Dejepisec

Tento článok bol prebratý so súhlasom autora Krkavca z webstránky http://krkavec.wordpress.com/2012/11/28/dejepisec/

Niekedy sa nepatrilo byť hrdý na svoju krajinu, bol to prehnaný nacionalizmus. Nacionalizmus v miere je však zdravý a je správne byť hrdý na svoj národ. Máme byť my Slováci na čo hrdí? Samozrejme. Za čias Cyrila a Metoda bol náš jazyk, staroslovienčina, jazykom svetovým, pretože svetové boli liturgické jazyky. V stredoveku sa na Slovensku ťažilo najviac zlata a medi. Banskí magnáti Thurzo a Fugger dokonca vynašli podvojné účtovníctvo, možno aby sa im lepšie počítali florény, ktoré sa razili v kremnickej mincovni. Táto mincovňa je mimochodom jeden z najstarších ešte vyrábajúcich podnikov na svete – aj na toto by sme mali byť hrdí. Sme svetoví. Ani pri dobývaní Ameriky nie sme bez zásluhy: zo slovenskej medi sa vyrábali nity do lodí. A nezabúdajme, že bez našich vysťahovalých vynálezcov by ľudstvo pomaly ani padák či bezdrôtovú komunikáciu nemalo.

Asi takto nejako nám prestavoval naše dejiny dejepisec, vedec z Univerzity Mateja Bela. Bolo to na nedávnej prednáške s námetom „Kde sú naše korene“. Nedalo mi a spýtal som sa ho, že prečo nám predkladá našu minulosť z pohľadu cirkevného, kapitalistického a technokratického.Nečudo, že sú potom slovenské dejiny také nevalné a skoro nieto byť načo hrdý. My sme však ľudia. A máme ľudské dejiny. Dejiny nášho národa. Tieto dejiny nezačínajú byzantskou misiou. Nie sú to dejiny svätcov, šľachticov, obchodníkov ani podnikateľov. Sú to dejiny jedného ľudu spätého so svojou krajinou a prírodou. Druhým hosťom prednášky bol Janko Svetlan Majerčík, ktorý svojimi piesňami vytváral obraz práve týchto ľudských dejín, našich koreňov a toho, čo je v nás. Usporiadateľkám patrí uznanie a vďaka zato, že postavili proti sebe tieto dve strany: vedeckú a umeleckú. Nižšie sa zamýšľam nad našimi dejinami a nad tým, prečo je ich oficiálny výklad taký, aký je.

Dejiny píšu víťazi. Dobyvatelia. A napíšu si ich tak, aby ospravedlnili a oprávnili svoje zločiny. Premažú, či začiernia (démonizujú) to, čo bolo, a vykreslia sa ako nositelia svetla a lepších zajtrajškov. Ľudia im to nežerú, ale papier znesie všetko. A dejepisci tiež. Veď kto ich platí?

Všetci pamätáme na posledný prevrat. Zrazu bolo všetko „východné“ a „komunistické“ zlé a všetko „západné“ a „kapitalistické“ dobré. Po dvadsiatich rokoch si uvedomujeme, že sme boli podvedení. Málokto si však uvedomuje, že takýto prevrat – prevrátenie dobrého a zlého – sa neudial prvý raz. Odohráva sa v priebehu dejín stále dookola. Opakuje sa vždy, keď príde nový dobyvateľ, alebo starý si zmyslí, že mu prihára a treba prevrátiť kabát.

Prví, čo u nás prevrat spravili, boli práve „naši“ bratia solúnski. Priniesli nám vzdelanosť, kultúru, civilizáciu, slovo božie, písané zákony, centrálnu vládu a cirkev, hierarchiu kňazov… Pekne to znie. Už nie tak pekne znie, že nám vzali slobodu, samostatnosť a podkopali vedomé duchovné spätie s prírodou. Ale stále by to mohol byť výhodný obchod. Aspoň tak tvrdia učitelia, kňazi, politici. Však sme podľa ich výkladu predtým pomaly ani nejestvovali. Až pokrstením sme začali byť ľuďmi. Predtým sme boli zvery, pohania, divosi, barbari. Robili sme obete, zbožňovali modly a pramene a stromy. Milovali sme sa na verejnosti. Nemali sme kráľov ani cirkev. Nemali sme knihy ani vzdelancov ani šľachticov. Nemali sme zákony. Vlastne sme to vraj neboli my, ale nejaký „ľud popolnicových polí“.

Ako naša spoločnosť teda vypadala?

Nebola pevne hierarchicky usporiadaná. Starostov, županov a kniežatá sme si volili na jar, ctiac prírodný ročný kolobeh. Kmene sa spájali do zväzov iba počas ohrozenia. Známa Samova ríša bola iba dočasný útvar. Naši predkovia vedeli, že počas vojny je hierarchické usporiadanie s jedným vládcom na čele výhodné. Po uzavretí mieru je ale treba ho rýchlo rozpustiť, pretože vedie k zneužívaniu, k zotročovaniu ľudí. Trvalé hierarchické zriadenie k nám priniesli až Cyril a Metod. Bola to cirkev spojená so štátnou mocou. Samotné slovo „hierarchia“ pochádza z gréčtiny („hierarkhia“) a znamená „vláda veľkňaza“. Naši duchovní, vedomci a vedmy, neboli navzájom jeden druhému podriadení.

Neplatili sme dane cirkvi. Desiatok sme ale napriek tomu odovzdávali. Obetúvali sme časť z toho, čo nám bolo dopriate. Nie len na znak úcty, pokory, vďaky. Vedeli sme, že zákon odovzdania desiatku je jedným zo zákonov Všehomieru. Je to čarovný zákon a ak ho nedodržíš, nedarí sa ti, zadržiavaš, pôsobíš proti životu. Ak odovzdávaš, obetúvaš kúsok zo seba, život podporuješ, dávaš silu, roztáčaš pomyselné koleso života. Navyše, ten, komu obeť odovzdávaš, získava nad tebou moc. Dejepisci nám hovoria, že to boli obete božstvám. Nebolo to celkom tak. Boli to obete nám samým. Božstvá žijú v nás a obrazne znázorňujú jednotlivé vzťahy vnútri nás a okolo nás, v našom spoločnom duchovnom svete. Na hostinách sa obetované jedlá ponúkli bohom a potom sa zjedli. My sme tieto obetné pokrmy zjedli. Aj na Kračún (Vianoce) nedávame darčeky stromčeku (stromu života) ale sebe navzájom. Posilňujeme seba navzájom, obetujeme sebe kúsky seba. Posilňujeme prírodu, ktorej sme súčasťou.

Ctili sme si dedov, pretože veľa vedeli. Ctili sme si predkov, pretože im vďačíme za to, čo máme. Žili sme spolu s nimi. Aj s tými mŕtvymi. Títo už síce odišli, opustili náš hmotný svet – ale stále s nimi môžeme byť v spojení. Stále nám pomáhajú a ochraňujú nás. Ešte donedávna bol na sviatky zvyk prestierať pri stole aj im. Ctili sme si iných ľudí. Aj cudzích ľudí. Boli sme pohostinní, štedrí. Pocestný bol prichýlený. Nemali sme otrokov. Aj z vojnových zajatcov sa po nejakej dobe stali zasa slobodní ľudia.

Nemali sme písmo, ale neboli sme ale hlúpi. Písmo sme nechceli a nepotrebovali. Knihy majú totiž oproti ľudským mysliam veľa nevýhod. Podliehajú skaze, sú ťažko vyrobiteľné a ľahko zničiteľné. Pomaly sa v nich vyhľadáva. Sú nemenné, neprispôsobia sa čitateľovi či zmeneným podmienkam.

My ľudia máme úžasnú pamäť. Dokážeme si pamätať všetko, čo za život počujeme, uvidíme. Dnes je už skôr výnimka, že niekto je takto nadaný. V minulosti sme však dokázali udržať v hlavách celú našu kultúru. Pamätať sme si chceli a pamätali sme si. Ešte v stredoveku bolo bežné, že vzdelanci ovládali naspamäť všetky významné knihy z ich oboru. Dneska sme už zleniveli a často si nepamätáme. Informácie v našich hlavách ale sú, napríklad v stave hypnózy sa k nim dostaneme.

Malé deti často prekvapujú svojou dobrou pamäťou. Rýchlo sa im však pamäť zhoršuje – úmerne s tým, ako sú vychovávané, učené názorom spoločnosti. Je to tým, že človek a hlavne deti – ešte podvedome cítia, čo je pravda a čo lož. Od narodenia sú prirodzene napojené na duchovné vedomie. Tým, že deti vychovávame, ich učíme lžiam, na ktorých je vystavaná moderná spoločnosť. Myseľ si prirodzene lži pamätať nechce, chce sa od nich očistiť, zabudnúť. Čím viac „vzdelanie“ postupuje, tým je lží viac, a myseľ si pamätá čoraz menej. Po čase to dôjde do bodu, že sa znova učíme pamätať si veci. Namáhavo sa učíme pamätať si klamstvá.

Pravda človeka oslobodzuje, lož ho púta, obmedzuje. Ak ti niekto hovorí klamstvá, je to preto, lebo ťa chce ovládať, zneužiť. My ľudia sme voči tomu prirodzene odolní. Lož sa nedokáže šíriť, má krátke nohy. Našli sa však jedinci, ktorí rozmýšľali, ako toto obísť – a vynašli prostriedok schopný prenosu lží. Písmo. Papier znesie všetko. Prostredníctvom písma a kníh boli schopní lži šíriť medzi ľudí a klamať ich, ovládať ich a zneužívať ich.

To, že naši predkovia písmo nemali, svedčí o tom, že nepotrebovali prenášať lži. Ich spoločnosť bola spoločnosťou slobodných ľudí. Všetky správy prenášali ústnym podaním. Boli čestní a dôverovali si. Ctili si pravdu. Aj náš súčasný jazyk tomu nasvedčuje: zmluva je od slova mluviť. Slová ako spraviť, vyprávať („A takto mu pravil…“) majú spoločný koreň zo slovami pravda a právo. To, že sa tieto súvislosti odzrkadlili v jazyku značí, že si naši predkovia boli vedomí týchto vzťahov: správali sa a spravovali si krajinu správne – podľa pravdy a vyprávali pravdu.

Späť k prevratom. Aj tie zanechali na našom jazyku stopu. Sú to slová ako divný, divý, striga, strigôň, výrazy ako „choď do hája“ či „parom by ťa vzal“. Na význame týchto slov došlo v priebehu núteného prijímania cirkevného kresťanstva k zmene významu.

Súčasné slová divný a divý s významom čudný a spätý s prírodou majú spoločného protoindoeurópskeho predchodcu *deywós, s významom božský, nebeský. Rovnaký koreň má aj anglické slovo divine (božský, svätý, nadprirodzený), u ktorého k takému posunu významu nedošlo.

Slová striga, strigôň sú odvodené od slova starý. Strigôň je starigáň – vyznávač niečoho starého, prekonaného. Bola to nadávka pre ľudí, čo sa ešte držali starého poriadku, našeho pôvodného duchovného ponímania sveta a našej pôvodnej kultúry. Títo ľudia ešte zrejme dlho chodili rozjímať a robiť obrady do svätého hája. Odtiaľ pochádza hanlivá kresťanská nadávka „choď do hája“. S hájom sa inak spájajú aj výrazy ako obhajoba (v háji prebiehali súdy), zahajovať (v háji sa konali obrady pred začatím významných podujatí), alebo hájiť vo význame chrániť (posvätný háj bol chráneným, nedotknuteľným územím, niečo ako dnešný národný park).

Na spomínaných slovách zreteľne vidno prevrat dobrého a zlého. Vidno, ako došlo v priebehu dejín k prevráteniu nie len pohľadu na udalosti, ale aj k prevráteniu jednotlivých slov. A nie sú to len dejepisci, čo sa nechávajú strhnúť prekrúteným výkladom minulosti. Sú to aj jazykovedci, ktorí veselo plnia slovníky anglickými a latinskými slovami a bojujú proti „čechizmom“, ktoré sú nám z kultúrneho hľadiska veľmi blízke. Napríklad slovo zahajovať vo význame začínať je v slovenčine nespisovné. Slová, ktorým rozumieme nás spájajú s našou kultúrou, naopak, cudzie slová nás zbavujú pochopenia toho, čo hovoríme. Viac o háji a jazykovedcoch je na tomto blogu.

Prevraty v priebehu dejín vidno pekne aj na našich sviatkoch. Ten istý sviatok akoby sa v priebehu období prezliekal stále do nového šatu. Nikdy sa to ale nepodarí úplne a súčasne potom prežívajú všetky staršie výklady spolu s našimi pôvodnými predstavami. Napríklad naše Dušičky cirkev zmenila na Deň všech svätých a najnovšie, po kapitalistickom prevrate, sa k nám tlačí Halloween.

Ešte krajším príkladom sú Vianoce. Pôvodne sme v zime slávili ukončenie jedného kolobehu v deň zimného slnovratu. Ešte moja prastarká vraj nazývala tieto sviatky Kračún. Krátenie dní vtedy vyvrcholí a zimný slnovrat je najkratším dňom roku. Tieto sviatky sa spájali s obdobím rozjímania, útlmu. Boli to dni očisty pred zlými silami, nepriaznivými myšlienkovými a duchovnými bytosťami, ktoré sa na nás počas roka zavesili. Čistili sme si „pôdu“ pre nový začiatok. Utvárali sme zámer do nového roka a nalaďovali sa naň. Bola to doba oddychu a zahĺbenia sa do seba. Novým rokom sa rodilo nové Slnko, nový svet, nový začiatok. Na tento začiatok sme sa pripravovali. Starý rok dokonal a uvoľnil miesto.

Tento obraz narodenia Slnka bol využitý tvorcami cirkevného kresťanstva. Aby prekryli a využili tieto silné zimné sviatky, posunuli narodenie ich boha Ježiša na toto obdobie. Zmienky v Biblii týkajúce sa Kristovho narodenia poukazujú nato, že sa tak pravdepodobne stalo na jar, nie v zime. Názov sviatku sa zmenil z Kračúna na Vianoce (zo nemeckého slova Weihnachten, „sväté noci“.).

Po „komunistickom“ prevrate nastal ďalší posun vo výklade zimných sviatkov – hlavnou postavou už nebol novonarodený Ježiško, ale starec menom Dedo Mráz. Tento starec nebol vymyslený, je ním pôvodný starý slnečný boh, starý umierajúci rok. Starý Sečeň v rozprávke o dvanástich mesiačikoch. Toto svedčí o tom, že pôvodné predstavy neboli vymetené či zničené. Ešte stále žijú v mysliach ľudí. Pri prevrate, keď bolo žiaduce čierniť a prekrývať to bývalé, mohli byť zasa oprášené. Po poslednom, nežnom, prevrate prestáva nosiť darčeky deťom Dedo Mráz a znovuobjavuje sa Ježiško – a zároveň sa do nás médiami tlačí Santa Klaus s Kokakolou v ruke.

Podobný prevrat nastal aj pri ďalšom z pôvodných šiestich sviatkov ročného kolobehu: s Turícami. Turíce sa slávia v období okolo 1. mája. Bol to čas, kedy sa stavali stromy máje ako obrazy plodnosti a lásky a prebiehali ľudové voľby. Bolo to obdobie, kedy padali rozhodnutia, na ktoré sme sa pripravovali počas zimného hĺbania. Keď sa dostali k vláde komunisti, premenovali tento sviatok na Sviatok práce. Starká mi vyprávala, ako sa u nich na dedine slávili Turíce a ešte v ten deň sa pracovníci družstva stihli aj autobusom odviesť do mesta, kde sa pripojili do prvomájového sprievodu. Myslím, že nie je náhoda, že po ďalšom prevrate pripadol na deň deň 1. mája vstup Slovenska a ďalších deviatich krajín do Európskej únie.

Tieto vedomosti som si musel poskladať sám. Nikto v škole na dejepise mi to nepovedal, učebnice o tom mlčia. Mlčia o tom aj naši dejepisci – títo namiesto tvorby uceleného obrázku vždy prepisujú dejiny podľa najnovšej nám nanútenej ideológie.

Asi nám nič neostáva a je načase, aby sme zobrali naše dejiny a jazyk preč z rúk „odborníkov“ vedcov dejepiscov a jazykovedcov. Bežný bystrejší Slovák so znalosťou svojej rodnej kultúry a prístupom na Internet dokáže spracovať naše dejiny a porozumieť im lepšie, ako „vedec“ plniaci objednávky kohokoľvek, kto je práve pri moci.

K našim dejinám odporúčam nedávny článok od baču Slava Letanovského Od slovenstva bez republiky po Slovenskú republiku bez slovenstva