Slovanský bojovník.
Prekop Cezarenský, alebo aj Prokopios, bol grécky dejepisec, ktorého hlavným spisom sú dejiny vojen cisára Justiniána v r. 527 – 554 (8 kníh). Písal tu o Slovanoch, s ktorými Byzantínci mali vtedy po prvý raz styky na dolnom Dunaji. U neho po prvý raz v gréckom dejepisectve čítame aj meno Slovanov.
Prekop Cezarenský (r. 551 – 554)
Tieto národy Slovanov a Antov (označenie chrabrých východoslovanských kmeňov na sever od Čierneho mora a medzi Dneprom a Dnestrom) neovláda jeden muž, ale oddávna žijú demokraticky, a preto i príjemné i ťažké veci sa vždy spoločne prerokúvajú. Oba tieto barbarské národy spravujú si podobne aj všetky iné veci. Uznávajú, že je len jediný boh, tvorca blesku a pán všetkého, a obetujú mu býky a rozličné obetné zvieratá. Osud vôbec nepoznajú a vôbec neuznávajú jeho moc nad človekom. A keď im hrozí smrť, či už chorobou postihnutým alebo na vojnu sa chystajúcim, sľubujú, že ak ostanú nažive, hneď prinesú bohu obeť za svoje zachránenie. Vyviaznuc z nebezpečenstva, obetujú, čo sľúbili, a myslia, že si touto obetou zachránili život.
Ale uctievajú aj rieky a nymfy a niektoré iné božstvá a pri obetiach konajú veštby.
Bývajú v chatrných búdach, roztrúsení ďaleko od seba, a všetci obyčajne menia miesto svojho bývania. Keď sa púšťajú do boja, postupujú najviac pešo na nepriateľa, nesúc v rukách malé štíty a oštepy. Panciere na seba nikdy neberú. Niektorí z nich nenosia ani chitóny (košele) ani plášte, ale iba nohavice, siahajúce až po bedrá, a tak sa dávajú aj do bitky proti nepriateľovi.
Obidva (kmene) majú jeden jazyk, veľmi nevzdelaný. Ani podobou tela sa od seba neodlišujú. Lebo všetci sú urastení a mocní. A čo sa týka kože a vlasov, nie sú ani celkom bieli alebo plaví, ani naopak za celkom čierni, ale všetci sú červenkastí.
Vedú drsný a zanedbaný život (podľa iného prekladu: používajú drsné a zle pripravené jedlo) ako Massageti (staroveký kočovnícky národ asi mongolského plemena) a ako títo sú vždy špinaví (správa o nečistote sa týka prostého ľudu, takéto správy sú napr. aj o Germánoch, nemeckým Friesom sa Slovania vyhýbali pre ich zápach).
Vôbec nie sú zlí ani zlomyseľní, lež úprimní, podobne ako hunský národ.
Prv mali Slovania a Anti aj jedno meno. Oboch voľakedy volali Sporami, myslím, že preto, lebo bývajú v rozrúsených a po krajine porozhadzovaných domoch. Tak sa tiež stáva, že bývajú v rozsiahlom kraji a najväčšia časť zeme na druhej strane Istru (Dunaja) je nimi obývaná. Asi tak je to s týmto národom.
Došlo tu k typickej chybe. V gréckom texte ste k názvu Sklaboi jednoducho priradili slovo Slovania. Toto slovo je pritom novotvar, veľmi nešťastne ho od slova Sloveni vymyslel jeden ruský historik v 19. storočí. Takéto priraďovanie je zavádzajúce pre bežných čitateľov. Totiž slovo Sklaboi okolo roku 513, kedy sa prvý krát takto vyskytlo, má v sebe písmeno B a takéto slovo každý prekladač v dnešnej gréčtine priradí k slovu otrokár. Je tu analógia slova pirát a otrokár. Aj pod slovom piráti bola mnohonárodná posádka. Mauríkios vo svojej kronike mnoho krát popisuje, ako ľudia žijúci za Dunajom prekročili Dunaj a na území východnej Byzancie lovili otrokov.
Miestny Rimania a Gréci ich teda nazvali latinsko-gréckym, ale pôvodom z latinského slova slovom otrokári – teda Sklaboi. Je to teda názov povolania týchto ľudí. V 6. storočí treba toto slovo prekladať funkčne, tak, ako aj bolo pôvodne myslené a určite nie slovom Slovania, pretože to bola organizovaná skupina ľudí, kde boli aj germánski Gepidi, či turkický Kutriguri a ďaľšie národy. Pod tým slovom sa skrývalo aj asi 10 slovanských kmeňov, každý mal svoj názov a im slovo Sklaboi absolútne nič nehovorilo, oni seba tak nenazývali. Idú otrokári -sa šírilo v Ilírii, keď táto medzinárodná skupina prevažne ale slovanská prekročili hranicu a všetci ľudia v rímskych provinciách s hrôzou utekali….pretože zabíjali, lúpikli a chytali otrokov v obrovských množstvách.
Útoky Byzancie Maurikiosa proti Sclavinom smerovali do Dákie (až západ Valašska), teda tento kmeň bol rozšírený značne západne od udávaného Dnestra.