Svedectvo svätej Blaženy o Pečeňovi, Mučoňovi a Tudžungovej zlatej mise (toaletná poviedka)

Túto poviedku som v roku 2013 poslala do literárnej súťaže Jurínova jeseň, čo je kysucký festival duchovnej tvorby. Organizujú ho Žilinský samosprávny kraj, Kysucká knižnica v Čadci a Obec Klokočov. Spoluorganizátormi sú Farský úrad Čadca, Farský úrad Klokočov. Mediálni partneri sú Kultúra – Dvojtýždenník závislý od etiky, Katolícke noviny, Kysuce – Nezávislý týždenník Kysučanov, My – Kysucké noviny a Rádio LUMEN. Hoci je moja poviedka unikátna a celonárodne duchovne obrodzujúca, s veľkou bolesťou v srdci som prijala správu, že za víťaza súťaže bol uznaný niekto iný.

Blažena Ovsená: Všetky postavy a ich mená sú autorkinou fikciou. Podobnosť so skutočnosťou je čisto náhodná.

I. Zrod zlatej misy.

(1) Kedysi dávno-pradávno žil vraj jeden veľmi bohatý náčelník menom Tadžing z kmeňa Umba-Gamba.
(2) A ten mal toľko zlata, že všetky predmety v jeho chráme boli zo zlata.
(3) A to zlato vraj tak jasne žiarilo, že Tadžing sa naň nemohol pozerať ináč ako cez šatku, aby mu nevypálilo diery do hlavy.
(4) A ešte aj záchodová misa bola vraj celá zlatá.
(5) A Tadžing mal všetko to zlato tak dobre ukryté, že ho nikto nikdy nevidel.
(6) A všetci ľudia boli zvedaví, či ho Tadžing naozaj má.
(7) A boli len štyria svedkovia, ktorí o ňom svedčili, no tí sú už tiež mŕtvi.
(8) A ten Tadžing raz povedal: „Môžete srať do tej zlatej misy iba vtedy, ak ste z kmeňa Umba-Gamba. Ale až po smrti. A iba tí, ktorí ma budú poslúchať tu na Zemi.“
(9) A ľudia z ostatných kmeňov závideli ľuďom z kmeňa Umba-Gamba, lebo nemohli srať do tej zlatej misy, ani keby poslúchali Tadžinga lepšie ako ľudia z kmeňa Umba-Gamba.
(10) Aj oni chceli mať možnosť srať po smrti do tej zlatej misy, hoci ju nikto z nich na vlastné oči nikdy nevidel.
(11) A tak ľudia z iných kmeňov zanevreli na ľud kmeňa Umba-Gamba, lebo ho Tadžing povýšil nad nich.
(12) A vidiac tú nespravodlivosť, prišiel raz Tadžingov synovec Tudžung, nástupca na Tadžingov trón, a povedal: „Nie, srať do nej môže každý! Len musí poslúchať mňa!“
(13) Či to spravil z dobroty srdca alebo z čistej vypočítavosti, je dodnes nejasné.
(14) A ľudia na celom svete jasali, lebo Tudžung bol svetlom večnej úľavy.
(15) A odvtedy Tudžung bol ospevovaný ľuďmi naveky ako Uľaviteľ, lebo od toho momentu každý človek mohol po smrti naveky srať do tej zlatej misy a žiť vo večnej úľave, ak Tudžunga poslúchal.
(16) A ľudia z kmeňa Umba-Gamba zúrili, že viac už nie sú vyvolení.
(17) A za trest neuznávali viac Tudžunga za nástupcu na trón, lebo nemal dostatočne dlhé bokombrady.
(18) A preto spláchli Tudžunga do záchodovej misy, aby ho viac nebolo.
(19) A po troch dňoch dostal sa Tudžung do zlatej kanalizácie, kde naveky tkvel po boku zlatých okrídlených potkanov.
(20) A tak Tudžung zomrel za všetkých ľudí, aby oni mohli po smrti srať do zlatej misy.
(21) A od tých čias sa tužungovci klaňali zlatej mise s Tudžungovou spláchnutou rukou.
(22) A poslúchali Tudžungových zástupcov na Zemi, lebo len oni tlmočili vôľu Tudžunga, ktorý naveky tkvel v zlatej kanalizácii po boku zlatých okrídlených potkanov.
(23) A tak tu svedčím o tom ja, svätá Blažena, na drevenú latrínu, že to je všetko svätá pravda.

(Sv. Blažena 1:17-19) A tak za trest neuznávali viac Tudžunga za nástupcu na trón, lebo nemal dostatočne dlhé bokombrady. A preto spláchli Tudžunga do záchodovej misy, aby ho viac nebolo. A po troch dňoch dostal sa Tudžung do zlatej kanalizácie, kde naveky tkvel po boku zlatých okrídlených potkanov.
(Sv. Blažena 1:17-19) A tak za trest neuznávali viac Tudžunga za nástupcu na trón, lebo nemal dostatočne dlhé bokombrady. A preto spláchli Tudžunga do záchodovej misy, aby ho viac nebolo. A po troch dňoch dostal sa Tudžung do zlatej kanalizácie, kde naveky tkvel po boku zlatých okrídlených potkanov.

II. O tom, ako Turkuk Osierač osieral ľudí po celom svete.

(1) A raz prišiel muž menom Turkuk Osierač, ktorý osobne poznal Tudžunga, a na znak viery v zlatú misu osieral ľudí výkalmi.
(2) A Turkuk chodil po svete a osral mnoho ľudí, lebo mnoho ľudí uverilo v zlatú misu.
(3) A tí ľudia jasali, že sú už osraní.
(4) A Turkuk neprestával chodiť, lebo ešte viac ľudí malo byť osraných.
(5) A ešte viac ľudí malo jasať.
(6) A tak tu svedčím o tom ja, svätá Blažena, na drevenú latrínu, že to je všetko svätá pravda.

III. O tom, ako sa osieranie rozšírilo do Blčanskej zeme a o osraní Blčanov.

(1) A bolo už mnoho ľudí osraných po svete, keď sa zvesť o Tudžungovej zlatej mise dostala aj do ďalekej Blčanskej zeme, zeme malého kmeňa, žijúceho pod vysokými horami.
(2) A čuduj sa svete, Blčania nechceli o Tudžungovej zlatej mise ani počuť.
(3) A s nedôverou hľadeli na hlásnikov, prichádzajúcich z rôznych krajov.
(4) „A načo nám bude srať po smrti do zlatej misy, keď po smrti už nik neserie?“ pýtali sa blčanské deti.
(5) „A čo ak sa serie? To chcete naveky držať výkaly v sebe?“ oponovali hlásnici.
(6) „A ak by aj niekto sral po smrti, či mu na to nestačí drevená latrína, ktorú používame odnepamäti?“ pýtali sa blčanskí starci.
(7) „Prečo by ste srali do drevenej latríny, keď môžete srať do zlatej misy?“ oponovali hlásnici.
(8) „A či tá misa, čo ako zlatá, nie je už poriadne zasratá, keď si na ňu toľkí sadajú?“ pýtali sa blčanské ženy.
(9) „Nič lepšie ako zlatá misa nie je, lebo ona je vždy jagavo čistá,“ oponovali hlásnici.
(10) „A čo ak žiadna zlatá misa nejestvuje, to len vy chcete, aby sme vás my poslúchali?“ pýtali sa blčanskí muži.
(11) „Zlatá misa určite jestuje, Tudžung sa cez ňu dostal do zlatej kanalizácie, v ktorej teraz tkvie naveky po boku zlatých okrídlených potkanov,“ oponovali hlásnici.
(12) „A prečo nám vy o zlatej mise hlásate, keď tamtí z Tamtadiaľska diamantovú spomínajú? “ pýtalo sa samotné blčanské knieža.
(13) A každý hlásnik len o svojej mise hlásal ako o pravej, len aby jeho poslúchali.
(14) A tak knieža Blčanov vyslalo poslov k cisárovi Teploňovi, aby poslal učiteľov v jazyku rodnom.
(15) A tí poslovia takto cisárovi povedali: „A my, Blčania, sme prostý ľud. A Zem naša osraná už je. A tu jedni tak kážu o toaletnom zákone a iní onak. Daj nám, cisár Teploň, učiteľa, ktorý nám v rodnej reči vysvetlí, ako treba srať do zlatej misy.“
(16) A tak prišli dvaja bratia, Pečeň a Mučoň, aby Blčanom v ich rodnom jazyku priniesli pravú zvesť o Tudžungovej zlatej mise.
(17) A na znak dôležitosti, pochválili sa Blčanom kostrou Turkuka, prvého osierača, ktorú niesli hlave tudžungovcov, toaletnému otcovi do Smrdákova.
(18) A ľud blčanský s rozpakmi hľadel na dvoch bratov a ich kostru.
(19) A Blčania stále len do svojej drevenej latríny brali sa srať, lebo tá bola skutočná, každodenná, hmatateľná tam a v tej chvíli, nie až po smrti.
(20) A prísny Mučoň, starší z dvoch bratov záchodohlásnikov, vidiac tú nedôveru v Tudžungovu zlatú misu, zakázal v zákone súdnom ľudu blčanskému všetky iné záchodové misy okrem tej zlatej ospevovať.
(21) A každý, kto by chcel srať inde ako do zlatej misy, mal byť predaný za otroka do cudzej krajiny.
(22) A jeho majetok, ako aj majetok občiny, mal byť zhabaný v prospech pozemských tudžungovcov a ich toaletného otca v Smrdákove.
(23) „Buď sa necháš osrať dobrovoľne vo svojej zemi teraz, alebo strčíš hlavu do záchodovej misy nasilu, v otroctve a v cudzej krajine,“ vyhrážal sa často Mučoň vladárom, za čo ho toaletný otec v Smrdákove povýšil na toaletného Mučoňa, čo bolo najvyššie možné vyznamenanie, aké mu mohol udeliť.
(24) A boli takí Blčania, čo stále chceli srať do svojich drevených latrín nielen na Zemi, ale aj po smrti.
(25) A prišli za nimi tudžungovci a predali ich za otrokov do krajiny kmeňa Umba-Gamba.
(26) A zhabali ich majetky pre seba a pre toaletného otca v Smrdákove.
(27) A nárek detí a smutné kvílenie vetra niesli sa po opustených blčanských osadách.
(28) A Mučoň sekerou porúbal všetky drevené latríny v Blčanskej zemi, aby na ne ľud blčanský zabudol a netúžil viac srať do nich nielen za živa, ale ani po smrti.
(29) A spustil sa hustý dážď v Blčanskej zemi, ktorý to dielo skazy dokonal.
(30) A tak Blčania, keď nemali kde srať, uverili v Tudžungovu zlatú misu a nechali sa osrať.
(31) A Pečeň s Mučoňom jasali, že získajú uznanie od toaletného otca v Smrdákove za osranie ďalšieho kmeňa.
(32) A čím viac hovien tlačilo Blčanov v črevách, tým viac Blčania verili, že si v Tudžungovej zlatej mise raz poriadne uľavia.
(33) A čím viac verili v Tudžungovu zlatú misu, tým viac poslúchali Tudžungových zástupcov na Zemi, lebo každý, kto by ich neposlúchal, už by sa nikdy nevysral.
(34) A toho sa Blčania obávali najviac.
(35) A tá zlatá misa im nesmrdela, lebo bola ďaleko a nikto ju nikdy nevidel.
(36) A Tudžungovi zástupcovia na Zemi jasali, že majú v košiari také poslušné ovečky.
(37) A poniektorým naopak, tá zlatá misa veľmi smrdela z toho istého dôvodu – lebo bola ďaleko a nikto ju nikdy nevidel.
(38) A títo, aby si uľavili, tajne chodili srať do drevenej latríny, ktorú si narýchlo postavili, lebo sa im osvedčila odnepamäti.
(39) A jej smrad im nevadil, lebo ona bola pre nich skutočnou úľavou v tej chvíli, nie až po smrti.
(40) A tak tu svedčím o tom ja, svätá Blažena, na drevenú latrínu, že to je všetko svätá pravda.

(Sv. Blažena 3:16) A tak prišli dvaja bratia, Pečeň a Mučoň, aby Blčanom v ich rodnom jazyku priniesli pravú zvesť o Tudžungovej zlatej mise.
(Sv. Blažena 3:16) A tak prišli dvaja bratia, Pečeň a Mučoň, aby Blčanom v ich rodnom jazyku priniesli pravú zvesť o Tudžungovej zlatej mise.

IV. O oslavách 3200. výročia príchodu toaletných bratov Pečeňa a Mučoňa do Blčanskej zeme.

(1) A po mnohých storočiach tlačilo Blčanov v bruchu toľko výkalov, že ich viera v posmrtnú úľavu do Tudžungovej zlatej misy narástla na nevídanú úroveň.
(2) A konečne prišiel veľký deň, kedy si mal blčanský kmeň pripomenúť 3200. výročie príchodu Pečeňa a Mučoňa do Blčanskej zeme.
(3) A tak Pakoš, nové knieža Blčanov, vystrojil veľkú oslavu.
(4) A takto prehovoril k svojmu ľudu: „Pred 3200 rokmi toaletní bratia, Pečeň a Mučoň, osrali náš ľud. A priniesli nám zvesť o Tudžungovi a jeho zlatej mise. A nie náhodou preložili ako prvú práve Turkukovu zvesť, v ktorej sa píše: «Na počiatku bolo zlaté hovno, to zlaté hovno bolo v zlatej mise a tá zlatá misa bola to zlaté hovno. To zlaté hovno bolo na počiatku v zlatej mise. Jeho spláchnutím povstala zlatá kanalizácia i všetko ostatné, a bez spláchnutia by nepovstalo nič, čo povstalo. V tom zlatom hovne bol život a život bol svetlom ľudí. To svetlo svieti v tme, ale tma Ho nepohltila.»“
(5) A Pakoš sa tváril veľmi múdro a pokračoval: „A tak v mene všetkých Blčanov ďakujem bratom záchodohlásnikom, že s ich pričinením môžeme už aj my, Blčania, celých 3200 rokov srať do Tudžungovej zlatej misy. Ale až po srmti. A iba ak budeme poslúchať Tudžungových zástupcov na Zemi, lebo len oni tlmočia vôľu Tudžunga, ktorý naveky tkvie v zlatej kanalizácii po boku zlatých okrídlených potkanov.“
(6) A Tudžungov zástupca pre Blčanskú zem, vypasený Šakal, odetý v zlatom rúchu, ozdobenom výšivkami Tudžungovej zlatej misy, na znak súhlasu spokojne prikývol mäsitou hlavou.
(7) A Blčania jasali, lebo sa už celých 3200 rokov nevysrali, a tak už naozaj silno verili, že po smrti si konečne poriadne uľavia do Tudžungovej zlatej misy.
(8) A ľudia blčanskí nechávali sa osierať denno-denne.
(9) A knieža Pakoš, z vďačnosti za osranie Blčanskej zeme, podpísalo Smrdákovu zmluvu s toaletným otcom v Smrdákove, že sa tak bude diať naveky.
(10) A tak tu svedčím o tom ja, svätá Blažena, na drevenú latrínu, že to je všetko svätá pravda.

V. O vysraní svätej Blaženy.

(1) A výkaly sa v Blčanoch hromadili, až ľudia mali bruchá obrovské ako vínne sudy, mňa nevynímajúc.
(2) A išlo im rite roztrhnúť, lebo do Tudžungovej zlatej misy mohli srať až po smrti, ak vôbec.
(3) A trpeli tu na Zemi preveľmi, že si nemôžu žiť svoje životy, lebo musia poslúchať Tudžungových zástupcov.
(4) A kým oni nesrali vôbec, Pakoš so Šakalom a s ostatnými Tudžungovými zástupcami, vrátane toaletného otca v Smrdákove, zatiaľ srali do zlatých mís už na Zemi.
(5) A mne to prišlo nespravodlivé a hanebné.
(6) A pretože som žena vskutku múdra, pochopila som, že žiadnej Tudžungovej zlatej misy nikdy nebolo, lebo bola vymyslená iba na osieranie ľudí.
(7) A tak, v snahe žiť si život podľa svojich vlastných predstáv o šťastí, začala som hľadať spôsob, ako by som si uľavila už tu na Zemi.
(8) A to ma priviedlo k drevenej latríne.
(9) A vtedy som našla tých, ktorí do nej už po celé storočia potajme srávali podľa zvyku drevných Blčanov.
(10) A tak som sa pridala k nim.
(11) A s ich pomocou naučila som sa do nej srať i ja.
(12) A tak ja, svätá Blažena, žena citlivá a nepoškvrnená, vidiac ten skazený svet, sadla som si tiež na drevenú latrínu, pôvodnú, skutočnú, každodennú, hmatateľnú tam a v tej chvíli, nie až po smrti.
(13) A povolila som zvierače a zatlačila.
(14) A spokojne som sa na ten svet, na Tudžungovu zlatú misu, aj na Tudžungových zástupcov zvysoka vysrala.
(15) A bola to poriadna rapotačka.
(16) A sračky vystreľovali zo mňa ako salvy z goľometu a kosili všetko, čo im stálo v ceste.
(17) A nakoniec jedno obrovské hovno, nazbierané za tie dlhé roky zadržiavania, opustilo moju riť ako delová guľa, až krajinou zadunelo.
(18) A keď dopadlo, tak všetci, čo ma predtým osierali, boli osraní, vrátane Pečeňa, Mučoňa a toaletného otca v Smrdákove.
(19) A ja som jasala, lebo to bola skutočná úľava nielen pre moje telo, ale aj pre moju dušu, v tej chvíli, nie až po smrti.
(20) A zotročený blčanský ľud jasal so mnou, lebo ten výbuch rozohnal chmúrne mraky nad Blčanskou zemou.
(21) A po 3200 rokoch Slnko opäť osvietilo duchovnú cestu k drevenej latríne.
(22) A spustila sa duchovná obroda blčanského národa.
(23) A tak tu svedčím o tom ja, svätá Blažena, na drevenú latrínu, že to je všetko svätá pravda.

7 thoughts on “Svedectvo svätej Blaženy o Pečeňovi, Mučoňovi a Tudžungovej zlatej mise (toaletná poviedka)

  1. Nie všetko čo je napísané nutne musí byť pravda , ale viac a vnímavejšie čítať asi stojí za to…

  2. Ked už je tu taký pekný osierací príbeh i ja prispejem, ale najskôr menšia exkurzia.
    V Rusku je momentálne populárny istý Fomenko, môžte si ho vygooglit, našiel som ho na stránkach Leva-Net, ale v skratke tvrdí že dejiny sú sfalšované. Podla neho sú dejiny ovela kratšie pretože omylmi prepisovačov a menením mien vznikali duplicitné staronové dejiny a to sa opakovalo až do nejakého 16-17 storočia. Podla neho sa napríklad XV. storočie zhoduje z V. storočím lebo X je vraj znak kríža, teda ukrižovania. Ježiš vraj žil v Konštantinopoli a nie Jeruzaleme, bol slovan a bojoval proti židoblabla… a bol ukrižovaní okolo roku 1050 presne neviem, nechce sa mi to teraz hladať ale mám to niekde uložené v počítači. Najprv som bol tou teóriou fascinovaný, ale potom som zavrtel hlavou a zmietol som ju raz a navždy zo stola, objavil som totiž ešte kratšiu, tzv. superkrátku periódu dejín ľudstva a tá je tu:

    „Ahojte. Fomenkova chronológia je už dnes zastaralá a siaha príliš ďaleko do minulosti. V skutočnosti ľudské povedomie nesiaha dozadu viac ako jednú poslednú generáciu, všetko ostatné sú už len báje a legendy.
    Podla historikov, žil Cézar niekedy v prvom storočí pred našim letopočtom (100-44 pnl.) Podla Fomenka to bolo asi niekedy v 9-10 storočí nášho letopočtu (nl.) ak vôbec. V skutočnosti žil Cézar len pred 80 rokmi. Nebol to totiž nikto iný ako rímsky kohút a veľký duče Mussoliny. Cézar a Mussoliny sú jedna a tá istá osoba. Obaja založili veľkú Rímsko(-Nemeckú) ríšu. Každého vládcu si doma vždy nazývali po svojom a preto bol v Ríme známy Musoliny ako Cézar, v Taliansku ako Duče, alebo Mussoliny a v Nemecku ako Hitler. Áno, Cézar, Mussoliny a Hitler sú jedna a tá istá osoba. Cézar/Hitler dobyl okolo roku 50 pnl/1939 nl Francúzko a porazil Galov (vás nenapadla súvislosť medzi Galmi a generálom de Gaullom?) Gaullovia utiekli pred ním na Britské ostrovi a Cézar ich chcel prenasledovať, staval flotilu no k vylodeniu nikdy nedošlo. Víťazstvo upevnilo jeho pozíciu doma a obrátil sa na východ. Jeho vojsko sa vydalo do Egypta už pod hlavičkou Rímska ríša (generál Rommel/Rome-Rím). V Egypte stretol krásnu Klepatru/Mata Hari, ale jeho víťazstvo bolo len polovičné, lebo angličania ho odrazili. Potom plánoval veľkú vojenskú operáciu na východ proti Rusku, to ale bolo z oficiálnej histórie vymazané a dalej si musíme udalosti skladať len z čriepkov rozptýlených storočia. Ale známy aj ako Alexander Veľký vytiahol zo svojimi spojencamí z celej Európy/Grécke štáty proti Sovietskemu zväzu-nenávidenej Perzskej ríši. Na začiatku zaznamenal prekvapivé víťazstvá nad omnoho početnejšími silami nepriatela, pri Isse/Kyjev, a dalších mestách. Je isté že sa odohrala Stalingradská bitka v ktorej staroveký generál Paulus podlahol presile Keltov/Rusov. Potom ale nasledoval zvrat vo vojne a vyčerpaný Alexander/Napoleon/Hitler sa zo zdecimovaním vojskom musel neslávne vrátiť tam odkiaľ vzišiel. Dobytie Berlína Rusmi v 1945 je to isté ako pád Rímskej ríše a jej vyplienenie Vandalmi. Záchrana Mussoliniho/Hitlera špeciálnimi jednotkami Skorzenyho pred revolucionármi potom získavá úplne iný rozmer. Navyše Hitler/Mussoliny/Caesar zomiera v Taliansku rúkou senátu, v skutočnosti partizánov, preto sa jeho telo v Berlíne nikdy nenašlo. Napokom sa obrovské impérium rozpadlo na menšie nástupnícke štáti. Udalosti niekoľkých stáročí sa nám tak scvrkávajú na púhe roky a desatročia.
    Takže ak Boh stvoril svet okolo roku 1800 nl. za 7 dní, potom prvý človek, Adam je súčastne zhodný z Abrahámom a Mojžišom. Príchod do Egypta a útek z neho sa odohral teda v priebehu jednej-dvoch generácii 1820-1850 nl. Izrael dnešných dní je zhodný z Izraelom Šalamúnovim a jeho nasledovníkov. Napríklad Napoleon, ktorý sa tiež vydal do Egypta a bojoval pod pyramídami je v skutočnosti zhodný z anglickým kráľom Richardom I. Lionheart (Levie srdce) ako napovedá úž názov leva v jeho mene. Sultán Saladin, Sulejman, je zasa zhodní zo Sadamom Husajnom, ktorý vyhnal Angličanov z Iraku aby nakoniec padol pod útokom USA novej ríše rímskej. Veľká Morava je zasa zhodná z obdobím Československa, obe obdobia totiž trvali až podozrivo rovnakú dobu 1918-1991=73 a 833-906=73 rokov. Takže obdobie Veľkej Moravy je poznamenané bojmi o udržanie sa pred Frankami a skutočne nás Nemci počas druhej svetovej vojny načas rozbili a ovládli. Potom ale príchod Konštantína a Metoda zodpovedá obdobiu roku 1949 a to je predsa sovietska misia šírenia socializmu, prvé písmo cyriliku/azbuku nám priniesli naši východní bratia. Je pravda že sme ich v 1989 zradili a vyhnali sme ich učedníkov podobne ako Svätopluk vyhnal Metodovych žiakov, ale ich učenie u nás ešte istý čas pretrvá a prekoná aj inváziu Maďarov ktorá v súčastnosti prebieha po celej Európe. Áno Maďari teraz plundrujú celú Európsku úniu svojimi nárokmi a stažnostami na Slovensko, bývalú Veľkú Moravu, a neprestanú až do výprasku pri Lechu 955 nl/2040 nl čo nás ešte len čaká v budúcnosti. Potom sa usadia a znovu utvoria Uhorsko (Uhorsko je v skutočnosti náš pôvodný názo ako krajina U hôr). Čo myslíte prečo sa dnes hovorí Záhoriu Zá-horie? Lebo je za horou a všetko oproti Záhoriu je U hôr, Uhorsko. Maďari preto nikdy neboli Uhri, Uhri sme boli my Slovieny, oni sa nazývajú Magyar alebo Ungor, Hungar a to nie je to isté ako Uhor. Toto je najväčšia lož ktorú Maďari tvrdia celému svetu už 150 rokov, že oni sú totiž Uhri aj ked v skutočnosti sme to boli my. Oni si tam len niekdy pásli svoje koníky a občas prispeli svojim jazdectvom k našej pešej armáde.
    Slávna Trójska vojna v rokoch 1200-1150 pnl. sa teda v skutočnosti odohrala počas prvej svetovej vojny a Turecko/Trója v nej boli porazené. Alebo ešte porovnanie Turecký sultanát a Chetitská ríša, to bude asi správnejšie.
    Ak teda zoberieme do úvahy že Cézar zomrel v roku 44 pnl. a druhá svetová vojna skončila v 1945 nl. Vyjde nám že Ježiš sa narodil asi v roku 7 pnl. to znamená asi 37 rokov po druhej svetovej vojne a to bude v roku 1982 plus minus 2, 3 roky. To znamená že Ježiš v skutočnosti ešte nebol ukrižovaný, má asi 30-35 rokov a ešte ho len ukrižujeme, hned ako začné kázať toto evanielium. Hold nikto nie je doma prorokom. A z Bratislavy bude nový Jeruzalem, vrah prorokov. Takže teda zažívame skutočne biblické časy. V skutočnosti teda trvá história len nejakých 200 možno 300 rokov a všetko ostatné je len vklad Matrixu aby vytvoril ilúziu, zdanie dlhovekosti ľudských dejín. Komu to má poslúžiť? Zrejme mocným v pozadí aby ovládli masy ľudí, alebo žeby aj oni boli len bezmocnými bábkami za ktorých tahá niekto úplne iný a stršnejší, žeby Satan? Apropó podla Apokalypsy sídli Satan v Turecku, ale podla Starého zákona to je pápež v Ríme.
    Koleso dejín sa stále otáča, respektívne dejiny sa neustále opakujú, alebo že by to bola chyba v Matrixe?“

    PS. Po uverejnení tohto príspevku som už prácu Fomenka na stránkach Leva-Net nebol schopný najsť, aj to je odpoved. :D

  3. Trochu veľa „srania“ na mňa, inak podpisujem p.Metoda.

  4. nápíšte čo najskôr ,síce tuším čo tam bude,ale Váš štýl sa mi ľubi-nadchne ma.

  5. Pani Ovsená,

    ako človek nosiaci meno Metod som hlboko, ale hlboko, urazený. :D

    No, a teraz vážne.

    Kresťanstvo, ako akékoľvek náboženstvo, teda aj to „prírodné“, je primitivizmus.

    Z filozofického hľadiska, možno povedať, že Kristus bol revolucionár, ktorý minimálne

    ZMENIL „CHARAKTER“ BOHA – Z BOHA, SUROVÉHO PATRIARCHU, UROBIL BOHA, MILUJÚCEHO OTCA !!!
    Preto sa kresťanstvo šírilo hlavne vďaka tomu, že „podvedome“ oslovilo „zanedbávané dcéry“ – v rímskej
    spoločnosti dcéry nemali ani len mená – mali len radové čísla – Prima, Secunda, … .
    Toto „nadšenie“ žien pre kresťanstvo je dnes reprezentované tým, že do kostolov chodia v drvivej väčšine
    len ženy – chlapi sú „farármi“ len z „príslovečnej“ mužskej lenivosti, presnejšie vypočítavosti = zabezpečenie
    existencie pri „nič nerobení“, a so zabezpečenou „tlupou obdivovateliek“, bez nutnosti „zavesiť si na krk“
    jedinú z tých „obdivovateliek“ :D

    Keď vedci prídu na podstatu fungovania nášho ducha, tak zmizne aj posledný Boh, ktorý sa teraz „skrýva“
    „za záhadou našej duše“, tak ako zmizli „zástupy“ bohov a bôžikov, ktoré sa „skrývali“ za prírodnými javmi,
    spoza ktorých ich definitívne vygumovalo poznanie ľudstva zosobnené vo vede !!!

    No, a čo sa týka „mňa“ :D a „môjho“ brata Konštantína alias Cyrila, tak na „naše“ pôsobenie sa musíte
    pozerať cez surovosť doby, v ktorej sme pôsobili, a nie cez „predstieranú jemnosť“ dnešnej doby !!!

    Viem, že „Zákon sudnyj ľudem“ nebol o „jemných rukavičkách“, ale pozrite sa, STE TU, STE SLOVANMI,
    a aj keď ste kresťanmi, stále nadávate „do Paroma“ :D :D :D

  6. No keby toto nebola len poviedka ale naozaj, tak neviem neviem, skutočne by sa nám ani neoplatilo žit v takej zemi, kde každý každého len osiera.

Comments are closed.