Bugár a Čáky (Csáky) – poturčení, či pomaďarčení Slováci?

Bugár a Csáky = Chrobák a Horský.

Niekedy sa mi zdá, že svet je postavený na hlavu, že biele je čierne a čierne je biele. Tak je to aj s bojovníkmi za práva slovenských „Maďarov“, alebo vlastne pomaďarčených Slovákov? Zdá sa, že samotní ich vodcovia Bugár a Čáky nie sú „úplne čistí“. Svedčia o tom totiž ich priezviská. Uznávaný slavista prof. Šimon Ondruš vo svojej útlej knižke Odtajnené trezory slov II. odkrýva slovenský pôvod v ich pomaďarčených menách. Nasleduje mierne skrátený opis z jeho knižky.

Bugár

Slovania mali od prehistorických čias dve slová s rovnakou hláskovou stavbou buk. Buk na označenie tvrdého stromu zdedili z indoeurópskeho prajazyka (rovnakého pôvodu je nemecké Buche, latinské fagus a i.) Buk ako označenie dotieravého hmyzu ovad vzniklo v praslovančine.

U nás je buk vo význame ovad doložené zo slovensko-moravského pohraničia. Zaznačil ho aj V. Machek v českom etymologickom slovníku. Poľský Slownik praslowianski v prvom zväzku (1974) na s. 353 slovu buk pripisuje význam „ptak lub owad vydajoncy niski, przeciongly glos“. Popri základne forme buk sú u Slovanov známe odvodeniny bukač, bukal, bukavec, v ruských nárečiach asi vplyvom sršeň aj formy bučeň. V bieloruštine aj bugau, bugaj. Označuje ovada, čmeliaka, sršňa, komára. Všetka tá háveď dotieravo dobiedza na zvieratá aj na ľudí. Vplyvom slova komár vznikli aj deriváty bukar, bukara, bukarica. Bukarki sú muchy, ovady, chrobáky. Tieto formy zaznačil O. N. Trubačov v druhom zväzku slovníka Etimologičeskij slovar slavianskich jazykov na str. 234. Do tohto radu patrí asi aj slovenské bukoláš, čo je druh hmyzu, bukoviarik je kôrovník.

Podľa komár odvodené bukár prešlo od Slovanov do maďarčiny. Maďarský historicko-etymologický slovník (ináč na vysokej vedeckej úrovni) zaznačil z roku 1405 podobu bocar čiže bokár, bukár. Vo vývine jazykov sa často nezvučná spoluhláska v postavení medzi dvomi samohláskami ako zvučnými hláskami mení asimilačne na zvučnú (v slovenčine popri poponec je aj bobonec). Podoba bukár nadobudla tvar bugár. Tá je doložená zo 14. storočia. Vo vývine maďarčiny bola tendencia meniť vysoké samohlásky na stredové. Píše o tom G. Bárczi v knihe Magyar hangtörténet na s. 152. Táto tendencia sa prejavila aj v zmene bugár na bogár.

Maďarský historicko-etymologický slovník vysvetľuje význam slova bugár – bogár nemeckými slovami Käfer, Mucke, Grille. S výkladom si nevie rady. Napísal, že je naznámeho pôvodu. Ale správne píše, že forma bugár je staršia ako bogár. Aj v tom má pravdu, že spájanie slova bugár – bogár s maďarským bog, čo je člen, vetev, je neprijateľné. Ugrofínsky a rumunský výklad hodnotí ako pochybný.

Maďarské bukár – bugár – bogár je nepochybne zo slovanského bukár. Slovanské buk, bukár čiže ovad, sršeň, komár, ale aj vták vydávajúci nízky pretiahnutý zvuk (Botaurus) je odvodené od slovesa bukati, bučati vo význame bzučať. Od bučať vzniklo aj naše bzučať, a to asi pod tlakom slovesa bzikať, t.j. strečkovať, plašiť sa pred dotieravým hmyzom, ako píše Slovník slovenských nárečí. Skrížením slovies bučať a bzikať vznikla forma bzučať. Tá je iba slovenská.

Maďarské bugár – bogár patrí do skupiny slov, ktoré Maďari prevzali od Slovanov. Niektoré z nich prešli z maďarčiny späť do susedných slovanských jazykov. Také sú slová gazda (gospoda), gate, ďengľavý (maďarské ďenge, gyenge je zo slovanského či slovenského tenké), išpán zo slovanského špán, čo je redukovaná podoba žpan zo župan. Maďarské bugár – bogár zo slovanského bukár prešlo aj do slovenských nárečí ako bogár, bongár, bugár. Známe je najmä v Gemeri a na východnom Slovensku. Označuje nielen ovada, ale aj sršňa a čmeliaka. O tom, že apelatívum bogár – bugár na Slovensku žilo, svedčí aj jeho využitie v rodinných menách. V bratislavskom telefónnom zozname máme tridsať rodín s menom Bogar – Bogár, Bogarová – Bogárová. Obdoba Bugar – Bugár, Bugarová – Bugárová je zastúpená štyridsiatimi bratislavskými rodinami, majiteľmi telefóna. Prirodzene, že v Budapešti ich je oveľa viac. Vyše sto Bogárov, vyše dvadsať Bugárov.

Čáky

V bratislavskom telefónnom zozname máme jednu pani Čákovú, dvoch pánov s menom Čáky, dve panie Čakyové. To je slovenský zápis mena. S maďarským zápisom sú dvaja páni s menom Csák, jedna pani Csákiová, jedna Csáková, štyria páni so zápisom Csáky, tri panie so zápisom Csákyová. V budapeštianskom telefónnom zozname je to oveľa bohatšie a pestrejšie. Prirodzene, že Č je zaznačené iba ako Cs. Vyše sto Budapešťanov má podobu Csák, do dvesto s pdobou Csáki, vyše sto s podobou Csáky. Prirodzene prvotná je sustantívna forma Csák, adjektívna je druhotná podoba Csáki, Csáky. Čák zodpovedá nášmu Hora, Čáki – Ćáky nášmu Horský. Otázka, či pán notár alebo farár zapísal do matriky Csáki alebo Csáky, nie je relevantná.

Zaujímavé je, že v dejinách maďarčiny je oveľa skôr doložené osobné a miestne meno Čák – Csák ako apelatívum čák – csák. Obec Čák – Csák neďaleko Temešváru je doložená už v 14. storočí. Aj zložené pomenovanie Csák-berény neďaleko Szekesfehérváru – Stoličného Belehradu je zaznačené už r. 1358. Csák-vár v tej istej oblasti je doložený už v trinástom storočí. Bol to hrad šľachtica s menom Čák – Csák.

Všeobecné slovo csák označuje v maďarčine vyčnievajúce zakončenie veci, špic čepca, dolománu. Na lodi, člne označuje špicatý hák na korme.

Maďarský historicko-etymologický slovník A magyar nyelv történeti-etimológiai szotára v prvom zväzku (1967) na s. 469 píše, že slovo csák v maďarčine je neznámeho pôvodu – ismeretlen eredetü. Významovo pripúšťa súvis so slovami csákó aj csáklya, ktoré taktiež označujú niečo vyčnievajúce, vyvýšené. Ale ani tie nevie geneticky vysvetliť.

Maďarské csák má slovanský pôvod. Slovanské čak malo staršiu podobu ček. Alternácia podobná ako v slovách čakať – čekať, čata – četa, čačina – čečina, čachol – čechol atď. Erudovaný slavista vie, že forma ček vznikla v 5-6. storočí palatizáciou z formy kek. Tá siaha hlboko do 2. – 3. tisícročia pred Kristom, do čias indoeurópskeho prajazyka. Slovanskému čak – ček zo staršieho kek zodpovedá litovské keke, kekulas, kekutas vo význame kopec, kopa, hrča. Uvádza to E. Fraenkel v slovníku Litauisches etymologisches Wörterbuch v prvom zväzku (1962) na s. 234.

Vo vývine slovanských aj iných indoeurópskych jazykov sa úžinová perná spoluhláska w v postavení po inej spoluhláske sporadicky vysúvala z hláskovej stavby slova. Slovanskému sestra zodpovedá nemecké Schwester z predhistorického swesr-. Strata w čiže delabializácia nastala aj v latinskom soror a v litovskom seser-. Ale v starej indičtine je svasar.

Delabializáciou kw- na k- vzniklo aj slovansko-baltské slovo kek- zo staršieho kwek- vo význame kopec, kopa. Základ kwek- bol švebeablautovou obdobou základu kewk-, v takzvanom temnom ablaute kwok. V indoeurópskych jazykoch je bohato zastúpený. Jeho pokračovaním je nemecké hoch čiže vysoký, Höhe je výška, anglická high označuje vysoký.

Z indoeurópskeho základu keuk- vznikla v praslovančine pravidelnými zmenami podoba čuk-. Tá u južných Slovanov označuje vrch, chlm. P. Skok v chorvátsko-srbskom etymologickom slovníku dáva slovu čuka synonymum brdo, greben a nemecké slová Bergspitze, Anhöhe, Hügel. Píše, že čuka je bohato využitá v Srbsku a Macedónsku na označenie vrchov a osád podobne ako naše hora, chlm, vrch. V slovinčine je odvodenina čuklja vo význame útes, bralo, strmina. Aj tú využili Slovinci na označenie vrchov a osád.

Kým u južných Slovanov bola aktívna indoeurópska forma keuk-, po hláskových zmenách čuk-, u západných a východných Slovanov bola využitá švebeablautová forma kwek-, po delabializácii kek-, palatizovaná na ček- : čak-. Popri záverovej forme ček- : čak- vznikla aj spirantizovaná forma čech- : čach-.

Severne od Prahy býval na výšine, kde je hora Říp, od prehistorických čias slovanský kmeň s menom Čech, v prvom páde množného čísla Češi, vo štvrtom páde mn. čísla Čechy. Kým forma Čechy vo význame hory, vrchy si zachovala pôvodný zemepisný krajový význam, forma Češi začala označovať kmeň bývajúci v tejto oblasti. To je môj výklad pôvodu mena Čech.

Nebohý profesor Vl. Šmilauer sa už dávnejšie na mňa veľmi nasrdil, že vykladám Čechov ako horniakov, vrchárov. Ale najnovšie známy slavista a indoeuropeista v Brne A. Erhart prijíma môj názor, že v etnonyme Čech väzí sémantika vrchu, hory. Aj on dáva meno Čech do protikladu s menom Dudleb. Česi boli horniaci, Dudlebi boli dolniaci. … U Slovanov, najmä u východných Slovanov je veľa zemepisných názvov so základom Čech- : Čach-, čo je obdoba základu Ček- : Čak-. M Vasmer ich uvádza v diele Rischisches geograohisches Namenbuch, X (1980), vyše sto. Prirodzene tieto osady nezaložili Česi od Vltavy a Labe. Sú to staré, predhistorické názvy s motiváziou ako naše Hory, Chlmy, Vrchy.

V bratislavskom telefónnom zozname máme vyše sto obyvateľov s menom Čech, Čechovič, Čechvala. Neverím, že všetci prišli z Čiech. Najmä nie tí, čo majú podobu Čach, Čacho.

Záver

Dôkladný porovnávací výskum slovanskej a maďarskej slovnej zásoby ukáže, že Maďari prevzali oveľa viac slov od Slovanov, nielen toľko, koľko ich narátal Kniesza István čiže Štefan Knieža (pochádzal z Trstenej; po roku 1918 odišiel do Budapešti, lebo českí kádrovníci na Slovensku ho nechceli preveriť) v známom diele A magyar nyelv szláv jövevényszavai (Slovanské slová v maďarčine) z roku 1955. V prvom zväzku narátal vyše 1300 slov v spisovnej a nárečovej maďarčine, ktoré majú podľa neho dokázaný slovanský pôvod. Do druhého zväzku dal 383 takých slov v maďarčine, ktoré niektorí autori vykladajú ako pôvodom slovanské, iní im pripisujú neslovanský pôvod. Slová csák ani bugár nemá ani v prvom, ani v druhom zväzku. Môj výklad jasne ukázal, že bugár, bogár pochádza zo slovanského bukár ako odvodeniny základného buk vo význame ovad, sršeň, komár. Csák pochádza zo slovanského ček- : čach- vo význame vrch, vrchol, končiar, špic.

Prečo som dal do podtitulu svojho výkladu otázku, či Bugár a Csáky sú pomaďarčení – poturčení Slováci?

Z maďarských dejín je známe, že počas tureckej okupácie sa značná časť maďarskej šľachty svojím myslením poturečtila. Preto hlásali, že maďarčina má turecký pôvod. Nechceli veriť jazykovedcovi nemeckého pôvodu J. Budenzovi, ktorý v rokoch 1873 – 1881 vydal v piatich zväzkoch dielo Magyar-ugor összehasonlító szótár čiže Maďarsko-ugrofínsky porovnávací slovník. V ňom dokázal, že maďarčina nie je tureckého pôvodu, ale patrí do ugrofínskej jazykovej rodiny.

Kým od Slovanov má maďarčina okolo 1400 slov, od Turkov ich nemá oveľa menej. Od turko-tatárskych kmeňov prebrali slová predkovia Maďarov ešte v starej pravlasti medzi Uralom a Volgou.