Niektorých ľudí zaujíma, prečo už niekoľko rokov nepodporujem Žiarislava. Chcem sa k tomu vyjadriť aspoň v krátkosti, pretože to považujem za dôležité z duchovného hľadiska, aj keď to nie je príjemné.
Začiatok konca sa začal publikovaním mojej knihy Pátranie po tajných slovenských dejinách a slovenskom duchu. Ako si niektorí pamätáte, proti knihám takzvaných amatérskych „historikov“ sa zdvihla vlna odporu z obce oficiálnych historikov a liberálno-šorošovských prisluhovačov typu kníhkupectva Martinus a podobne. Títo ogrcali našu prácu, hoci sami lepšiu nespravili, hoci sú za ňu platení z našich daní.
Výnimočnú nadprácu vykonalo kníhkupectvo Martinus, ktoré označilo naše knihy upozornením, že sa jedná o kontroverzné čítanie a čitatelia by mali radšej veriť odborníkom z danej oblasti. Navyše bolo zakázané uverejňovanie recenzií pod našimi knižkami na Martinuse. Navyše naše knihy boli stiahnuté z predajní, takže si ich zákazníci ani nemohli prelistovať. Martinus ogrciaval naše knihy a stále na nich vyrábal zisk. Takto bola označená nielen moja kniha, ale aj kniha Hromníkova, Cvengroschova, Timurova, ale tiež Žiarislavova. Udialo sa to všetko naraz náhodou ako akési prirodzené vyvrcholenie tej novoslovanskej vlny, ktorá sa diala pred rokom 2014 a ktorá vyprodukovala toľko knižiek na tú istú tému. Asi sa to tak malo stať, aby mi to otvorilo oči.
Po tom, čo Martinus označil za kontroverzné čítanie aj Žiarislavovu knihu Návrat Slovenov v duchu a slove, Žiarislav, podľa mojich informácií, písal do Martinusu, aby očistil svoje meno, pretože podľa neho jeho kniha bola lepšia ako naše, lebo ona mala dokonca otitulovaného recenzenta, teda odborníka. Samozrejme nie je pravda, že nejaká kniha je lepšia len preto, lebo má otitulovaného recenzenta. Kvalita každej knihy závisí len a len od jej obsahu, od ničoho iného. Ani tisíc dobrých otitulovaných recenzií nespravia zo zlej knihy dobrú. Vnímam to tak, že v podstate sa stalo to, že Žiarislav sa vyhradil voči nám, ostatným autorom historických knižiek, a po našich chrbtoch sa vyšplhal na výslnie a očistil sa. Martinus, podľa mojich informácií trochu pod Žiarislavovou hrozbou stiahnutia knihy z predaja, zrušil varovanie pod jeho knihou.
Samozrejme, že som si to všimla, tak som Žiarislavovi zatelefonovala, aby som mu zablahoželala k úspechu. Povedala som mu, že od neho nemôžem žiadať, aby bojoval aj za očistenie našich kníh, lebo to si musíme vybojovať každý za seba, ale požiadala som ho, aby sa aspoň verejne vyjadril, napríklad na svojej stránke, že odsudzuje značkovanie kníh vo všeobecnosti. Žiarislavova odpoveď bola asi najodpornejšia, akú som v živote od niekoho dostala. Odporná bola nielen svojím obsahom, ale aj svojím tónom. Žiarislav mi posmešne povedal niečo v tom zmysle, že he, he, to je síce pekné, že to od neho žiadam, ale má to problém, a to, že on robí iba to, čo chce, nie to, čo mu hovoria druhí. Nato som mu ja povedala, že pripravujem recenziu jeho knihy (https://sclabonia.sk/2018/01/recenzia-na-knihu-navrat-slovenov-v-duchu-a-slove/). Mám pocit, že sa mu to veľmi nepáčilo, lebo potom nastala diskusia o tom, či majú autori vôbec písať recenzie na iných autorov, či by autori nemali proste písať knihy a nechať recenzie na recenzentov. Povedala som mu, že ja píšem aj knihy aj recenzie, lebo mne ide o vedu a obidvaja na tom môžeme vyrásť.
A tu tkvie aj jadro druhého problému, že Žiarislav mi stále vyčítal, že som ho vo svojej knihe parafrázovala ohľadom jeho vyjadrenia k významu staroslovenského mena Svätožizňa. Vraj som to bez jeho súhlasu nemala spraviť. Tak ja mám dôkaz, že som mu posielala email, aby si pozrel stranu finálnej verzie mojej knihy, kde spomínam Svätožizňu, ale keďže on sa väčšinou neobťažoval čítať moje emaily, nereagoval na to. Pritom to bol email, ktorý súvisel s tým, že som mu posielala zdroje k použiteľnej literatúre pre jeho knihu, o čo ma telefonicky žiadal, teda som predpokladala, že aspoň tento môj email určite bude čítať, keď ma oň žiadal.
Následne som napísala recenziu na jeho knihu (https://sclabonia.sk/2018/01/recenzia-na-knihu-navrat-slovenov-v-duchu-a-slove/). Na tej recenzii som pracovala jeden celý mesiac, jeho knihu som prelúskala odpredu, odzadu, každú jednu vetu som rozobrala, aby som spravila jednu dôležitú vec – nastavila pánovi „vedomcovi“ zrkadlo, aby videl, že nie je dokonalý. Že je vlastne rovnaký a niekedy aj horší ako iní, na ktorých sa pozerá posmešne cez prsty. Tým pre mňa záležitosť skončila a skončil u mňa aj Žiarislav.
Treba si uvedomiť, že Martinus nie je nijaká morálna autorita, ktorá chce pre svojich čitateľov to najlepšie. Martinus je obyčajná politická šikana, ktorá zneužíva svoje dominantné postavenie na trhu na potlačenie a zneváženie politických oponentov, teda ľudí s inými politickými názormi. Rovnako ako naše historické knižky, Martinus označkoval aj knihy od ľavicového poslanca Blahu a podobne. Viem, čo mi hovoril Žiarislav, že si myslí o tomto značkovaní, ale ja s ním nesúhlasím. Je rozdiel, keď knihy označkujú čitatelia v komentároch a keď ich označkuje predajca s dominantným postavením na trhu. Ide tu o to, že ľudia za Martinusom, zneužívajúc svoje dominantné postavenie, sa stavajú do roly vykladačov a určovateľov pravdy, čo je pre slobodné šírenie informácií vcholne nebezpečné. Rovnako sa do takejto role stavajú ľudia za Facebookom, Twitterom a iných gigantov. Obeťou cenzúry Twitteru je, prekvapivo, aj americký prezident Donald Trump, ktorému Twitter moderoval a značkoval jeho príspevky. Práve twítovanie výrazne pomohlo Donaldovi Trumpovi vyhrať prezidentské voľby v krajine, kde väčšinu veľkých novín vlastnia demokrati, ktorí väčšinu Trumpových vyjadrení otáčali a otáčajú proti nemu. Mimochodom, Trump už podnikol zákonné kroky proti týmto sociálnym sieťam. V podstate tu ide o to, že rovnako ako Martinus, tak aj Facebook a Twitter, ale aj Google vyrástli ako slobodné platformy, kde sa mohol uplatniť každý rovnako. A potom, keď vyrástli aj vďaka našej zásluhe, otočili a začali zneužívať svoje dominantné postavenie na manipulovanie politickej verejenej mienky, čo iste každý uzná, je útokom na rovnaké šance pre každého. A tomuto musíme zamedziť.
Tak sa Žiarislav stal privilegovaným medzi vyhnancami, a zdá sa mi, že sa s tou privilegovanosťou uspokojil. Je to, ako keď máte otrokov, len niektorí z nich sú privilegovaní otroci. Všetci otroci chcú, prirodzene, aby sa zrušilo otroctvo, okrem tých otrokov, ktorí sú privilegovaní, lebo stratou otroctva títo strácajú aj svoje privilegované postavenie, aj keď je stále otrocké.
O tom, že Žiarislav stále patrí medzi vyhnancov, sa mohol presvedčiť o niekoľko rokov. O niekoľko rokov neskôr Žiarislav práve na Facebooku „vyplakával“, že ho Facebook blokuje, a žiadal od svojich podporovateľov, aby urgovali Facebook na odblokovanie jeho stránky. Pokiaľ viem, jeho stránka je dodnes zablokovaná (k 14.06.2020). Opäť nebojoval za všetky nespravodlivo zablokované stránky teda za princíp slobody, ale iba za svoju stránku. Proste čisté sebectvo. Ja naozaj nechápem, či je taký hlúpy, že nechápe, že na Facebooku nie je spravodlivosť, keď sa snaží na FB očistiť. Vidím to tak, že sa pokúšal na Facebooku uplatniť tú istú taktiku, s ktorou pred rokmi uspel na Martinuse, teda „hrozbu“ masových žiadostí, no ale na Facebooku neuspel. Nepodarilo sa mu stať sa privilegovaným vyhnancom na Facebooku, lebo Facebook je taký veľký, že, na rozdiel od Martinusu, stratou Žiarislavových prívržencov nič nestratí. A tu dopadla kosa na kameň, lebo sa vedomcovi oblúkom karmicky vrátilo jeho predošlé sebectvo. Keby bol pred rokmi podporil nás, ostatných autorov, bol by mohol pomôcť rozprúdiť celospoločenskú debatu o zneužívaní dominantného postavenia istých korporácií na ohýbanie politickej verejnej mienky. A tak mi je ľúto vedomca, ktorý sa mi javí ako sebec.
Žiarislav občas požiada svojich podporovateľov o finančnú podporu, o zbierku na plnenie jeho „snov“. To je fajn, ale ja chcem, a preto píšem aj tento článok, aby jeho podporovatelia vedeli, že hoci Žiarislav žiada druhých o podporu, sám ju kedysi odmietol dať pre dobrú vec, a pritom vôbec nešlo o peniaze. A ja sa pokúsim vysvetliť, prečo považujem moju žiadosť o jeho podporu za dobrú vec.
Moja žiadosť o podporu sa týkala odmietnutia šikanózneho značkovania knižiek. Prečo mala byť moja žiadosť vybavená kladne?
1) Každé hodnotenie je subjektívne a hodnotiť knihy by mal čitateľ, nie predajca. Je od predajcu vyslovene nemorálne, predávať knihy, o ktorých je presvedčený, že sú toxické. Ak ich predáva aj napriek tomu, že si o nich nemyslí nič dobré, tak je nenažraný obchodník, ktorý sa ide zadrhnúť peniazmi, a taký si zaslúži len pohŕdanie.
2) Naše knihy boli označkované tým istým typom ľudí, aký zablokoval Žiarislavovu stránku na Facebooku. Ide o rovnakých liberálno-šorošovských fašistov. Je vyslovene odporné, keď najskôr Žiarislav odmietol podporiť nás, šikanovaných autorov, no potom sám išiel žiadať o podporu v podobnej veci, lebo teraz prišiel na psa mráz. Odo mňa podporu nedostal a aj som mu to oznámila.
3) Z celej duše nenávidím šikanu a doslova sa mi ježia chlpy na tele, keď vidím, ako niekto z pozície moci upiera práva druhým. Martinus mal túto moc a šikanoval a dodnes šikanuje mnohých autorov zneužívaním svojej moci a svojho dominantného postavenia. A ja som sa musela proti tomu postaviť preto, lebo nikto nebude upierať ľuďom právo bádania. Aj podľa Ústavy SR čl. 43 ods. 1) Sloboda vedeckého bádania a umenia sa zaručuje. Práva na výsledky tvorivej duševnej činnosti chráni zákon. Preto, hoci sa napríklad takmer v ničom nezhodnem s Hromníkom alebo Cvengroschom, nikdy nedovolím, aby im niekto upieral právo na bádanie a na prezentáciu výsledkov svojej práce bez šikany. Ja som napísala recenzie na autorov Hromníka, Cvengroscha, Dologa, a hoci si o ich bádaní myslím svoje, hlboko, opakujem hlboko si ich vážim už len preto, že bádajú a majú odvahu ísť s kožou na trh. Sú to ľudia, ktorí hľadajú pravdu, robia niečo zmysluplné, každý najlepšie, ako vie. A neprejde to s mojím mlčaním, aby ich niekto z pozície moci šikanózne značkoval ako Židov v koncentráku len zato, že majú svojský pohľad na dejiny. My na rozlúsknutie dejín potrebujeme počuť aj tie najšialenejšie alternatívne teórie, aby im naša finálna teória dokázala odolať. Kníhkupectvo Martinus považujem za jeden hnoj, nenakupujem tam a vyzývam všetkých ľudí, ktorí si ctia slobodu bádania, aby bojkotovali toto kníhkupectvo. Čo sa týka autorov knižiek o histórii, vážim si ich viacej ako Žiarislava, aj keď s nimi vo väčšine otázok nesúhlasím. Vážim si ich viacej preto, lebo hľadajú, pátrajú, čítajú a vzdelávajú sa a hlavne, opakujem, hlavne sa neobliekajú do ľanových košiel a nestavajú sa v nich spupne nad všetkých do rolí falošných vedomcov.
Hoci sa Žiarislav vo svojej knihe nezdržal posmechu z názorov iných autorov, baviac sa napríklad na ich ulietavaní v etymológii, ja som v mojej recenzii na jeho knihu ukázala, že niekoľkokrát ulietava aj on a ešte viacej, ako by sa na vedomca patrilo. A tak tu máme pána, ktorý sa stavia do takmer bohorovnej pozície všemudrca, pričom postráda skromnosť. Iba jedného takého človeka poznám, ktorý sa vo svojej bohorovnosti vyrovná Žiarislavovi, lebo veď on tiež asi dostal patent na pravdu ako vnuknutie z tretieho oka, a to je americký prezident Donald Trump. Trump si môže so Žiarislavom podať ruku. Trump nepovažuje bežných ľudí za svojich partnerov, ale za svojich podriadených. S takou neprestrieľnou hrošou kožou sa asi fakt treba narodiť.
4) Ja osobne mám na „vedomca“ veľmi prísne podmienky. Teda mám prísne podmienky aj na Žiarislava, ktorý sa pasuje do roly vedomca. To znamená, že nemala som to byť ja, ale dotyčný vedomec, kto na seba mal prevziať úlohu bojovníka za všetkých. Namiesto toho „vedomec“ lakomo a sebastredne bojoval iba sám za seba, za svoju knihu, ja som bojovala za všetky knihy, za princíp slobodného bádania bez šikany. Ja som sa v civilných šatách zachovala omnoho vedomeckejšie ako človek, ktorý chodí s dlhými vlasmi v ľanovej košeli. Keď som sa v mojich článkoch ohradzovala voči tejto liberálno-šorošovskej šikane, lebo to bola liberálna šorošovská šikana, bojovala som za všetkých dotknutých autorov, nie iba za seba. Nenamýšľala som si sebecky, že by som bola lepšia ako ostatní a kvôli tomu by som mala mať nejaké protekčné právo byť len ja očistená.
5) Ukázalo sa mi, že Žiarislav nepíše knihy pre pravdu. Toto sa mi ukázalo hneď niekoľkokrát, napríklad vtedy, keď mi vyčítal, že som si dovolila uverejniť to, čo som sa od neho dopočula o význame mena Svätožizňa. Podľa mňa jeho vysvetlenie toho mena bolo nesprávne, ale pre vedu bolo potrebné uviesť všetky informácie, ktoré som mala, hoc aj bez súhlasu autora myšlienky. Proste cena prínosu pre vedu a poznanie je vyššia ako cena nejakého Žiarislavovho povolenia. Ja by som bola uviedla tú informáciu aj vtedy, keby mi bol Žiarislav vyslovene zakázal ju použiť. Ja som spravila všetko, čo som mala, teda som uviedla zdroj, teda jeho meno. Keby som jeho meno neuviedla, tak by mi zase mohol vyčítať, že som mu ukradla myšlienku a neuviedla ho ako autora. Napokon, možno jeho názor na význam toho mena bol ten správny názor (aj keď o tom pochybujem), kto vie, ako to vtedy v 9. storočí vlastne naozaj bolo.
Žiarislav ukázal aj v ďalšom kroku, že mu vôbec nejde o vedu. Hoci som ho informovala o mojej recenzii, on na ňu nijako neodpovedal, aby vyvrátil moje výčitky. Radšej zemito mlčal ako voš pod chrastou, myslím si, že preto, aby náhodou neohrozil svoj utešene rozbehnutý predaj. Každý vedec, a o to viac vedomec, je z morálneho hľadiska povinný, v mene vedy a pravdy, odpovedať na recenziu. Zase tých recenzií na jeho knihu nebolo napísaných tak veľa, aby si nenašiel čas aj na tú moju. Možno ma len nepovažoval za dostatočne otitulovanú a rovnocennú, aby mu bolo potrebné sa unúvať s nejakou odpoveďou, ale Žiarislav, a toto by si mali uvedomiť jeho podporovatelia, podľa môjho názoru nie je človek, ktorý je pre druhých partnerom, ale ktorý je pre druhých nadradeným vševedúcim učiteľom. S takým človekom sa potom ťažko vychádza a vôbec spolupracuje.
6) Prečo píšem recenzie na autorov historických knižiek? Preto, lebo mi ide o vedu, ide mi o poznanie skutočnej pravdy. Nepíšem preto, aby som históriu manipulovala alebo na nej zarábala. A toto som nevidela v Žiarislavovom prístupe.
7) Napokon by som to celé takto pripodobnila. Majme koncentračný tábor, v ktorom sú uväznení Židia určení do plynu. Jeden Žid ale povie grupenfuhrerovi: „Ja sem nepatrím, prosím, pustite ma von. Ich tu majte, to je v poriadku, že tu máte ostatných, lebo oni sem patria, ale ja sem nepatrím, lebo som lepší ako oni.“ A grupenfuhrer pustí Žida von z koncentračného tábora a ten Žid sa potom pozerá na ostatných Židov spoza plota a tí Židia sa pozerajú na oslobodeného Žida vonku. A Židia povedia oslobodenému Židovi: „My vieme, že ťa nemôžeme žiadať, aby si bojoval aj za nás, ale mohol by si sa vyjadriť, že toto väznenie nás všetkých je zlé.“ No a oslobodený Žid takto im odpovie: „Hehe, to je síce pekné, o čo ma žiadate, ale má to problém, a to, že ja robím iba to, čo ja chcem, nie čo mi hovoria druhí.“ A uväznení Židia so smútkom v očiach pozerajú, ako práve stratili priateľa. Ale vidia, ako ten oslobodený Žid kráča preč domov, keď ho iní fašisti opäť zajmú a uväznia do vedľajšieho koncentračného tábora. A tento Žid skúsi predošlú taktiku a začne kričať, že on je lepší ako iní Židia, že on je dobrý, aby ho pustili, ale títo grupenfuhrerovia sú nezlomní a nepustia ho. A tak začne a volať o pomoc ostatých Židov v susednom koncentračnom tábore, ktorý je na dohľad: „Prosím vás, povedzte tým fašistom, že ja sem nepatrím, nech ma pustia!“ A Židia z prvého koncentračného tábora mu cez plot zakričia: „Od nás podporu nečakaj!“
Záver: Ako som písala vyššie, na vedomca mám veľmi tvrdé podmienky, preto už nepodporujem Žiarislava. Nedá sa mi. Ak by som ho podporovala, tak by som mrhala svojím časom a svojou silou a vôbec svojím životom na niekoho, kto ma nepresvedčil o svojich morálnych kvalitách, kto mi za to nestojí, kto podľa mňa na to nemá, kto je podľa mňa falošný vedomec. Žiarislav dostal odo mňa úplne banálny chyták a na úplne banálnom chytáku pohorel ako škôlkar. Keby bol skutočným vedomcom, tak by mi na chyták ani nedal príležitosť a sám by sa postavil na čelo do boja za všetkých a hlavne za princíp. Necítim voči nemu hnev, skôr ho ľutujem ako človeka a prajem mu, aby sa čím skôr vrátil na vedomecký chodník, z ktorého kedysi zišiel, keď upadol z brahminstva (vedomectva) do vajšiovstva (obchodníctva). Že Žiarislava považujem viacej za dobrého obchodníka ako dobrého vedomca, je o mne známe.
Aj keď Žiarislav má na celú vec svoje vysvetlenie a svoje dôvodenie, mňa jeho dôvody neuspokojujú.
Ty a ty a aj ty, vy všetci, ktorí čítate tento článok a podporujete Žiarislava, vám všetkým chcem povedať, aby ste si ho užili, keď vám vyhovuje. Zoberte si z neho toľko dobrého, koľko v ňom je, ako si my všetci berieme toľko dobra od všetkých ľudí, ktorí sú okolo nás. Žiarislav je dobrý začiatok na vašej vedomeckej ceste. Mne ako nadstavba už nevyhovuje, v tomto som ho už prerástla. Ako sa hovorí, každý si nájde svojho vedomca. A tiež sa hovorí, vrana k vrane sadá. Ako ja hovorím, karma je zdarma, a raz príde aj na toho, kto uprednostnil seba pred podporou všeobecného princípu slobodného bádania bez šikany. Vlastne, jeho karma už dobehla. Minimálne na FB.
No a ja si idem svojou vlastnou cestou.