slováci, nie eurobyrokrati. Vždy som si myslela, že máme cesty zničené od krutých mrazov a dlhých zím. Ale čo majú potom hovoriť Švédi, ktorí sú omnoho viac na severe a pol roka tam majú polárnu noc? Prečo ich cesty nie sú plné výtlkov? Prečo? Vo Švédsku majú milióm immigrantov a Švédi si hovoria, že ich dokážu integrovať. No neviem, uvidíme. Pritom my tu nevieme integrovať ani len bielych, takže tí musia zúfalo emigrovať na Západ, aby vo svojej domovine nezahynuli od hladu a mohli vychovať svoje deti. Skúsila som si predstaviť, ako by vyzeralo Švédsko, keby ho spravovali Slováci. Štokholm by nebol plný starých budov a pekných sôch, ani po mori by nepremávali výletné lode a kompy, práve naopak, všade by stáli hnusné socialistické paneláky, zástavba by bola maximálne zahustená, parky by boli vyrúbané, zhrdzavené lode by na nás zízali z prístavov. Aj Švédsko bolo kedysi chudobné. Spýtala som sa, čo sa stalo, že sa to takto zmenilo. Vraj sa bežní ľudia spojili, robotníci, pracujúci, a začali požadovať poriadne mzdy, aby mohli dôstojne žiť. A tým to celé začalo. Týmto by sme mali začať aj my. Vstupujte do zamestnaneckých odborov.

O koncepte
Ale nielen odbory treba. Švédi majú koncept. Majú zásady. Majú rešpekt k prírode, k človeku. Ten rešpekt sa prejavuje tým, že zamestnávatelia platia pracujúcim dôstojné mzdy, aby sa títo mohli rozvíjať vo všetkých oblastiach života. Ten rešpekt sa prejavuje aj tým, že homosexuálom priznajú právo na lásku. Proste je to iný typ myslenia. Dobroprajný.

Naše paneláky nie sú domy, ale zbrane
Humorne som poňala naše hnusné betónové paneláky. Pre moju známu predstavovali to najväčšie peklo, aké si človek dokáže predstaviť. Povedala som jej, že hoci môj dom má cenu len zlomku z ceny panelákového bytu v Petržalke, predsa len sa cítim omnoho bohatšia ako Bratislavčania, lebo kedykoľvek chcem, vyjdem si von na záhradu, všade okolo mňa rastú ovocné stromy, záhrady sú obhospodarené, všetko kvitne a počujem hlasný štebot vtáčikov. V Petržalke sa ľudia tlačia, bijú sa o parkovacie miesta, ich zmyslom života je vylepšiť si byt a čo je vonku, to ich už nezaujíma. Nevidia, že vonku je betónová džungľa, že s kočíkmi sa môžu prechádzať po chodníkoch s krivým asfaltom a jamami a vykotenými obrubníkmi, že tam namiesto vtákov hučí hustá premávka, že ľudia jazdia arogantne, aby stihli prísť na termín a zarobiť peniaze na ich drahé byty, ktoré im dodávajú falošný pocit bohatstva. Naše paneláky som humorne pripodobnila k vojenskému obrannému systému. Známa sa smiala, keď som jej povedala, že my sme naše odporné paneláky postavili také hnusné naschvál, pretože v skutočnosti sú neoddeliteľnou súčasťou nášho tajného vojenského obranného systému. Spravili sme ich také hnusné naschvál, aby každého nepriateľa od nás odpudili a nikto k nám nechcel prísť. Horšie je, že odpudzujú aj samotných Slovákov, ktorí sa v nich nechcú množiť, takže národ nielenže postupne vymiera, ale v nich aj duchovne degeneruje.

Vo vypekárni o obradoch
Nakoniec sme predsa len skončili v hranolkovej vypekárni, kde sme sa najedli. Nič iné nebolo voľné. Pečené rebierka stáli asi 22 eur, spolu s drinkom a sprepitným 30 eur. Tu sme sa konečne porozprávali o obradoch. Tak som sa dozvedela, ako sa vykonávajú obrady u Vikingov. Dosť sa líšia od tých našich. Čítajú si zo starých ság, dávajú si predsavzatia, žiadajú bohov, aby im pomohli vykonať niečo naozaj slávne, za to im obetujú. Popíjajú medovinu z rohu. Tiež spievajú. Moja známa bola na prvý pohľad výnimočná osoba so silným charakterom, síce pre niekoho možno trochu strelená vzhľadom na svoje pohanské oblečenie a ozdoby. Korunu tomu nasadila, keď v reštaurácii začala na plné hrdlo spievať nejakú starú obradnú pieseň, čím vzbudila pozornosť medzi prítomnými hosťmi.:) Nakoľko Švédi sú vychovaní k tomu, aby si akékoľvek prejavy neslušnosti alebo výstrednosti nevšímali, tak všetci sa hneď vrátili k svojim jedlám a tvárili sa, akoby sa nič nedialo. Zato ja som sa na nich bavila ostošesť.:))))

Pohanstvo nie je extrémizmus a ako to riešiť
Kade chodím, tade rozprávam o slovenskej fašistickej diktatúre, ktorá sa prejavuje napríklad aj tým, že slovenská NAKA (Národná kriminálna agentúra) ilegálne zasahuje do práv novopohanov, nakoľko niektorí nedovzdelaní ľudia na Slovensku si myslia, že pohanské symboly sú extrémistické. Ako mi bolo povedané, vo Švédsku majú pohania podobný problém, preto sa tam v súčasnosti vedie veľká diskusia o tom, čo s tým robiť. S nárastom počtu immigrantov sa vo Švédsku objavujú samoorganizované jednotky na obranu pôvodných občanov pred cudzincami. Tieto oddiely sa niekedy nazývajú podľa pohanských bohov (napr. Odinovi bojovníci – ináč zaujímavé je, že boh Odin bol trochu transvestita, lebo sa prezliekal za ženu). Týmto spôsobom sa pohanstvo spája s intoleranciou. Niektoré pohanské skupiny sa pokúšajú prinavrátiť pohanským symbolom pôvodný význam, a aby nevznikalo podozrenie, tak s vikingskými runami chodia dokonca na pochody hrdosti homosexuálov a spájajú ich s dúhami. Je mi čudné, že niektorí ľudia nedokážu pochopiť, že byť gejom neznamená byť nepriateľom Slovenov, a byť Slovenom neznamená byť nepriateľom gejov. Problém s chápaním týchto vecí majú obe strany a niekedy mám pocit, že obom stranám vyhovuje živiť v sebe ten pocit vylúčenosti. Namiesto zakazovania dvojkrížov, gejovia by mali ako prví zobrať dvojkríže a s nimi pochodovať na gej pochode. Ja som presne toto spravila v mojich gej románoch – spojila som vlastenectvo s homosexualitou, čím som heterosexuálnych kresťanských národiarov okradla o monopol na národné témy, a naopak liberálov odrhnutých od národných vecí som okradla o ich monopol na homosexualizmus. Takto by sa to malo robiť. Nemajú ma radi ani jedni.:) K pohanským symbolom sa ešte vrátim aj v ďalšej časti.

Všetky časti nájdeš tu:
Časť 1 – Poľsko – Hora ŠleNža.
Časť 2 – Lužické Srbsko – Ukranenland – Arkona.
Časť 3 – Midsommar – Ales Stenar – Kiviksgraven – Štokholm
Časť 4 – Vikingská dedina – Zachovaný posvätný háj – Kráľovské mohyly v Starej Uppsale – a iné