O strate a obnove slovenskej kráľovskej koruny

Mnohí oficiálni československí historici popierajú existenciu akejkoľvek slovenskej kráľovskej koruny. Existovalo vôbec niečo také, čo by sa dalo nazývať slovenskou kráľovskou korunou? Malo Slovensko vôbec kedy kráľovskú korunu? Podľa môjho názoru určite áno. Minimálne jedna koruna tu určite bola – tá, ktorou bol korunovaný kráľ Svätopluk. Ukazuje sa však, že Slováci nemali iba jednu kráľovskú korunu. Ak existovali nejaké kráľovské koruny, tak kam sa podeli? Prečo dnes nemáme ani jednu? Ako si obnovíme slovenskú kráľovskú korunu?

Spomienka na boj o slovenskú korunu a slovenského kráľa

Aj keď od roku 2010 ubehlo zopár rokov, pamätám si veľmi dobre, aké neľútostné boje prebiehali o jazdeckú sochu kráľa Svätopluka na Bratislavskom hrade (http://sclabonia.sk/2010/07/bol-som-svatoplukovym-bodyguardom/, http://sclabonia.sk/2010/09/posudok-svatopluk/). Bojovalo sa o slovenského kráľa a o slovenskú kráľovskú korunu. Komisia tzv. historických „odborníkov“, pripomínajúca však skôr tlupu šialených inkvizičných čiernokňažníkov, ustanovená Richardom Sulíkom a vedená Marínou Zavackou, namietala najmä údajné historické anachronizmy, ktoré vraj boli na soche prítomné. Najmä Turčan sa navážal do kráľovskej koruny. Podľa Steinhubela zase Svätopluk korunu mal, avšak nebola to kráľovská koruna, najskôr len nejaký diadém. Podľa mňa ju potreboval zhodiť, aby tým rovnako znížil významnosť slovenského národa. Maríne Zavackej zase prekážali výroky typu: „Slovenská štátnosť je staršia ako štátnosti susedných národov, koruna svätoštefanská a koruna svätováclavská.“ Vnímam to tak, že táto stvora sa týmto pokúšala ponížiť slovenský národ pod národ český, resp. maďarský. Týmto výkvetom „odbornosti“ chcem len ilustrovať tragický stav nazerania časti „odborných“ kruhov na slávne slovenské dejiny.

Boj o slovenskú kráľovskú korunu.

Boj o slovenskú kráľovskú korunu.

Blažena Ovsená o Svätoplukovej slovenskej korune vo svojej knihe

Nakoľko považujem slovenskú kráľovskú korunu za kľúčovú vec pre duchovnú obrodu slovenského národa, venovala som jej celú 4. kapitolu v mojej knihe Pátranie po tajných slovenských dejinách a slovenskom duchu.

Ako vyzerala slovenská kráľovská koruna kráľa Svätopluka? Podľa mňa bola určite celá zo zlata a určite na nej boli vyobrazené stromy večného života. Keďže väčšina kráľovských korún má na sebe stromy večného života, tak tá naša, slovenská, asi nebola výnimkou. Pritom existujú kráľovské krouny, ktoré majú na sebe stromy večného života, no pritom nemajú s kresťanstvom absolútne nič spoločné – sú to napríklad koruny sarmatské, skýtske, kórejské, ktoré ukazujem aj v mojej knihe.

Strom života je prastarý symbol kráľovstva. Je to staroslovenský (preduhorský) symbol. Slovensko má teda ten najkráľovskejší symbol na svete, aký len môže byť – strom večného života (dvojkríž). Pod stromom večného života sa odohrávalo kráľovské snemovanie, súdy, staroslovenské veče (snemy), nastoľovanie nového kniežaťa/kráľa a hlasovanie slobodných ľudí. Napríklad uhorský pohanský kráľ Matiáš Korvín viedol kráľovské snemovanie pod prastarou bojnickou lipou, ktorá pri Bojnickom zámku stojí dodnes, aj keď vo veľmi okyptenej podobe. Preto nepochybujem, že s týmto najsilnejším kráľovským symbolom v znaku, bolo Slovensko kedysi určite kráľovstvom!

  • Čo je to Strom večného života? Strom večného život je symbolom spravodlivosti – píše sa to v Biblii: Ovocie spravodlivého je strom života. Teda ten, kto je spravodlivý, zaslúži si plody stromu života, teda večný život.
  • Prečo je strom života symbolom spravodlivosti? Lebo iba spravodliví ľudia po zjedení plodu večného života budú žiť večne.
  • Prečo iba spravodliví ľudia? Lebo keby každý žil večne, nikto by kráľa neposlúchal. Nastala by anarchia. Preto múdri ľudia vymysleli, že iba spravodliví ľudia budú žiť večne. Nespravodliví umrú naveky.
  • Kedy to ovocie večného života vyrastie? Vyrastie presne na zimný slnovrat, kedy nastáva čarovná noc.
  • Prečo je tá noc čarovná? Lebo je najdlhšia v roku a hviezdne objekty svietia svojou životodarnou svätou žiarou na Strom života najdlhšie v celom roku. Slovo Vianoce z nemeckého Weihnachten znamená Sväté Noci, čo znamená Veľké Noci/Dlhé Noci, lebo Svätý znamená Veľký, Dlhý, Večný (všimnite si podobnosť svätý/sveNty a večný/(s)veNtšny).
  • Prečo na Vianoce ozdobujeme vianočný stromček a dávame pod neho darčeky? Lebo to je symbol rozkvitnutého zarodeného stromu života, len namiesto ovocia večného života dnes spod stromu berieme materiálne veci. Tradičný zvyk sa skomercionalizoval a upadol do nevedomstva.
  • Ako vieme, že Strom večného života používala už staroslovenská šľachta ako svoj symbol? Na nákončiach opaskov tzv. „veľkomoravských“ (rozumej staroslovenských) bojovníkov vidno práve tieto stromy večného života. Nie jeden, ale desiatky. Tieto stromy večného života boli aj na ich mečoch. Aj o tom je doklad z Bojnej, ktorý uvádzam v mojej knihe.
  • Ako vieme, že náš slovenský dvojkríž je stromom večného života? Lebo tento dvojkríž sa nachádza v erboch slovenských miest a často má ten dvojkríž korene, ako v prípade žilinského alebo zvolenského erbu, a tie6 hviezdne objekty – Mesiac a Venušu, prípadne Slnko. Inokedy sú v erboch stromy s týmito hviezdnymi objektmi, alebo chvomi ochrancami – často dvaja vtáčikovia, dva jelene a podobne. Z toho vyplýva, že aj dvojkríž je iba strom. Viď moju knihu, kde tie erby ukazujem. Okrem toho aj obyčajný kríž, na ktorom bol vraj ukrižovaný Kristus, je často zobrazovaný s koreňmi a zelenými listami ako strom.
  • Prečo majú slovenské mestá v erboch stromy večného života? Lebo kedysi pred kresťanstvom to boli práve posvätné stromy, ktoré namiesto kostolov stáli uprostred dedín, a pri týchto stromoch sa konali náboženské obrady, veselice, súdy a zhromaždenia, ako som už písala vyššie. Strom sa kedysi nazýval drevo a dedina sa dodnes po rusky nazýva derevňa, teda miesto okolo stromu.
  • Prečo majú slovenské mestá v erboch okrem stromov života aj dve hviezdy? Lebo tieto hviezdy signalizujú, že je zobrazený zimný slnovrat, moment, kedy rozkvitá strom života.
  • Prečo majú niektoré erby pri strome života Slnko? Lebo to signalizuje zase letný slnovrat, kedy tiež rozkvitne strom života, ale z najdlhšieho denného slvetla. Preto starí Slováci volili na letný slnovrat dedinského kráľa.
  • Prečo má kráľ korunu, jablko a žezlo? Lebo na korune má stromy večného života. Kráľovské jablko predstavuje plod večného života a žezlo podľa mojej interpretácie predstavuje fakľu (žehlo od slova žeh, žiaha, zažínať), ktrou sa zapaľujú na oblohe nočné nebeské objekty. Žezlo môže predstavať aj pastiersku palicu ako symbol nadvlády nad ľuďmi, ale ja sa prikláňam k fakle na koreňoslovnom základe a na základe egyptských nákresov stromu života, kde dvaja bohovia zapaľujú lampášmi svetlá na strome života – podobne ako my rozsvecujeme svetlá na vianočnom stromčeku alebo ako židia zapaľujú svoj niekoľkoramenný svietnik.
  • Podľa čoho sa nazval Rastislav? Rastislav bol pomenovaný na počesť vyRASTenia plodov života, prípadne RASTu stromu života, lebo Rastislav bol kráľ a kráľ bol z definície ochrancom stromu života a posvätných hájov. Posvätné háje boli chránené, nesmelo sa v nich zabíjať v žiadnom prípade, ani do nich vstupovať so zbraňou. To len Cyril s kresťanmi vyrubovali posvätné háje. Podobne právo azylu platí aj v kostoloch ako aj na akademickej pôde – obe zdedili právo azylu z tradície posvätných hájov.
  • Podľa čoho sa nazvala Svätožizňa, Svätoplukova manželka? Svätožizňa sa nazvala na počesť večného životasvätý = večný, žizň = život.
  • Podľa čoho sa nazval Svätopluk? Svätopluk bol podľa mňa nazvaný na počesť večného ohňa, lebo pluk podľa mňa súvisí so slovom blk/blkot, čo súvisí s latinským slovom fulgeo (blkot) a nemeckým blaken (blčať). O väčšine týchto vecí píšem vo svojej knihe.
  • Prečo sa vodca Lužických Srbov volal Dervan? Dervan je nazvaný podľa stromu večného života vtedy nazývaného drevo, lebo bol knieža, vladár, ochranca stromu života a posvätných hájov, a Lužickí Srbi, ako vieme, boli v tej dobe pohania, ktorí najdlhšie odolávali pokresťančeniu, takže kult posvätných stromov a hájov nemôžeme pripísať kresťanskej tradícii.
Moja kniha o pátraní po tajných slovenských dejinách.

Moja kniha o pátraní po tajných slovenských dejinách.

Pokúsila som sa o vyobrazenie repliky slovenskej kráľovskej koruny na titulnej obálke mojej knihy. Pôvodne k tej korune boli pripnuté zlaté závesy, no po diskusii s vydavateľom sme závesy odstránili, aby sa koruna vmestila na obálku. Tie zlaté závesy sú však veľmi dôležité, lebo východne od nášho územia bývali koruny prevažne so závesmi. Takéto závesy má napokon aj uhorská takzvaná svätoštefanská koruna – tá je však novodobejšia, nie je pôvodná, pretože pôvodnú Štefanovu „uhorskú“ (možno ešte Svätoplukovu) korunu, alebo inú neskoršiu uhorskú korunu odniesol so sebou kráľ Šalamún na úteku do Rakúska. Stromy večného života som na korune zobrazila v tvare slovenského dvojkríža, lebo práve dvojkríž je v našom štátnom znaku tým posvätným stromom večného života. Tie okrúhle prívesky/pliešky na strome večného života predstavujú ovocie večného života.

Ako sa moravsko-slovenská koruna dostala do Čiech

Nepochybujem o tom, že Svätopluk nosil kráľovskú korunu. Svätopluk bol mocný a ctižiadostivý panovník, ktorý vládol od Lužického Srbska až takmer po Čierne more. Mal navyše vlastného arcibiskupa. Mal teda zámienku aj príležitosť, preto by bol hlúpy, keby sa nenechal korunovať za kráľa. A pretože Svätopluk určite nebol hlúpy, za kráľa sa isto korunovať dal.

Arabské správy píšu, že Svätopluk (Suítbläk) bol nazývaný Raís AlRuasá, teda po slovensky vladár vladárov (http://sclabonia.sk/2017/02/novy-preklad-arabskych-sprav-o-slovenoch-a-svatoplukovi/). Vraj niektoré arabské správy píšu o kráľovskej korune, údajne Ibn Rusta a aj Gardízi, no mne sa nepodarilo identifikovať tento text v arabských správach, keď som ich prekladala s arabským prekladateľom, ba čo viac, zdá sa, že historici iba nesprávne čítajú slovenský titul župan (čo aj priznávajú v diele Slovensko očami cudzincov, str. 236, pozn. 8, „v origináli jutavandž, čítam podľa rukopisu, ktorý editoval Goeje, po oprave súbandž, župan“). Po arabsky jutauvadž znamená korunovaný, ale súbandž je len prepis slovenského župan. Tak veta o tom, že vladár Slovenov je korunovaný, môže byť vlastne o tom, že vladár Slovenov je župan, pričom ďalej v texte sa hovorí, že najvýznamnejší zo županov je kráľ kráľov a volá sa Svätopluk.

Kráľovskú korunu spomínajú aj niektoré povesti. Napríklad Rýmovaná Česká kronika, tzv. Dalimilova, vznikla medzi r. 1309 – 1314, píše okrem iného o tom, ako koruna z Moravy prešla do Čiech: „… Kněz, to uslyšav, sě zapole, a jakž brzo by po stole, prosi křista Bořivoj ot Svatopluka, krále moravského, a ot Mytuděje, arcibiskupa velehradského. Ten arcibiskup Rusín bieše, mšu svú slovinsky slúžieše. … Tuto mušu do Moravské kroniky málo zajíti, abych mohl k svéj cti i řěci sličně přijíti. Kako jest korona z Moravy vyšla, pověděť, kako jest ta země k Čechám přišla. …“

Hoci je zdroj novodobý a mohol vzniknúť za účelom ospravedlniť pripojenie Moravy k Čechám, faktom zostáva, že kráľovská koruna sa v ňom spomína(!). Ak prijmeme hypotézu, že hlavným mestom Moravy za Rastislava bol Devín, tak moravská koruna bola vlastne korunou slovenskou. Po odstránení Rastislava prevzal Rastislavovu korunu Svätopluk. Ak bola za Svätopluka hlavným mestom Nitra, tak nie je nijakých pochybností o tom, že išlo o slovenskú korunu o to viac, že Svätopluk niesol pápežský titul Rex Sclavorum – teda kráľ Slovákov/Slovenov. Je teda možné, že česká premyslovská koruna je vlastne dávnou slovenskou kráľovskou korunou. Podľa Sasinka nie Morava opanovala Slovensko, ale práve naopak, Slovensko opanovalo Moravu(!) za vlády Svätopluka, lebo tak sa zbavil Svätopluk Rastislava ako predtým Mojmír Pribinu.

Pohrebná koruna českého kráľa Premysla Otakara II.. Korunovačná premyslovská koruna vyzerala podobne.

Pohrebná koruna českého kráľa Premysla Otakara II.. Korunovačná premyslovská koruna vyzerala podobne.

Ako sa „ortodoxná slovenská koruna“ preniesla zo Slovenska na celé Uhorsko

Svätoplukova koruna nebola jedinou kráľovskou korunou, ktorá sa v dejinách spomína. Franko Víťazoslav Sasinek opisuje, ako sa iná, neskoršia ortodoxná slovenská kráľovská koruna preniesla zo Slovenska na celé Uhorsko.

V Uhorsku vládol kráľ Ondrej I., ktorý mal syna Šalamúna až ako starec. Ondrej ešte pred počatím Šalamúna zavolal na svoj dvor svojho brata Bélu z Poľska, aby jemu odovzdal vládu po svojej smrti. Menoval ho za svojho nástupcu. Daroval mu kniežatstvo Nitrianske a Biharsko. Lenže potom sa Ondrejovi narodil syn Šalamún a už ako 5-ročného ho pre istotu nechal pomazať za uhorského kráľa. To sa samozrejme nepáčilo Bélovi, lebo starý zvyk hovoril, že vládu má prebrať najstarší v rode, teda on.

Podľa Sasinka, Bela mal dostať korunu od byzantského cisára Konštantína Monomacha sťa „ortodoxný kráľ Slovenska“ – to je tá koruna, ktorá sa našla na poli v Ivanke pri Nitre – ibaže ako uvidíme ďalej, táto koruna má závažné nedostatky.

Po korunovácii Šalamúna Béla odišiel z kráľovského dvora do svojej krajiny, teda do Nitry. Ondrej potom uzatvoril mier s novým nemeckým kráľom Henrichom IV. a zasnúbil mladučkého Šalamúna s Henrichovou sestrou (dcérou?). Takto sa Šalamún dostal pod nemeckú ochranu. Béla mal za manželku Rychenzu, sestru poľského kniežaťa Boleslava II. (neskôr poľského kráľa), preto mal Béla podporu z Poľska. Béla s pomocou poľského kniežaťa Boleslava Smelého napadol pri Tise Ondrejove vojsko (a nemecké posily) a Ondrej tu tragicky zomiera pošľapaný koňom. Nato bol Béla korunovaný za kráľa v roku 1060.

O tri roky neskôr však začal mladučký nemecký kráľ Henrich IV. pripravovať vojnu, aby dosadil na trón mladého Šalamúna. Uhorský kráľ Béla, nazývaný Benin, však tesne pred bojom utrpel zranenia v Domoši pri Ostrihome, keď sa pod ním prepadla konštrukcia trónu. Zranený šiel do boja, ale cestou zomrel v roku 1063. Na trón nastúpil Šalamún, ktorého tam dosadil Henrich IV..

Belov syn Gejza ponúkol Šalamúnovi dohodu, že bude akceptovať jeho vládu, ak mu ponechá kniežatstvo jeho otca, teda Nitru a Biharsko. Šalamún to odmietol. Belovi synovia Gejza, Ladislav a Lampert, podobne ako pred rokmi ich otec, radšej utiekli do Poľska, aby sa tam spojili s poľským kniežaťom Boleslavom II.. Keď Henrich odtiahol z Uhorska, Boleslav vpadol do Uhorska s celým svojím vojskom a mladého Šalamúna, ktorého tam nemecký kráľ Henrich bol dosadil na stolec, porazil. Boleslav dal Slovensko s centrom v Nitre do správy Gejzovi a so Šalamúnom uzavreli Gyorský mier.

Gejza ostal v Nitre a bratovi Ladislavovi dal Biharsko. Vzťahy medzi Šalamúnom a Gejzom sa začali kaziť o pár rokov, v roku 1071, keď sa viedla bitka o dobytie byzantského mesta Belehradu. Veliteľ Belehradu uprednostňoval vzdať sa do rúk Gejzu namiesto kráľa Šalamúna, a byzantský posol, ktorý pricestoval do uhorského stanu po páde Belehradu, vyjadnával iba s Gejzom, akoby Gejza bol kráľom, nie Šalamún. Zavážil tam asi fakt, že Šalamún mal neslovanskú podporu z Nemecka, kým Gejza mal bližšie k ortodoxii.

Podľa Sasinka ešte toho roku prišlo od východného cisára Michala vyslanstvo ku Gejzovi do Nitry, ktoré mu čo „pravoslávnemu kráľovi Uhorska“ prinieslo korunu, a tiež nevestu Synadenu. Malo teda podľa Sasinka Uhorsko mať v tom roku dvoch kráľov: Salomon so sídlom v Stolnom Belehrade bol na pravej, Gejza so sídlom v Nitre na ľavej strane Dunaja; Salomon náležal k západnému cisárstvu a k západnej cirkvi, Jesa k východnému cisárstvu a k východnej (kyrillskej) cirkvi. Hoci bol mier medzi nimi, vedeli, že sa čoskoro stretnú v boji.

Šalamúnov hlavný poradca gróf Vyd zostril konflikt, keď chcel získať územia kniežat pre seba. Tak Šalamún aj Gejza vedeli, že moment stretu sa priblížil. Preto každý z nich hľadal vojenskú pomoc v zahraničí, aby napadol druhého. Šalamún sa rozhodol nečakane napadnúť Gejzu, loviaceho práve v lese Ifgan blízko Oradey/Varadína, východne od rieky Tisy. Gejza so sprievodom sa ponáhľali rýchlo k Vacovu, kde naňho čakal jeho brat Ladislav s príbuzným kniežaťom Ottom I. z Olomouca, aby napadli Šalamúna. V bitke pri Mogyoróde v roku 1074 si Gejza s Ladislavom vymenili štandardy, aby zmiatli protivníka, a vyhrali, čím donútili Šalamúna, aby zutekal na západné hranice Uhorska do Mošonu (podľa Sasinka do Bratislavy), kde bol pod ochranou Henricha IV. Gejza tak získal kontrolu nad prevažnou časťou Uhorska, ale nemohol sa nechať korunovať, lebo korunovačné klenoty zobral so sebou zvrhnutý Šalamún – bola to možno koruna, ktorou bol korunovaný kráľ tzv. sv. Štefan I., no nemusela byť, pokiaľ je pravdou, že túto ukoristil nemecký kráľ Henrich III. Toto musím ešte preveriť.

Podľa iného zdroja začiatkom 1074 Gejza prišiel za pápežom Gregorom VII., aby získal medzinárodné uznanie svojej vlády. Pápež, snažiac sa získať výhodu z konfliktu medzi Šalamúnom a Gejzom, pokúsil sa presvedčiť obidvoch, aby uznali nadvládu svätej stolice. Gejza neuposlúchol pápeža a až v roku 1074, teda nie v roku 1072, ako tvrdí Sasinek, požiadal byzantstkého cisára Michala VII. o korunu. Cisár poslal Gejzovi zlatý smaltovaný diadém s nápisom „Gejza, verný kráľ Uhorska“ na jednej z plakiet. Tento „veľkolepý umelecký skvost“ sa stal dolnou časťou svätej koruny Uhorska na konci 12. storočia (takzvaná grécka koruna). Gejza bol korunovaný za kráľa v Stoličnom Belehrade týmto diadémom na začiatku roku 1075. Odvodzujú to podľa toho, že v tomto roku sa štylizoval do role „pomazaného kráľa Uhorska z Božej vôle“ na zakladajúcej listine chrámu v Hronskom Beňadiku.

Ak by však platila Sasinkova verzia, tak Gejza mal druhú uhorskú korunu, teda „ortodoxnú korunu Slovenska“, už počas panovania Šalamúna v roku 1072. Po vyhnaní Šalamúna v roku 1074 sa teda podľa Sasinka mala koruna slovenská rozšíriť o vládu aj nad Uhorskom. Tou korunou sa potom korunovali uhorskí králi až do zániku Uhorska. K tej gréckej slovenskej korune pribudla neskôr vrchná latinská koruna, ktorá sa pripla k spodnej gréckej. Tento celok sa dnes nesprávne nazýva svätoštefanská koruna, hoci sv. Štefan ju nikdy nemohol vidieť, ani nosiť. Na tej gréckej časti, ktorú získal Gejza, má byť nápis: „Gejza, verný kráľ Uhorska.“
Zdroje: https://cs.wikipedia.org/wiki/Gejza_I._Uhersk%C3%BD, https://cs.wikipedia.org/wiki/%C5%A0alamoun_I._Uhersk%C3%BD, https://cs.wikipedia.org/wiki/Ond%C5%99ej_I., https://cs.wikipedia.org/wiki/B%C3%A9la_I._Uhersk%C3%BD#cite_note-Dub71-10, https://sk.wikipedia.org/wiki/Gejza_I.

Gejzova/Jaseslavova "ortodoxná slovenská koruna"  podľa Sasinka, nazýva sa aj svätoštefanskou korunou, ktorú ale sv. Štefan nemohol nikdy vidieť, ani nosiť na hlave, lebo vznikla až pár storočí po jeho smrti.

Gejzova/Jaseslavova „ortodoxná slovenská koruna“ podľa Sasinka, nazýva sa aj svätoštefanskou korunou, ktorú ale sv. Štefan nemohol nikdy vidieť, ani nosiť na hlave, lebo vznikla až pár storočí po jeho smrti.

Ako teda vyzerala pôvodná svätoštefanská koruna?
Kniha kráľov, str. 68: „Táto [prvá uhorská] koruna [ktorou bol korunovaný 25.12.1000 alebo 1.1.1001 Štefan I.] sa nám nezachovala. Jej pravdepodobné zobrazenie nachádzame na korunovačnom plášti. Bol to diadém so štyrmi výbežkami ľalie [stromu večného života], vykladaný drahými kameňmi. Dnes známa uhorská kráľovská koruna, označovaná svätoštefanská, je mladšia a vznikla spojením dvoch častí rozličného pôvodu.“

Monomachova koruna

Pár slov o Monomachovej korune. Túto zlatú korunu našiel v 19. st. oráč na poli v Ivanke pri Nitre, ktorá je dnes vystavená v Maďarskom národnom múzeu v Budapešti. O pôvode tejto koruny sa vedú spory, lebo sa má za to, že to vôbec nemusí byť kráľovská koruna, ale skôr náramník pre význačného vojaka, odmeneného touto trofejou za významné víťazstvo. Prípadne sa má za to, že je to koruna ženská, avšak jej obvod má len 22 cm, takže by sa nevmestila ani len na hlavu ženy. Preto sa myslí, že sa opásala okolo ramena – tento zvyk o storočie predtým opísal byzantský cisár Purpurorodenec. Okrem toho je vyrobená z nekvalitného zlata, sú na nej grécke vety plné gramatických chýb, takže celkovo vyzerá ako falzifikát z 19. storočia, čomu by nasvedčovali aj okolnosti jej nájdenia. Konštantín Monomachus vládol Byzantskej ríši v rokoch 1042 – 1055. Táto koruna možno nebola kompletná, možno s inými časťami by bola väčšia. Ak je pravá, tak je v skutočnosti tiež v istom zmysle „slovenskou kráľovskou korunou“ – teda v tomto článku už treťou(!!) slovenskou korunou, o ktorej je reč.
Zdroje: https://sk.wikipedia.org/wiki/Monomachova_koruna, https://wikivisually.com/wiki/Monomachus_Crown, https://sk.wikipedia.org/wiki/Monomachova_koruna

Podľa https://en.wikipedia.org/wiki/Monomachus_Crown, mal byť touto korunou korunovaný kráľ Ondrej, po ňom jeho syn Šalamún. Onrej mal dostať túto korunu od Konštantína IX. Manomacha, lebo pôvodnú uhorskú korunu, ktorú nosil na hlave aj sv. Štefan, mal ukoristiť nemecký kráľ Henrich III. od kráľa Samuela Abbu v roku 1045 v bitke pri Ménfo a mal ju vrátiť Rímu. V roku 1057 mal byť Šalamún obľahnutý Gejzom, kedy utiekol s korunou a pokladom smerom na Bratislavu, aby hľadal podporu u svojho švagra Henricha IV.. Gejzovi vojaci ho dobehli v Ivanke pri Nitre, keď išiel smerom k brodu Váhu, pričom Šalamún vraj korunu zakopal na poli. Keď potom Henrich IV. vyslal vojsko v roku 1074, aby navrátil Šalamúna na uhorský trón, vojsko opustilo Henricha a vydalo sa údolím Váhu smerom na Nitru a Šintavu, asi aby našli stratenú korunu. Tomuto zdroju sa však vôbec nedá veriť, lebo Šalamún ušiel s korunou až v roku 1074. Ale rozprávka je to pekná. Tejto téme sa budem ďalej venovať a časom sa možno ukáže, ako to vlastne bolo. Kto má nejaké relevantné informácie, nech napíše do komentárov.

Monomachova koruna z predu.

Zdroj: Dejepis Slovákov, kap. 3, Sasinek

Bela a Ondrej panovali v tej dobe, v ktorej agitáciou patriarchy carihradského, Michala Cerulara (1043 — 1059), najviac i politicky i cirkevne pretrhlo sa spojenie východu od západu. Patrne vyrážalo sa to na oboch, vychovaných v duchu východnom. Ondrej politickými ohľadmi k tomu vedený pozdejšie klonil sa k západu, ale Bela tým viac k východu, menovite, keď r. 1053 Ondrejovi narodil sa syn Salomon a hneď zasnúbený bol so Sofiou, dcéruškou západného cisára Henrika. Belovi zaiste čo „pravoslavnému kráľovi Slovenska“ poslal východný cisár Konstantín Monomach (1042 — 1054) tú korunu, ktorá r. 1860 na puste Klišskej, v stolici nitrianskej, nalezená nachodí sa v budapeštianskom krajinskom muzeume. Trenice medzi Belom a Ondrejom priostrily sa, keď Ondrej r. 1059 dal Salomona korunovať za kráľa uhorského, áno aj činil úklady jeho životu. Bela, vidiac, že válka medzi ním a Ondrejom je nezbytná, synov svojich, Jesaslava a Vladislava,[8] poslal do Poľska ku kráľovi Boleslavovi, áno potom i sám ta šiel, žiadajúc spolu od tohoto pomoc proti Ondrejovi. Tento podobne poslal manželku svoju i so synom Salomonom k cisárovi Henrikovi a prosil tohoto o pomoc.

Ondrejove a cisárske vojská r. 1060 tiahly cez Pannoniu a bez toho, žeby boly dočkaly pomocné vojsko české, prepadly vojsko Belovo na Tise. V prvej srážke zvíťazily, ale keď dostavili sa Poliaci, boly zbyté, daly sa na útek za Dunaj a i tam poznovu dostaly porážku. I samého Ondreja pošliapaly kone na bojišti. Bela s vítazoslávou vtiahol do Stolného Belehradu a bol tam korunovaný za kráľa uhorského; Jesaslav (Gesa) syn jeho, stal sa vojvodom Nitrianska a Byhorska.

Gesa čili Jesaslav, keď otec jeho Bela I. nešťastnou smrťou sišiel so sveta († 1063), vypravil vyslanstvo ku kráľovi Henrikovi IV. ktorý práve tiahol s vojskom do Uhorska, a sľuboval tomuto, že uzná Salomona za kráľa uhorského, bude-li mu daná hodnosť dľa jeho rodu a zásluh: Henrik však bol hluchý a pokračoval v pochode, aby Salomona, čo svojho vasala, usadil na tróne. Keď to v Stolnom Belehrade vykonal, nazpak sa bral. Či ešte u prítomnosti alebo po odchode jeho previedli medzi sebou Jesa a Salomon priateľské porovnanie, dľa ktorého Jesaslav podržal kniežatstvo, ktorým bol vládol otec jeho Bela I. za doby Ondreja I. Potom podelil sa s bratom svojím Vladislavom, učiniv ho vojevodom Byhorska, podržiac sebe, čo veľvojvoda Nitriansko.

Ačpráve zdalo sa, že Jesa je v priateľstve so Salomonom, tak že r. 1070 spolu víťazne bojovali proti Moravanom, uderivším na Trenčín, predsa so stavom veci nebol spokojný; chcel nosiť i on kráľovskú korunu čo kráľ Slovenska. Príležitosť k tomu podalo obliehanie srbského Belehradu r. 1072, Nikyta, grécky veliteľ pevnosti, ačkoľvek nielen vojská jeho a Vladislavove, ale i Salomonove obliehaly ju, nepoddal sa kráľovi Salomonovi, ale Jesovi; vyndúc z hradu s veľkým prôvodom šiel k nemu a poctil ho strieborným obrazom bl. P. Marie. Že pri schôdzke Jesaslava s Nikytom nevyjednávalo sa len o podmienkach kapitulácie, ale i o veciach významnejších, dokázal ich výsledok. Jesaslav dľa príkladu nebohého otca svojho držal s východným cisárstvom, a v tomto bol teraz utvrdený. Ešte tohože roku prišlo od východného cisára Michala vyslanstvo k nemu do Nitry, ktoré mu čo „pravoslávnemu kráľovi Uhorska“ prinieslo korunu áno i nevestu Synadenu. Malo teda Uhorsko dvoch kráľov: Salomon so sídlom v Stolnom Belehrade bol na pravej, Jesa so sídlom v Nitre na ľavej strane Dunaja; Salomon náležal k západnému cisárstvu a k západnej cirkvi, Jesa k východnému cisárstvu a k východnej (kyrillskej) cirkvi. Uhorsko teda bolo na dve strany skutočne rozdeleno; čo nemohlo dlho tak zostávať, a to tým menej, že Vyd, župan sriemsky, ustavične hovorieval kráľovi Salomonovi: „Jako dva ostré meče nezmestia sa v jednej pošve, tak ani vy dvaja nemôžete spolu kraľovať v jednom kráľovstve.“ Salomon skutočne chopil sa zbrane, zapudil Jesaslava a Vladislava z Uhorska do Poľska, opanoval Slovensko (Sclavoniam) a obsadil Karpaty, aby prekazil cestu Boleslavovi.

Boleslav dľa drievneho práva, považujúc Slovensko po Dunaj a Tisu za časť Poľska, uprosený Jesaslavom dal sa na pochod, vypudil Salomona z Karpatov a porazil ho, tak že tento za šťastného pokladal sa, že utrativ Slovensko, aspoň Pannoniu podržať mohol. Tým však domáca vojna bola len na čas potlačená. Salomon opäť strojil úklady bratrancom; ale, keď o tom Jesa dostal zprávu od svojich privržencov v Pannonii, chystal sa k válke. Poneváč Boleslav práve tehdy zapletený bol do vojny s Rusami a nemohol poskytnuť pomoc, Jesa poslal Vladislava k Ottovi, vojvodovi moravskému a svojmu to švagrovi, aby mu prispel k pomoci. Tak Jesa s Nitrančanmi, Vladislav s Byhorčanmi a Otto s Moravanmi uderil na Salomona, porazil a zahnal ho; pres Dunaj prešiel do Pannonie (in Hungariam) a víťazoslávne vtiahol do Stolného Belehradu, kde korunovaný bol za kráľa uhorského. Tak „koruna slovenského kráľa“ prenesená bola do Pannonie a stala sa korunou kráľov uhorských. Ňou dosavád korunovaní bývajú králi uhorskí.

Obnova slovenskej kráľovskej koruny

Keď čítam o dejinách Uhorska, mám veľmi silný pocit, že sú to vlastne prevažne dejiny slovenské, hoci aj s maďarskými menami vládcov. Títo vladári s maďarskými menami však mali poľské, české, moravské matky, kyjevské, ruské manželky, prežívali dlhé roky v Česku, Poľsku. Títo „Maďari“ boli asi takí Maďari ako je dnes Maďar Béla Bugár. Hoci hovorili po slovensky, aj po maďarsky, napriek tomu sa cítili byť Maďarmi, hoci na Maďaroch nie je z môjho pohľadu vlastne vôbec nič zaujímavé a byť Maďarom je navyše aj nepraktické – veď Maďar sa dorozumie nanajvýš so súkmeňovcami zo stratených území, kým Slovák sa dorozumie kdekoľvek v slovanskom svete, od Labe až po Vladivostok, od Baltického mora, cez Čierne more, až po Stredozemné more. Podľa môjho názoru Maďari spravili chybu, keď sa vzdali slovenčiny, pretože dnes by sa im tento jazyk výborne hodil, napríklad už len pri cestovaní za dovolenkou ku Chorvátskemu moru alebo do slovinských alebo slovenských hôr. Je to nielen škoda pre nich, ale aj škoda pre nás, Slovákov, pretože ak by pretrvávala kontinuita slovenského vládnuceho rodu vo veľkej Slovenskej zemi, mohli sme dnes byť národom so silou slova. Moje knižky by si nekupovalo iba 5 miliónov Slovákov, z ktorých je veľká časť šmrncnutá do inej národnosti, ale minimálne 15 miliónový trh, pokiaľ by sme rátali aj Sedmohradsko, tak 20 miliónový trh, pravda, možno ešte väčší, lebo aj Česi by možno úplne bežne kupovali slovenské knihy, nie ako je tomu teraz, kedy sú to Slováci, kto úplne bežne kupuje české knihy, čím zvyšujú obchodný podiel Čechom a ukracujú ho samým sebe. Škoda je teda na oboch stranách. Vyzerá to tak, že po čase by sa bolo Uhorsko tak či tak premenilo na Slovenskú dŕžavy, nebyť vpádu Tatárov, ktorí doslova vyhladili niektoré oblasti a pôvodné slovenské obyvateľstvo. Najmä východne od Dunaja potom Slovákov nahradili Nemci, Česi, Pečenehovia, Plavci (Kumáni), Kozári a iní. Podľa niektorých názorov je súčasná maďarčina nie pôvodnou maďarčinou Arpáda, ale zmeskou jazykov tých rôznych neslovanských národností, ktoré vymenili slovenské obyvateľstvo Uhorska po tatárskej genocíde. Nebyť tatárskeho vpádu, dnes mohlo byť Slovensko 3x väčšie, alebo keď nie 3x, tak aspoň 2x.

Zdroj: http://zlatyfond.sme.sk/dielo/98/Sasinek_Dejepis-Slovakov/4: Bela IV. 14. okt. 1235 korunovaný bol v Stol. Belehrade za staršieho kráľa, teda ešte pred smrťou otca svojho 22. nov. 1235). Sotva začal panovať, po Európe rozniesla sa zpráva, že Tatári od severo-východu tiahnu k západu. Pred nimi ustupovali zakarpatskí Kumáni (Maďari) a od Bely do krajiny prijatí boli.[12] Za nimi r. 1241 dorazili Tatari, uhorské vojsko porazili a krajinu i nasledujúceho roku náramne zpustošili. Po odchode Tatarov prvá starosť Bely bola, nazpak povolať rozptýlené domorodé, a nahradiť vyhubené obyvateľstvo skrze osadenie cudzozemcov, takto dostalo Uhorsko temer novú tvár: množstvo Slovákov vykrvácalo pod mečom tatarským, a v mnohých vidiekoch po prachu otcov našich kráčali prisťahovavší sa Česi, Nemci a Kumáni (Maďari). Slovenské údelné kniežatstvo však v tých pohromách nezaniklo, áno tým jasnejšie na povrch vystupuje.

O tom, že Slovensko malo vlastnú kráľovskú tradíciu a že aj kráľovské Uhorsko malo slovenský základ, hovorí mnoho indícií. Slovenský dvojkríž (strom večného života) v znaku krajiny je najsilnejšia indícia. Podľa diela Či Maďari zaujali Uhorsko a či založili uhorský štát? od Jána Zigmundíka (vyšlo v r. 1923 v Trnave, str. 12) sú indíciami aj slovenské mená uhorských úradov a hodností, ako napr. kresťan, pohan, kňaz, biskup, rehoľník, oltár, kríž, cisár, kráľ, dvor, nádvorník, továrnik, vojvoda, župan. Ako sa dá pochopiť, že Maďari, kočovníci, založili vraj štát, boli štátotvorným elementom a národom, a pri zakladaní svojho štátu dali úradom a inštitúciám slovenské mená, kdežto ten národ, ktorý tu už také mestá bol pozakladal, tak vyvinutú reč mal, v ktorej nachádzali sa všetky pri zriaďovaní štátu potrebné slová, nezaložil vraj štát, lež čakal na príchod mudrcov od východu, aby mu založili štát?! Ďalšou indíciou o slovenskosti Uhorska sú aj nápisy na mešci svätého Štefana I. (str. 12, 38), či na korunovačnom plášti. Na almužnom mežci sv. Štefana po viac než 100-ročnom vraj maďarskom panovaní od „honfoglalás“-u je vraj tento slovenský nápis: „Gospodi budi milosť tvoja na nás nynie i viek. Prosieti lice tvoje na ny i pomyluj.“ Znamená to: „Hospodine, buď milosť tvoja na nás teraz i na veky. Obráť tvár svoju na nás a zmiluj sa.“ Toto Maďari ťažko vysvetlia.

Z dnešného Maďarska veľké Slovensko tak ľahko nespravíme. Jednu vec však vyriešiť môžeme a touto myšlienkou sa zahrávam už niekoľko rokov. Je to myšlienka obnovy slovenskej kráľovskej koruny, ktorú riešim už v mojom gej románe Neviditeľný zdroj (vyšiel pred pár rokmi ako ekniha a čoskoro vyjde aj v tlačnej podobe). Je predsa úplne bežné, že kráľovstvo občas padne, že občas padne kráľ, ba dokonca, že občas padne koruna – veď aj tá uhorská padla minimálne raz, možno dva razy. Pádom koruny však svet nekončí. Národ si môže starú korunu vydobyť naspäť – čo by asi nebolo veľmi vhodné, pretože v maďarskom parlamente alebo v Maďarskom národnom múzeu by sa tomu veľmi nepotešili -, alebo si môže vyrobiť novú korunu, ktorá bude predstavovať znovuzrodený symbol jeho zvrchovanosti, svojbytnosti a súdržnosti. Túto novú slovenskú korunu by sme mohli vyrobiť zo zlata, na ktoré by sme sa ako Slováci poskladali. Slováci sa dokázali poskladať na zlatý poklad, ktorý sa tak trochu rozkradol, čo je škoda. Nebolo by bývalo lepšie, keby sa z toho zlata bola zliala nová slovenská kráľovská koruna? Ja osobne by som nechcela, aby táto nová slovenská koruna bola poškvrnená svätenou vodou z Vatikánu. Chcela by som, aby tá koruna bola posvätená Slnkom tak ako za drievnych čias. Aby sme sa neklaňali polodementným starcom z Vatikánu, ale prirodzenému vladárovi a hýbateľovi sveta – Slnku, ktoré na všetkých ľudí na svete svieti rovnako.

Na novú zlatú slovenskú korunu by bolo potrebné vytvoriť národnú zbierku. Sama by som na ňu rada prispela nejakým eurom. Možno ja sama dám vytvoriť novú slovenskú korunu „dočasnú“, ktorá nebude zo zlata, avšak stane sa novým symbolom. Jedno je však isté – Slovensko vždy bolo kráľovstvom a aj dnes ním v istom zmysle je, lebo hoci stratilo mnohé územia na východe až po rieku Dnester, predsa sa aj dnes stále skladá z troch nezávislých „kniežatstiev“, z Devínska, z Nitrianska a z Košicka. Devín so Záhorím predstavujú Moravské Slovensko, Nitriansko je kompletné až na Poliakmi ukradnutú časť Oravy, a Košicku chýba Rusínsko, južné oblasti po Debrecín a oblasť okolo Matry. Moravsko spadá do povodia rieky Moravy, Nitriansko spadá do spádovej oblasti Váhu, Nitry a Hrona, a Košicko spadá do podhorskej spádovej oblasti Tisy. Obnovením slovenskej koruny nevrátime naspäť feudalizmus, ani monarchiu – to nie je mojím zámerom – ale vytvoríme symbol novej slovenskej duchovnej sily a jednoty, ktorý patrí ku najkráľovskejšiemu symbolu stromu večného života, ktorý máme v štátnom znaku a na každom druhom slovenskom mestskom erbe!

24 Responses to O strate a obnove slovenskej kráľovskej koruny

  1. Ľuboslav Václav píše:

    Oprava: Stoličný Belehrad ako miesto smrti Kopáňa vznikol pri Vesprime, a nie pri Varadíne. Človeku sa do textu občas vlúdi aj takáto závažná chyba. Vesprim pokladám za sídlo Sama (zvolený vo Zvolensku, rodák z Kamenca) a jedno z biskupstiev Urolfa (Vetvár). Ide o skratku Ves primus (hlavné mesto), kde mal pri vpáde Uhrov zomrieť po smrti syna Svetoplukov Mojmír (až po r.847).

  2. Luboslav Vaclav píše:

    Jadro katalógu popredných biskupov Moravie k r.916: Keď bola zem Moravie ako-tak usporiadaná, nasledoval po blaženom Metodovi v biskupskom úrade ako prvý Ján, biskup Moravský, a sídlil 25 rokov (teda 916-941) v chráme sv.Petra pri Velehrade, ktorý bol kedysi metropolitným sídlom. Tam v mieri zomrel. — Teda nové usporiadanie kráľovstva Moravie nastáva zrejme po smrti Klimenta Veličského (do 27.07.916) v Bulharsku, čím sa uvoľnil stolec Moravský. Nová Moravia (kráľ Svaťobož,arcibiskup Gorazd Metod) už bola vytlačená z Mauternska aj Blatenska,a zaradila sa do rimanského univerza cisára Berengára Friaulského (915-924).

  3. Blažena Ovsená píše:

    To su take informacie, ze ani neviem, ako reagovat.

  4. Luboslav Vaclav píše:

    Dalimil (zač.14.st.): Ot Svatopluka, KRÁLE Moravského, tuto chci do Moravské kroniky málo jíti, abych mohl sličneji k své reči prijíti, kako jest KORUNA Z MORAVY VYŠLA, povedet, kako jest z té zeme ČECHÓM PRIŠLA: KRÁL, pozvav kneže českého, pred ciesarem POSTÚPI JEMU KRÁLOVSTVIE SVĚHO. — Podľa všetkého kráľ Šalamún sa pokladal za kráľa koruny Moravskej, a pretože sa nedokázal presadiť v Uhorsku ako vládca, postúpil v Mohuči pred cisárom Henrichom III. svoju korunu českému kniežaťu Vratislavovi, kráľovi Českému a Poľskému od r.1086. Bola to už ale koruna Moravská cisárstva Berengára (916-924) sv.Svaťoboža, nie Svetoplukova. Obnova kráľovskej rimanskej koruny Slovákov je potom jednoduchá – stačí vyhlásiť jej obnovenie s prenosom z Česka na Slovensko (Zvolensko). Koruna totiž nie je iba púhy skvost, ale symbolika. Slovenské cisárstvo sa spája s Nitrou, imperátstvo s Bratislavou. Kráľovstvo Druhej Moravie Svaťoboža malo arcibiskupa Gorazda Metoda (PINCÓV čiže Týnec) a biskupov Jána (Velehradia), Notára (Vratislava čiže Vroclav), aj zrejme Slavomíra (Vacov pri dunajskom Zube). Keď cisár Berengár 07.04.924 zomrel, kráľ Svaťobož a arcibiskup Gorazd sa pokúsili prevziať jeho hodnosť (prechod Gorazda do Zvolena, vyslanie vojska Sálarda Sálanovho do Itálie pomstiť cisára), ale zakročili Bulhari Simeóna a ich spojenci (Pečenehovia,Čiernochorváti), a Druhomoraviu vojensky rozvrátili. Kráľ Svaťobož bol zrejme synom Rastislavovny (sestra Slavomíra) a Gorazda… Gorazd Metod zomrel 17.07. (tešínska tradícia) r.924? (24 rokov arcibiskupstva Metoda), a to pri útoku nepriateľa (náhla smrť Metoda podľa správy zo splitského snemu).

  5. Luboslav Vaclav píše:

    Údelným kniežatstvom Gejzu bolo pôvodne Bihorsko,a Ladislava Nitriansko /spolu tzv. Bihária/. Keď došlo k vojne s bratrancom Šalamúnom, bratia si pred rozhodujúcim bojom /posilnení Otom Olomouckým/ vymenili štandardy a kniežatstvá, takže Gejza sa potom stal kniežaťom Nitrianska, a ako taký aj uhorským kráľom. Po ňom bol uhorským kráľom ako knieža Bihárie Ladislav, ktorý bol pôvodne pochovaný v kopáňovskej Šomodi, až potom bol jeho hrob prenesený do Varadína. Už sv.Štefan ovládol Uhorsko ako knieža Nitrianska, ale keď Nitriansko stratil v súperení s Boleslavom Chrabrým, nadviazal na vesprimskú korunu Kopáňa, ktorý zrejme padol v bitke so Štefanom pri Varadíne, kde vznikol Stoličný Belehrad.

  6. Vanio Pribina píše:

    Vazeni,
    chcel by som este doplnit informacie o Panturanizme a panturkizme.
    Odprucam precitat knih‘, Vahram Chuguryan: Sto rokov ticha, vydalo vydavatelstvo Belanium, Banska Bystrica, roku 2015.Treba si precitat najme strny 72 az 80. Najma strana 74 s prilozenymi mapkami je velavravna!Autor na jednej strane je az primacy k madarom a Finom a na druhej strane priradzuje aj Balkanskych Bulharov k turkickym- ci turanskym narodom. Avsak Balkansky Bulhari splynuli uplne z miestnym Slovanskym obyvatelstvom, ostalo po nich len turkicke meno. Toho dokazom je aj fakt, ze v 1980 tich rokoch bol silny konflikt medzi Bulharmi a tureckou mensinou v Bulharsku. Tu znova prizvukujem na kazdom uzemi okupovanymi Tureckom zostala aspom 10% turecka mensina, len v madarsku nie!!!!

  7. Logofat Valassky píše:

    Ospravedlnujem sa Blazena ze trochu mimo temu o korune, ale zato o korunovanych tak len doplnim predosly koment Pribinovej informacie o Tarabcakovej knihe:
    Napriklad Zapolskeho stale hodnoti ako zradcu mladeho Ludovita Jagelonskeho. Nepise vsak o tom, ze Zapolsky so svojou armadou cakal na Sulajmana za Tisou a priamo daval radcom a vojvodcom mladeho krala ponuku na strategicky premyslenejsi boj so Sulejmanom. Takto nemuselo dojst ku Mohacu, ale mohlo dojst ku vyrovnanej vojne 50-60tis. Uhorskeho vojska pod schopnym velitelom so 60-tis. Tureckym vojskom. Mozno by si to dokonca Sulajman aj premyslel vzhladom na Chorvatom za chrbtom. To je však kvoli intrigam viedenskeho dvora a dvojtvarej politiky voci sultanovi spocivajucej vo vysokej spravodajskej vymene a pravidelnych enormnych davkach posielanych sultanovi v zlate na budovanie jeho elitnej armady. Ak teda historicka Tarabcakova hodnoti domaceho krala Zapolskeho narodeneho na Spisskom hrade ako zradcu, ako potom hodnotit necinnost Ludovitovho svagra neskorsieho cisara Ferdinanda Habsburgskeho cakajuceho vo Viedni s vojskom rimskej rise na vysledok Mohaca?

  8. Logofat Valassky píše:

    Problem Tarabcakovej je pronemecka zatazenost. Ludovita Anjouovca este hodnoti spravne, potom vsak nerozonava medzi domacim uhorskyn a nemeckym habsburgskym zaujmom. Mam z jej knihy pocit ze prisla na Slovensko riesit vnutorny rozpor madarskych historikov

  9. Blažena Ovsená píše:

    Vanio, ktorú knihu máte na mysli? Ak Pátranie po tajných slovenských dejinách…, tak tu vydal Eko-konzult na svoje náklady. Ináč tlač 200 stranovej knihy v tisíckusovom náklade stojí zhruba do dvoch tisíc eúr, teda o čosi menej ako 2000 eúr. Cenovú ponuku vám spravia v každej tlačiarni. Pozor, rozdiely v cenách sú často aj 100%! Nech sa darí!

  10. Vanio Pribina píše:

    Vazena pani Blazena Ovsena
    Ja sa chcem opytat, ci autor si musi zaplatit sam vydanie knihy? Ak ano kolko taketo vydanie knihy stoji? Kolko vas stalo vydanie vasej knihy- az to neni tajomstvo. Este nieco to povodne meno tzv. Sv. Stefana I Vajk/Vajko. Az si pamatate Ludovit/Ludevit sa aspon na strednom Slovensku, co bolo jazykovo az daleko za Matru, ludovo nazyval Lajko. A tak je dost mozne ze povodne meno sv.Stefana I bolo Vendevit, cize Vajko/Vajk. Cosi o tom pise aj Jonas Zaborsky. Odprucam si na internete precitat co najviac informacii o Panturanizme. Pretoze nielen tatarsky vpad, ale ovela viac turecka okupacia juznych a strednych oblasti Uhorska mala za nasledok pretvorenie v podstate Slovanskeho Uhorska na madarske- madarcina vlastne bola take panturanske Esperanto v strednej Europe vytvorena Kazinczym na konci 18 storocia. Dovtedy bolo v celom Uhorsku len 21% Madarov!!!Hovoriacich madarcinov, silne ovplyvnenou slovenskymi slovami vyse 1200 slov!Zaujimave o tom pise Oskar Cvengrosh vo svojej knihe Tajne Dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek. Po odchode Turkov z Europy v kazdom regione ktory ovladali v Europe zostala aspon 10% turecka mensina len v Madarsku,nie!!! Avsak madarski slachtici boli verni spojenci Turkov, este aj v boji o Vieden ked Polsky kral Jan Sobieski bojoval na strane Viedne madarski slachtici bojovali na strane Turkov. O tom vela pise Dr. Edita Tarabcakova- Dejiny Uhorska troche inak a tiez v knie Vrazdiaca sa Europa vydal Eko-konzult. Nuz napisal som toho dost.

  11. Logofat Valassky píše:

    Z pohladu kreda „Sloboda je najviac“ nam v tejto diskusii o slovenskej korune usiel jeden podstatny moment. Dejiny kralovstva uhorskeho od J. Zaborskeho, Obcasie prvé, str.218, paragraf 94 Knaz Geiza dostava v dar korunu: „Salamun zaluje r. 1074 U Gregora VII, ze Geiza drzi so Graekmi a stal sa ich poddanym.“ a v tom istom paragrafe vyssie pise: „…. trochu byzanstkej chytrosti. Chcel cisar vrhnut kus nového kvasu do panujucej v Uhrach rodiny, aby Uhri boli doma zaneprazdneni a nemali stihy zadierat sa do Graekov….“. Teda koruna voleneho kniezata podla pradavnych slobodnych pravidiel a koruna poslana imperatorom, ci uz cisarom, papezom alebo sultanom su dve uplne odliste veci. Prva zavazuje voci obci, narodu, teda sile ktora dala zakon ktori sa stal pre generacie predkov sirokeho spolocenstva tradiciou, normou, tabu, spolocenskym poriadkom. Druha zavazuje gubernatora kolonie voci kralovi hlavneho mesta imperia, ktore z podobných kolonii vyciciava zivotodarnu silu a naopak im posiela zo svojho vnutra svoju entropiu, teda svoj neporiadok v podobe podliakov rozneho druhu. Divide et impera, alebo rozdeluj a panuj. To je ta druha Zaborskeho myslienka o vyzname Dukasovej koruny pre Gejzu Belovica. Vacsinou s korunou prichadza suita. Obcas aj kralovna. S kralovnou prichadzaju cudzinci „hostia“. K hostom sa treba spravat slusne, teda su pod zvykovou ochranou. Ja nic ja muzikant, alebo napriklad aj bozi muz ducha, bez meca, „neskodny“. Naozaj? Pokial by platili uslachtile modely spravania zname v obcine. Ale toto su muzi imperia, obciny! V suite su aj vojenski poradcovia, plukovnici o ktorych pise Nicolo Machiavelli vo svojom Vladarovi, ze to su ti ktori nemaju civilne remeslo a vedia si zarobit len pocas vojenskych konfliktov, tak ich sami n hraniciach rise vyrabaju. Takze nieje kazda koruna ako koruna, najma nie tie co sa podobali na o obojky. Este do vymretia domacich Arpadovcov bola aspon sanca ze hodnoty ostali doma. Avsak od nastupu cudzincov napolitanskych Anjouovcov dosadenych po roku 1300 na Uhorsky tron sa Uhorsko stalo pre imperium priamo dojnou kravou. Snad ak sa bavit o korune, skor by sme sa mali zamysliet nad skutocne jedinou nevyvratitelne slovenskou korunou, ktoru sme dobrovolne roztavili a zamenili za euro.

  12. Luboslav Vaclav píše:

    Podľa môjho názoru tzv. svätoštefanská koruna /grécka časť/ predstavuje korunu od cisára Simeona pre pečenežského vládcu GEUVITZA-Zemevíta /Bunger/, a má vyobrazenie aj byzantského cisára Konštantína Šarlátorodca. Zvyšok pokrstených Pečenehov pravoslávnym obradom žije v Moldavsku. Simeon si spoplatnil Carihradsko, ale ponechal mu postavenie cisárstva. Teda šlo o cisárstva Bulharska, Byzancie, a kráľovstvo Turkie Kumánov. Uhri Zoltána sa bránili v Panónii, a zajatých Pečenehov usádzali v Burgenlande. Celé vykonštruované tvrdenie, že ide o korunu Geizovu, sa zakladá na podobe mena s Geovitzom. Gejza je skratkou z Geisericha, vandalského kráľa. Bela je skratkou z Belisara, nie z Adalberta /Vojtech/. Sv.Štefan bol pôvodne Vajk/Vojak čiže mal meno po sv.Martinovi.

  13. Milanko píše:

    Vernú kópiu uhorskej koruny si možno vždy prvú nedeľu v mesiaci zadarmo pozrieť v korunnej veži bratislavského hradu.

  14. Metod J. Sláv píše:

    https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/d/d0/G%C3%A9za_I.jpg

    Je tam napísané:

    GEÓBITZAS PISTOS KRALES TOYRKIAS !!!

    ŽELOVICas verný KRALes „TO UGRIas“

    TO UGRIas = TÍ MOKRÍ = TÍ Z MOKRAVY = TÍ Z MORAVY = TÍ Z BAHNONIE !!!

    Ani Porfyrogenetos nebol neomylný, aj on isto komolil to slovanské,

    čo počul, tak ako to cudzinci robia do dnes !!!

    KARPATa skomolil na ARPADa !!! !!! !!!

    TO UGRoi ( ugros = mokrý po grécky ) skomolil na „TOYRKoi“

  15. Luboslav Vaclav píše:

    Konštantín nebol gejom, bol iba otrávený pohárom vína u Saracénov /viď Život sv. Konštantína/. Preto bol chorľavý a predčasne umrel. Koloman sa správne nazýval Kolumbián, čo majú potvrdzovať jeho mince /viď Záborského Dejiny/. Monomachova koruna bude korunou nitrianskeho Belu I., ale nebude úplná. Bola pospájaná z jednotlivých kartuší, ktoré neboli nájdené v celku, a časť z nich bude chýbať. Preto Monomachovu korunu možno právom označiť tiež za slovenskú. Starí Maďari mali ako predvoj 3 kmene Kabarov /moslimovia,židia,pohania/ Kúsala, ktorí ušli po krste Chazarov z Kubáne /Tramtária,používali vojnové trúby/, a hrozilo im poškrtenie. Tí zaujali Blatensko, a z ich rodu bude Kopáň.

  16. stano píše:

    dakujem Milanko, som o kusok mudrejsi,aj v komentaroch spominas podobny nazor o emailovom medailone Gejzovica…takze este sa dopatrat kedy ten spodny diel vlastne vznikol?

  17. Richard píše:

    Veľká Morava by mala byť krajina ktorá sa rozkladá medzi moriami. Od Baltu po Jadran a Čierne more. Potenciál mala obrovský preto bola systematicky rozložená západom a útokmi z východu čo by som prisúdil za ťah gréckych misionárov. Oni pôsobili ďaleko na východe a väčšina nomádov mala svoju sekundárnu podstatu bytia ako barbarskí žoldnieri. Boli v predných líniách a hodne vedeli o svete. Po odslúžení v armáde sa vracali ako vodcovia do svojich rodných stepí.
    Bolo by sa dostať do Vatikánu a vyžiadať si naozaj vysvetlenie od kronikárov a nájsť listiny ktoré musia stále existovať. Aši by bolo lepšie sa poskladať na opis archívnych záznamov ako na korunu.

  18. stano píše:

    este nazor k medailonu od Michala VII podla Sasinka asi nie je spravny….na vlastne oci sa mozme presvedcit ze napis znie:“Gejzovic despotes pistos kral Turkias“, takze sa jedna o medailon Gejzovho syna Kolomana, Michala VII bol uz po smrti kedze je na korune vyobrazeny so svetoziarou,takisto Konstantin porfirogenetes.Takze koruna bola vyrobena az po roku 1077?

  19. Blažena Ovsená píše:

    Milanko, skúste nežasnúť, nie každý spadol z neba vševedúci ako vy. Ďakujem za pochopenie. Doplním, že žasnúť nad nevedomosťou titulovaných historikov zase môžete, lebo tam to je namieste.

  20. Milanko píše:

    Vrchná časť sa volá preto latinská, pretože popisy k obrázkom svätých sú písané latinkou, kdežto v spodnej časti sú popisky písané gréckym písmom….Žasnem nad nevedomosťou….

  21. stano píše:

    dobry den,vrchna krizna cast koruny nemusi byt latinska, jedna sa o povodne tkzv.liturgicku hviezdicu dnes bezne pouzivanu pri byzantskom obrade, krizik na vrchu je upevneny v priechodzej diere,teda na spodok trcal tiez kriz ktory znazornoval hviezdu v betlehemskej jaskyni.Tento bol odstraneny z dovodu nosenia na hlave,hviezdica bola upravena,skratena,preto na ramenach chyba vyobrazenie zvysnych styroch apostolov.Podrobnejsie problematiku vysvetluje V.Timkovic

  22. Blažena Ovsená píše:

    Milanečko drahý, vďaka za komentáre, keď budem mať čas, tak to v texte opravím. Musím nájsť relevantné zdroje. Ten článok je prvým krokom k slovenskej korune. Ja som sa ináč históriou Uhorska nezaujímala, ale zisťujem, že aj tá je zaujímavá. Čo sa týka gejov… Keď sa vám gejovia nepáčia, tak na to je jednoduché riešenie. Proste sem nechoďte. Založte si svoju stránku o Slovenoch bez gejov a je to vybavené. Dnes máme stránky o Slovanoch/Slovenoch zamerané pohansky, zamerané kresťansky, zamerané na ufo a sci-fi, no a sclabonia je taká, aká je. Aj gejovia si zaslúžia svoju stránku o Slovenoch. Potom je ešte druhé riešenie – proste byť vďačný za to, že sclabonia vôbec je, a brať z nej aspoň to málo, čo s ňou máte spoločné.

  23. Milanko píše:

    V ináč v pozoruhodnom texte si treba dávať pozor na chyby autora :
    1. …Pred nimi ustupovali zakarpatskí Kumáni (Maďari)…
    ale Kumáni boli v 9 storočí úhlavní nepriatelia Maďarov, ktorí im vybili tábory ktoré opustili muži idúci myslím v roku 995 lúpiť na západ – pobili im v letných táboroch ženy, deti, starcov a odohnali dobytok a kone….po rýchlom návrate mužov Maďari v dnešnom M oldavsku našli zničené tábory a rozhodli sa spontálne okamžite pred hrozbou Kumánov ujsť z Karpaty… To je realita popísaná byzantskými kronikármi….Ako mohli byť teda Kumáni Maďari ako píše Blažena? – Kumáni boli turkický národ a spoločné s Maďarmi mali len kočovníctvo a záujem o pasienky.
    2. …Cisár poslal Gejzovi zlatý smaltovaný diadém (dolnú časť uhorskej koruny) s nápisom „Gejza, verný kráľ Uhorska“ na jednej z plakiet….
    – V skutočnosti na korune je nápis (čiastočný preklad) pri zobrazení Gejzu: Geovitzas verný kráľ Turkov (Turkois)…oceňujem síce odvedenú prácu nadšenca pre históriu, ale takéto zásadné chyby… Pre byzantských kronikárov boli Maďari dlhé stáročia Turkami, to by bolo fakt dobré vedieť….
    3. sústavné miešanie gejov s históriou Slovenov pani Blažena zhadzuje Slovenov. Nie že by gejovia vtedy neexistovaali – ale potom sa venujte histórií gejov v celej Európe ako ovplyvnili históriu a nie že gejov vidíte len v Konštantínovi Cyrilovi a každom slovanskom mníchovi. Nás mimo komunity LGBTI tieto konštrukcie vôbec neoslovujú a nezaujímajú.

  24. Luboslav Vaclav píše:

    Podľa môjho názoru Svetoplukova koruna je vyobrazením slovenského /a uhorského/ erbu, čiže dvojkríž na troch kopcoch, ktoré pôvodne predstavovali kartuše /mená faraónov sa vpisovali do kartuší/. Byzancia nadviazala na egyptské kultúrne dedičstvo obzvlášť po vláde cisára Hérakleia, a korunu mohol poslať Svetoplukovi po patriarchovi Metodovi cisár Basileius/Vasilij. Uhorsko sa stalo dvojkorunou po vláde Belu IV. a jeho syna Štefana, ktorý vládol Potisiu /tzv. nepokrstená Veľká Morava, pásy predstavujú tamojšie pásy zeme medzi tokmi riek/. Uhorský dvojerb „vyrastá“ z koruny, ktorá spája erbovné dvojkráľovstvo.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *