Správy o starých Slovenoch III – Samova dŕžava

Kráľ Samo.

Fredegarova kronika alebo Kronika takzvaného Fredegara alebo (najmä spolu s rozšírením pridaným v roku 751 zriedkavo aj) Historia Francorum alebo Chronicarum quae dicuntur Fredegarii Scholastici libri IV („Štyri knihy kroník takzvaného Fredegara scholastika“) je franská kronika spísaná v 7. storočí v Burgundsku a má šesť častí. Ako Fredegarova kronika sa označuje od 16. storočia, aj keď je zrejmé, že autorov diela bolo viac. Nie je známe ani presné meno údajného autora, môže to byť Fredegar alebo Fredegart. Je najstarším dôveryhodným zdrojom informácií o Slovanoch na území Strednej Európy v období Samovej ríše.

Samova dŕžava

(Z Fredegarovej Kroniky, hl. 48 a 68.)

Avarský útlak nad Slovanmi

V 40. roku (r. 623-624) panovania Chotara človek menom Samo z dŕžavy Frankov, z kraja Sens (Od Paríža na juhovýchod) spojil sa s viacerými kupcami a vydal sa na obchodnú cestu k Slovanom, ktorí sa volajú Vinedmi. Slovania sa práve začali búriť proti Avarom, ktorí sa volali Hunmi, a ich kráľovi kaganovi.

Vinedi už oddávna boli u Hunov befulkami (Slovo befulci je severotalianskeho pôvodu vo význame služobného obyvateľstva – voliari, pastieri. G. Labuda si myslí, že Fredegar majúc pred sebou neznáme severotalianske slovo befulcus, skrížil ho so staronemeckým fulk(s), ktoré zodpovedá slovanskému pluk, ľud. Vediac, uvažuje Labuda, že v bojovej taktike Slovanov a Avarov Slovania stáli na oboch krídlach, Fredegar si dovolil jazykovú hybridu: latinsko-germánske be-fulki. Boli by to podľa Labudu dwu-pulkowódcy.), takže keď Huni tiahli do boja proti nejakému ľudu, Huni stáli pred svojím táborom v šíku, Vinedi však bojovali. Ak sa víťazstvo chýlilo na ich stranu, vtedy Huni vyrazili, aby zhrnuli korisť. Ak však Vinedov premohli, tak podporovaní pomocou Hunov naberali sily. Preto ich Huni volali befulci, lebo postupovali pred Hunmi, tvoriac v bitevnom poli dvojito krídla (alebo: bojové oddiely).

Huni prichádzali k Slovanom každý rok na prezimovanie. Slovanské ženy a dcéry brali na svoje lôžka. Okrem iných útlakov Slovania platili Hunom dane. Synovia Hunov, ktorí sa zrodili zo žien a dcér Vinedov, keď už nakoniec nemohli zniesť zlobu a útlak, zhadzujúc nadvládu Hunov, začali sa, ako som vyššie spomenul, búriť.

Keď tak Vinedi ozbrojene tiahli proti Hunom, kupec Samo, o ktorom som hovoril vyššie, išiel s nimi na výpravu a tam bol z neho proti Hunom taký úžitok, že až div. A veľký počet Hunov zahynul pod mečmi Vinedov. Vinedi, vidiac užitočnosť Sama, vyvolili si ho za kráľa. Tam 35 rokov šťastlivo panoval. Vinedi pod jeho vedením zviedli mnohé bitky proti Hunom. Jeho radou a obratnosťou Vinedi vždy zvíťazili nad Hunmi.

Samo mal 12 žien z plemena Vinedov, z ktorých mal 22 synov a 15 dcér.

Samova vojna s Frankami

Toho roku (631) Slovania, ktorí sa volajú Vinedi, zabili a olúpili v Samovej dŕžave kupcov (Frankov) s nemalou družinou. To bol začiatok ťažkostí medzi Dagobertom a Samom, kráľom Slovanov.

Dagobert poslal k Samovi ako posla Sychara so žiadosťou, aby dal zabitým a olúpeným franským kupcom spravodlivú náhradu. Keď Samo Sychara nechcel ani vidieť a nedovolil ho k sebe ani pripustiť, Sychar sa obliekol podľa spôsobu Slovanov a tak prišiel so svojim sprievodom pred Sama a podal mu zvesť o všetkom, čím bol poverený.

Samo však podľa pohanského spôsobu a pýchy zlých ľudí nedal náhradu za to, čo jeho ľudia spáchali. Chcel iba zvolať snem, aby sa vzájomne vymerala spravodlivosť za tieto a iné spory, ktoré vznikli medzi oboma stranami.

Sychar ako nemúdry posol vyslovil potupné slová, ktoré povedať ho nepoverili, a hrozby proti Samovi, ako by Samo a celý jeho ľud mal slúžiť Dagobertovi.

Urazený Samo povedal v odpovedi: „Krajina, ktorú držíme, a my sami sme (patríme) Dagobertovi, ak len chce s nami zachovať priateľstvo.“

Sychar povedal: „Nie je možné, aby kresťania, služobníci boží, so psami sa mohli priateliť.“

Oproti tomu odpovedal Samo: „Ak vy ste božími služobníkmi a my božími psami, tak sme dostali dovolenie, aby sme vás pohrýzli, lebo ustavične konáte proti božej vôli.“

A pri týchto slovách Sychara vyhodili von.

Keď sa to Dagobert dozvedel, kázal z celého Austera (Východné Fransko) vyslať mocné vojsko proti Samovi a Vinedom a tri oddiely tiahli proti nim. Súčasne aj Longobardi, na pomoc Dagobertovi, vtrhli nepriateľsky do slovanskej krajiny. Slovania sa tu a na iných miestach postavili na odpor, ale vojsko Alemanov (Dnešní Švábi) pod vedením Crodoberta zvíťazilo tam, kde vkročilo. Aj Longobardi zvíťazili. A obidvaja Alemani aj Longobardi, odviedli so sebou veľký počet zajatých Slovanov. Austrazovia zas obkolesili hrad Wogastisburg, kde sa opevnil najväčší zástup chrabrých Vinedov, a tri dni bojovali, ale veľka časť Dagobertovho vojska tu mečom padla a vrátili sa odtiaľ s útekom do vlastných sídlisk, pričom tam nechali všetky stany a všetko, čo mali.

Potom Vinedi veľa ráz vpadli do Turynska a iných franských oblastí, aby tam pustošili. Ba aj Dervan, knieža Srbov (lužických), ľudu slovanského plemena, ktorý už oddávna patril do Franskej ríše, odpadol k Samovi.

A toto víťazstvo Vinedov nad Frankmi neodniesli si Slovania natoľko pre svoju chrabrosť, ako pre znechutenie Austrazov, ktorí nenávideli Dagoberta, lebo ich ustavične ničil.

Samov štát kladie Labuda na Moravu. Podľa prameňov hranice jeho štátu nemožno určiť. Boli v ňom Čechy, Rugiland a v rokoch 630-631 Lužické Srbsko. Centrom štátu bola Morava. Stredisko štátu mohlo byť podľa neho iba tam, kde sú prehistorické svedectvá o prítomnosti Avarov; tých niet v Čechách. Labuda zvesť staroruského kronikára Nestora zo začiatku XII. sotorčia o Avaroch nechce klásť do Volynska, ale do dunajskej kotliny. Podľa G. Labudu správy u Fredegara sa dotýkajú Slovanov bývajúcich v longobardskom a bavorskom pohraničí a teda ide o južnú Moravu, východný kraj dnešného Rakúska (Rugiland), o Panóniu, medziriečie hornej Drávy a Sávy, t.j. kraje, Avari zdedili po Longobardoch. Morava a Dolné (severné) Rakúsko patrili podľa G. Labudu medzi územia najdávnejšie osídlené Slovanmi. Môžeme tu podľa neho počítať s obyvateľstvom pastiersko-roľnckeho typu. V Panónii v VII. storočí predpokladá ešte nomádske obyvateľstvo s prevahou pastierskeho typu. Zneužívanie Slovanov sa preto podľa neho vzťahuje skôr na moravských a dolnorakúskych Slovanov, lebo v Panónii by si to v uvedených podmienkach sotva mohli dovoliť. Vzburu proti Avarom Labuda kladie medzi moravských Slovanov. Podporili ju kmene Chorvátov v dnešných Čechách, kmene Srbov v Polabí a nejaké kmene z Maľopoľska. Tu sa potom začína Samova Kariéra okolo roku 625, a to podľa franského vzoru. Samov štát sa podľa Labudu nerozprestieral aj na Panóniu, kde bolo osobitné štátne centrum – marca Winedorum -, knieža Walluk (správne Valdyka) a kmeňový štát Chorvátov, ktorý zaberal časť hornej Panónie. Medzi Drávou a Dunajom Avari panovali až do Karoľa Veľkého.
G. Labuda hovorí, že Samov štát bol oveľa menší, než sa hostorikom doteraz zdalo. Veľkú Moravu vyvodzuje bezprostredne z prvého (Samovho) štátu, ba možno vraj dynastia Mojmírovcov sa vyvodzuje bezprostredne od Sama. Od pôvodného moravského štátu sa podľa G. Labudu odtrhol periférny štátik Lužických Srbov, uvoľnilo sa spojenie s českými kmeňmi. Samotné stredisko, zaberajúce Moravu, dnešné Dolné Rakúsko a západné Slovensko, ostalo neporušené. V IX. storočí, vraví Labuda, z tohoto strediska vyšlo ešte raz úsilie, ktoré v rovnakých podmienkach priviedlo k takému istému zjednoteniu všetkých slovanských kmeňov pod Svútoplukovou vládou, aké musíme, vraví L., pripisovať Samovi. Historici majú tu pole dôležitých výskumov.
Fredegarova kronika podľa G. Labudu bola zredigovaná v St.-Jean-de-Losne (Latona) pri Chalon-sur-Saône.