Blažena Ovsená: Moja cesta k Pátraniu po tajných slovenských dejinách a slovenskom duchu

V súvislosti s absurdným dianím okolo alternatívnych historických knižiek som dostala zaujímavú otázku od jedného čitateľa. Napísal mi, že chce samoštudovať skutočnú slovenskú históriu, lebo neverí oficiálnej verzii, ale že nevie, z akých knižiek má čerpať informácie, lebo na trhu je vraj kopec bludov. Chcel vedieť, či by som mu vedela poradiť, ktoré knižky stoja za prečítanie. Odpovedala som mu, no potom mi napadlo, že by som rovno mohla spraviť článok o mojej ceste ku knihe Pátranie po tajných slovenských dejinách a slovenskom duchu. Možno by som tým dala odpoveď aj iným ľuďom, ktorí by sa sami radi vydali za poznaním skutočnej slovenskej histórie, ale nevedia ako.

Tyranská slovenčinárka na základnej škole

Všetko sa to začalo už na základnej škole, kde nás učila bojovná tyranská slovenčinárka, ktorú som z duše nenávidela. Okrem toho, že nás buchnátmi učila písať bez gramatických chýb, preberala s nami aj slovenskú históriu. Vlastne iba vďaka nej som sa už v mladom veku stretla s problematikou slovensko-maďarských vzťahov. Nebyť nadpráce tejto zanietenej učiteľky, nevedela by som o slovenskej histórii zhola nič, pretože na dejepise sme slovenské dejiny preleteli rýchlosťou svetla – o tzv. „Veľkú Moravu“ sme sotva zavadili a potom sme donemoty ospevovali významnosť českých kráľov. Vďaka nej som sa dozvedela, že pred tým, ako prišli do Karpatskej kotliny Maďari, patrilo územie dnešného Balatonu Slovákom. Až ona mi vysvetlila príčinu toho, prečo som nerozumela Maďarom ani slovo, keď som ako dieťa trávila s rodičmi dovolenku pri Balatone, pritom napríklad v takých Čechách som sa dorozumela úplne v pohode. Moja slovenčinárka bola zanietená vlastenka a niekedy to svojou zášťou proti Maďarom až trochu preháňala. Pamätám si ako dnes na jej perlivé výroky, keď zaťala svoju kostnatú ruku v päsť, zamračila sa a bojovne kričala vysokým hlasom: „Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku! Štúr sa z vás musí v hrobe obracať! Nie na hlave, ale v hlave treba mať!“ Alebo: „Keď vy nebudete tvoriť, nikto nebude! Vy ste budúcnosť slovenského národa!“ A tak som začala tvoriť, lebo keď ja nebudem, nikto nebude. Pravdu mala tá žena. Vtedy ju určite ani vo sne nenapadlo, že začnem písať gej romány spojené so slovenskou históriou. :))

Prvá kniha, ktorá mi naznačila, že všetko mohlo byť celkom ináč

Ale poďme naspäť k slovenským dejinám. Dejepis ma vždy otravoval. Škola mi dokonale zhnusila všetko, čo súviselo s inteligenciou, pretože ma nebavilo bifľovať sa tie predpísané kraviny. K dejinám som sa dostala až po nejakom čase, keď som už bola dospelá. Navštívila som raz jedného starého pána, aby som od neho vymámila spomienky na jedného významného človeka, v tom čase už dávno nebohého, ktorý pre mňa veľa znamenal vo veku dospievania. Od starého pána som získala len nejaké fotografie a články z novín, no predsa tá návšteva nebola zbytočná. Ukázalo sa, že dotyčný pán má peknú zbierku zaujímavých kníh. Keď padla reč na dejiny, spomenula som akosi Veľkú Moravu. On vtedy zdvihol svoj zvráskavený ukazovák, nesúhlasne pokrútil hlavou a povedal: „Žiadna Veľká Morava! Veľké Slovensko!“

Priznám sa, že ten starec vtedy v mojich očiach dosť klesol a hneď som ho zaradila do kategórie nacionalistov, akých poznáme mnoho. Pomyslela som si, že je škoda, že je tak národne postihnutý, lebo ináč bol ten muž úplne úžasný. Nato on vytiahol z poličky knihu s názvom Veľkoslovenská ríša od Tomáša Vetešku a podal mi ju. Pozerala som sa na ňu s dešpektom, no predsa som ju prelistovala. Zaujala ma a preto som sa napokon rozhodla, že si ju požičiam. Doma som ju prečítala na jeden dych.

A tu je ten moment, kedy sa mi dostali do rúk informácie o tom, že by všetko, o čom som sa v škole učila, mohlo byť celkom ináč. Vyzeralo to, akoby školské učebnice predo mnou cielene utajovali skutočné slovenské dejiny. Samozrejme, že som knihe hneď neuverila. Vlastne som na ňu úplne zabudla, len som registrovala niekde v hlave, že „všetko mohlo byť celkom ináč“. Ďalej som si žila svoj život a riešila iné životné problémy.

Život na hrade a príčina chudoby

Znova prešlo niekoľko rokov a ja som sa napokon vďaka nezamestnanosti, do ktorej som sa dostala kvôli odmietnutiu preventívnej lekárskej prehliadky, náhodou dostala na jeden hrad, na ktorom som strávila istý čas. Nebyť toho nedobrovoľne získaného voľného času, nikdy by som sa nedostala k stredovekej histórii a nikdy by som sa o stredovekú históriu nezačala zaujímať. Teda tá nezamestnanosť bola na niečo dobrá, aj keď mi poriadne liezla na nervy. Keďže som na Slovensku vždy iba trpela chudobou a nezamestnanosťou, začala som práve na hrade premýšľať o príčinách slovenskej chudoby. Aby som našla tie príčiny, bolo treba sa seriózne vybrať do minulosti.

Práve na hrade som sa dopočula o akomsi názve Sclabonia. Práve od tohoto momentu som začala cielene pátrať po pôvode tohoto dávneho gréckeho názvu Slovenska. Tiež som začala písať gej román Neviditeľný zdroj, ktorý mal spojiť gej komunitu so slovenskými dejinami – čo sa na prvý pohľad javilo ako nespojiteľné a poriadna výzva. Aby som mohla písať o slovenskej histórii, musela som ju najskôr spoznať, pretože v škole, ako som už spomínala vyššie, som sa o nej nič nedozvedela. A tak sa začalo moje pátranie po tajných slovenských dejinách. Keďže som za príčinou slovenskej chudoby šípila Rímskokatolícku cirkev, začala som tiež pátrať po pôvodnom predkresťanskom slobodnom slovenskom duchu.

Pátranie po vhodnej literatúre

Moje pátranie začalo pátraním po informáciách. Spomenula som si na knihu od starého pána, na onú Veteškovu Veľkoslovenskú ríšu, a začala som hľadať podobnú knihu, ktorá by mi na túto tému poskytla ďalšie informácie. Takých kníh nebolo v tej dobe veľa, no predsa som sa napokon k jednej dostala. Napísal ju Rudolf Irša a volala sa Najstaršie dejiny slovenských kráľovstiev.

Najstaršie dejiny slovenských kráľovstiev

Keď som videla ten čudesný názov, opäť som len neveriacky krútila hlavou. Považovala som autora Iršu za čistého blázna, pretože kým my sme sa v škole učili len o tom, že existovala nejaká Veľká Morava a že Slováci nikdy nemali vlastné kráľovstvo, Irša bez okolkov vyrukoval nie s jedným slovenským kráľovstvom, ale hneď s viacerými!!! Keďže sa jeho malá knižka nedala kúpiť v obchode, poslal mi ju samotný autor poštou, aj s podpisom. Týmto spôsobom šíril osvetu, čo mi bolo veľmi sympatické.

Druhé uvedomenie si, že všetko mohlo byť ináč

Aj keď som po prečítaní jeho knihy ostro nesúhlasila s jeho teóriou, predsa som opäť pripustila, že „všetko mohlo byť ináč“ a „preto to treba riadne preskúmať“. Irša umiestňoval hlavné mesto našej ríše (naschvál nepíšem jej meno), niekde do Bratislavy a Moravu niekde do Sedmohradska. To bolo úplne v rozpore s tým, čo som sa učila na dejepise, teda že hlavné mesto bolo v Mikulčiciach alebo Starom Meste pri Uherskom Hradišti, nie na Slovensku. O dávnej Morave, umiestnenej na dnešnej českej Morave, nikto nepochyboval, dokonca ani školské učebnice dejepisu, a tu zrazu ako blesk z jasného neba prišlo tvrdenie, že dávna Morava bola niekde úplne inde(???!!!). Najviac ma však šokovalo to, ako Irša ukázal, že teória o Veľkej Morave stojí na jedinej(!!!) vete z dávnych kroník, v ktorej sa tvrdí, že Mojmír z Moravy, knieža nad Dunajom, vyhnal istého Pribinu z Nitry. Z tejto jedinej vety si historici dokázali zázračným spôsobom vyrobiť celý príbeh o takzvanej „Veľkej Morave“, v ktorej Slováci boli podriadení „Moravákom“, z čoho vyplývalo, že by v Československu preto mali byť Slováci podriadení Čechom. Irša ponúkol inú verziu celého príbehu o „Veľkej Morave“, pritom jeho teória šokujúco neodporovala tvrdeniam v kronikách. Znamenalo to, že jeho teória bola rovnako dobrá ako tá oficiálna. Tu som si uvedomila, že Irša vôbec nemusí byť čistý blázon, ale že čistými bláznami môžu byť oficiálni historici a my všetci, ktorí sme im uverili, nakoľko celá oficiálna teória o Veľkej Morave mohla byť vymyslená a uznaná za oficiálnu iba z toho dôvodu, aby plnila politické čechoslovakistické ciele vtedajšieho Československa. V tejto teórii Slováci vystupovali ako zaostalý, slabší a menší národ, ktorý prehrá každú bitku a ktorý bez cudzích vládcov a cudzích učiteľov nevie existovať.

Nazeranie na problém z nadhľadu

S Iršovou teóriou som nie celkom súhlasila, preto som začala sama premýšľať. Zmietla som všetky teórie zo stola, až bol úplne prázdny, a začala som naň sama kresliť svoju verziu slovenskej histórie, hádajúc, k čomu sa asi tak dopracujem. Snažila som sa vcítiť do tej dávnej doby. Pozrela som si mapu strednej Európy. Zaujímalo ma, kde sú rieky a kde hory. Takto som mohla vidieť, že dnešná česká Morava je maličká a trochu odstrčená od obrovskej krajiny uprostred Karpatských hôr, ktoré tvorili jej prirodzené hranice. Mohla som vidieť, že na východnom Slovensku nie sú žiadne prirodzené hranice s Maďarskom, len je tam prechod lesov do stepí. V minulosti musela byť hranica medzi národmi na rozhraní lesov a stepí, lebo národy prispôsobené na život v lesoch nevedeli žiť v stepiach, a naopak stepné národy nevedeli žiť v lesoch. Hranice tiež určovali povodia riek, lebo Sloveni sa šírili po riekach. Vidiac, aká veľká bola zem v Karpatskej kotline oproti českej Morave alebo Čechám (Bohemii), nerozumela som, ako mohli byť ľudia v tejto veľkej zemi menej početní než ľudia v tých dvoch menších krajinách. Preto som nerozumela, ako mohla dnešná malá česká Morava vládnuť veľkej zemi medzi Karpatskými horami. Ak jej aj vládla, tak isto to muselo byť len náhodou a dočasne.

Tiež som sa snažila predstaviť si, aký vývoj by nastal, keby sa do Karpatskej kotliny nenasťahovali Maďari. Slovenský ľud v tejto zemi by skôr, či neskôr gravitačne prerástol Moravákov na malej Morave a vystredilo by sa aj hlavné mesto ríše. Po čase by muselo byť niekde v Karpatskej kotline na mohutnej rieke Dunaj, nie na riečke Morave. Mohlo tam byť teda aj predtým, ako sa údajne dostalo na Moravu. Keby slovenský ľud v tejto veľkej zemi vytvoril národ, jeho ekonomika by bola väčšia a kultúra smerodatnejšia než u Moravákov alebo Čechov. Mohli by sme mať tie najväčšie a najprosperujúcejšie mestá na Dunaji, literatúru, vlastný jazyk. Česi by kupovali knižky písané po slovensky, nie ako teraz, kedy my kupujeme knižky v češtine.

Predstavovala som si, ako sa to všetko zlomilo príchodom Maďarov do Karpatskej kotliny. Z obrovského národa Slovákov sa postupne stával malý národ Slovákov. Nikto si už po mnohých storočiach nedokázal predstaviť, že by tento malý národ mohol byť kedysi veľkým a smerodatným v slovanskom svete. Preto mu tiež prispôsobili dejiny. Malý národ sa už neubránil dejepiscom z iných krajín, ktorí ho vykreslili ako zaostalého hlupáka.

Tiež mi nesedlo, odkiaľ sa zobrali názvy ako Slovensko, Slovácko, Slavónsko alebo Slovinsko. Prečo toľko rovnako znejúcich mien? Oficiálni historici sa s tým vysporiadali po svojom. Vraj tieto názvy vznikli v dôsledku podrobenia všeobecných odosobnených Slovanov, ktorých iné národy nemali potrebu rozlišovať, preto ich nazvali tak rovnako a všeobecne. Títo podrobení Slovania vraj nemali národné povedomie – teda zrejme prešli kompletnou lobotómiou a hypnotickou terapiou na potlačenie jastva (ega). Ale čo ak to bolo všetko úplne ináč? Čo ak všetky tieto mená mali jeden spoločný pôvod vo veľkom slovenskom národe?

Hľadanie podporných dôkazov

Logicky to nejako takto mohlo byť. Zdravý rozum tak káže. Toto bola axióma. Teraz bolo potrebné overiť túto axiómu historickými dôkazmi. Začala som preto čítať rôzne kroniky a knihy. Kronikár Jordanes v 6. storočí píše o území Slovänov, ktoré sa rozprestieralo od rieky Dnester až po prameň Visly (kúsok severne od Čadce). Anti (predkovia Rusov) zase sídlili od Dnestru po Dneper. Územie Slovänov sa teda nachádzalo v lesnatom území povodia Dunaja a územie Antov zase v lesnatom území povodia Dnepra. V stepiach žili kočovné turkické národy.

Arabské správy o Slovanoch

Okrem iných som si prečítala aj Arabské správy o Slovanoch zo Svätoplukovej doby, kde som sa dočítala o istej krajine Slovänov (Saklabia), v ktorej vládol Svätopluk, kráľ s korunou. Jeho mesto bolo v strede tejto krajiny a údajne bolo celé vykopané v zemi. Pri opise krajiny M.rwát (Morava) sa Svätopluk nespomína. Arabské zdroje sú však veľmi chybové, preto treba byť pri ich čítaní veľmi opatrný. Opäť však aj tento písomný zdroj podporuje existenciu Slovenskej krajiny (podľa oficiálnych historikov Slovanskej krajiny), ktorá existovala v kontraste s Moravskou krajinou. Oficiálni prekladatelia síce hovoria o Slovanskej krajine s a-čkom, ale či Morava tiež nebola slovanská krajina? Ležala teda krajina Morava vo vnútri tej údajnej Slov(a)nskej krajiny, alebo bola Slov(a)nská krajina vedľa Moravskej krajiny? Ak Slov(a)nská krajina ležala vedľa Moravskej krajiny, znamená to, že v Moravskej krajine už nežili Slovania? Po správnosti treba hovoriť o Slovenskej krajine národa Slovenov, lebo výraz Slovan vznikol až v minulom storočí na označenie všetkých národov odvodených/rozíduvších sa od dávnych Slovenov zo Slovenskej zeme.

Nestorova kronika

V ruskej Nestorovej kronike som sa zase dočítala o dávnej pravlasti Slovanov na strednom Dunaji, ktorá sa volala Slovenská Zem. Moja teória sa začala potvrdzovať, no stále som to brala len ako možnú zhodu náhod. Odporúčam každému bádateľovi prečítať si Nestorovu kroniku, pretože je to jedna z mála kroník napísaných slovanským kronikárom. Napriek tomu naši historici skôr veria kronikám našich dávnych rivalov, ktoré sú plné propagandy a očierňovania vo vzťahu k Slovanom. Tu sa môžete dozvedieť, ako sa národ Slovänov pod tlakom Vlachov rozišiel zo Slovenskej zeme, svojej pravlasti v Karpatskej kotline, a v túžbe po slobodnom živote vydal sa do nových obydlí na všetky smery, aby obsadil väčšinu Európy. Takto nejako to podáva Nestor.

Ján Stanislav – Slovenský juh v stredoveku

Potom som sa dostala k ďalšiemu dôkazu. Prof. Ján Stanislav, slovenský jazykovedec, napísal knihu Slovenský juh v stredoveku. V tomto úžasnom a rozsiahlom diele Ján Stanislav ukazuje porovnávaním toponymie a hydronymie v dnešnom Maďarsku, že tieto názvy tam dodnes zostali po Slovákoch s prevažne stredoslovenským nárečím. Tento dôkaz opäť podporoval kacírsku teóriu o tom, že dávna zem v Karpatskej kotline sa nazývala Slovenská zem preto, lebo ju obývali Slováci. Veď aj preto bola jeho kniha zakázaná a odstránená z knižníc. Ján Stanislav vytvoril síce mapy jednotlivých uhorských žúp, kde zakreslil mená slovenských dedín, no predsa nevytvoril jednu súhrnnú mapu, na ktorej by boli vidieť hranice slovenského osídlenia. Ja som takú mapu vytvorila počítačovým prekrytím máp. Táto mapa sa stala spúšťačom záujmu verejnosti o dávnu Slovenskú zem a bola nejedenkrát prebratá inými bádateľmi.

Ján Stanislav – Dejiny slovenského jazyka III – Texty

Tiež sa ku mne kurióznym spôsobom dostala ďalšia kniha od Jána Stanislava – Dejiny slovenského jazyka III – Texty. Keby som túto knihu (a mnohé iné) na poslednú chvíľu nezachránila s mojím priateľom z likvidovanej univerzitnej knižnice, skončila by ako toaletný papier v záchodových misiach. Pritom táto kniha je pre mňa hotovým pokladom, vlastne je najcennejšou knihou o slovenských dejinách a slovenských jazykových pamiatkach. Nachádzajú sa v nej najdôležitejšie úryvky z kroník, ktoré sa týkajú našich dejín a nášho jazyka. Táto kniha sa neskôr stala základom, na ktorom som konečne mohla stavať nejakú serióznejšiu teóriu. Konečne som si mohla prečítať presné preklady historických kroník a sama vykladať ich obsah. Tak som si konečne prečítala, ako to bolo s Moravou a tiež-Moravou. V kronikách sa totiž opisujú dve Moravy, ktoré obývali istí Marhari a Merehani, teda Moravania a tiež-Moravania. Oficiálni historici tvrdia, že Marhari boli Moraváci a Merehani Slováci, no toto je do neba volajúci nezmysel. Ja som z textu jasne videla, že Merehani boli skôr niekde na juhu, za Belehradom, kde je dnešné Srbsko. Toto súhlasí s tým, keď sa 50 rokov po páde „Veľkej Moravy“ píše v inej kronike, že nepokrstená(!!!) Veľká Morava (Megalé Morabia) južne od Maďarov patrila kedysi Svätoplukovi, no teraz ju obývajú Turci-Maďari. Veľká Morava kmeňa Merehanov bola teda najpravdepodobnejšie iba malou zemou v dnešnom Srbsku, ktorá patrila veľkej Slovenskej Zemi kráľa Svätopluka. Oficiálni historici spravili z názvu Megalé Morabia/Veľká Morava v dnešnom Srbsku (alebo južnom Maďarsku) Veľkomoravskú ríšu Slovákov a českých Moravákov. Pritom v Srbsku sa práve na tomto mieste, kde sa mala nachádzať krajina Veľká Morava, nachádza, čuduj sa svete, rieka s názvom Veľká Morava(!!!). Názov Veľká Morava sa objavil v kronikách iba jediný raz, a to až 50 rokov po zániku Svätoplukovej ríše. Kým Veľká Morava bola nepokrstená, slovenské kniežatá jasne poslali odkaz byzantskému cisárovi, že ich krajina je už pokrstená(!!!). Aj z tohoto vidno, že Veľká Morava bola nejaká malá (alebo aj veľká) nepokrstená zem, pričlenená k pokrstenej Slovenskej zemi, pozostávajúcej z kniežatstiev Rastislava, Svätopluka a Koceľa. Tak z jediného neaktuálneho zápisu o Veľkej Morave historici opäť vyfabulovali celú rozprávku o nejakej Veľkomoravskej ríši. Pre úplnosť uvediem, že Moráv bolo ešte viac. Jedna je aj v dnešnom Rumunsku na rieke Mureš (Morave).

Etymologické slovníky

Z 8000 kníh v univerzitnej knižnici, ktoré barbarsky skončili ako toaletný papier bez toho, aby ich správcovia dopredu prebrali a vybrali z nich cenné knihy, sa mi podarilo zachrániť len asi dvestopäťdesiat kusov. Vidiac toto barbarstvo, kontaktovala ma deň pred likvidáciou jedna zúfalá zamestnankyňa univerzity, ktorej bolo ľúto, že nikto z kompetentných nejaví o desaťročia budovanú zbierku odborných kníh záujem. Mala som asi len štyri hodiny na to, aby som večer prešla dlhý zoznam kníh a povypisovala si evidenčné čísla tých najzaujímavejších. Robila som svoj zoznam asi do druhej v noci! Už ráno o ôsmej sme s priateľom ako diví vyberali z regálov tie najcennejšie knihy, aby sme zachránili, čo sa dá. Do príchodu kamióna nám zostávali len dve hodiny. Tak sa mi podarilo získať kompletnú Boľšoju Sovietskuju Encyklopediu, 53 zväzkovú, ktorú som potom dala jednému zberateľovi. Len týchto 53 kníh vážilo skoro sto kíl. Tak sa stalo, že sa moje preplenené staré auto, zavalené knihami až po strechu, kľaknuté tlmičmi až na samý spodok, pokazilo. Niečo sa stalo s poloosami, takže som potom jazdila s kolesami našikmo. Predsa to stálo za to, lebo okrem vyššie zmienenej knihy od Jána Stanislava, prišla som týmto spôsobom aj k Etymologickému slovníku jazyka českého a slovenského. Táto kniha mi pomohla dostať sa pod kožu slovenského jazyka.

V jednom antikvariáte v Prahe som si potom kúpila ďalší etymologický slovník, tentoraz Etymologický slovník jazyka českého. Rada by som tu uviedla, že Etymologický slovník jazyka slovenského dodnes neexistuje!!! Slovenská akadémia vied asi čaká na rok 3000, aby ho až potom vydala. Tieto etymologické knihy mi pomohli pochopiť vývoj slovenského jazyka a pôvod mnohých slovenských slov. Tak som mohla vnímať, aké vplyvy pôsobili na náš národ, aby sa neskôr pretavili aj do ducha nášho jazyka.

Dostať sa k etymologickým slovníkom môže byť pre čitateľa problém, nakoľko sú buď vypredané, alebo neexistujú. Niektoré sa však dajú nájsť dokonca online a stiahnuť. Mám pocit, že Rejzekova etymológia kdesi poletuje po internete na uloz.to.

Ďalšie etymologické knižky – Odtajnené trezory slov

V knižnici som sa tiež dostala ku etymologickým knihám od etymológa prof. Šimona Ondruša Odtajnené trezory slov I, II, III. Šimon Ondruš v nich tiež rieši pôvod niektorých slovenských slov. Práve on ukázal, že pôvod niektorých dôležitých slov z oblasti práva slúži ako nepriamy dôkaz o tom, že Slovania/Slováci mali vlastný právny systém dávno pred Germánmi, a že práve Germáni prebrali časť právneho názvoslovia od Praslovanov – menovite hovorím napríklad o slove könig, king, knieža/kráľ. Opäť sme teda neboli až takí hlúpi, ako sa to dnes niektorí historici snažia vykresliť. Bolo tomu presne naopak.

Slovinský pohľad na dejiny

Stále som čítala knihy a pátrala na internete. Tak som sa dostala ku slovinskej knihe Veneti, prví stavitelia európskej civilizácie (Veneti, First Builders of European Community). Táto kniha bola dosť drahá a váhala som, či si ju mám vôbec kúpiť. Napokon nebolo treba platiť ani korunu, pretože mi túto knihu veľkoryso venoval Anton Škerbinc, Slovinec žijúci v Kanade, ktorý sa poznal s autormi a zabezpečoval predaj knihy. Samozrejme, že mu za ňu neskutočne ďakujem, pretože aj táto kniha bola pre mňa v mnohom obrovsky obohacujúca, aj keď v niečom zase trochu míňala cieľ. Kniha je v angličtine, no mne vôbec nerobilo problém ju čítať. Tak som sa dozvedela okrem iného aj o tom, ako sa Slovinci pozerajú na strom večného života alebo na lipový strom. Dočítala som sa aj o ich povesti o pohanskom kráľovi Matiášovi Korvínovi (Havranovi) a lipovom strome, o zachovanom nastoľovacom obrade slovinských kniežat, o slovinskom/slovenskom práve, o názvoch hôr a kopcov. Tiež som sa dozvedela, že slovinské turje (naše turie) znamená vysokú skalnatú horu. Z toho mi hneď bolo jasné, prečo sa náš slovenský, horami obkolesený Turiec nazýva Turcom. V spojitosti s etymológiou Šimona Ondruša a Staroitaliou Slavianskou od Jána Kollára som zistila, že hory sú nazvané podľa býkov, turov. V knihe Veneti… som tiež zistila, že názvy hôr majú presný význam. Každý názov hory opisuje jej tvar, zalesnenie alebo postavenie tejto hory vo vzťahu k rieke. Slovinci majú, dovolím si tvrdiť, bohatšie názvoslovie hôr než my. Je to logické, lebo majú väčšie hory a alpskú tradíciu. V knihe tiež autori ukazujú, že slovinské/slovenské/slovanské názvy hôr sa nachádzajú v celom Rakúsku, ba dokonca až vo Švajčiarsku. Trošku odveci mi prišlo, keď sa autori pokúšali vysvetľovať venetské písmo a jazyk na základe slovinčiny, nakoľko v národe Venetov videli svoj pôvod. Kto bol národ Venetov, po ktorom je nazvaná aj ich kniha? Jedno z mien pre Slovanov je meno Vinidi. Slovinci v tom mene vidia Venetov. Veneti boli podľa oficiálnej historiografie pôvodne Kelti, no Slovinci trvajú na tom, že to boli ich predkovia. Národy často preberali mená iných národov, čo je bežný jav, preto môžu mať pravdu obe strany.

Anton Škerbinc mi v liste napísal o knihe Veneti aj toto: „Ako viete, veľká časť oficiálnej histórie v strednej Európe bola napísaná, aby vyhovovala dominantným mocnostiam – Nemecku a Rakúsku. Nezdokumentovaná teória, že Sloveni prišli do svojich tradičných zemí v 6. storočí je toho súčasťou. Akokoľvek, autori knihy Veneti odmietajú túto teóriu a prezentujú namiesto toho dôkazy, že dávni Slovania (Veneti), ktorí zahŕňajú predkov Slovincov, boli rezidentmi strednej Európy odnepamäti. … V niekoľkých posledných rokoch sa spravili nové objavy v oblasti histórie, archeológie a lingvistiky, postupne nahrádzajúce prekonané nacionalistické pohľady a teórie 19. storočia. …“

Uhorsko-poľská kronika – preduhorská Sclavonia

Po čase som sa dostala k slovenskému prekladu Uhorsko-poľskej kroniky. Doslova som plesala od radosti, že sa konečne našiel niekto osvietený, kto urobil jej preklad. Kroniku preložil Martin Homza a môžeme sa v nej dočítať, že Uhorsko sa pôvodne nazývalo Sclavoniou, Slovenskom, ktoré Attila premenoval na Uhorsko na počesť svojho vojska. Tiež sa tu spomína, že Uhorsko vzniklo sobášom uhorských veľmožov so slovenskými princeznami. Homza prekladá latinský názov Sclavonia ako Slovanská zem, pritom opomína výskum Jána Stanislava, ktorý dokazuje, že túto zem neobývali Slovania, ale Slováci. Vo svojej knihe som si ho dovolila opraviť. Toto bol ďalší dôkaz o Veľkom Slovensku, nie o Veľkej Morave.

Kostnická kronika z 15. storočia

Ďalším kamienkom do mozaiky slovenských dejín bola Kostnická kronika. Tá mi ukázala, že názov Slovensko, Slovenská zem, nie je u nás novodobý, ale že sa naozaj používal aj počas trvania Uhorska, konkrétne je dochovaný zápis zo začiatku 15. storočia, kedy ho po nemecky zapísali ako Windenland (Slovensko), lebo Windish (Vinidi) bolo nemecké meno pre Slovanov/Slovenov. Uhorsko tak naozaj malo aj svoje druhé meno – Slovensko – ktoré bolo vlastne jeho pôvodným menom, len ho Západniari permanentne ignorovali, aby sa zabudlo na veľkú Slovenskú ríšu. Kostnickú kroniku zmieňuje vo svojom článku aj ďalší signatár kolokvia proti pseudohistoriografii Anton Hrnko. Môžete si prečítať.

Velesova kniha – ruský zdroj

Veľmi mi pomohla aj ruská Velesova kniha, ktorá sa dá stiahnuť zadarmo na internete. Aj keď je táto kniha považovaná za podvrh, predsa mi dala možnosť spoznať, ako sa na slovanské dejiny pozerajú Rusi. Aj v ich pohľade je kus racionálneho jadra a fakty, o ktorých sa u nás čitateľ nedočíta. Mala som v knihe možnosť vidieť skýtsku korunu, na ktorej ma upútali stromy a akési jelene. Tie stromy som si neskôr spojila so stromami večného života, keď som sa o ne začala viac zaujímať. Tak som vďaka Velesovej knihe odhalila, že na každej kráľovskej korune sa nachádzajú stromy života – často len vo forme ľalie. Vo Velesovej knihe som sa dočítala, že Rusi poznajú slovo budinok, čo má znamenať svätyňu. Hneď som si to spojila so slovom bud, ktoré sa často nachádza v slovanských menách – viď aj Budín, Budatín (pri Žiline) a pod. Tiež tam píšu o pobudovi, čo je zase iný názov pre knieža, duchovného vodcu. Tiež súvisí so slovom bud – tipujem svetlo.

Krásy Slovenska – Pohrebisko veľkomoravského ľudu

Pamätáte si na malý časopis zo socializmu s názvom Krásy Slovenska? V tomto časopise boli vždy nejaké zaujímavé články nielen o krásach Slovenska, o horách, kúpeľoch a podobne, ale aj o slovenskej histórii. Jeden článok bol obzvlášť zaujímavý. Volal sa Pohrebisko veľkomoravského ľudu a písalo sa v ňom o pochovávacích zvykoch za Svätoplukovej doby (naschvál nepíšem „za veľkomoravskej doby“, lebo Veľká Morava u nás nebola). Tu som sa dočítala o posvätných hájoch, mohylových hroboch, pochovávaní v smere východ-západ, aby mŕtvy čelil vychádzajúcemu Slnku, o obetinách a podobne. Dočítala som sa, že medzi hrobmi boli miesta, na ktorých najpravdepodobnejšie rástli mohutné stromy. Taký strom nerastie päť rokov, ale často aj dvesto, tristo rokov, aj viac. Ak na pohrebisku rástli mohutné stromy a Slováci prijali kresťanstvo len 40 rokov pred Svätoplukovou smrťou, tak dochádzame k sporu, lebo za 40 rokov nemohli narásť na kresťanských cintorínoch mohutné stromy. Z toho vyplýva, že posvätné stromy sú predkresťanským prvkom pôvodného predkresťanského duchovna, nie kresťanstva. Tiež bol pri tomto článku obrázok slnečného prívesku, na ktorom bolo slnko obkrútené hadom presne ako v egyptských motívoch. Tento motív som potom použila aj vo svojom gej románe Neviditeľný zdroj.

Anonymova Uhorská kronika

Anonymovú kroniku mi daroval Pavel Dvořák z vydavateľstva Rak. Bola to jedna z rozmočených kníh z vytopeného skladu, ktorá nemohla ísť do predaja. Ďakujem aj za túto knihu, veľmi mi pomohla. Anonymova kronika mi ukázala, že naozaj starí Slováci si vysvetľovali dejiny ináč ako Maďari, preto Maďari mali potrebu prepísať dejiny, čo anonymný kronikár v úvode kroniky aj priznáva. Vraj nechce, aby potulní speváci – igrijci – šírili bludy o tom, ako Maďari došli do Karpatskej kotliny. Tí v skutočnosti zdrhali zbedačení pred Pečenehmi a láskavo prijali od Svätopluka neúrodné pastviny/stepy v Zátisí. Anonymný kronikár si preto vymyslel vojnovú ságu, v ktorej z Maďarov spravil Rambov a zo Slovákov hlupákov.

Staroitalia slavianská a Slovanské starožitnosti

Staroitalia slavianská od Jána Kollára je hotový slovenský poklad a mala by byť vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku. Aj keď sa Kollár v mnohom mýli, predsa podáva náhľad na podobnosť latinského/etruského jazyka a slovančiny (v jeho prípade češtiny). Pri čítaní som pochopila, aký obrovský význam má oheň a býk v dávnej mytológii. Zistila som, ako sú tvorené názvy miest. Až príliš mnoho pomenovaní má súvis s býkmi. Odporúčam každému, kto má záujem o štúdium slovenských dejín, aby si túto knihu minimálne prelistoval. Určite nebude banovať. Tiež sa dá stiahnuť z internetu.

Rovnako odporúčam prečítať si aj Slovanské starožitnosti od ďalšieho slovenského génia Pavla Jozefa Šafárika. Tam sa možno zase dočítať napríklad o pálení vatier na letný slnovrat, ako sa v jednotlivých slovanských jazykoch nazýval sviatok letného slnovratu a o mnohých iných veciach.

Stránka Sclabonia

Svoje pátranie po tajných slovenských dejinách som s pomocou dobrých ľudí postupne zverejňovala na portáli Sclabonia. Stránku som nazvala Sclabonia, čo znamená Slovensko po grécky. Týtmo slovom sa vlastné celé moje pátranie začalo. V slove sa nachádza písmeno beta, ktoré sa do latinky prepisovalo ako prízvučné b alebo neprízvučné v. Tak je Sclabonia vlastne Sclavonia, čo je vlastne Slavonia, teda Slovensko. Mnohí ľudia, ktorí na portáli komentujú články a často môžu prispievať streštenými názormi, mi tiež pomohli posunúť sa ďalej. Dobrá teória musí odolať útoku z každej strany a teda aj nezmyslu. Preto sa nebojím streštených názorov. Verím, že pravda zvíťazí. Netreba sa vzrušovať nad kontroverznými vykladačmi véd, pretože nepravdivé teórie čaká pád. Rovnako tak čaká pád aj našu oficiálnu historiografiu, ktorá nezodpovedá pravde, a pád čaká aj falošné náboženstvá.

Obrana kráľa Svätopluka

Keď prišlo na lámanie chleba a z Bratislavského hradu sa mala odstrániť jazdecká socha slovenského kráľa Svätopluka, Sclabonia, portál určený najmä pre moje články, spravil kus dobrej práce. Vlastne práve vďaka môjmu portálu a posudku proti Sulíkovej pseudo-politicko-historickej komisii je socha kráľa Svätopluka dodnes vystavená pred hradom. Práve môj občiansko-aktivistický posudok zachránil slovenského kráľa. Sulík ho použil ako protiargument proti neslovenským šialencom a dokonca ho vystavil na stránke Národnej rady slovenskej republiky. Škoda, že z toho nemám spravený screenshot/foto.:))) Myslím si, že jeden človek by ho mohol mať, tak ak ho má, nech mi ho pošle. :))) Žiaľ, už sa mi nepodarilo zabrániť tomu, aby na Svätoplukovom štíte nebol zakrytý dvojkríž – slovenský symbol posvätného stromu života – a tiež, aby nebol odstránený nápis KRÁĽ STARÝCH SLOVÁKOV. Tento nápis, verím, bude raz obnovený a slovenský dvojkríž odokrytý. Kým tieto symboly budú schovaté, slovenský národ bude žiť v duchovnej porobe.

Vidieť na vlastné oči je lepšie ako stokrát čítať od historikov

Jedného dňa som si povedala, že je síce pekné, že čítam a píšem o slovenských dejinách, no dobré by bolo napísané aj vidieť na vlastné oči a precítiť na vlastnej koži. Preto som sa rozhodla vydať sa na cestu po dávnej Slovenskej zemi. Bola som v Maďarsku na mieste, kde stál Pribinov Blatnohrad, bola som v Stoličnom Belehrade, hlavnom meste Uhorska, tiež som sa prešla dedinami, o ktorých Ján Stanislav písal, že boli kedysi slovenské. Navštívila som aj rímsku usadlosť, z ktorej je dnes múzeum. Tam som mohla vidieť, že dávni ľudia nežili oveľa primitívnejšie ako my dnes. Mali maľované omietky, podlahové vykurovanie a tiež kamenné cesty často oveľa lepšej kvality, než máme v našom hlavnom meste.

Navštívila som aj Rumunsko, konkrétne mesto Oradeu, ktorá sa po slovensky pôvodne nazývala Varadín, čo znamená hrad. Maďari majú z toho slovo vár rovnakého významu. Tiež som bola pozrieť miestnych Slovákov a priviezla som im nejaké slovenské knihy pre deti.

Pochodila som aj Moravu. Bola som v Mikulčickom Múzeu Veľkej Moravy, aj v múzeách v Uherskom Hradišti. V ani jednom z týchto miest som nemala pocit, že sa práve nachádzam v starom Rastislavovom hrade, ktorý bol opísaný ako hrad s nevídanými a ničomu známemu nepodobnými valmi. Nič také nevídané tam veru nebolo. V múzeu som mala možnosť vidieť, ako žili dávni Moravania, aké šperky nosili, čím sa živili a bojovali. Na Morave som tých múzeí pozrela niekoľko. Odporúčam každému, aby ich navštívil.

Aj návšteva múzea v Bojnej na Slovensku ma obohatila. Kým moji priatelia len tupým pohľadom pozerali na vystavené exponáty, ktoré im nič nehovorili, a nudili sa pri mne, ja som vzrušene pobehovala s fotoaparátom a všetko som horlivo fotila. V momente, ako som zbadala nákončia opaskov v tvare dvojkríža, vedela som, že mám dôkaz o tom, že slovenský dvojkríž je skutočne posvätným stromom večného života. Niektoré z vyobrazení totiž naozaj vyzerali ako stromy s plodmi života. Kto si to vie dať dokopy so slovenskými erbmi so stromami a dvomi nebeskými objektmi, vianočným stromčekom, kráľovskými korunami, slovenským lipovým stromom a biblickými zápismi, ten má vyhraté.

Cesta k pôvodnému duchovnu

Posledným štádiom v mojom štúdiu slovenskej histórie bol posun k slovenskému drievnemu duchovnu. Odjakživa som tušila, že kresťanstvo je falošné náboženstvo a že Slovanom a Slovákom nikdy nemôže zabezpečiť duchovnú slobodu. Žiadne náboženstvo, ktoré sa pasie na homosexuáloch, nemôže byť vo svojej podstate krištáľové. Postupne som sa snažila objavovať predkresťanské duchovno. Žiaľ, zmienok je poskromne, no predsa sa spomínajú najmä kult ohňa a býka. S tým súvisí kult Slnka a stromu večného života. Iršova kniha Slovo o Slovanoch, ich démonoch a bohoch ma síce naštartovala, ale presvedčila len veľmi obmedzene. V každom prípade to bola dôležitá kniha, ktorá ma ovplyvnila a bez nej by moja cesta nebola úplná. Miestami ma značne rozčuľovali niektoré názory, no dnes pripúšťam, že časť z nich sa mohla zakladať na nejakom skutočnom podklade (kult hada a podobne). Ťažko však overiť tieto veci, lebo literárnych zdrojov je naozaj poskromne.

Návrat Slovenov

Ohľadom slovenského drievneho duchovna ma oslovila Žiarislavova kniha Návrat Slovenov, ešte to pôvodné vydanie. Ku mne sa kniha dostala, paradoxne, v češtine.:)

Cyril a Metod, koniec našej kultúry

Pri skúmaní duchovna som nemohla opomenúť kresťanstvo a jeho duchovnú filozofiu. Pri tejto príležitosti som sa pozrela na dvoch vierozvestcov – Cyrila a Metoda. V knihe Život Konštantína Cyrila a život Metoda som sa dočítala, že títo svätci neboli až takí svätí, za akých ich pokladáme. Kým Metod sa v opise prejavuje ako vydierač, Cyril zase ako ničiteľ prírody, keď sám rúbe do posvätného stromu, aby ho zničil a spálil. Tu som pochopila, že posvätný strom večného života nemôže byť duchovným prvkom kresťanstva, pretože ak by bol, Cyril by posvätný strom nikdy nezoťal. Marsina, signatár kolokvia proti pseudohistoriografii, ktorý napísal knihu Metodov boj, má na Metoda asi iný pohľad. Možno aj preto tie útoky proti mojej knihe.

Biblia

Čerpať som musela aj z Biblie, hoci nerada. Žiaľ, hoci je Biblia len zbierkou rozprávok, predsa aj ona má v sebe isté racionálne jadro, teda malý kúsok pravdivého alebo skresleného opísania istých dávnych skutočností. Tak som mohla pri čítaní Biblie pochopiť, čo to vlastne je strom života. Židia strom života nevymysleli, iba ho zapísali. Strom života je symbolom spravodlivosti. Ak sa z jeho ovocia naje spravodlivý človek, tak bude žiť večne. Kresťania prevzali strom života, lebo iné im nezostávalo, no skutočne vrúcny vzťah k nemu nemajú. Je to aj logické, lebo toto náboženstvo povýšilo človeka nad ostatnú prírodu, vrátane zvierat a stromov.

Lipa, drevo življenia

Vyššie spomenutý Anton Škerbinc, Slovinec žijúci v Kanade, ktorý mi daroval knihu Veneti…, mi k písaniu mojej knihy o slovenskej histórii pomohol opäť. Napriek pokročilému veku preskenoval a poslal mi prefotený rozsiahly článok Jožka Šavliho Lipa, drevo življenia (Lipa, strom života), ktorý sa v roku 1982 objavil vo viedenskom časopise Glas Korotana (Hlas Korutánca). V tomto článku som sa mohla dočítať mnoho informácií o stromoch života – napríklad aj o tom, že v rannom kresťanstve sa strom života zobrazoval symbolom kríža. Teda kríže dodnes symbolizujú strom večného života, nie Ježišovu šibenicu. Teší ma a presviedča v názore, že svet nie je taký zlý, ako sa javí, keď mi úplne neznámi ľudia pomohli, aby oživili slovanského ducha. Ďakujem po druhýkrát.

Kult Slnka, ohňa, býka a rodostromu bol celosvetový

Aby som vedela zrekonštruovať slovenské drievne duchovno, musela som zájsť aj do iných kultúr, aby som tam odkukala kult Slnka, býka, ohňa a rodostromu. Predpokladala som, že ak tento kult vyznávali aj iné národy, tak spôsob vyznávania sa nebude príliš líšiť a môžem sa ním inšpirovať. Je to úplne prípustný spôsob práce a bádania. Čriepky z pôvodného duchovna mi potvrdili, že vo svojom predpoklade som sa nemýlila. Kult býka poznali napríklad aj Egypťania. Tiež mali kult posvätného stromu večného života. Posvätné stromy dokonca znázorňovali aj na sarkofágoch egyptských faraónov. Zistila som, že kedysi existovalo niečo ako svätá trojica, kedy sa v trojici znázorňovali nebeské objekty Slnko, Mesiac a Venuša. Paralely z pôvodného slnečného kultu som napokon zapracovala do nového Slnečného katechizmu v závere mojej knihy, kde sa nazýva Slovenská náuka. Je to vtipne prerobený Katolícky katechizmus podľa zmyslu pôvodnej slnečnej viery. Ježiša som zamenila za Slnko a Boha za býka. Myslím si, že všetci kresťania sa tomu veľmi potešili.

Kontroverzné knihy

Prečítala som aj kopec kontroverzných kníh. Nachádzalo sa v nich dosť veľa nepravdepodobných myšlienkových konštrukcií a predpokladov. Knihy od Cyrila Hromníka považujem za dosť vystredené, napriek tomu som ich citovala vo výnimočných prípadoch pre úplnosť.

Kniha O Slovanech úplně jinak od Antonína Horáka je podľa mňa mimo asi najviac zo všetkých. Horák sa tiež, podobne ako Ján Kollár, pokúša rozlúštiť etruštinu pomocou češtiny. Bolo to pre mňa smutné čítanie, plné úplne základných nezmyslov. Nikdy by som však tieto knihy nevyhodila z mojej knižnice. Aj oni prispeli k môjmu poznaniu. Nie som hlúpa, aby som nevedela odfiltrovať nezmysly od pravdepodobných vecí. Ľudia nie sú hlúpi, preto nepotrebujú upozornenia na to, aby vedeli, ako majú čítať knihy.

Rôzne iné knihy

Pri svojej práci a pri štúdiu som používala mnoho iných kníh, ktoré tu vôbec nezmieňujem. Sú to rôzne publikácie na rozličné historické témy z doby dávnej, ale aj súčasnej. Nedá sa vymenovať všetko. To ani nie je účelom tohoto článku. Tento článok má ukázať čitateľovi knihy, ktoré mne dali najviac. Čitateľ by mal pochopiť, že skúmanie dejín nie je iba o prečítaní jednej knihy. Okrem rôznych zdrojov treba použiť najmä vlastné kritické myslenie. A povedala by som, že najmä zdravý sedliacky rozum.

Vznik knihy Pátranie…

Kniha Pátranie po tajných slovenských dejinách a slovenskom duchu vznikla vlastne úplnou náhodou. Nikdy som nemala ambície napísať knihu o slovenskej histórii. Dejiny som skúmala najmä preto, aby som ich mohla opísať vo svojom gej románe Neviditeľný zdroj, ktorý sa momentálne nepredáva. Keďže mnoho ľudí považovalo historické fakty v Neviditeľnom zdroji za nepodloženú fikciu, povedala som si, keď som zase raz bola nezamestnaná, že aj tentoraz ten nedobrovoľne získaný voľný čas nejako zmysluplne využijem. Tak som začala spisovať svoje články zo Sclabonie a nejaké ďalšie zistenia. Najskôr som chcela napísať len krátky bulletin, no po troch dňoch som názor zmenila a začala som písať knihu. Povedala som si, že kým z bulletinu knihu nespravím, z knihy bulletin spravím hocikedy.

Vydanie a podstrihnutie knihy – knižné podstrižiny

Mojej historickej knihe som nerobila žiadne poriadne promo. Podstrihnutá bola vlastne v tajnosti, v úzkom okruhu mojich známych. Mám z toho aj videozáznam. Ani som netušila, že iní autori tiež píšu svoje alternatívne pohľady na slovenskú históriu. Preto ma prekvapilo, koľko podobných kníh sa zrazu vyrojilo. Moju knihu som nepísala pre zisk. Vlastne som nemala ambície ju ani vytlačiť, rovno som ju ponúkla čitateľom zadarmo v pdf verzii. Na Sclabonii sa dá zadarmo čítať až dodnes. Až po nejakom čase sa samotní čitatelia dožadovali tlačenej verzie a sami mi sprostredkovali kontakt s vydavateľom. Tak vznikla moja kniha Pátranie po tajných dejinách a slovenskom duchu. Ak ju chcete mať aj pre budúce časy, bolo by dobré, aby ste si ju kúpili v obchode. Je dobré mať knižku doma v kvalitnej väzbe. Už nehovorím o tom, že kúpou knihy podporujete aj mňa a aj vydavateľa Eko-kozult, ktorý jej šírením robí záslužnú činnosť a osvetu medzi Slovákmi.

Ako moja kniha nasrala neschopných

Moja kniha, dieťa náhody, prišla na tento svet do veľmi nepriateľského prostredia. Asi som tou knihou musela niekomu poriadne stúpiť na otlak, pretože sa po čase dostala na index (čierny zoznam). Istí ľudia robia všetko pre to, aby sa nedostala až k čitateľovi. Používajú na to rôzne hanopisy, označujú knihu kontroverznými nálepkami, prípadne ju sťahujú z predajní kníhkupectiev, aby nebola na očiach kupujúcich. Normálne sa cítim poctená, že som im stála za námahu. Ak si nejaký namyslený arogantný nímand zo Slovenskej akadémie vied, resp. z nejakého sprofanovaného pravicového internetového plátku, myslí, že som si knihu Pátranie… vycucala z prsta, tak je veľmi na omyle. Zatiaľ mám na rukách všetkých desať prstov. Samozrejme, môžem sa v niektorých veciach mýliť ako každý.

O názve knihy

Na základnej škole som sa o dávnej Slovenskej zemi nedozvedela nič. Táto história bola predo mnou UTAJENÁ. Práve preto som dala knihe názov „Pátranie po TAJNÝCH slovenských dejinách a slovenskom duchu„. Jeden môj známy mi navrhol, aby som vyhodila zdvojené slovo „slovenský“ a použila ho v nadpise len raz, aby to lepšie znelo, teda aby názov bol „Pátranie po tajných slovenských dejinách a duchu„. Ja som to rázne odmietla so slovami: „Nie, nech je tam to slovo ‚slovenský‘ dvakrát, aby neprajníkom slovenskej obrody vykľalo oči. Nech sa musia dvakrát pozerať na to, čo toľko neznášajú.“ Zdá sa, že im to naozaj vykľalo oči, lebo kniha je, ako som už spomenula vyššie, na indexe. Názov knihy mal aj podtitul, ktorý sa po kompromisnej diskusii s vydavateľom dostal na druhú stranu obalu: „… alebo všetko, čo ste chceli vedieť o duchovnej obrode slovenského národa, ale nemali ste sa koho opýtať„. Dnes sa naozaj nemáte koho opýtať na duchovnú obrodu slovenského národa, pretože oficiálni historici v týchto rámcoch neuvažujú. Jediná, kto vám môže odpovedať na vaše nezodpovedané otázky, som ja. Preto vám odporúčam, aby ste si prečítali moju knižku, možno vás niečím obohatí. Týmto by som opis mojej cesty za Pátraním po tajných slovenských dejinách a slovenskom duchu ukončila. Moje pátranie však pokračuje aj naďalej.