Blažena Ovsená na dobrodružno-poznávacej výprave k Polabským Slovanom a Vikingom – časť 1. Poľsko – Posvätná pohanská hora ŠleNža

V tomto článku si prečítaš o mojej ceste k Vikingom, na ktorej som sa okrem iného zastavila aj na posvätnej pohanskej hore Šlenže v Poľsku.

Po dlhoročnej práci na úspešnom vydaní mojich dvoch gej románov Adam a Neviditeľný zdroj, rozhodla som sa, že si zaslúžim poriadnu dovolenku. Tradične som ju poňala náučne. Celý život som túžila navštíviť Švédsko a pozrieť si vikingskú verziu oslavy letného slnovratu (Midsommar/Midsummer), a tak som si povedala, že si tento rok (2018) splním aj tento sen. A tak som sa vybrala na dlhú cestu do Švédska, do krajiny dávnych Vikingov. Tento cestopis rozdelím na 4 časti po jednotlivých krajinách, pretože ku každej je galéria plná obrázkov a stránka by ťahala príliš veľa dát. Toto je úvodná časť.

Trasa cesty Blaženy Ovsenej zo Slovenska do Švédska po pohanských slovansko-vikingských starožitnostiach.

Trasa cesty Blaženy Ovsenej zo Slovenska do Švédska po pohanských slovansko-vikingských starožitnostiach.

Všetky časti nájdeš tu:
Časť 1 – Poľsko – Hora ŠleNža.
Časť 2 – Lužické Srbsko – Ukranenland – Arkona.
Časť 3 – Midsommar – Ales Stenar – Kiviksgraven – Štokholm
Časť 4 – Vikingská dedina – Zachovaný posvätný háj – Kráľovské mohyly v Starej Uppsale – a iné

Aké som mala plány a ciele?

  1. Vidieť starovikingskú oslavu letného slnovratu, a ak sa bude dať, tak aj tradičnú oslavu Midsommaru.
  2. Navštíviť cestou čo najviac pohanských miest.
  3. Navštíviť cestou čo najviac slovanských miest, najlepšie v oblasti polabských Slovanov (určite však Arkonu).
  4. Stretnúť sa so zaujímavými ľuďmi a porozprávať sa o dejinách, obradoch a o súčasnom živote.
  5. Preskúmať škandinávsku mytológiu a jej symboly v súvislosti so zákrokom slovenskej polície, ktorá zhabala okrasné predmety eshopu arkona.sk.
  6. Preskúmať prístup škandinávskych novopohanských skupín k sexuálnym minoritám a skupinám, ktoré si pohanské symboly privlastňujú a prisudzujú im nepatričný význam.
  7. Inšpirovať sa replikami pôvodných staroslovanských alebo starovikingských archeodedín/skanzenov.
  8. Porovnať životný štýl Slovákov a Švédov, resp. celkovo porovnať Slovensko a Švédsko.
  9. Inšpirovať sa švédskou architektúrou a ich citlivým prístupom k životnému prostrediu.
  10. Preskúmať, čo je pravdy na videách o migrácii vo Švédsku v oblasti bezpečnosti.
  11. Nechať sa prekvapiť náhodnými bonusmi, ktoré mi cesta neplánovane prinesie.

Čo som v skutočnosti videla?

Pred cestou som sa, ako obvykle, pokúsila nakontaktovať ľudí znalých veci a požiadať ich o rady, kam ísť, čo vidieť a tak podobne. Nejaké lokality som si vygooglila sama. A tak moja cesta vyzerala takto:

  1. Prvá zastávka bola na posvätnej pohanskej hore SleNže v Poľsku – je to vlastne Sliezska hora, na nej som videla pohanskú sochu medveďa.
  2. Potom som zamierila k Polabským Srbom do mesta Chotebuz (Cottbuz), kde som navštívila Serbski Muzej (Wendische Museum). Tam som sa porozprávala s ochotným pánom Wernerom Měškankom, kurátorom múzea, ktorý mi dal mnoho cenných rád, kde a čo pozrieť vo východnom Nemecku a inde. Dorozumievali sme sa zmesou češtiny, slovenčiny a hornolužickej srbčiny.
  3. Na radu pána Wernera som sa vybrala do Radduschu, kde je zrekonštruované staroslovanské hradisko. Tam som prišla už po záverečnej hodine, takže som toho moc nenatočila.
  4. Na radu pána Wernera som sa tiež vybrala do Ukranenlandu, kde je zrekonštruovaná staroslovanská dedina. Naozaj je na úrovni, asi to najlepšie, čo som doteraz videla. Prekvapilo ma, koľko slovanských názvov vidím po ceste cez východné Nemecko… Vlastne samé slovanské.
  5. Potom prišla na rad Arkona na ostrove Rujana. Hoci bolo hradisko zatvorené, videla som tam valy hradiska, ktoré zničili Dáni. Tam kedysi stála staroslovanská pohanská svätyňa zasvätená bohovi Svantovidovi.
  6. Následne som sa trajektom odviezla zo Sassnizu (Nemecko) do Trelleborgu (Švédsko) a smerovala k Ales Stenar, čo sú posvätné kamene usporiadané do tvaru lode na spôsob Stonehenge. Tam som v dedinke Kaseberge videla tradičnú oslavu letného slnovratu (Midsommaru) a tiež útržok z pohanskej vikingskej oslavy.
  7. Následne som smerovala do Kiviku (čítaj Šivik), kde je obrovská kamenná mohyla nejakého kráľa z doby bronzovej.
  8. Potom som šla do Štokholmu, cestou som sa zastavila v Soderkopingu, kde nič zaujímavé nebolo. V Štokholme som si pozrela Historické múzeum a Skansen. Tiež som podebatovala s nejakými pohanskými Švédmi o obradoch a o politike.
  9. Na ďalší deň som šla na sever, pozrieť si akúsi malú vikingskú dedinu (Vikingabyn Storholmen), ktorá oficiálne nebola otvorená, ale správca, mladý chalan, ma vpustil dnu. Navyše som tu objavila skutočný dochovaný posvätný háj s prastarými stromami a popolmicovými mohylami. Toto bol vrchol mojej návštevy, úžasný zážitok, neuveriteľná skúsenosť, to milé neplánované prekvapenie, v ktoré som tajne dúfala a ku ktorému som prišlo ako slepé kura k zrnu, lebo vždy som túžila vidieť skutočný posvätný háj na vlastné oči.
  10. Potom som šla do Gamla Uppsaly (Starej Uppsaly), bývalého hlavného mesta Švédska, kde sa nachádzajú obrovské mohyly švédskych vladárov a malé múzeum. Potom som si pozrela mesto Uppsalu s bývalým spolužiakom.
  11. Trochu ochorená z klimatizácie, začala som sa z Uppsaly pomaly vracať domov po západnom pobreží, aby som ešte navštívila vikingskú osadu, takzvané Foteviken Museum.
  12. Záver prehliadky tvoril zrekonštruovaný drevenozemný val v Trelleborgu. Z Trelleborgu som zobrala trajekt a šla naspäť na kontinent a čím skôr domov, lebo som ochorela z mrazivej klimatizácie.

Posvätná pohanská hora ŠleNža

Začiatok cesty
Mala som 14 dní voľna aj s víkendmi. Prípravy mi zabrali nejaký ten deň. Na posvätnú horu ŠleNžu som sa vybrala tak neplánovane a netradične už v nedeľu večer! Nemohla som sa dočkať. Zistila som, že ak mám stihnúť trajekt do Švédska v utorok, stačí mi ísť pomaličky a užívať si cestu. V pondelok som si pozrela horu ŠleNžu, aby som následne zistila, že trajekt mi ide až v stredu v noci. Tak som sa rozhodla, že ešte stihnem navštíviť Lužických Srbov vo východnom Nemecku.

ŠleNža - posvätná pohanská hora

ŠleNža – posvätná pohanská hora

Podobné názvy obcí
Hora ŠleNža je viditeľná dominanta už z diaľky. Všakde rovina, len tu zrazu vysoká kužeľovitá hora. Tesne pri hore som zbadala pri ceste obecnú tabuľu s nápisom Strzegomiany. Hneď som si spomenula na Ostrihom, ktorý sa po staroslovensky nazýval Striegom. Ako som už písala v iných článkoch, vysvetlenie názvu Striegom je možné odvodiť 1) od strážnice, striegnuť, teda, že tam bolo strážne miesto, 2) od tura, býka, nemecky stier, (hviezda po anglicky je star, aštar), čo znamená ostrog/ostroh/ostrieh, teda skalnatú horu, ktorá pri Ostrihome naozaj je a najviac vrchov na Slovensku má prívlastok Ostrý, teda skalnatý, 3) pohanské miesto, kde sa diali postrižiny, teda pohanské duchovné miesto, kde sa strihali vlasy, vykonávali sľuby a prijímali sa ľudia na novú duchovnú cestu, teda by šlo o pohanské duchovné stredisko.

Kúsok ďalej zase bola tabuľa s nápisom KszieNginice Malé, teda Malé Kňahynice. To mi hneď evokovalo kniežacie stredisko. Potom mi napadlo, že aj neďaleká Wroclav (Vracislava) vlastne znamená to isté ako naša Bratislava. Príliš veľa podobností. Napokon som pochopila, že tá hora ŠleNža je vlastne po našom Sliezska hora. Tak už som vedela, podľa čoho bolo nazvané Slziezsko – podľa dominantnej hory. Pôvod názvu hory je však nejasný. Môže byť germánsky, ale aj slovanský.

Výstup na horu a rozkvitnutá lipa
Navigácia ma doviedla na akési parkovisko, odtiaľ už viedla cesta pešo na horu. Na turistickej tabuli ma upútal pohanský kolovrat. Najskôr som informáciu o pohanskosti hory nebrala príliš vážne, ale pohanské symboly pokračovali aj ďalej, tak som bola zvedavá, čím to vyvrcholí. Nesmierne ma potešilo, keď som neďaleko uvidela kvitnúcu lipu. Blížil sa letný slnovrat a lipa práve kvitla. Letný slnovrat je o rozkvitnutom strome večného života, ktorý dáva ovocie večného života.

Hora ŠleNža má svoju povesť
Na začiatku cesty som našla tabuľu, kde bola opísaná povesť o hore ŠleNže. Povesť vysvetľovala, prečo je hora ŠleNža taká zasypaná skalami. Vraj v tom majú prsty čerti. A predstavte si, všade tam naokolo rástla lipa a práve kvitla! Práve preto, že lipa kvitne počas letného slnovratu, stala sa slovenským a slovanským národným stromom. O rozkvitnutie stromu života na letný slnovrat totiž ide. Nie náhodou sa jedna zo slovenských žúp nazýva Liptov a časť východného Nemecka zase Lipsko – po slovanskej lipe.

Hora ŠleNža má aj svoju povesť s pohanskou príchuťou v podobe bleskov.

Hora ŠleNža má aj svoju povesť s pohanskou príchuťou v podobe bleskov.

Povesť o hore ŠleNže:
Na začiatku hora nebola, ale otvor do pekla, ktorým čerti vyliezali na svet. Vyliezli na horu Radunu, aby si z výšky obzreli svet. Na susednej hore Gozdnici uvideli anjelov, a tak sa nahnevali, že na nich zaútočili. Anjeli a čerti hádzali jeden na druhého kamene. Po dlhej bitke vyrástla medzi nimi hora kamenia, ktorá zatarasila čertom vstup do pekla. Iba teraz sa Lucifer naozaj rozzúril a svojím čiernym kopytom udrel zboku do Radune, že sa zem posunula a vytvorila prielez (sedlo) ToNpadla. Nakoniec čert rozpútal strašnú búrku, a aby otvoril cestu do pekla, šibal perúnami/bleskami do ŠleNži, ale márne. Keď teraz blesky udrú do ŠleNži, ľudia hovoria, že to čerti sa pokúšajú dostať naspäť do pekla.

Zaujímavé na tej povesti je to, že čerti šibali bleskami. To zvyčajne býva prisudzované slovanskému bohovi Paromovi, bohovi hromu. Takže Parom dostal podobu čerta, rohatého.

Kamenný medveď na vrchole
Cestou na horu som nachádzala kresťanské a pohanské symboly na stromoch, kolovraty a podobne. Videla som dva informačné kamene s textom infomujúcim o starodávnej kultúrnej pamiatke. Na vrchu hory stál, ako ináč, kostol. Kresťania musia okupovať aj toto miesto. Musia ukázať, že práve oni sú tí mocní, kto duchovne zotročuje krajinu. A tak je posvätná pohanská hora ŠleNža dnes zneuctená kresťanským kostolom. Kúsok od kostola stála kamenná socha. Ako som sa potom dočítala na internete, má to vraj byť socha medveďa ešte z obdobia Keltov, ale isté to nie je. Keď som sa rozhodla vydať sa na cestu späť, objavila som na vrchole ešte pozostatky obranného valu.

Nešťastná autochladnička a vyskratovaný zapaľovač
Pod horou som si uvarila obed a vyštartovala smerom do východného Nemecka. Na radu známeho som si pred cestou kúpila autochladničku, ktorá mi od samého začiatku spôsobovala nemalé problémy. Nová roztrojka do autozapaľovača sa mi rozpadla a kovová časť spôsobila skrat. A tak mi auto zoskratovalo a nabíjanie sa pokazilo. Poistka vyhorela. To bol problém. Už o päť minút som však videla okolo seba prechádzať odťahovku, tak som na ňu zamávala. Zastavil mi mladý fešný blonďavý Poliak, ktorý mi problém do piatich minút vyriešil. Odobral poistku zo stieračov a vložil ju do autobatérie. Tak som konečne mohla dobíjať aj mobil. Mladíkovi som sa odvďačila fľašou medoviny, ktorú som zo sebou zobrala presne pre tieto prípady – keby som sa chcela niekomu poďakovať za láskavosť. Mala som so sebou štyri fľaše. Vedela som, že medovinu ocenia najmä vo Švédsku, pretože tam to majú ako posvätný nápoj, spojený s obradmi. To síce platí aj v prípade Slovanov, lenže my to až tak nepraktizujeme, čo je škoda. Keď mladík odišiel, zistila som, že si so sebou omylom odniesol aj moje kľúče od auta. No horor. Ešte len teraz mi prišlo zle. V momente som volala na políciu, nech ho zastavia na diaľnici, ale nedovolala som sa. Už som sa išla sama pustiť za ním, že ho dobehnem na diaľnici, keď vtom som si uvedomila, že na to, aby som naštartovala, budem potrebovať kľúče, ktoré práve nemám. Napokon mi to nedalo, upokojila som sa, spomenula som si, že som predtým otvátrala kufor, kde som tomu mladíkovi darovala medovinu, a tak som tam išla pre istotu ešte raz pozrieť, no a kľúče tam boli. No to bola úľava, to vám poviem.

Ďalšie nešťastie – nefunkčné stierače
Ešte jedna vec vo mne vzbudzovala mierne znepokojenie. Keď mladík predtým menil poistky zo stieračov, tak omylom pustil stierače. Vtedy som si všimla, že tie stierače sa sotva hýbu dohora. Najskôr som si myslela, že ten skrat odrovnal elektroniku v stieračoch, ale neskôr som zistila, že tie stierače sú proste zadreté. Nikdy predtým však zadreté neboli, vždy stierali v pohode. Až keď som vyrazila na najdlhšiu cestu za posledných desať rokov, pokazia sa mi stierače? Nejaká obrovská náhoda! No nič, napokon som našla, zase úplnou náhodou, POMOC DROGOWu len 1,5 km odo mňa. Nebola to ambulancia pre narkomanov, ako názov pripomína:), ale pomoc dráhová, teda cestná. Tam mi vymenili celé zariadenie stieračov za iné z nejakého iného starého auta. Stálo ma to 85 eur. Trochu mi bolo ľúto, že investujem do prestarnutého auta, ktorého sa plánujem v najbližšej dobe čím skôr zbaviť, ale na druhej strane ma tešilo, že to stálo len toľko, lebo známy mal ten istý problém a stálo ho to niekoľkonásobne viac peňazí.

Tak som zažila prvé dobrodružstvá na svojej ceste, na ktoré budem v budúcnosti spomínať. Hovorila som si, že ak začiatok cesty je takýto potentovaný, tak sa to v rovnakom duchu so mnou istotne bude vliecť aj naďalej. Našťastie to bola posledná galiba, ktorá sa udiala s mojím autom. Síce ešte neskôr v Nemecku sa mi roztavila náhradná nabíjačka v autozapaľovači, ktorú som si kúpila v Poľsku, ale zvyšok cesty ma auto už poslúchalo.

Všetky časti nájdeš tu:
Časť 1 – Poľsko – Hora ŠleNža.
Časť 2 – Lužické Srbsko – Ukranenland – Arkona.
Časť 3 – Midsommar – Ales Stenar – Kiviksgraven – Štokholm
Časť 4 – Vikingská dedina – Zachovaný posvätný háj – Kráľovské mohyly v Starej Uppsale – a iné

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *