Venované Svätoplukovi, kráľovi Slovákov

Svätopluk a tri prúty z Historie českého národa v obrazech. Je paradoxné, že Česi zaradili Svätopluka do histórie svojho národa, i keď sami významne prispeli k pádu jeho ríše.

Kto bol povesťami opradený Svätopluk? Knieža, alebo kráľ? Svätec alebo hriešnik? Vlastenec, alebo zradca? Kroniky sa rozchádzajú. Píšu o ňom tak, ako si to vladári kronikárov, alebo kronikári samotní v tej dobe želali.

Jedni píšu, že bol knieža (Fuldské letopisy), druhí zase kráľ (pápež, české kroniky). Raz bol kráľ Slovenov/Slovákov (zuentopolco regi sclauorum; pápež), inokedy moravský kráľ (české kroniky). Kráľovskú korunu spomínajú viacerí – Česká kronika, tzv. Dalimilova, a arabskí cestovatelia, ako napr. Ibn-Rosteh a Gurdêzî.

Podľa niektorých bol hlboký kresťan prekypujúci veľkou vierou a pobožnosťou (v liste od pápeža), a oduševnený šíriteľ kresťanstva, ktorý nechal pokrstiť napr. české knieža Bořivoja (české kroniky). Na strane druhej sa v súvislosti s jeho kresťanskou vierou objavujú výčitky, že ľud a národ svoj nechal slúžiť jednak Kristovi, jednak diablovi (Kristiánov Život sv. Ľudmily, český pôvod – vidno, že Česi ho dosť ohovárajú, aby legitimizovali fakt, že si privlastnili jeho zeme, dnes české, no pôvodne slovenské – Morava a Sliezsko), že si tiež dovolil uraziť arcibiskupa Metoda posmeškami, keď vraj nahnevaný so psami a poľovníkmi vojdúc do kostola urobil veľký krik a huk trúbami poľovníkov a štekotom psov, za čo Metod na jeho krajinu uvalil kliatbu (Kronika Česká). Zrejme z „čistej kresťanskej milosrdnosti“ nechal svojim najväčším nepriateľom „iba“ odťať ruky, jazyk a prirodzenie (Fuldské letopisy).

Jedni píšu o ňom ako o obeti, keď milosťou božou sa od smrti zachránil pred Rastislavovými vrahmi (Fuldské letopisy), pričom iní ho zase majú za vraha a vlastizradcu, keď svojho strýca Rastica, zakladateľa a kormidelníka celého kresťanstva a náboženstva úkladne pozbavil vlády, pripravil o zrak a život jeho pokúsil sa vziať jedom (Život sv. Ľudmily, český pôvod).

Nemci ho majú za ľstivého a za nádobu (v originále „vagínu„) každej vierolomnosti (Fuldské letopisy), čím chceli povedať, že bol pekná „kurva„, pretože svoj sľub vernosti cisárovi často porušoval, veď prečo by aj mal chcieť slúžiť Nemcom? A podľa iných bol medzi svojimi nad iným múdry a vynikal svojím vynikajúcim rozumom (Regino). Každý si píše tak, ako sa mu to hodí.

Nepopierateľné je, že bol hrdinský a stal sa obávaným pred susednými národmi (Konštantín Porfyrogenitos) a že bol veľký bojovník, čo dokazuje aj fakt, že keď išiel vyplieniť Panóniu, jeho vojsko bolo také veľké, že cez jedno miesto pochodovalo od svitu do mrku (Fuldské letopisy).

Zachovali sa o ňom dve povesti – prvá o troch prútoch, v ktorej odovzdáva krajinu svojim synom radiac im, aby držali pospolu, lebo iba tak dokážu odolať nepriateľom; druhá povesť je z konca jeho života, kedy sa po prehratej bitke obrátil do seba, v noci sa vytratil zo svojho vojska, až prišiel na horu Zobor, kde zabil svojho koňa, zahrabal meč a nikým nepoznaný žil s pustovníkmi, ktorým až tesne pred smrťou vyjavil o sebe, že je kráľ a hneď zomrel.

Jeho zem nazývajú jedni Moravou (české kroniky, Fuldské letopisy), iní Moravskou Zemou (Život Naumov, český pôvod), Moravským Slovenskom (Sclavos Margenses; Fuldské letopisy), Slovenskom (Sclavinia; Fuldské letopisy), Slovenskou Zemou (Nestor). Vyberte si. Vládol Čechám, Poľsku a Rusku (Kronika Česká) a jeho kráľovstvo rozptýlili Uhri, sčasti Nemci, sčasti Poliaci (Kronika Česká – tá Čechov zatajuje) a „bratsky“ prispeli aj Česi (Fuldské letopisy – „Rok 900. Bavori cez české územie, zoberúc so sebou aj ich (Čechov), vtrhli do krajiny Moravanov.“).

Všetky zápisy sú tendenčné a zmanipulované a čitateľ musí byť veľmi opatrný a sledovať, kto čo a prečo napísal. Žiaľ, nájsť pravdu je ťažké, pretože vlastné texty nemáme – moravská kronika, ktorú spomínajú Česi, sa nezachovala. Možno by sme len „čumeli“, že všetko bolo ináč. A tak pravdu o tom, aký bol v skutočnosti Svätopluk, kráľ Slovákov, musí nájsť každý vo svojom srdci…

O existencii Moravského Slovenska v Svätoplukovej dobe

Zdroj: Ján Stanislav, Dejiny slovenského jazyka – texty, Rastislav a Svätopluk podľa Fuldských letopisov.
Rok 858. Keď sa cisár o potrebách ríše so svojimi mnoho radil a dával úpravy, vtedy tiež rozhodol, že pošle tri vojská na obranu hraníc rozličných častí svojej ríše: Jedno pod vedením svojho najstaršieho syna Karlmana poslal na Moravské Slovensko (in Sclavos Margenses) proti Rasticovi; druhé pod vedením mladšieho syna Ľudovíta proti Bodrcom a Linonom, tretie pod vedením Thachulfovým proti Lužickým Srbom, pretože sa zdráhali poslúchať jeho rozkazy, aby takto po zvládnutí vzbúr vonkajších protivníkov ľahšie mohol spravovať vnútorné veci štátu (49).

O Svätoplukovom pozvaní Cyrila a Metoda – originál

Zdroj: Ján Stanislav, Úvod ku knihe Slovenský juh v stredoveku I.

Do slovenských dejín dostávame aj účinkovanie sv. Cyrila a Metoda u Koceľa v Panónii. Významne sa tu vynímajú zápisy v ruskom letpise Nestorovom. Tu sa hovorí, že posolstvo do Carihradu poslali Rastislav, Svätopluk a Koceľ.
Slověnomъ živuštimъ kreštenymъ i knęzi ichъ, Rostislav, i Svętopolkъ (v Troicom spisku XIV. – XV. stor.: Svętoslavъ) i Kocelъ poslaša ko carju Michailu…Títo poslovia hovoria však v mene jednej krajiny, ktorú volajú zemlę (miesto zemľa) naša krštena, ďalej… se prislalasę ko mně Slovjenьska zemlę (zemľa), prosęšti učitelę sobě (v rkp. Troic.:Slovenьskae knęžьę prosęšte…) – toto sú cisárové slová; on tiež hovorí: i skaza imъ (t. j. Cyrilovi a Metodovi) rěči vsę (v dvoch rkp. XV. stor. len: ręčь) Slovjenьskichь knęzь… Napokon hovorí táto pamiatka: I umolena bysta caremъ, i poslaša ja vъ Slovjenьskuju zemlju kъ Rostislavu, i Svętopolkъu i Kъcьlovi (Lavrov, Materialy 104).

O Svätoplukovom pozvaní Cyrila a Metoda – prepis

Zdroj: Ján Stanislav, Dejiny slovenského jazyka – texty, Staroruský Nestorov letopis z r. 1116.

Bol jeden národ slovenský: Sloveni, ktorí sedeli pozdĺž Dunaja, ktorých si podrobili Uhri, i Morava, i Česi, i Ľachovia, i Poľani, ktorí sa volajú Rusou.
Keď Sloveni a ich kniežatá boli pokrstení, Rastislav i Svätopluk i Koceľ poslali poslov k cisárovi Michalovi, hovoriac: „Zem naša pokrstená (je), i niet u nás učiteľa, ktorý by nás napomínal a poučil nás a preložil sväté knihy, lebo nerozumieme ani gréckemu jazyku ani latinskému: lebo tí nás inakšie učia a oní inakšie. Preto nerozumieme obrazu Písma ani jeho sile. I pošlite nám učiteľov, ktorí by nám mohli povedať slová Písma a ich zmysel.“
Toto počujúc cisár Michal zozval všetkých filozofov a povedal im celú reč slovenských kniežat.
I povedali filozofi: „Je muž v Solúne menom Lev a má synov rozumejúcich jazyku slovenskému, chytrých dvoch synov.“

Toto počujúc Lev, skoro poslal ich, i prišli k cisárovi, i povedal im: „Hľa, poslala ku mne Slovenská zem, prosiac učiteľa sebe, ktorý by im mohol preložiť sväté knihy, lebo toto (si) želajú.“

I uprosení boli cisárom a poslali ich do Slovenskej zeme k Rastislavovi i Svätoplukovi i Koceľovi.

Keď títo prišli, začali zostavovať písmená abecedy slovensky, i preložili Apoštola i Evanjelium. I radi boli Sloveni, keď počuli veľkosti božie svojím jazykom…

A slovenský národ i ruský jedno je, lebo od Variagov nazvali sa Rusou, ale prv boli Slovenmi. Ak sa aj Poľanmi zvali, no reč slovenská bola. Poľanmi prezvaní boli, pretože v poli sídlili, ale jazyk slovenský bol im jeden.

List pápeža Hadriána II., ktorým potvrdzuje slovenské bohoslužby

Zdrom: Ján Stanislav, Dejiny slovenského jazyka, List pápeža Hadriána II., ktorým potvrdzuje slovenské bohoslužby, (Život Metodov, VIII. kap.)

Hadrián, biskup i služobník boží, k Rastislavovi i Svätoplukovi i Koceľovi.

Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj, v ľuďoch dobrá vôľa. (Luk. 2, 14.)

Keďže sme o vás duchovné (veci) počuli, teraz zažiadali sme si s vrúcnosťou, a modlitbou vaše spasenie, (dozvediac sa), ako Pán povzbudil srdcia vaše hľadať ho a ukázal vám, že nielen vierou, ale i dobrými skutkami prislúcha slúžiť Bohu; lebo viera bez skutkov mŕtva je (Jakub 2, 26) a blúdia tí, ktorí myslia, že Boha poznajú a skutkami sa ho odriekajú. Lebo nielen u tejto Svätej Stolice prosili ste o učiteľa, ale aj u pobožného cisára Michala. A poslal vám blahoslaveného Flizofa Konštantína i s bratom, keď my sme nestihli. /Nie, že nestihli. V skutočnosti im to zakázali Nemci, pozn. Blažena Ovsená./ Oni však dozvediac sa, že k apoštolskej Stolici prislúchajú krajiny vaše, proti kánonu neučinili ničoho, ale k nám prišli, i svätého Klimenta ostatky nesúc.

A my trojnásobnou radosťou naplnení určili sme, pouvažujúc, poslať Metoda, vysvätiac ho s učeníkmi, syna nášho, do krajín vašich, muža dokonalého umom a pravoverného, aby vás učil, ako ste prosili, vykladajúc Písmo v jazyku vašom, podľa všetkého cirkevného poriadku, úplne, i so svätou omšou, t. j. službou, i s krstom, ako začal Filozof Konštantín božou milosťou a na prímluvy svätého Klimenta.

A tak iste, ak (aj) kto iný bude môcť dôstojne a pravoverne vykladať, nech (to) bude sväté a požehnané Bohom i nami i celou katolíckou a apoštolskou cirkvou, aby ste sa ľahko prikázaniam božím naučili.

Tú však jedinú zachovávajte obyčaj, aby ste pri omši najprv čítali apoštola a evanjelium rímsky a potom slovensky, aby sa vyplnilo slovo Písma: Chváľte Pána všetky národy (Ž. 116, 1), a inde: Všetci budú hovoriť rozličnými jazykmi veľké veci božie, ako Duch svätý dal sa im vysloviť. (Ap. 2, 11 a 4.) Ak však niekto zo zhromaždených u vás učiteľov a lahodiacich ušiam a od pravdy k bludom odvracajúcich, opovážil by sa inak vás rozvracať, haniac knihy jazyka vášho, nech bude vylúčený nielen od prijímania, ale i z cirkvi, kým sa nenapraví. /Pápež smeruje zrejme k podobným kňazom, ako bol neprajný Wiching, pozn. Blažena Ovsená./ Lebo tí sú vlkmi, a nie ovcami, ktorých po ich ovocí treba poznať (Mat. 7, 15 – 16) a chrániť sa ich.

Vy však, dietky milované, počúvajte učenie božie a neodmietajte nariadenia cirkevné, aby ste sa stali pravými ctiteľmi božími, Otca nášho nebeského so všetkými svätými. Amen.

Rastislav a Svätopluk podľa Fuldských letopisov. Seligenstadská časť.

Zdroj: Ján Stanislav, Dejiny slovenského jazyka – texty, Rastislav a Svätopluk podľa Fuldských letopisov

Rok 869. … V auguste (869), nahromadiac zásoby, kráľ Ľudovít rozdelil svoje vojsko na tri časti; svojho menovca (Ľudovíta III.) určil bojovať s Durínčanmi a Sasmi na potlačenie odvážnych (Lužických) Srbov. Bavorom rozkázal pomôcť Karlmanovi, chcejúcemu bojovať proti Svätoplukovi, synovcovi Rasticovmu. Pre seba si nechal Frankov a Alamanov, chcejúc s nimi bojovať proti Rasticovi. No keď už mal vyraziť, ochorel, a preto okolnosťami donútený postavil na čelo tohto vojska Karola, najmladšieho zo svojich synov, poručiac vec do rúk božích.

Keď Karol so zvereným mu vojskom prišiel k oným Rasticovým neopísateľným a spomedzi všetkých najstarších nepodobným hradbám (Devín, pozn. Ján Stanislav), spoliehajúc sa na pomoc božiu, spálil všetky hradby v tomto kraji a čo bolo poskrývané v lesoch a na poliach zakopané, ponachádzal a so svojimi rozchvátil. Mnoho útočiacich nepriateľov alebo zahnal alebo pobil. Nie menej aj krajinu Rasticovho synovca Svätopluka bol Karlman spustošil ohňom i mečom. Po spustošení celej krajiny stretli sa bratia Karol a Karlman, aby si blahoželali k víťazstvu, ktoré im poslalo nebo (67 – 69). /Pustošenie podľa Nemcov prináša samo nebo!!! Absurdné! Pozn. Blažena Ovsená./

Rok 870. Svätopluk, Rasticov synovec, sledujúc vlastné záujmy, poddal sa Karlmanovi aj s krajinou, nad ktorou vládol. Preto sa Rastic na synovca veľmi nahneval, tajne mu strojil úklady a rozkázal ho na hostine, nič zlého netušiaceho, zavraždiť. /Tu vidno, že Svätopluk sa poddal Karlmanovi po minulosročnej prehranej vojne, ak teda kronika neklame. Svätopluk zrejme chcel čas na nádych, obnovu pred tým, ako sa znova pustí do Nemcov, pozn. Blažena Ovsená/

Milosťou božou sa však od smrti zachránil, lebo prv, ako jeho vrahovia do domu vstúpili, vstal od stola, keď mu to naznačil ktosi, kto bol zasvätený do tejto lesti, a predstierajúc lov so sokolmi, vyhol sa strojeným nástrahám. /Svätopluk bol zrejme veľmi bystrý, pozn. Blažena Ovsená/ Rastic vidiac, že jeho zámery sú prezradené, dal sa prenasledovať svojho synovca s vojskom, aby ho dostal do svojej moci. Avšak podľa spravodlivosti božej sám sa chytil do osídel, ktoré inému strojil. /Tu vidno, ako rôzne kroniky rôzne interpretujú túto situáciu. Z Kristiánovho Života sv. Ľudmily a sv. Václava nižšie v tomto článku vidno, že Česi nadŕžali Rasticovi, Nemci Svätoplukovi – Česi hovoria o Svätoplukovom úkladnom pozbavení Rasticovej vlády, pozn. Blažena Ovsená./ Tento ho, aby neušiel, poslal v sprievode vojakov do Bavorska, kde ho vrhli do žalára a držali v ňom do až do kráľovho príchodu.

Karlman však, keď sa mu nikto nepostavil na odpor, vtrhol do jeho krajiny a podrobil si všetky hrady a zámky (civitates et castella). Po usporiadaní vecí v krajine, dosadiac ta svojich ľudí, vrátil sa (domov) aj s ukoristenými kráľovskými pokladmi (70). /Možno už tu začala ekonomická prevaha Nemcov nad Slovenmi, pozn. Blažena Ovsená./

Rok 870. Keď sa kráľ Ľudovít zdržoval v paláci v Cáchach, prišli k nemu z Talianska vyslanci cisára Ľudovíta, ako aj vyslanci pápeža Hadriána II., ktorých po výsluchu prepustil.

Krátko potom, asi 1. novembra, odcestoval do Bavorska. Tu po rozhovoroch so svojimi dal si predviesť Rastica, sputnaného v ťažkých reťaziach, a podľa rozsudku Frankov, Bavorov, ako aj Slovanov, prišlých z rozličných krajov s darmi ku kráľovi, rozkázal ho na smrť odsúdeného iba pozbaviť svetiel očú (72).

Rok 871. Svätopluka, Rasticovho synovca, obvineného u Karolmana zo zločinu nevernosti, vrhli do žalára. Moravskí Sloveni, nazdávajúc sa, že ich vládca zahynul, ustanovili si za vládcu jeho pokrvného, akéhosi kňaza menom Slavomíra, vyhrážajúc sa mu smrťou, ak neprevezme vodcovstvo nad nimi. Slavomír, okolnosťami donútený, súhlasil, že proti Engelšalkovi a Viliamovi, vojvodom Karlmanovým, rozpúta boj a že sa vynasnaží vyhnať ich z obsadených (hradov). Títo však proti nepriateľovi bojovali s rovnakým zámerom a pobijúc niekoľkých z jeho vojska, jeho samého zahnali na útek (73).

Rok 871. Medzitým Svätopluka, keď mu zločiny, z ktorých ho obžalovali, nikto nemohol dokázať, Karlman prepustil na slobodu a kráľovskými darmi poctený vrátil sa do svojej krajiny, vedúc so sebou Karlmanovo vojsko pod zámienkou, ako by chcel bojovať proti Slavomírovi. Takto totiž ľstivo sľúbil Karlmanovi, že urobí, ak sa mu umožní návrat do vlasti.

Ale ako obyčajne domýšľavých a neobozretných stihne potupa, tak sa prihodilo aj jeho vojsku, lebo kým ostatní táborili, Svätopluk odišiel na Rasticov starodávny hrad (Devín) a podľa slovenského zvyku hneď sa stal vierolomným a zabudol na svoju prísahu. /Tu a ešte na iných miestach vidíme, akú zlosť mali Frankovia zo Svätoplukových úspechov. Iný kronikár – Regino – hovorí o Svätoplukovi, že bol medzi svojimi nad iným múdry a vynikal svojím vynikajúcim rozumom, pozn. Ján Stanislav./ Nesnažil sa už zmocniť sa Slavomíra, ale vynaložil všetko úsilie na pomstenie urážky, ktorú mu Karlman zapríčinil. Napokon Bavorov, nič zlého netušiacich a málo sa majúcich na pozore, napadol s veľkým vojskom zhromaždeným v tábore. Mnoho z nich zajal, ostatných skoro všetkých pobil, okrem tých, čo sa boli už prv z tábora ostražito vytratili. A tak veselosť Norikov (Bavorov) po mnohých víťazstvách obrátila sa na smútok a nárek.

Keď sa Karlman dozvedel o záhube svojho vojska, bol veľmi zdesený a okolnosťami donútený rozkázal všetkých rukojemcov, čo boli v jeho krajine, zozbierať a vrátiť Svätoplukovi. Sám však ledva jediného muža, menom Ratboda, a aj to polomŕtveho, odtiaľ dostal (73 – 74)… /Tu možno vidieť, že Svätopluk bol naozajstná osobnosť, keď tak kruto potrestal túto potupu, ktorej sa mu dostalo uvrhnutím do väzenia Viliamom a Engelšalkom. Ako uvidíme neskôr, jeho pomste nebol ešte koniec, pretože neskôr sa strašne pomstí aj na ich synoch, pozn. Blažena Ovsená./

Medzitým Moravskí Sloveni robili svadbu, vedúc (domov) nevestu, dcéru ktoréhosi z českých vojvodov. Keď toto spomenutí mužovia, t. j. Arn a iní, čo boli s ním (t. j. Ľudovítom), zbadali, chopiac sa zbrane, hneď prenasledovali nepriateľov. Títo sa však rozutekali a nevedomky prišli k spomenutým hradbám, kde, pretože priestor bol úzky /Pri Devíne je naozaj veľmi úzky priestor medzi Dunajom, Moravou a vŕškami, pozn. Ján Stanislav/, zanechajúc kone a zbrane, ušli sotva s holým životom.

Keď ta naši (t. j. Bavori) prišli, našli po nich 644 koní aj s uzdami a sedlami a tiež niekoľko štítov, ktoré utekajúci nechali. Toto všetko zobrali bez toho, že by im bol niekto v tom prekážal, a veselo sa vrátili späť do tábora (75).

Rok 872. Proti Moravským Slovenom (Ľudovít) vyslal v máji Durínčanov a Sasov. Pretože kráľ nebol s nimi a medzi sebou sa nemohli dohodnúť, pred nepriateľom utiekli a s veľkými stratami sa hanebne vrátili. Keď niektorí účastníci tejto výpravy utekali, tamojšie ženské ich vraj bičovali a kyjakmi zrážali z koní na zem. Proti spomenutým Slovenom z Franska poslali na pomoc Karlmanovi niekoľko vojsk. Iní boli určení proti Čechom (75 – 76)…

…Ale kým Karlman vraždil a ohňom pustošil v krajine Moravanov, Svätopluk poslal tajne silné vojsko, ktoré Bavorov, čo ostali strážiť lode na Dunaji, sa zmocnilo, pobilo alebo v rieke potopilo. Zo všetkých vyviazol len Embricho, rezenský biskup, a ešte niekoľkí (76).

Rok 873. Tiež akýsi Alaman z Alamanie menom Berechtram, ktorý predošlého roku bol zajatý u Moravských Slovenov, Svätoplukom prepustený na slobodu prišiel s posolstvom ku kráľovi, v ktorom (Svätopluk) sľuboval, že sa bude spravovať podľa toho, ako sa bol prv prísahou zaviazal (78).

Rok 874. (Ľudovít Nemec) vracajúc sa odtiaľ (z Talianska), stretol sa so svojimi synmi Karlmanom a Ľudovítom vo Forchheime a tam prijal aj Svätoplukových vyslancov, ktorí prosili o mier a ponúkli vernosť.

Vedúcim tohto posolstva bol kňaz Ján z Benátok, ktorý, odstrániac akúkoľvek dvojzmyselnosť, aby mu kráľ veril, čo hovoril, aj sviatosťami dosvedčoval, že by totižto Svätopluk ostal kráľovi verný až do smrti a že by aj ročný poplatok, ustanovený kráľom, platil, keby mu len dožičil v mieri a pokojne žiť.

Kráľ tu vypočul aj posolstvo Čechov a (po vypočutí) ho prepustil. Potom sa odobral do Bavorska (82 – 83).

O tom, ako si české knieža Bořivoj u Svätopluka osvojil učenie Kristovo

Zdroj: Ján Stanislav, Dejiny slovenského jazyka – texty, O Metodovi, Svätoplukovi a Bořivojovi z Kristiánovho Života sv. Ľudmily a sv. Václava z konca X. storočia

Potom od menovaného kniežaťa /Přemysla, pozn. Blažena Ovsená/ – z potomstva jeho – si /Česi, pozn. Blažena Ovsená/ ustanovili vládcov alebo vojvodov, slúžiac modlám a bezbožnými obradmi sláviac obete, kým konečne panovanie nad touto krajinou sa dostalo jednému, ktorý pochodil z tých istých kniežat a volal sa Bořivoj.

Tento skvejúc sa veľkou krásou tela a kvetom vzácnej mladosti, ktoréhosi času pre vec svoju a národa sebe zvereného prišiel k svojmu vojvodovi alebo kráľovi Svätoplukovi na Moravu, ktorý ho prívetivo prijal a vzal spolu s ostatnými na hostinu.

No miesto na sedenie medzi kresťanmi ani najmenej mu nebolo dané, ale podľa pohanskej obyčaje kázali (mu) posadiť sa pred stolom na dlážke. Nad touto nespravodlivosťou zľutujúc sa, biskup Metod povedal mu vraj: „Ach,“ povedal, „ty taký a toľký, nehanbíš sa byť odohnaný od kniežacích sedadiel, keď aj sám máš v moci vojvodstvo, ale radšej chceš pre zbožnú modloslužbu s pasákmi na zemi ležať?“

Ale on povedal: „Aké nebezpečenstvo mi hrozí pre takúto vec? Alebo čo dobrého mi prináša kresťanský obrad?“

„Ak sa odriekneš,“ odpovedal biskup Metod, „modiel a v nich bývajúcich zlých duchov, pánom pánov tvojich sa staneš a všetci tvoji nepriatelia poddaní budú tvojmu panstvu. A tvoj rod sa bude každodenne rozmnožovať ako rieka veľmi veľká, do ktorej sa vody rozličných potokov stekajú.“

„A ak sa,“ odpovedal Bořivoj, „vec tak má, načo treba odkladať s pokrstením?“

„Netreba,“ povedal biskup, „len ochotný buď z čistého srdca veriť v Boha Otca všemohúceho a v jeho prvorodeného syna, Pána nášho Ježiša Krista, a Ducha Svätého, osvecovateľa všetkých verných, nielen pre svetský statok, ale aj pre obsiahnutie spásy tvojej duše a pre obdržanie slávy večnosti, spolu tiež aby si sa dostal do spoločnosti svätých a ich nevysloviteľnej radosti.“

…

To poznajúc, /české, pozn. Blažena Ovsená/ knieža /Bořivoj, pozn. Blažena Ovsená/ sám od seba sa od nich /českých pohanov, pozn. Blažena Ovsená/ vzdialil a opäť sa vrátil ku kráľovi Svätoplukovi a či biskupovi Metodovi na Moravu, ktorí ho najskvelejšie, ako sa patrí, prijali a nejaký čas u nich žijúc, dokonalejšie si osvojil učenie Kristovo.

Od Bořivoje pirvého křesťanského kniežěte

Zroj: Ján Stanislav, Dejiny slovenského jazyka – texty, Rýmovaná Česká kronika, takzvaná Dalimilova, r. 1309 – 1314.

Kněz Hostivít potom snide,
Bořivoj na otcóv stolec vznide.
Tehdy Svatopluk u Moravě králem bieše,
kněz český jemu slúžieše.
Jednú kněz Bořivoj (přijede) k královu dvoru,
král mu učini velikú vzdoru.
Káza jemu za stolem na zemi siesti,
a řka: „Slušie tobě to vědeti (pôvodne: viesti),
ež ti neslušie pohanu
za roveň býti křesťanu,
seď se psy, toť jest tvé právo,
ne kniežě, ale nemúdrá hlavo,
že netbáš na tvorcě svého,
maje za buoh výra ušatého.“
Kněz, to uslyšav, sě zapole,
a jakž brzo by po stole,
prosi křista Bořivoj ot Svatopluka, krále moravského,
a ot Mytuděje, arcibiskupa velehradského.
Ten arcibiskup Rusín bieše,
mšu svú slovinsky slúžieše.
Ten Velehradě křtil Čecha prvého,
Bořivoje, kněze českého,
Léta ot narozenie syna božieho
po osmi let po devietidcát čtvrtého.
Když kněz Bořivoj tak stav svój směni,
svět postupiv, v svatost sě proměni.
Almužny veliké činiechu
a domy božie staviechu.
Prvý kostel v Hradci postavi,
svatému Klimentu jej oslavi.
Druhý svaté Mařie na Prazě,
ot velikých vrat inhed na dvořě.
(Kněz první Kain v Čechách jmě sobě jměl,
jenž náprvní mši v Čechách pěl.)

List (Rím, 14. júna 879). Pápež Ján VIII. (872-882) píše Svätoplukovi

List (Rím, 14. júna 879). Pápež Ján VIII. (872-882) píše Svätoplukovi, aby sa nedal zviesť od pravej viery a aby poslal do Ríma arcibiskupa Metoda. List jasne dosvedčuje, že proti arcibiskupovi Metodovi sa aj po uvedení do spravovania kresťanskej cirkvi na území obývanom starými Slovákmi intrigovalo, zrejme najmä pred Svätoplukom, ktorý sa obrátil so žiadosťou o radu na pápeža. Pápež Ján VIII. povoláva arcibiskupa Metoda do Ríma, aby vysvetlil obvinenia, že nesprávne učí a že pri bohoslužbách používa jazyk starých Slovákov.

Bula Industriae Tuae (Rím jún 880). Pápež Ján VIII. píše Svätoplukovi.

Bula Industriae Tuae (Rím jún 880). Pápež Ján VIII. potvrdzuje Metoda v hodnosti arcibiskupa a jeho pravovernosť, zriaďuje Nitrianske biskupstvo a za jeho biskupa menuje Vichinga, potvrdzuje slovenský jazyk, ktorým hovorili starí Slováci, ako bohoslužobný jazyk. Prijatím Svätopluka a jeho krajiny pod svoju ochranu pápež fakticky postavil Svätopluka na úroveň ostatných kresťanských panovníkov vtedajšej Európy. (najstarší zachovaný odpis tohto pápežského listu, ktorý má charakter veľmi významného privilégia, je v kódexe z 11. storočia – ide o odpis z pôvodného kancelárskeho registra pápeža Jána VIII. uložený v Tajnom vatikánskom archíve)

„Milovanému synovi Svätoplukovi (Sfentopulcho), slávnemu kniežaťu.
Bedlivosti tvojej (Industriae tuae) chceme dať na známosť, že skrze spolubrata nášho Metoda, najdôstojnejšieho arcibuskupa svätej cirkvy moravskej, ktorý prišiel spolu so Semižizňom, verným tvojím, k podnoži svätých apoštolov Petra a Pavla pred našu pápežskú tvár a prehovoril jasnou rečou; dozvedeli sme sa o úprimnosti tvojej pobožnosti a o prosbe celého tvojho národa, ktorú máte k apoštolskej stolici a našej otcovskej láske (circa… nostram paternitatem). Lebo vnuknutím božej milosti, opovrhujúc inými kniežatami tohto veku, vybral si si so vznešenými a vernými mužmi svojimi a s celým národom krajiny /Pápež hovorí o národe, nie o kmeni, to znamená, že vtedy existovalo slovenské národné povedomie! pozn. Blažena Ovsená./ svojej z najvernejšej lásky sv. Petra, vládcu apoštolského poriadku a jeho vikára (námestníka) za ochrancu a vo všetkom pomocníka a obrancu a pod jeho a vikára jeho ochranou šiju skláňajúc, túžbou pobožnou, s pomocou božou, túžiš naoddanejším synom ostať až do konca. Za túto takú veľkú vieru a pobožnosť tvoju a národa tvojho objímame ťa ako jediného syna s otvoreným náručím nášho apoštolstva, s vrúcnou láskou a so všetkými vernými tvojimi prijímame ťa do nášho lona otcovského ako stádo Pána nám zverené a chovať vás chceme štedro pokrmom života a budeme sa snažiť odporúčať ťa v našich ustavičných modlitbách všemohúcemu Pánovi, aby si premohol, ochraňovaný zásluhami svätých apoštolov, všetky protivenstvá sveta tohto a aby si neskôr jasať mohol v nebeskej krajine s Kristom Bohom naším. …

A toho kňaza, menom Wiching (Uuichinus), ktorého si nám poslal, vysvätili sme [ako] vyvoleného biskupa svätej cirkvi nitrianskej, ktorému rozkazujeme, aby bol poslušný vo všetkom svojmu arcibiskupovi /Metodovi, pozn. Blažena Ovsená/, ako sväté kánony učia. …

Nariaďujeme, aby kňazi, diakoni alebo akíkoľvek iní duchovní, či už Sloveni alebo hociktorej inej národnosti, ktorí žijú na hraniciach tvojej krajiny, boli podriadení a poslušní vo všetkom už spomenutému spolubratovi nášmu, arcibiskupovi vášmu, aby vôbec nič nerobili bez jeho vedomia.

Ak však sú odbojní a neposlušní a opovážili by sa urobiť nejaké pohoršenie alebo rozkol a po prvom a druhom napomenutí by sa ani trochu nepolepšili, nariaďujeme, aby ako rozsievači plevelu z cirkvi a krajín vašich mocou našou ďaleko boli vyhnaní, podľa zmyslu listiny (capitulorum), ktorú sme jemu (t. j. Metodovi) dali a vám poslali.

Písmo konečne slovenské (litteras denique Sclaviniscas; čítaj Sklaviniskas, čo znamená slovenské, ešte aj to -sk je zachované, pozn. Blažena Ovsená), Konštantínom Filozofom kedysi vynájdené, aby nimi chvály Bohu povinne zneli, právom schvaľujeme a rozkazujeme, aby v tom istom jazyku sláva a skutkyKrista Pána nášho vypravované boli (Sk. 2, 1). Lebo nielen troma, ale všetkými jazykmi Pána chváliť sme napomínaní svätou mocou, ktorá prikazuje, hovoriac: „Chváľte Pána všetky národy a pochváľte ho všetci ľudia“ (Ž. 116, 1). …

Ani zdravej viere alebo náuke sa nijako neprieči, či už omše v tomže slovenskom jazyku (Sclavinica lingua) spievať alebo sväté evanjelium alebo čítanie božieho Nového a Starého zákona dobre preložené a vysvetlené čítať alebo všetky ostatné hodinkové služby (hodinky) spievať, pretože kto utvoril tri hlavné jazyky, t. j. hebrejský, grécky a latinský, sám stvoril i všetky ostatné na česť a slávu tvoju.

Nariaďujeme však, aby vo všetkých kostoloch krajiny vašej pre väčšiu úctu evanjelium sa latinsky čítalo a potom na slovenský jazyk (Sclavinica …) preložené do uší ľudu, latinským slovám nerozumejúceho, sa hlásalo, ako, zdá sa, v niektorých kostoloch sa robí.

A ak tebe a sudcom (veľmožom; iudicibus) tvojim páči sa skôr omše latinským jazykom počúvať, nariaďujeme, aby sa pre teba slávnosti omšové latinsky odbavovali. Dané v mesiaci júni, indikcie XIII.

O tom ako Metod uvalil kliatbu na Moravské kráľovstvo

Zdroj: Přibík Pulkava z Radenína, Kronika Česká. Sú tu pomiešané údaje o Svätoplukovi II. a o Svätoplukovi I. Najstarší latinský rukopis je z r. 1370 – 1374. Nasledovné rozpávanie je zaznamenané o Svätoplukovom synovi, ale z rozprávania je zrejmé, že sa jedná o samotného Svätopluka-otca. Kronikár si ich pomýlil. Pozn. Ján Stanislav.

(Lebo Svätopluk) v ktorýsi sviatok chcejúc poľovať blízko obce Velehradu v hore, ktorá sa volá Křečín (v lat.: Greczen, dnešný Haranč, vrch pri Nitre, pôvodne Hričen ako Hričov z Gričen ku grič, vŕšok), odkázal arcibiskupovi sv. Metodovi, aby ho s veľkou omšou čakal, kým sa nevráti. /Znamenalo by to, že Velehrad musel byť pri Nitre, alebo v Nitre, pozn. Blažena Ovsená/

Blahoslavený arcibiskup ho čakal až blízko k poludniu a keď sa obával, aby bohoslužby božie nezameškal, začal slúžiť svätú omšu, na kráľa vôbec nečakajúc.

Keď sa však kráľ vrátil z poľovačky a počul, že arcibiskup slúži omšu a že telo Pánovo pozdvihoval, nahnevaný so psami a poľovníkmi vojdúc do kostola urobil veľký krik a huk trúbami poľovníkov a štekotom psov. A takto až k oltáru prišiel a vysmieval sa arcibiskupovi svätému Metodovi a vyšiel zo spomenutého kostola.

Pre toto posmievanie a rúhanie, skončiac omšu, arcibiskup dal do kliatby spomenutého kráľa, vydal kliatbu a zákaz služby božej po celom moravskom kráľovstve.

A keď to urobil, pobral sa do Čiech k vojvodovi Bořivojovi, ktorého bol /dávnejšie, pozn. Blažena Ovsená/ pokrstil. … /Treba mať na pamäti, že toto je skôr popletená povesť, pozn. Blažena Ovsená./

Starí Slovania a Svätopluk podľa arabských a perzských prameňov

Zdroj: Ján Stanislav, Dejiny slovenského jazyka – texty, Zpráva Ibn-Rosteha a Gurdêzîho, Ibn Roste napísal svoje dielo pred r. 913 alebo 914 a opieral sa najskôr o veľké dielo Džaihânîho spred r. 907. Rukopis Ibn-Rosteha je zachovaný v prepise z r. 1254 – 1255. Pri odpisovaní vniklo do textu mnoho chýb. Podobný text je od perzského spisovateľa Gurdêzîho, ktorý písal svoje dielo r. 1051 alebo 1052.

Sloveni – Saklabijja: …Vladára nazývajú županom (subandž) a tohto poslúchajú a od jeho slova závisia. (Gurdêzî dopĺňa: Ich vladár si položí korunu na hlavu a každý ho poslúcha a robí podľa jeho rozkazu. Väčšieho vládcu volajú Svätoplukom (Svjtmlk) a jeho námestníkom je župan (svjh).) Vladárovo sídlo je v prostriedku dŕžavy. Najvznešenejší, najznámejší spomedzi nich, ktorého nazývajú vladárom vladárov, volá sa Svätopluk (Svjjtblk, -bilk, -balk, -bulk) a je väčší a mocnejší ako župan (subandž), ktorý je jeho námestníkom. Tento vládca má aj kone a živí sa výlučne kobylím mliekom. Má prekrásnych obrnencov, ktorí sú aj mocní aj statoční. Mesto, v ktorom býva, volá sa Džarádist (alebo Džarádust; Chvoľson číta Džervab, Kuun Dsirvâb. Chvoľson myslí, že by to po úprave zápisu mohlo byť Chorvat alebo pokazený zápis mena Morav (t. j. Morava), alebo že je to pokazené Gradisťa, čo by podľa Chvoľsona mohlo byť Hradistje, volajúce sa teraz Gradišče.) a v ňom sa odbavujú mesačné trhy, trvajúce tri dni, na ktorých kupujú a predávajú.

Rastislav a Svätopluk podľa Fuldských letopisov. Rezenské pokračovanie.

Zdroj: Ján Stanislav, Dejiny slovenského jazyka – texty, Rastislav a Svätopluk podľa Fuldských letopisov

Rok 884. Panóniu stihla veľká pohroma. O tom, čo toho bolo príčinou, zmienime sa v hlavných črtách.

/Keď grófovia Viliam a Engelšalk, strážiaci bavorské hranice s Moravanmi a toľko zla konajúci Svätoplukovi, zomreli, ich nedospelí synovia chceli sa dostať na ich miesto. Ale na kráľovo želanie sa stal markgrófom Aribo, čím mladíkov obišli. Títo mladíci sa potom vyhrážali Aribovi smrťou a tak sa Aribo spriatelil so Svätoplukom, ale aj tak mladíci dostali Aribovo markgrófstvo do svojich rúk. Nakoniec kráľ vrátil markgrófstvo Aribovi, ale najskôr tomu predchádzala krutá Svätoplukova pomsta, kedy zničil Panóniu. Pozn. Blažena Ovsená./

V tom isto roku, keď si títo mladíci vymohli, že spomenutý markgróf , t. j. Aribo, bol kráľovských pôct zbavený, Svätopluk, knieža Moravanov, majúc na mysli samú lesť a klam /Znova vidíme zaujatosť u kronikárov, pozn. Blažena Ovsená./, nezabúdal na dve veci: koľko vytrpel od predkov týchto mladíkov /t. j. od Viliama a Engelšalka – títo ukradli moravský poklad a uvrhli Svätopluka do väzenia, pozn. Blažena Ovsená/ aj so svojím národom, kým strážili bavorskú hranicu, ale hlavne majúc na mysli priateľstvo a prísahu s Aribom, šiel sa pomstiť a pomstu aj vykonal. Za Dunajom chytenému Werinhárovi, druhorodenému z troch synov Engelšalkových, ako aj vojvodovi Wezzilonovi, ich pokrvnému, odťali pravú ruku, jazyk a – taká ohavnosť – prirodzenie, takže mu nezostával ani znak mužnosti. Niektorí ľudia sa vrátili bez pravice a ľavice. /Svätopluk si pamätal príkorie a vedel sa pomstiť, ako sa patrí, pozn. Blažena Ovsená/ Vojaci na kniežaťov rozkaz ničili všetko ohňom, ba čo viac, vyzvedači, poslaní za Dunaj, kdekoľvek našli majetok spomenutých mladíkov, bez meškania ho spálili. Hrôzu zapríčinenú v dôsledku detského zámeru bolo cítiť cez celý rok. Je to odplata mladíkom, neuznaných kráľom, za zločin, spáchaný proti Aribovi. Ustúpili a pridali sa k Arnulfovi, synovi kráľa Karlmana, ktorý v tom čase ovládal Panóniu.

Keď sa toto knieža Svätopluk dozvedel, poslal k nemu poslov s týmto odkazom: „Mojich nepriateľov podporuješ, ak sa ich nevzdáš, nebudeš ma mať s tebou zmiereného.“

Aj pri druhej príležitosti mu oznámil: „Tvoji ľudia sa spojili s Bulharmi, kujúc pikle o môj život a krajinu.“ Títo pred rokom jeho krajinu boli spustošili.

„Chcem, aby sa mi toto prísahou dokázalo ako nepravdivé.“ Arnulf vyhlásil, že ani jedno, ani druhé nikdy neurobí. /Arnulf odmietol prísahu, pozn. Blažena Ovsená./

A tak knieža so sbormi Slovenov, zozbieranými nie dlho a zo všetkých strán, s veľkým vojskom napadol Panóniu, spustošiac ako vlk bezohľadne a surovo jej väčšiu časť ohňom a mečom, takže nie nadarmo som o tejto biede napísal tento veršík:

Toto bedákanie je aj smutným pohrebom vlasti.

Po takomto utrpení pre spomenutý už zámer mladíkov, keď knieža (Moravanov) za rok nebol porazený, vrátil sa aj s vojskom domov. Ostatne v nasledujúcom roku knieža, znova zhromaždiac veľký zbor, nepriateľské vojsko nepriateľsky do Panónie privádza, takže ak prv niečo bolo ostalo, teraz sťa vlčím spôsobom zhltol všetko.

Jeho vojsko bolo totiž také veľké, že cez jedno miesto pochodovalo od svitu do mrku. S týmto ohromným vojskom plienil 12 dní v Arnulfovej ríši; nakoniec ako chcel, vrátil sa domov neohrozený.

Potom nejakú časť svojho vojska poslal za Dunaj. Keď sa to dozvedeli najstarší synovia Engelšalkovi a Viliamovi, Meningoz a Papo, hľadajúc záchranu v úteku, zahynuli v rieke, ktorá sa volá Rába. Brat grófa Bertholda aj s mnohými inými bol Slovenmi (a Sclavanis) zaskočený.

Nech počujú, posúdia a porovnajú nežičlivci pravdy a tí radcovia, ktorým sa prvopočiatok tohto stavu vecí alebo zámeru páčil, nech sa im páči aj bezprostredné zlo! Hanili mier, ktorým bola zachovaná Panónia zachránená. Porušením však tohto mieru bola Panónia za dva a pol roka východne od Ráby celkom zničená.

Otrokov a slúžky zajali s malými deťmi. Popredných mužov alebo zajali alebo pobili, ale čo bolo smutnejšie, niektorých, keď im odťali ruku, jazyk a prirodzenie, prepustili. Toto zaiste sa dialo alebo z milosrdenstva, alebo z hnevu božieho. Hnev boží voláme však spravodlivou pomstvou, o ktorej veríme s istotou, že prichádza, len keď je spravodlivá. /Z tohto textu vidno kapituláciu Nemcov a ustúpenie Svätoplukovi, dokonca aj zo strany kronikára, pozn. Blažena Ovsená./

Cisár odchádza cez Bavorsko na východ a príduc k rieke Tuln, na vŕšku Komian (dnes Kaumberg, pozn. Ján Stanislav) (Viedenský les) mal rozhovory. Sem medzi inými prišiel knieža Svätopluk so svojimi náčelníkmi, kde, ako bolo zvykom, podaním ruky sa stal cisárovým vazalom, potvrdiac mu vernosť prísahou a príšľubom, že kým Karol (III.) bude žiť, nikdy s vojskom nevkročí do jeho ríše s nepriateľskými úmyslami. Potom prišiel Braslav, ktorý v tom čase vládol medzi Sávou a Drávou, a pripojil sa ako poddaný k jeho družine.

Kráľ sa potom cez Korutansko vydal do Talianska. Šťastlivo strávil Vianoce v Pavii (110 – 113).

Pápež Štefan V. (885-891) berie Svätopluka, kráľa Slovákov, pod svoju ochranu

List (Rím po septembri 885, po Metodovej smrti). Pápež Štefan V. (885-891) berie Svätopluka, kráľa Slovákov, pod svoju ochranu, poučuje ho vo viere, uznáva pravovernosť Vichinga a znova ho ustanovuje za nitrianskeho biskupa, zatracuje Metoda a zakazuje používanie jazyka starých Slovákov v liturgii. Najstarší zachovaný odpis tohto listu je v kódexe z 11. storočia, ktorý je v knižnici cistercitského kláštora v Heiligenkreuzi v Rakúsku. Ak niekto môže za vyhnanie Metodových žiakov, tak je to Viching s pápežom Štefanom V.. Zbytočne zatracujeme Svätopluka, on bol iba oddaný služobník boží.

Zdroj: Ján Stanislav, Dejiny slovenského jazyka – texty, Život Naumov, podľa rukopisu Prológu Zografského kláštora na Athone. Rukopis je z XV. storočia. Píše sa tu o vyhnaní slovenských žiakov (r. 886) Metodových po jeho smrti.

… A toto vedomé buď všetkým čítajúcim, ako sme prv napísali, že kacíri tí mučili mnoho /slovenských žiakov, pozn. Blažena Ovsená/ a druhých predali Židom za cenu, kňazov i diakonov. Tí Židia pojmúc viedli (ich) do Benátok /na trh otrokov, pozn. Blažena Ovsená/. A keď ich predali, božím prispením prišiel vtedy cisárov muž (muž cára Simeona, pozn. Ján Stanislav) do Benátok z Carihradu, cisárovo dielo vykonávajúc. A dozvediac sa o nich, i vykúpil ich cisárov muž a tak ich pojmúc, odviedol do Carihradu a povedal o nich cisárovi Bazilovi. A postavili ich naspäť do ich úradov a hodností, za kňazov a diakonov, ako aj prv boli.

Aj platy dali, nikto v rabstve neumrel, ale títo v Carihrade cisárom chránení pokoj prijali, oní do Bulharskej zeme príduc s veľkou cťou pokoj prijali.

A Moravská zem, ako bol predpovedal Metod, arcibiskup, za bezzákonia pre diela ich kacírstva a za vyhnanie pravoverných otcov a za strasti, ktoré prijali od kacírov, ktorým oni verili, čoskoro pomstu prijali od Boha. Nie po mnohých rokoch prišli Uhri, peónsky (malo byť panónsky, pozn. Ján Stanislav) národ, a poplienili zem ich a spustošili ju (V pôvodine je: „opustiše ju“, čo môže značiť „opustili ju“ aj „spustošili ju, zničili ju“.). Ktorých však nepoplienili Uhri, tí do Bulharska bežali. A ostala zem ich pustá Uhrom v moc.

Rastislav a Svätopluk podľa Fuldských letopisov. Rezenské pokračovanie.

Zdroj: Ján Stanislav, Dejiny slovenského jazyka – texty, Rastislav a Svätopluk podľa Fuldských letopisov

Rok 890. V polovici Veľkého pôstu kráľ odcestoval do Panónie, kde mal schôdzku s kniežaťom Svätoplukom na mieste, ktoré sa ľudovo volá Omuntesperch /asi Amandheegy, vrch Amand, nem. Amandsberg, pri Panónskej Hore, pozn. Ján Stanislav/ za Dunajom. Tu medziiným spomenutý knieža, požiadaný pápežom (Štefanom VI.), horlivo prosil kráľa, aby prišiel do Ríma navštíviť chrám sv. Petra a aby prinútiť ráčil italskú ríšu, vyrvanú zlými kresťanmi a hroziacimi pohanmi, aby sa držala jeho diela. Ale kráľ rozličnými vecami zaneprázdnený, hoci nerád, žiadosť odmietol (118).

Rok 892. Po víťaznom návrate z Franska do Alemanie kráľ strávil Vianoce na kráľovskom dvore v Ulme. Odtiaľto odcestoval na východ, dúfajúc, že mu knieža Svätopluk príde naproti. Knieža podľa svojej obyčaje odmietol prísť ku kráľovi a predtým sľúbenú vernosť zaprel. /Tu vystupuje Svätopluk takmer na sklonku svojho života ako absolútny suverén, neuznávajúc kráľa, pozn. Blažena Ovsená./

Pohoršený kráľ mal rozhovor s kniežaťom Braslavom na Hengisfelde, kde medziiným hľadal čas a miesto, ako by mohol vtrhnúť do krajiny Moravanov. Dohodli sa, že s troma vojskami túto krajinu napadne. Kráľ, zozberúc so sebou Frankov, Bavorov a Alemanov, prišiel v júli na Moravu. Tu sa zdržal 4 týždne s toľkým vojskom a aj s Maďarmi, ktorí proti nemu boli prišli s výpravou, a celú túto krajinu ohňom ničil.

V septembri poslal s darmi svojich ľudí k Bulharom a ich kráľovi Vladimírovi, aby obnovili starý mier, a so žiadosťou, aby nepredával soľ Moravanom. Keď však pre Svätoplukove nástrahy pozemnou cestou nemohli ísť, z Braslavovej ríše sa dostali do Bulharska plavbou po rieke Odagre (Odre), až ku Gulpe (Kulpe), potom prítokmi Sávy. Tu ich kráľ s poctou prijal a tou istou cestou, ktorou prišli, v máji sa s darmi vrátili (121 – 122).

Rok 893. Pred Veľkým pôstom kráľ, aby sa pomodlil, pochodil všetky kláštory a biskupstvá v západnej franskej provincii. Englešalk, muž mladistvej odvahy, ktorý po únose dcéry kráľovej milenky načas sa bol utiekol k Moravanom, potom zakrátko sa dostal do kráľovej milosti a stal sa markgrófom na východe. Tu odvážne konal proti bavorským náčelníkom a vo veciach jemu zverených na ich popud. Keď sa neopatrne dostal do kráľovského paláca v Rezne, bez toho, že by bol kráľovi predstavený, oslepili ho. Aj Viliama, syna jeho strýca, poslavšieho poslov ku kniežaťu Svätoplukovi, uznali za vinného proti Veličenstvu a sťali ho. Jeho brata, skrývajúceho sa u Moravanov, na nástrahy kniežaťa aj s premnohými inými zavraždili (122).

Rok 894. Svätopluk, knieža Moravanov, nádoba /v originále „vagína„, čím chceli povedať, že bol pekná „kurva„, pozn. Blažena Ovsená/ každej vierolomnosti, zomrel nešťastlivo, keď všetky susedné štáty ľsťou, úskokmi, prelievaním ľudskej krvi si bol obišiel. /Akoby to Nemci nerobili tiež, pozn. Blažena Ovsená./ Napokon povzbudzoval svojich, aby neboli priazniví mieru, ale aby boli nepriateľmi susedom.

Avari, čo sa volajú Hungary (Maďari), v tých časoch sa dostali za Dunaj, dopustiac sa veľa poľutovaniahodných vecí. Lebo starcov a stareny celkom pozabíjali, mladé devy ako statok len na ukájanie vášní so sebou ťahali. Celú Panóniu až do úplného zničenia spustošili. V jesenný čas sa uzavrel pokoj medzi Bavormi a Moravanmi (125).

Rok 895. Avarov (Maďarov), prepadávajúcich bulharské hranice, Bulhari zaskočili a veľkú časť ich vojska pobili.

V polovici júla bol v Rezne všeobecný snem. Prišli sem zo Slovenska (Sclavania) všetci vladykovia Čechov, ktorých knieža Svätopluk zo spoločenstva a nadvlády Bavorov bol násilne po dlhých prieťahoch vymanil. Keď ich vedúci Spytihnev a Vitislav prišli ku kráľovi a kráľ ich slávnostne prijal podaním ruky, ako bolo obyčajou, dobrovoľne sa poddali kráľovskej moci (126).

Rok 896. konečne, keď sa v týchto končinách nahromadili roztržky, cisár zveril na ten čas ochranu Panónie s mestom (hradom) Blatnom svojmu vojvodovi Braslavovi (130).

Rok 897. Cisár prežil Vianoce na kráľovskom dvore v Ottingu, kde prišli k nemu poslovia Moravanov, ktorí pre udržanie mieru žiadali od cisára, aby ich zbehom neposkytoval útulok. /Toto by už mohlo nasvedčovať tomu, že Moravania sa už začínali pomaly vzdávať? Zbehovia utekajú podobne ako za socializmu? Pozn. Blažena Ovsená./ Len čo ich kráľ vypočul, hneď ich aj prepustil a bez zdržania sa dovolil im odísť. On sám po odbavení snemu v meste Regino pre ochorenie rozhodol sa prezimovať na tajnom mieste v Bavorsku. Veľký hlad zaľahol na celú bavorskú krajinu, takže mu mnohí podľahli (130).

Rastislav a Svätopluk podľa Fuldských letopisov. Altašské pokračovanie.

Zdroj: Ján Stanislav, Dejiny slovenského jazyka – texty, Rastislav a Svätopluk podľa Fuldských letopisov

Rok 897. Za takéhoto stavu vecí sa prihodilo, že k cisárovi Arnulfovi, ktorý sa v tom čase zdržiaval v meste Rezne, prišli náčelníci kmeňa Čechov, darujúc mu kráľovské dary a žiadajúc ochranu jeho a jeho verných proti svojim nepriateľom (t. j.) Moravanom, ktorí ich často, ako sami dosvedčili, najtvrdšie utláčali. Teda týchto náčelníkov kráľ a cisár láskavo prijal a slová útechy im hojne vložil do sŕdc a potešených a darom poctených do ich vlasti im dovolil odísť. Celú jeseň toho roku zdržiaval sa v severných krajoch Dunaja a Ymbra s úmyslom, aby so svojimi vernými bol pripravený, ak by sa ukázala potreba pomôcť spomenutému§ kmeňu (131).

Rok 898. Potom roku Pána 898 medzi oboma bratmi moravskými, t. j. Mojmírom a Svätoplukom, ako aj ich národom vznikol nesúlad a veľmi ťažká nezhoda, a to natoľko, že ak by bol jeden z nich dostal do svojej moci druhého, bol by ho dal usmrtiť (131 – 132).

Rok 899. V krátkom čase Bavori znova prešli hranice Moravanov a čo len mohli, uchvátili a zničili. Chlapca Svätopluka, syna predošlého kniežaťa Svätopluka, a jeho ľud z hradného miesta /Boli to možno Zbehy, lebo izběgъ značí ‚trestanec‘. Zl. Sýkora preložil: z obce, kde bol tábor… Pozn. Ján Stanislav./, v ktorom boli zatvorení pre nútené práce, zobrali a samotný hrad pritom vypálili a milosrdenstva na hranice jeho vlasti so sebou odviedli (133)…
…Biskup Engilmarus z Patavie umrel. Na jeho miesto nastúpil akýsi Alaman Wiching, ustanovený prv pápežom, s kráľovým súhlasom, proti ustanoveniam otcov, za moravského biskupa. Avšak čoskoro ho arcibiskup Deotmarus a jeho ostatní sufragáni proti kráľovej vôli podľa kanonického práva zhodili a Rihharia v tom čase na tento biskupský stolec posadili (133).

Rok 900. Bavori cez české územie, zoberúc so sebou aj ich (Čechov), vtrhli do krajiny Moravanov, kde tri týždne všetko ničili ohňom. Predsa sa však so všetkým úžitkom vrátili domov (134). /Znie to hrozne, keď sa o plienení hovorí ako o úžitku. Tu vidno, že aj „bratia“ Česi mali podiel na konci Veľkej Moravy, pozn. Blažena Ovsená./

Rok 901. V Rezne bol všeobecný snem. Medzi inými prišli sem aj poslovia Moravanov, aby žiadali o mier, ktorý im hneď bol udelený a prísahou potvrdený. Odtiaľto v tej istej veci biskup Richarius a gróf Udalricus boli poslaní na Moravu, aby, ako sa v Bavorsku dohodlo, samo knieža a všetkých jeho náčelníkov prísahou zaviazali, že budú tento mier zachovávať (135).

O Svätoplukových prútoch

Zdroj: Ján Stanislav, Dejiny slovenského jazyka – texty, Konštantín Porfyrogenitos, O spravovaní ríše; r. 950-951.

13. kap.: …O národoch susediacich s Turkami (Maďarmi). S Turkami však susedia tieto národy: na západe Fransko, na sever Pacinakia, na juh Veľká Morava, t. j. Svätoplukova ríša, ktorú Turci úplne zničili a obsadili. /Preklad Veľká Morava je možno nesprávny. Možno ide o Vzdialenú Moravu (asi Zátisie), vzdialenejšiu od centra, to jest od Velehradu. Maďari teda mohli rozvrátiť iba tú časť Svätoplukovej ríše, ktorá sa volala Vzdialená Morava. Celá teória o Veľkej Morave by potom bola mylná v tom zmysle, že táto ríša vôbec nemala prívlastok Veľká, ale bola prosto iba Morava, Marvské Slovensko, resp. Slovenská Zem. Pozn. Blažena Ovsená./ Chorváti však susedia s Turkami pri vrchoch.

Z 38. kap.: …Turci (Maďari), dajúc sa na útek, hľadali krajinu, kde by sa osadili, a vyženúc tých, ktorí bývali vo Veľkej Morave, osadili sa v ich zemi a tam bývajú až po dnešný deň.

Zo 40. kap.: …Potom pri výtoku rieky je Sermion (Sriem), na dva dni cesty od Belehradu, a potom je Veľká Morava nepokrstená, ktorú Turci tiež zničili a kde predtým panoval Svätopluk …

S Turkami hraničia: na východ Bulhari, od ktorých ich oddeľuje rieka Istros, ktorú volajú aj Dunajom, na sever Pečenehovia, na západ Frankovia, na juh Chorváti …

41. kap.: …Treba vedieť, že vladár Moravy Svätopluk bol hrdinský a stal sa obávaným pred susednými národmi. Tento Svätopluk mal troch synov. Keď sa blížila jeho smrť, na tri časti rozdelil ríšu a každému synovi dal po čati, najstaršieho ustanoviac za veľkého vladára, tak aby druhí dvaja boli závislí od najstaršieho syna.

Napomenul ich, aby sa nedali zviesť k nesvornosti a ukázal im to nasledujúcim príkladom. Dal priniesť tri prúty a zviažuc ich, dal ich najstaršiemu synovi, aby ich zlomil. Keď tento nevládal, dal ich druhému a tretiemu. Potom ich rozviazal a dal všetkým trom po jednom. Kázal im, aby ich zlomili, čo ľahko urobili.

A z tohto príležitostného príkladu ich napomenul slovami: Keď budete zotrvávať v láske a svornosti, vaši nepriatelia vás nikdy nepremôžu a do zajatia neodvedú. Ak však z nesvornosti a žiarlivosti sa rozídete na tri vlády, neposlúchajúc najstaršieho brata, zničíte sami seba a susední nepriatelia vás znivočia do základov.

Po smrti tohto Svätopluka (894) jeden rok ostali v pokoji, potom vznikol medzi nimi spor a vzbura medzi nimi a keď občiansku vojnu viedli proti sebe, Turci (Maďari sem prišlí) ich od základov úplne znivočili a podmanili si ich krajinu, kde aj teraz bývajú. Zvyšky národa rozpŕchnuc sa utiekli k susedným národom, t. j. k Bulharom, Turkom, Chorvátom a k iným národom.

42. kap.: …Treba vedieť, že od Solúna k rieke Dunaju, kde je hrad Belehrad, je osem dní cesty, keď sa nie veľmi chytro, ale oddychujúc cestuje. Za riekou Dunajom však bývajú Turci (Maďari) v Moravskej krajine. Bývajú však aj z tejto strany medzi riekami Dunajom a Sávou.

O Svätoplukovej smrti – povesť o Zobore

Zdroj: Ján Stanislav, Dejiny slovenského jazyka – texty, Kosmas, Česká kronika – Chronica Bohemorum; Kosmas žil medzi 1045 – 1125, kroniku začal písať r. 1119 a dokončil ju v roku svojej smrti ako osemdesiatročný. Povesť o Zobore mu vraj porozprával nejaký Maďar. O tom V. Chaloupecký, Kosmas a Slovensko, Čes. čas. hist., 30, 1924, str. 374 a n.

Roku od narodenia Pána 894 /v latinskom texte sa udáva rok 894, správne: okolo roku 874, pozn. Ján Stanislav/ bol pokrstený Bořivoj, prvé /české, pozn. Blažena Ovsená/ knieža svätej viery katolíckej. Toho istého roku /894, pozn. Blažena Ovsená/ Svätopluk, kráľ moravský, ako sa napospol rozpráva, sprostred svojho vojska zmizol a nikde sa neukázal. Ale vpravde vtedy, obrátiac sa do seba, keď spoznal, že pozdvihol zbraň proti svojmu pánovi, cisárovi a krstnému otcovi Arnulfovi nespravodlivo a akosi zabudnúc na dobrodenia – ktorý mu nielen Čechy, ale aj iné krajiny odtiaľto až k rieke Odre a odtiaľ do Uhorska až po rieku Hron podrobil – dojatý ľútosťou, v polnočnej tme, nikým nepozorovaný, sadol na koňa a prejdúc svoj tábor utiekol na miesto ležiace na stráni hory Zuboru, kde kedysi traja pustovníci vo veľkej a ľuďom neprístupnej hore s jeho podporou a pomocou postavili kostol.

A keď ta došiel, na skrytom mieste v tej hore koňa zabil a meč svoj do zeme zahrabal. A keď za úsvitu prišiel k pustovníkom a oni nevedeli, kto je, bol ostrihaný a do pustovníckeho rúcha oblečený. A pokiaľ žil, od všetkých nepoznaný ostal. Len keď už zbadal, že umiera, mníchom sám od seba prezradil, kto je, a hneď umrel. (Jeho kráľovstvo za krátky čas, ale menej šťastlivo, držali jeho synovia, pretože ho sčasti Uhri rozptýlili)/toto je neskorší prídavok, pozn. Ján Stanislav/, sčasti Nemci, sčasti Poliaci až do základov spustošili. /Kosmas zamlčuje, že aj Česi sa podieľali na zničení kráľovstva, pozn. Blažena Ovsená./

O Svätoplukovom odídení na Zobor

Zdroj: Ján Stanislav, Dejiny slovenského jazyka – texty, Přibík Pulkava z Radenína, Kronika Česká. Sú tu pomiešané údaje o Svätoplukovi II. a o Svätoplukovi I. Najstarší latinský rukopis je z r. 1370 – 1374.

Bořivoj, český vojvoda, pokrstený je so ženou svojou Ľudmilou sv. Metodom, moravským arcibiskupom, za tých čias, v ktorých Arnulf bol cisárom. A ten ten istý krst návodom kráľa Svätopluka na Velehrade v tom meste sa stal. Lebo toho času český vojvoda bol pod moravským kráľom. Za tých istých čias pod moravským kráľom tieto dve krajiny, t. j. Poľsko a Rusko. A treba tiež poznamenať, že za tých čias Velehrad bol hlavou celej moravskej krajiny. Stalo sa však v tom roku, že kráľ Svätopluk nespravodlivo boj pozdvihol proti pánovi a kmotrovi svojmu cisárovi Arnulfovi. Preto (cisár) s vojskom všetkých nemeckých zemí na jednej strane a s Uhrami na druhej strane proti nemu zhromaždil veľké vojsko. Avšak kráľ Svätopluk vidiac, že cisárovi nemôže odporovať, na poli v prostriedku všetkého (svojho) vojska ukradomky preč postúpil a tak tajne sadnúc na svojho koňa, odtiaľto sa bral preč. A prišiel k jednému miestu na vrch jednej hory (v čes. preklade: vysokej), ktorú volajú Sombor (v čes. preklade: Rembot; dnešný Zobor, lepšie Zubor nad Nitrou, pozn. Ján Stanislav), na ktorom mieste prebývali v tom čase traja pustovníci. Preto kráľ Svätopluk, aby mohol byť zatajený a nepoznaný, zabil svojho koňa a meč zakopal do zeme. (A príduc k spomenutým pustovníkom nepoznaný, bol nimi za druha prijatý a za spolupustovníka postrihnutý), pustovnícke rúcho na seba vzal a ostal tam s nimi, kým nepocítil, že prišlo nebezpečenstvo smrti a tá hodina. Vtedy ten spomenutý kráľ týmto pustovníkom zjavil, kto je (v čes.: že je kráľ), a potom čoskoro umrel. Jeho kráľovstvo (čes.: po jeho smrti) synovia krátky čas a dosť nešťastlivo držali.

Znova o Metodovej kliatbe a o hriechoch Svätopluka

Zdroj: Ján Stanislav, Dejiny slovenského jazyka – texty, O Metodovi, Svätoplukovi a Bořivojovi z Kristiánovho Života sv. Ľudmily a sv. Václava z konca X. storočia

Ale pretože od samého počiatku sveta, keď prvý človek okúsil horkosť zakázaného ovocia, nepriateľ ľudského pokolenia až doteraz neprestáva rozsievať semeno rozkolu medzi pokoru a pýchu, medzi lásku a nenávisť a medzi ostatné vonné čnosti i zárodok nerestí, a ľutujúc, že ľud vždy podrobený jeho otroctvu od neho sa uchyľuje a pravému kráľovi Kristu Pánovi sa získava, ozbrojený všetkými zbraňami ničomnosti, pridal nových zbrojnošov, (ne)vediacich bojovať za toľkú ošemetnosť. A nasial otráveného semena rozkolu medzi samých predných (mužov) a vládcov (a) ohnivé strely pýchy a lakomstva nastrojil natoľko, že Svätopluk, ktorý bol vnukom pobožného kniežaťa a či kráľa a ktorý bol dobrotivým zakladateľom a kormidelníkom celého kresťanstva a náboženstva, svojho vlastného ujca úkladne pozbavil vlády, pripravil o zrak a život jeho pokúsil sa vziať jedom. Ale on, napijúc sa otráveného nápoja, súc ochraňovaný božou milosťou, nič zlého neutrpel. /toto vyzerá byť zaujaté, lebo to Rastislav chcel zavraždiť Svätopluka a s tým jedom vymyslené, pozn. Blažena Ovsená./

Potom Svätopluk, ujmúc sa vlády, roznietený pýchou nadutosti, s druhmi jeho službu konajúcimi, medotokú kázaň biskupa Metoda takrečeno odvrhol a najsvätejšie napomínania nie úplne prijal, ba údy soje, t. j. ľud a národ svoj nechal slúžiť jednak Kristovi, jednak diablovi.

Preto jeho krajina (a zem) s obývajúcimi obyvateľmi menovaným biskupom blahoslavenej pamäti bola daná do kliatby, s poľami svojimi a plodinami rozličnými pohromami postihnutá až do dnešného dňa je oplakávaná.

Daná je totižto na plienenie a do zajatia a na lup a púšť a na posmech každému človeku, idúcemu cez ňu (porov. Jer. 18, 16).

O skaze a konci moravského kráľovstva i stoličného mesta jeho a tiež o opravení toho kráľovstva a o prevedení do Čiech po mnohých rokoch.

Zdroj: Ján Stanislav, Dejiny slovenského jazyka – texty, Přibík Pulkava z Radenína, Kronika Česká. Sú tu pomiešané údaje o Svätoplukovi II. a o Svätoplukovi I. Najstarší latinský rukopis je z r. 1370 – 1374.

Keď spomenutý kráľ, syn menovaného Svätopluka, voľakedy moravského kráľa, daný do kliatby sv. Metodom, spomenutým arcibiskupom, ako sa hovorí, malý čas žil, stratil svoje moravské kráľovstvo, ktoré tak bolo premrhané. Lebo roztrhali ho čiastočne Uhri, čiastočne východní Nemci, t. j. Rakúšania, a čiastočne Poliaci (a) rozdelili po kusoch medzi sebou s veľkou mocou. /Přibík zamlčiava, že aj Česi sa podieľali na zničení kráľovstva a utrhli si z neho niečo – Moravu a Sliezsko, pozn. Blažena Ovsená./A takto moravské kráľovstvo úplne bolo zničené, poplienené a roztrhané a Velehradské mesto bolo od základov rozbúrané. A odvtedy kráľ a kráľovstvo i arcibiskupstvo na Morave celkom zaniklo a prestalo viac byť.

Avšak predsa potom moravské kráľovstvo po 192 rokoch, t. j. roku 1086 Henrichom III., cisárom tým menom menovaným, so súhlasom cisárskych kniežat bolo navrátené (reintegratum est) a do Čiech prenesené. Lebo ten istý cisár (Henrich) vojvodu českého Vratislava urobil kráľom a Čechy ustanovil kráľovstvom, urobiac z moravského kráľovstva markrabstvo. A to isté markrabstvo s kniežatstvami a zemami, t. j. Poľskom, Ruskom a mnohými inými vojvodstvami a zemami, ktoré prv, za čias Svätoplukových, ostatného kráľa Moravy, prislúchali k moravskému kráľovstvu, podriadil kráľovstvu a českej korune (v čes.: poddal a podrobil), ako potom po navrátení a prenesení (čes.: toho kráľovstva) takto v nasledujúcich (t. j. statiach), t. j. v kapitole o živote a kraľovaní Vratislava, prvého českého kráľa, úplnejšie sa bude rozprávať.

Od Svatopluka, moravského krále

Zdroj: Ján Stanislav, Dejiny slovenského jazyka – texty, Rýmovaná Česká kronika, tzv. Dalimilova, vznikla medzi r. 1309 – 1314.

Tuto mušu do Moravské kroniky málo zajíti,
abych mohl k svéj cti i řěči sličně přijíti.
Kako jest korona z Moravy vyšla,
pověděť, kako jest ta země k Čechám přišla.
Král moravský ciesařovu sestru za sebú mějéše,
téj velmi násilen bieše.
A proto naň ciesař jide,
a král moravský s ciesařem u boj vnide.
Po hřiechu tu král boj ztrati,
žalostivě sě do Velehrada vráti.
Ciesař za ním do země pojide,
král hanbú u púšči vnide,
řka: „Raději chci konvršem býti,
než králem a s nepřátely sě nebiti.“
Proto v lesě přěbýváše
a za obyčěj s pústenníčky motykú kopáše.
Po sedmi let král s dlúhú bradú
jede přěd ciesařovu radu,
(i) je sě na ciesaře žalovati,
řka: „Kniežata račte poslúchati:
Mú mi zemi otjal bez práva
a má žena jest v jeho dvoře ješče zdráva.“
Ciesař téj řěči je sě smieti,
což mnich mluvieše, je sě přijeti.
Mnich tako počě mluviti,
toho chce svým mečem dolíčiti.
Kniežata mnicha neznajéchu,
a však jemu povědechu:
„Když si směl tu řěč na ciesaře mluviti,
musíš toho sám svým mečem dolíčiti.“
Mnich téj řeči počě prositi roka,
ciesař naň vyvržě svého soka.
Pojide ciesařóv sok v krajšu a zpievaje
a na mnicha nic netbaje.
Mnich dosáh mečě sědacieho,
přětě soku ščít i jej samého. (preťal sokovi štít i jeho samého, pozn. Ján Stanislav)
Ciesař, pozvav mnicha do svého dvoru,
jide jemu u pokoru.
Král Svatopluk sa sě králu poznati,
ciesař je sě ve všiem znáti.
Vráti jemu zemu i kralovstvie
i da Moravě všě svobodenstvie.
A což by mohl uherské země dobyti,
da jemu moc k svéj zemi osobiti.
Vkrátcě kráľu (s mäkkým ľ, pozn. Blažena Ovsená) Svatoplukovi žena snide
a král vojensky na Uhry jide.
Uhři krále tu pobichu
a mnoho mu ľudí (s mäkkým ľ, pozn. Blažena Ovsená) zbichu.
Král, pozvav knězě českého,
přěd ciesařem postúpi jemu královstvie svého.
Opět jeho Uhři pobichu
a Moravan mnoho zbichu.
Tiem sě počě král velmi stydeti
a hanbú nesmě k svým (nesmě) jeti.
I jede tajně na púšči,
I by do své smrti v tom húšču.
I dnes na tom městě černí mniešie pějú,
klášteru v Uhřiech Zabor dějú. (Zobor pri Nitre, pozn. Ján Stanislav)

Vyhnanie slovenských mníchov (z Čiech) a ich odchod do Uhorska

Zdroj: Ján Stanislav, Dejiny slovenského jazyka – texty, Z hradeckého rukopisu (z polovice XIV. stor.)

Umře kňěz Břěcislav milostivý,
by knězem Zbyhněv nelaskavý.
Ten toho kláštera nemilováše,
nebo mnohých sokóv poslúcháše.
Ti jemu nevěrně sočiechu
a takto knězi mluviechu:
Knieže, jsúť zde kacís Slověné,
jmajíť kakos písmo jiné,
činieť proročstvie přěmnoho.
Knieže, nepřěpúščěj jim toho!
Slúžieť slovenským hlaholem,
stojéce přěd božím stolem.
Věz, ež kacieřskyť sě obchodie,
žeť zde takú službu plodie.
T i jiné na knězě Vitošě mluviechu
a na všě bratří, ježto s ním biechu;
tak je velmi opsovachu,
až je odtud i vyhnachu.
Vitoš opat s bratří sě shlučě,
svatéme sě Prokopu poručě,
i jide do uherského kraje
a velikú žalost jmaje.
Tehdy to miesto dachu jiným Němcóm,
otkuds kakýms cuzozemciem.
Ti Němci latiníci biechu
a rádi tu přebývati chtiechu.