Blažena Ovsená u bratského národa Slovincov – Staroverci, pohanské miesta a oslava Kresnika

(Pokračovanie článku Blažena Ovsená u bratského národa Slovincov – od Ľubľany po údolie Soči)

Pred cestou do Slovinska som sa zoznámila s Borisom Čokom, ktorý je známym starovercom v Slovinsku. Boris žije v Krase, čo je krasovitá oblasť na juhu Slovinska, skôr v adriatickej oblasti, kde je úplne iná klíma než v centrálnom a severnom Slovinsku. V Krase sa cítite ako v Taliansku alebo v Chorvátsku. Je to suchá kamenistá oblasť, lebo všetka dažďová voda hneď stečie do podzemia cez mäkké vápence. Vďaka tomu sú v tejto oblasti nádherné a unikátne jaskyne. Požiadala som Borisa, či by bol taký láskavý a ukázal mi nejaké pohanské miesta a on ma bez váhania zobral na obhliadku do blízkeho okolia. Tak som mohla vidieť jaskyňu Triglavca, dolinu jednej miestnej rodiny (Ruščeva dolinca) a megalitický amfiteáter pri Bazovici na hranici Slovinska a Talianska.

Jaskyňa Triglavca

V jaskyni Triglavca, ktorá sa nazýva podľa troch kamenných hláv v jaskyni pripomínajúcich boha Triglava, sa nachádza skala, ktorá sa nazýva Deva (panna). Deva sa volá Devou preto, lebo má podobu ženy, panny, devy, teda má hlavu, krk, brucho a veľkú vagínu vo forme kamennej misy vyhĺbenej v skale. Nad touto Devou sa nachádza Devač, muž, skalný kvapeľ, pohlavný úd, z ktorého kvapká do misy dažďová voda ako oplodňujúce sperma. Devač je teda oplodniteľ Devy. Pri tejto mise sa odohrávali pohanské obrady na dobrú úrodu a na počatie chlapcov, aby rod posilnil a majetok zostal rodu, lebo ako vieme, ak má rodina iba dievčatá, tie sa sťahujú do domu ženícha a rod zaniká. Celý obrad môžete vidieť popísaný vo videu. Svätý muž, starešina, nazývaný aj Božia Hlava, používal pri obrade na úrodnosť tri druhy obilia. Vo vagíne Devy sa nechali naklíčiť semená žita, ražu a pohánky, obradník povedal: „Žito, jari!“, teda „Žito, ploď!“ a potom sa tieto klíčky zaorali do brázdy na poli, aby bola bohatá úroda. Úrodé pole sa podľa toho nazývalo Jarovica, neúrodné Jerica. Obrad bol sprevádzaný štyrmi devicami, pannami, nazývanými Svätice, oblečenými v bielom ľanovom kroji. Obrad sa začal, keď sa začal spln Mesiaca na začiatku jesene, kedy sa zožalo posledné obilie – pohánka. V roku 1768 sa katolícky kňaz v Divači rozhodol postaviť kaplnku na múre blízkeho kostola Sv. Fratiška Pavla, ktorý bol ochrancom tehotných žien, aby pritiahol ženy k modleniu sa za mužských potomkov a odlákal ich od chodenia do Triglavca. Posledný obrad v Triglavci sa konal pravdepodobne v roku 1858 a jedna zo štyroch Svätíc – kňažiek – bola Polona Mljač – matka Borisovej prababky Marija Ban-Frigleva z dediny Prelože blízko Lokvy.

Ruščeva dolinca

Potom sme šli kúsok ďalej do doliny jednej miestnej rodiny (Ruščeva dolinca), kde bola malá čistinka, na kraji ktorej bola dutina v skale v tvare okna, ktorá slúžila ako oltár na obrady. Tu sa na začiatku jari nechávala hlinená nádoba s tromi jednoročnými lieskovými prútikmi, aby sa podľa nich veštilo, či bude vlažný rok. Voda do džbánu sa dávala z jaskyne Terglouca (znie podobne ako Triglavca, ale nie je to tá istá jaskyňa). V jaskyni Terglouca sa nachádzajú tri krát tri prírodné kamene, ktoré stoja v tvare svätého trojuholníka, nazývaného Trojnik. Podľa toho, ako prútiky vyklíčili, sa veštilo, či bude dosť vlahy a či bude dobrá úroda. Ak voda chýbala, liala sa do nádoby ďalšia voda z jaskyne Terglouca, aby sa pomohlo tej vode v obradnom okienku, aby jej bolo viacej, aby bol úrodný rok. Voda sa liala do diery nad džbánom práve v momente, keď ranné Slnko zasvietilo na kameň nad dierou, ktorý vrhol tieň na dieru. Veštica, po slovinsky Vidomca, po obrade povedala ľuďom v dedine, čo majú pestovať.

Megalitický amfiteáter

Napokon nás Boris zobral do megalitického amfiteátra na hranici Talianska a Slovinska. Ešte predtým sme zaparkovali Borisove auto v jeho dedine Lokev, aby sme ďalej pokračovali mojím. Stáli sme pri výsostnej starej lipe – v celom Slovinsku som videla toľko veľa líp ako nikde inde – okolo ktorej bola obohnaná kamenná lavička v tvare kruhu. Boris mi povedal, že jeho dedo a iní starí občania mužského pohlavia zvykli sedávať na tej lavičke chrbtom k sebe takmer každý večer, každý muž sa pozeral pred seba a v takejto neprirodzenej polohe sa spolu rozprávali akoby nič. Preberali obecné problémy, blízke udalosti, kto kedy pôjde orať, žať a podobne. Keď jeden dopovedal, ozval sa ďalší a opäť hovoril smerom von z kruhu. Podľa starého slovanského zvyku pod lipami v strede obce prebiehali obecné veče, zhromaždenia, soviety, kde sa v tieni stromu života, ktorý bol symbolom spravodlivosti, prejednávali zásadné otázky verejného života, slávnosti a tiež súdy. Strom dodával čarovnú múdrosť a vedomosť ľuďom v jeho dosahu. Preto aj králi mali na kráľovských korunách stromy života, preto aj my, Slováci, máme v štátnom znaku strom života zjednodušený do tvaru dvojkríža.

Do amfiteátra sme sa dostali z Talianskej strany od dediny Bazovica/Basovizza. Miesto sa nachádzalo v poliach asi 300 m od talianskej hranice, ale na slovinskom území. Treba mať na pamäti, že to územie, ktoré je dnes talianske, bolo predtým slovinské a dodnes sú v ňom slovinské názvy obcí. Miesto má názov Debeli Školj, čo znamená Tučná Skala. Amfiteáter vyzeral prazvláštne. Videla som už amfiteáter v Carnunte (dnešné Rakúsko), aj v Salone (Dalmácia), ale toto vyzeralo tak primitívne. Nikdy som také miesto nevidela. Podľa Borisa Čoka bolo postavené vraj v dobe bronzovej. Prekvapilo ma, že kamene boli kladené nasucho, no neboli to nejako upravované kamene. Vnútri bolo niekoľko kamenných terás. Na aký účel slúžili? Žeby na nich sedeli diváci a sledovali divadlo na dne? Alebo sa na tom dne odohrávali pohanské obrady? Podľa Borisa Čoka išlo o obradné miesto a observatórium. Dva horné kamene za jaskyňou s rozdeleným oknom sú nastavené vraj v smere vychádzajúceho Slnka na zimný slnovrat. Vztýčené kamene na prvej dolnej terase pravdepodobne reprezentovali čas splnov Mesiaca, vraj ich bolo 12 a niektoré sú už povalené. Vraj sú tam aj štyri dvojmetrové kedysi postavené kamene, teraz zvalené, ktoré sú vonku z kruhu a označovali štyri ročné obdobia. Spodná jaskyňa so 4 m chodbou prekrytou kamennými platňami a s okrúhlou svätyňou so stropom postaveným zo zvislo naukladanými ihlovitými kameňmi/klenákmi, slúžila vraj ako obradné miesto. Bolo v nej vlhko, žili v nej rôzne chrobáky, videla som tam lúčne koníky. Tento pozemok bol lúpený miestnym hospodárom v roku 1812 a jeho potomkovia ho vlastnia dodnes. Povesti starých ľudí hovoria, že toto miesto bolo postavené obrami a dospelí strašili malé deti, že sa tam schádzajú čarodejnice (po slovinsky čarovnice).

Niečo zo slovinského obradného slovníka:
Božja Glava – hlavný obradník, v dedine majú stále priezvisko Božeglav.
Svetice – panny pri obradoch, znamenajú sväté ženy.
Vidence – veštice.
Videc – Svätý muž, mudrc, vedomec.
Zdravilke, Zeliščarke, Pehte – liečiteľky, zelinárky, bylinkárky.
Čarovnice – čarodejnice.
Vedomec – podľa slovinskej tradície veľmi strašná príšera.
Devica – panna.

Etnografické múzeum a stromy života, Pohanské múzeum a Kresnik – letný slnovrat

Keď som bola v Ľubľane, zavítala som aj do etnografického múzea. Tam som mohla vidieť, ako kedysi žili Slovinci, ich zvyky a obyčaje. Opäť som mohla vidieť truhlice pre mladuchy na vydaj, na ktorých bol zobrazený strom života, svargy, symboly Slnka. Videla som rôzne masky, ktoré sa používali na festivaloch. Rohatá príšera sa nazývala Korant a mne pripomínala slovenského Turoňa. Videla som aj včelie úle. Arabskí cestovalia opísali úle v zemi Slovenov, ktoré boli postavené z paličiek, drievok. Tieto slovinské boli vypletané z prútia. Možno práve takéto videli arabskí cestovatelia. Ja som si stále nevedela predstaviť, čo mali na mysli, keď písali, že sú spravené z drievok, paličiek, ale teraz chápem, že mali na mysli prútie. Etnografické múzem bolo veľmi krásne, absolútne na úrovni, hodné európskeho priestoru.

Zašla som aj do Solkanu blízko Novej Gorice, na juhu Slovinska, aby som si pozrela pohanské múzeum. Tam som mohla vidieť rinku, strelnik, varin kamen, tročan a sončevu kabrcu. Čo to je? Rinka je obradný kameň v ktorom je vyhĺbená dierka, v ktorej je malý kamienok. Bol to vraj obradný kameň, ktorý sa našiel na obradnom mieste, ktoré sa tiež nazýva Rinka. Varin kamen bol daný svätým mužom Videcom (vedomcom) hospodárovi na ochranu majetku. Bol to kameň s dierkou uprostred, cez ktorú sa prevliekla šnúrka a tá sa zavesila na krk. Tročan (trojuholník) bol znakom na dome, v ktorom spali svätí pohanskí ľudia, ktorí prešli trikrát okolo svätej hory Jelenk. Tročan je spájaný s bohom Triglavom. Strelnik je kameň s dierkou uprostred, v ktorej bol kus železa na ochranu pred bleskom. Kládli ho na vonkajšiu stranu okna na prednú stranu domu. Sončeva Kabrca je veľmi špeciálny hudobný nástroj, ktorý znel podobne ako píšťala amerických indiánov. Staroverci ju používali na obrady pri Slnečnej skale (Sončena skala) na začiatku jari a počas letného slnovratu, nazývaného Kresija v údolí rieky Soča. Kres znamená po slovinsky vatra, Kresnik je letný slnovrat, slnovratová vatra. Tieto obrady a nástroje však pochádzajú z južného Slovinska, z oblasti Krasu. V severnej časti sú vraj iné zvyky, bo dokonca aj dialekt je odlišný. Na juhu majú v dialekte veľa talianskych slov, podobne tak v Dalmácii (v Chorvátsku).

Keďže som bola v Slovinsku v období letného slnovratu, zažila som aj Kresnik. Obrady viedol Volk Turaški. Obrady sa dosť líšili od tých, ktoré som poznala zo Slovenska. Chýbala staroverská hudba. Hlavne, že ľudia mali záujem spoznať niečo zo svojich koreňov. Škoda, že som sa nedostala na oslavu celej skupiny starovercov, ktorá sa konala na druhý deň v sobotu. Žiaľ, v sobotu som už cestovala domov, a dobre som spravila, lebo som aspoň vybavila nejaké veci, čím som zachránila asi 200 eúr, o ktoré by som bola prišla, ak by som sa domov bola dostavila až v nedeľu. V Slovinsku som toho už videla aj tak dosť. Týmto sa moja návšteva Slovinska skončila.

Podobné články:
Veneti – mená ako dôkaz
Kto boli Veneti?
Kto prvý obýval Európu?

Ak si chceš prečítať o mojom výlete za dedičným kameňom a nastoľovacím prestolom korutánskeho kniežaťa, choď na článok: Blažena Ovsená u bratského národa Slovincov – pri kniežacom prestole korutánskeho kniežaťa
Ak si chceš prečítať o mojom výlete na hrad slovinský Devín v dnešnom Taliansku a porovnať ho s naším slovenským Devínom a inými Devínmi, choď na článok: Blažena Ovsená u bratského národa Slovincov – Nie je Devín ako Devín
Ak si chceš prečítať rôzne miesta, ktoré som navštívila v Slovinsku, choď na článok: Blažena Ovsená u bratského národa Slovincov – od Ľubľany po údolie Soči