O Slovienoch, Sloviensku a ukradnutej mape

Som veľmi rada, že počet stránok venovaných slovanstvu sa čoraz viacej rozrastá. Ja som vždy hovorila, že je dobré, ak vznikajú nové stránky, nové portály o slovenstve, hoci trebárs aj nejaké ufo-slovanské stránky. Je totiž dobré, keď téma slovanstva žije. Veď aj židia založili svoje duchovno na biblických nezmysloch o hovoriacom hadovi a nikomu to neprekáža, práve naopak, tie nezmysly tvoria novú skutočnosť a to je podstatné. Preto som vždy tvrdila, že aj Sloveni potrebujú poriadnu dávku nezmyslov, aby nimi rozhorčili svojich rivalov, aby tí mali o čom rozprávať a živili tým nášho slovenského ducha. No potom je tu rozmer, že človek tiež chce niekedy poznať aj pravdu, a vtedy treba pátrať po zdrojoch. A tiež je tu aj nejaký rozmer cti, za ktorý by sa nemalo ísť. Poďme si povedať viacej o tom, čo sa vlastne stalo.

Ukradnutá mapa

V podstate som doteraz nemala nejaký dôvod vyjadrovať sa k iným staroslovanským stránkam, až kým niekto neprepísal mapu Starého Slovenska, ktorú som vytvorila ja. Na tej mape je moje meno ako autorky, avšak všetky názvy typu sloven- niekto premenoval na slovien-. Túto mapu zdieľala facebookovská stránka Slovieni (https://www.facebook.com/Slovieni/). Takže, Vážení, ktokoľvek tú mapu prepísal, keď už ste si „požičali“ moju mapu, mohli ste mať aspoň toľko slušnosti, aby ste ma odtiaľ láskavo vymazali ako autorku, lebo ja odmietam byť podpísaná pod takým nezmyslom, ako je nejaké Sloviensko. Čo tak, keby ste si vytvorili svoju vlastnú mapu, keď už chcete šíriť svoje predstavy? Je drzé, že niekto vôbec prerobil moju mapu, hoci je to pochopiteľné, lebo každý z nás sa občas niečím „inšpiruje“, ale je vrcholom drzosti, aby ma niekto nechal podpísanú na mape, ktorú si sám pozmenil. To je neslýchané.

Tartaria.sk tiež používa názov Slovieni

Podobne aj stránka Tartaria.sk presadzuje používanie názvu Slovien. Ja sa s pojmom Slovien, Sloviensko nestotožňujem. Ide najmä o to, že graféma jať sa v češtine vyvinula do ě, v slovenčine do ie a e/ä. Pôvodne však graféma jať nemala zvuk totožný ani s ie, ani s ä, ale (j)ä, teda laicky povedaná niečo medzi. Treba si uvedomiť, že novodobé zvuky ie a ä sú len novodobými aproximáciami toho pôvodného jaťu. Ak by jať pôvodne znelo ako ie, prečo by sa potom údajne pôvodné slovenské slovo viec vyvinulo do našej dnešnej podoby vec a nezostalo by v podobe viec ako kedysi? Asi na to musel existovať rozumný dôvod. Tým dôvodom je to, že žiadna viec u nás nikdy nebola, zato bola u nás v(j)äc. Viac o tom poviem nižšie.

Sklavénoi, Sclaveni

Už v 6. storočí gótsky historik Jordán spomenul Slovenov v latinskom zápise Sclaveni. Prokopios, tiež zo 6. storočia, v gréčtine zaznamenáva meno Slovenov v podobe Sklavénoi. Moja otázka znie, prečo Prokopios nezapísal Sklavienoi s ie, ak jať znela ako ie, veď Gréci poznali písmeno i? Ak by však pôvodne počul Sklav(j)UEnoi, kde ue vyjadruje naše široké ä, tak by to zapísal ako Sklavénoi. Takže pôvodne znela jať niečo medzi ie a ue/ä. Tartaria sa rozhodla aproximovať pôvodné jať v zmysle českého vývinu, teda pomocou ie, ě. Ja preferujem aproximáciu jaťu pomocou nášho súčasného domáceho ä, resp. e. Treba si uvedomiť, že ani jedna aproximácia nie je správna, lebo obe sú nepresné. Vec však stojí tak, že prečo by som mala akceptovať českú alebo ruskú aproximáciu, keď môžem použiť našu vlastnú? Navyše pokiaľ hovoríme o staroslovienčine, tak to je jazyk macedónskych Slovanov. Ako zmela hovorová slovenčina v tej dobe, nikto nemôže vedieť.

Ako znelo pôvodne jať?

O jati pojednáva prof. Ján Stanislav v diele Starosloviensky jazyk 1 (Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava 1978). Na strane 348 píše o striedaní ě/e – ѣ/є.

Ⰰ – ѧ — ѣ — a (ꙗ)
a – ä — ě, ä — a (ja)

Citujem: „… v najstaršej redakcii staroslovienčiny neexistovala fonéma j, aj keď sa vyslovovalo j v rozličných pozíciách. Charakteristické je, že Konštantín-Cyril mal iba jedinú grafému ѧ v polohách, v ktorých prvší i neskorší jazykový vývin má ě a ä (jä) (zmenené na ‚a a ja). V cyrilskom prepise sa táto graféma označuje znakom ѣ.“
Takže ak Tartaria.sk alebo facebookoví Slovieni chceli použiť názov Slovѣni v pôvodnom tvare, mali ho písať takto Slovѧni. Prvý zápis je Cyrilov, druhý je cyrilský, cyrilikou zapísaný. Ako vieme, cyrilika je pozmenená oproti pôvodnej hlaholike.

Ďalej citujem Jána Stanislava: „N. Trubeckoj prepisuje grafému ѣ (hlahol. ѧ) ako ä s tým vedomím, že táto graféma na začiatku slova a po samohláskach znela ako jä. O vývine fonémy ä podal vysvetlenie R. Jakobson (Remarques 34 – 35). Poznačiť tu možno, že ä je predný protiklad fonémy a. J. Jakobson (34) hovorí o hlaholskom písme, ktoré nemá dve grafémy pre psl. ě (z ide. e, oi, ai) a ä. Vysvetľuje, že v staroslovienčine fonéma bola jediná, ale zvuk to nebol jediný, t.j. ie a ä neboli foneticky zliate, ako je to vo východobulharských nárečiach. R. Jakobson si myslí, že je veľmi pravdepodobné, že fonéma označená touto grafémou spája dva kombinatórne varianty, jeden v polohe po mäkkých mimo dvojice, druhý po mäkkých v dvojici.“

To bol názor Jakobsona. Ján Stanislav zmieňuje aj názor Trbeckého: „N. Trubeckoj pokladal fonémy ü, ö, ä, Ь za obojaké. Dosviedča to spôsobom písania stsl. pamiatok: po č, ž, š sa často namiesto ü, ö, ä, Ь píšu u, o, a, ъ. … Ak ě prepisujeme metódou N. Trubeckého, označujeme fonému ä vyslovovanú na začiatku slova a po samohláske ako jä-, po mäkkej spoluhláske ako ä. Tento stav je známy aj dnes z okrajových nárečí. Tak na Orave býva jäko, tvo(j)ä, našä (nom. sg.), sr(d)cä (gen. sg.), poľä (gen. sg.), ohňä (gen. sg.). Podotknúť tu môžeme, že na Orave zapísané tvojä sa môže vysloviť tvoä práve tak, ako zapísané moje, tvoje, mojich, tvojich sa môže vysloviť moe, tvoe, moich, tvoich. Hovoriaci si ani neuvedomuje, že nehovorí j v uvedených polohách. Poučení týmto stavom môžeme predpokladať, že v prastaroslovienčine, resp. v jazyku Kyjevských listov a v iných stsl. textoch sa j mohlo a nemuselo vysloviť. To znamená, že tvojě, podľa Trubeckého prepisu tvojä, mohlo znieť i tvojä i tvoä.“

Stanislav ďalej píše: „Staroslovienske ě sa teda píše rovnako ako ä, ‚ä (jä) v hlaholskom písme. Uviedli sme Jakobsonov výklad. K nemu možno pridať doplnenie podľa skúseností zo slovenských nárečí. V nich fonéma ä sa môže vysloviť ako hláska blízka samohláske a, alebo ako hláska blízka samohláske e, s ktorou navyše v nárečiach môže splývať. A tak v slovenských nárečiach môže sa ä vysloviť ako [znak ä, nad ktorým je a] alebo [znak ä, nad ktorým je e]. Ak sa vyslovuje ako [znak ä, nad ktorým je e], je splynutie s e veľmi ľahké. A tak vyslovujeme mäso s uvedenými obmenami fonémy ä a napokon meso. A hovoriaci a počúvajúci často ani nevedia, ktorý fonetický variant vyslovujú. Do očí bije iba výslovnosť maso alebo miaso. Predošlé varianty obyčajne rozoznajú iba lingvisti. Týmito javmi by sme chceli priblížiť to, že v staroslovienčine sa píše ѣ i za psl. ě i za ä (j)ä, resp. ‚ä, t.j. jedna fonéma, vyslovená dvoma spôsobmi. Obidva spôsoby sa napokon na väčšine slovanského územia fonologizovali, resp. stali sa samostatnými fonémami. Na časti územia splynuli, resp. nefonologizovali sa na dve samostatné fonémy (časť bulh. nárečí a poľ.: viara).“

Aby toho nebolo málo, máme tu názor A. Vaillanta (Grammaire comparée I, 113 – 114): „Vaillant … si myslí, že v slovančine ě malo veľmi otvorenú výslovnosť. Hovorí, že ě bolo po obyčajnej (povedzme nepalatálnej) spoluhláske a ‚a po palatizovanej a ja na začiatku slabiky. Rozdiely i podľa neho boli také slabé, že ich ortograf mohol zanedbať. Spomína známy jav, že hlaholská abeceda má iba jeden znak pre ě a pre ja, lepšie – dodávame – ä, resp. jä, ‚ä. Uvádza slová sěděti a stoěti, a že cyrilika rozlišuje obe hlásky, ale nie prísne.“

Ján Stanislav to zhŕňa takto: „A tak, keď Konštantín Filozof zakladal hlaholskú abecedu, ako sme viac ráz o tom už hovorili, volil grafému ѧ na označenie fonémy, ktorá mala dva fonetické varianty. Miestami u Slovanov dva ani nemala. Po desaťročiach sa fonéma Konštantínovho fonologického systému vyvíja na dve fonémy: 1. ě a 2. ä (‚ä) – ja. V cyrilskom písme je potom ѣ a ꙗ, a. V prepisoch hlaholských textov do cyriliky sa ѧ prepisuje vždy ako ѣ a túto grafému často používajú aj cyrilské texty, ak majú označiť ‚ä.“

Šimon Ondruš o jati

Šimon Ondruš v knihe (Odtajnené trezory slov III, str. 87 – 96) vysvetľuje, že etnonymum Slovan (vo forme Slovän) sa používalo už od 2. storočia, a vzniklo asi v období narodenia Krista. Gótsky historik Jordanes v spise De origine actibusque Getarum píše v 34. a 35. kapitole: „…ab ortu Vistulae fluminis per immensa špatia Venetharum natio populosa considet, quorum nomina licet per varias familias et loca mutentur, principaliter tamen Sclaveni et Antes nominatur. Sclaveni a civitate Novitunense et lacu qui appelatur Mursiano usque ad Danastrum et in boream Visela tenus commodatur.“ Prokopios [Cézarenský] z Byzancie, z mesta Kesarea, v 6. storočí písal o vojne Slovanov a Antov s Gótmi z r. 537. V texte s názvom Hyper ton polemon logos uvádza Slovanov na týchto miestach: „… ta Sklavénón ethné… …to Sklavénon ethnous…, hó men oun Sklavénos orthou… …“ Podľa neho v staroslovienčine je z 10. a 11. storočia doložená iba(!!!) podoba Slovän-. V Živote Metoda je etnonymum Slovän uvedené dvanásťkrát, vždy s grafémou pre jať, teda ä – Slovän-. Rastislav bol „knez slovänsky“. Slovania sú Sloväni. Konštantínovi Boh zjavil „slovänsky knigy“. Pápež posielal Metoda nielen Koceľovi, ale „vsäm stranam slovänskym“. Metod prekladal s dvoma rýchlopiscami všetky knihy písma okrem Kníh Makabejským „ot grčska jazyka v slovänsky“. Forma Slovän sa pravidelne používa v Nestorovej kronike, v Povesti vremennych let z rozhrania 11. a 12. storočia. Nestor píše: „Po mnozäch že vremianech sali sut Sloväni po Dunajevi, gde est nyne Ugorska zemlja i Bolgarska.“ Ako vidieť z Nestorovej kroniky, ešte v období na rozhraní 11. a 12. storočia žila forma Slovän. Medzi 12. a 14. storočím vznikla forma Slovan a paralelne s ňou aj forma Slovák. Ďalej Šimon Ondruš píše o potrebe používať pre obdobie od 10. storočia pojmy Starí Slováci, stará slovenčina.

Záver

Dúfam, že som jasne ukázala, že graféma jať nemala iba jednu výslovnosť. Ba dokonca rôzni jazykovedci majú o výslovnosti jaťu rôzne teórie. Jať mala svoj vývoj, ktorý u nás, na Slovensku a v Karpatskej kotline, mal svoje špecifiká, a to také, že názov našej krajiny sa nevyvinul do výrazu Sloviensko, ale Slovensko. Preto ja budem písať o dávnej Slovenskej zemi s e, resp. Slovänskej zemi s ä, lebo tak to zodpovedá našim nárečiam a našej slovenskej aproximácii dávneho jaťu, ktoré sa dnes pomocou latinky zapísať nedá.