Volám sa Blažena Ovsená a som autorkou románov Adam a Neviditeľný zdroj. Pri príležitosti vydania Neviditeľného zdroja som sa zoznámila s jedným mladíkom, ktorý je veľmi zažratý do písania. Jeho snom je napísať románový bestseller, ktorý by ho preslávil. Spriatelili sme sa, a keďže mi kládol mnoho otázok o písaní, na ktoré som mu odpovedala, napadlo mi, že vlastne aj iní mladí alebo aj starší ľudia by radi niečo napísali a tiež by ich zaujímalo, čo všetko to obnáša. Aj ja by som bola v začiatkoch ocenila nejaké rady. Tu sú teda moje skúsenosti.
1) Môžem napísať taký úžasný román, aby som sa stal slávnym a bohatým?
B.O.: Na Slovensku asi ťažko, ale nič nie je nemožné.:) Slovenský knižný trh je malý. Musíš si uvedomiť, že mnohí slovenskí čitatelia čítajú maďarské alebo české knihy, takže náš slovenský trh na to dopláca a maďarský alebo český trh na tom získava. Zato písať po anglicky pre anglický 500 miliónový trh je úplne iná káva. Je ti jasné, že slovenský trh tomu anglickému konkurovať nemôže. Ja osobne som túto otázku vyriešila tak, že nepíšem pre peniaze a slávu, ale pre poslanie a vlastne potešenie. Ak som ťa už teraz odradila od písania, tak je mi to ľúto.:) Ešte stále chceš písať?:)
2) Mám písať o Slovákoch alebo o Američanoch?
B.O.: Ak by ťa zaujímalo, aké poslanie ma viedlo pri mojom písaní, tak to bola snaha obohatiť slovenské kultúrne dedičstvo, zanechať odkaz a obraz doby pre budúce slovenské generácie, podporiť slovenskosť a slovenského ducha, posilniť ľudské práva, zblížiť slovenských homosexuálov a slovenských nacionalistov, aby sa lepšie spoznali. Zamysli sa, či písaním o amerických hrdinoch z Los Angeles posilníš slovenského ducha. Opýtam sa ťa, ktorý Američan napíše príbeh o Slovákovi na Slovensku? Žiadny. Tak prečo ty chceš písať o ľuďoch z krajín, v ktorých si v živote nebol? Sme v situácii, že ak my sami nenapíšeme príbehy o nás samých, tak ich nikto z cudziny o nás nenapíše. Preto si rozmysli, či chceš obohatiť slovenskú kultúru, alebo americkú. Myslíš si, že v Amerike uspeješ a zarobíš, keď budeš písať príbehy z prostredia, v ktorom si nikdy nebol? Každý Američan to rýchlo odhalí. Navyše konkurencia je stonásobne vyššia!!! Preto v Amerike nemôžeš uspieť. Zato môžeš uspieť na Slovensku (aj keď sa hovorí, že doma sa prorokom nestaneš – ja by som o tom mohla napísať dizertačnú prácu:)). Čo ale môžeš spraviť, je, že do svojho príbehu o slovenskom hrdinovi zamontuješ aj nejakých Američanov. Tak som to spravila napríklad ja. Príbeh obohacuje slovenskú kultúru, je zo slovenského prostredia, je zo slovenského pohľadu.
3) Ako mám písať, aby môj román nenudil?
B.O.: Na toto poznám presnú odpoveď.:) Píš o krvi, šťankách, sračkách a striekajúcom semene. Znie to vulgárne, ale nič to nemení na fakte, že presne toto robí román úspešným. Ja som do Neviditeľného zdroja zamiešala práve toto. Ak má byť niečo zaujímavé, musí to byť živočíšne.
Druhá rada je, aby si skombinoval excentrické postavy – boháčov s bláznani, outsajdrami, bezdomovcami, alkoholikmi a inou spodinou. Normálny človek dokáže v takomto príbehu vyniknúť.
Ja som písala o obyčajnom človekovi, Adamovi, ktorým by si mohol byť aj ty, no príbeh som okorenila naozaj šibnutými postavami, ktoré Adama sprevádzajú životom. Tie robia príbeh zaujímavým. Napr. taká Svätica s rozdvojenou osobnosťou, ktorá je raz okresnou vedúcou klubu kresťanskej mládeže a inokedy zase homosexuálnou transkou, robiacou travesty vystúpenia v gejbare.
4) Ako dlho sa píše kniha?
B.O.: Každý autor píše knihy rôzne dlho. Niekto sa venuje len písaniu, iný popri písaní pracuje v dvoch robotách. Niekto píše skoro ráno, niekto cez deň, niekto v noci a niekto cez deň aj v noci. Počula som historku o tom, ako jeden slovenský spisovateľ napísal svoju najlepšiu novelu za jedinú noc. Bol vtedy zdrogovaný. Hoci to skúšal opakovane aj neskôr, už sa mu to nikdy nepodarilo. Jeho meno nebudem uvádzať.:)
Ja som svoje knihy písala v čase nezamestnanosti. Písala som od rána do asi jednej v noci. Celý príbeh som mala dávno v hlave, len záver som potrebovala dotiahnuť. Chodievala som do literárneho klubu, aby som tam získala spätnú väzbu od iných ľudí, a kým niektorí členovia prišli po mesiaci na stretnutie s malou anekdotou alebo pekným veršíkom, prípadne poviedkou na dve strany, ja som zakaždým, k ich veľkému úžasu, doniesla sto nových strán rukopisu. Za jeden rok som mala 1200 strán textu. Bolo toho veľa, preto som sa rozhodla, že to musím skrátiť, alebo s tým niečo proste urobiť, nejako to rozdeliť. Tak z toho vznikol 300 stranový Adam a 600 stranový Neviditeľný zdroj. To je dokopy 900 strán. Kde skončilo zvyšných 300 strán? Odpoveď je jednoduchá: v koši.
Keď som hovorila svojmu mladému priateľovi o pasážach, ktoré sa do kníh nedostali, tan len híkal: „To ste tam práve mali dať! Radšej ste mali iné vyhodiť! Veď vy ste vyhodili tie najzaujímavejšie veci!“ Pre každého je zaujímavé niečo iné. Ja som vyhodila kopec vecí z Adamovho pobytu v Amerike. Podľa mladého priateľa práve táto pasáž je z celého románu Adam najlepšia/najdobrodružnejšia, lebo sa najviac podobá rukopisu Jacka Londona. Povedal mi, že som mala napísať iba príbeh o Adamovi v Amerike, že by to bol bestseller. Ja viem, že by bolo o čom písať, lebo materiálov mám ajajaj, ale ja som mala v hlave iné posolstvo. Ja som proste chcela príbeh smerovať iným smerom. Ja som nechcela napísať dobrodružný román, ale spoločenský román, a to je veľký rozdiel. Ja som chcela vojsť do kuchyne svojich hrdinov a počuť ich rozprávať ich spôsobom, či už slengovo alebo s dialektom. Toto ma fascinovalo na tom najviac.
Treba si uvedomiť, že Neviditeľný zdroj sa vlastne skladá z troch kníh. Neviditeľný zdroj sa však rodil postupne a hoci prvotný rukopis mi zabral iba rok, následné úpravy trvali ďalšie štyri roky! Išlo najmä o rozšírenie kostry príbehu do plastickej podoby s emóciami a prostredím. Opravovala som štylistiku, gramatické chyby, zosekávala som dej, redukovala som postavy a podobne. Dá sa to prirovnať k tesaniu drevenej sošky. Najskôr sekáte sekerkou, potom dlátom, potom rydlom a nakoniec brúsite šmyrgľom. Napokon to nalakujete, aby to vyzeralo pekne. Práve to brúsenie trvalo najdlhšie, hoci pri tom vznikali najmenšie zmeny.
Ja som prečítala Neviditeľný zdroj určite viac ako 30-krát, kým som vychytala chyby. Si to predstavte: 30 x 600 strán = 18000 strán! Nedávno som sa pýtala jednej autorky, koľkokrát prečíta rukopis ona, kým ho odovzdá vydavateľovi. Vraj iba raz alebo dva razy. Zdá sa mi to nemožné. Iní autori mi hovorili zhruba číslo 10.
Viem, že niektorí autori vydajú jednu knihu ročne. Iní robia na svojej knihe aj dvadsať rokov a potom svoje veľdielo zabijú tou najnekvalitnejšou obálkou na svete. Aj také prípady poznám.
5) Ako mám začať písať?
B.O.: Ja som začala písať už ako 17-ročná. Už vtedy som vedela, že raz napíšem knihu a hneď som vedela, ktorého človeka do nej dám a ktorého zase nedám. Tak som zbierala materiály na svoje knihy po mnoho rokov. Zapisovala som si denníkové zážitky s ľuďmi, ktorých som stretala a ktorí ma zaujali. Písala som aj krátke poviedky, smiešne divadelné dialógy, podarené rýmovacie básničky. Potom som sa o písanie roky rokúce nazaujímala. No a potom, jedného dňa to na mňa prišlo. Povedala som si: „Teraz mám dosť odžitého na to, aby som čosi vypotila.“ A tak som si sadla na stoličku za veľkým písacím stolom (mám zásadu, že písací stôl musí byť čo najväčší) a začala som písať od rána do hlbokej noci. Prvotiny vyzerali hrozne. Viacmenej to boli len dialógy, ktoré som v príbehu chcela mať. Našťastie som presne vedela, ktoré dialógy zarezonujú. V tomto som nemala najmenšiu pochybnosť. Je to asi dar, ktorý som dostala. Ja proste viem, čo áno a čo nie. Prostredie som vypracovala až neskôr.
Pamätám si, že keď som začínala s písaním románov, spýtal sa ma ten spisovateľ, ktorý zdrogovaný napísal novelu za jedinú noc, či som si už vyskúšala písanie na poviedkach – teda na kratších literárnych útvaroch. Odpovedala som mu, že kedysi som čosi také robila. Takmer akoby som povedala niečo hriešne, že čo som si to vôbec dovolila. Vraj treba začať najskôr poviedkami, a až keď tie sú vycibrené, možno prejsť na romány.
Ja radím každému, aj môjmu mladému priateľovi, ktorý iba začína písať, aby si vyskúšal napísať nejakú poviedku, ale IBA VYSKÚŠAL. Napíš zo päť poviedok, a ak budú mať hlavu a pätu, tak pokiaľ chceš ísť na niečo väčšie, nenechaj sa odradiť. Zvyšok sa doučíš po ceste. Ja som chcela písať román, tak som písala román. Keby som chcela písať poviedky, písala by som poviedky. Ja však poviedky veľmi neobľubujem. Žiaľ. Radšej mám rozsiahle beletristické diela. Jedna z najkrajších kníh, ktoré som v živote prečítala, bola Cesta na severozápad od Kennetha Robertsa o maliarovi, ktorý túžil maľovať amerických indiánov. Táto kniha mala okolo 780 strán!!! Neviditeľný zdroj má menej strán, iba 585, zato strany sú širšie, čiže rozsahom sa obe hnihy vyrovnajú. Mnohí ma odhovárali od rosiahlej knihy, ale ja som tieto názory šmahom ruky zamietla. Ja sama patrím k čitateľom, ktorí obľubujú dlhé príbehy. Rada som s hrdinou dobrého románu čo najdlhšie, a keď sa kniha skončí, som smutná, že to už skončilo. Verte mi, ľudia, že keby ma Neviditeľný zdroj nudil čo i len trochu, tak by som tých takmer 600 strán neprečítala nie 30-krát, ale ani raz. Ja som veľmi náročná čitateľka. Kniha ma musí zaujať hneď na začiatku, ináč ju v momente odkladám. Raz som čítala 20000 míľ pod morom od Julesa Vernea. Poviem vám, nikdy som tak strašne netrpela ako vtedy. Prečítala som jednu stranu a hneď som zaspala. Takto som čítala týždne, až som to nakoniec vzdala. Dúfam, že ja čitateľom takéto trápenie nespôsobím.:)
Aj môj mladý priateľ dávno pochopil, že ak chce napísať román, musí v prvom rade začať. Na literárnom klube mal sám možnosť vidieť „starcov“, ktorí sa stále cibria v písaní poviedok, aby raz, keď budú veľkí, napísali svoj veľký román. Ten mladý chlapec chápe, že títo ľudia ten román nikdy nenapíšu. Spraviť čo i len jeden krok dopredu s bosou nohou je neporovnateľne viac ako stáť na mieste v tých najvymakanejších značkových botaskách.
Ak máte na mňa nejaké otázky, napíšte ich do komentárov, možno na ne niekedy odpoviem.:)
