Čierny Balog – slovenský, alebo maďarský?

Čierny Balog alebo Čierny Blh?

Nedávno mi jeden Maďar tvrdil, že naše Slovensko je posiate maďarskými názvami. Ako príklad mi uviedol Feketebalog/Čierny Balog. Pozrime sa na skutočnú etymológiu tohto názvu a uvidíme, ako veľmi sú niektorí Maďari pomýlení. Dokonca uvidíme, že meno Balog je také starodávne, že dosvedčuje, že na našom Slovensku bola pravlasť Slovanov! Čerpať budeme z knihy Odtajnené trezory slov II. od uznávaného slavistu prof. Šimona Ondruša.

Meno Balog u Slovanov

Meno Balog patrí do širšej siete zemepisných názvov, ktoré sú charakteristické pre Slovensko, územie Poľska a východných Slovanov.

Okrem Čierneho Balogu je to staršie pomenovanie prítoku rieky Rimavy Balog, podľa ktorej bola pomenovaná osada Balog, neskoršie rozčlenená na Vyšný Balog a Nižný Balog. Dnes má komplexné meno Veľký Blh. Vlastivedný slovník obcí na Slovensku ho charakterizuje ako staré sídlisko z mladšej doby bronzovej, hallštadskej a veľkomoravskej. To znamená, že sídlisko bolo obývané v 9. – 10. storočí. Maďarská administratíva roku 1906 zapisuje Ivanice pri Rimavskej Sobote ako Balogivány, Padarovce ako Balogpádár, Hrošovo ako Balogrussó. Východne od Fiľakova Blhovce majú starý záznam ako Balogfalva.

Baloh nad Ipľom má z 13. storočia záznam Bolug, zo 14. storočia Balogh, roku 1808 nazvaný Ipoly-Balogh. Aj to je veľmi staré sídlisko z doby rímskej a veľkomoravskej.

Juhozápadne od Mosonmagyarovár je Várbalog, ktorý má z 13. storočia záznam Warasbolog.

V oblasti mesta Sombathely je obec Balogunyom. V 14. storočí má záznam Balogfalva. Spojením Balogfalva a Nagyunyom vzniklo pomenovanie Balogunyom. Druhá časť unyom – unyon je maďarskou adaptáciou mena Unín, ktoré je na Slovensku, v Česku aj Poľsku. To znamená, že osada bola pôvodne slovanská, slovenská. Meno Szombathely vzniklo v 13. storočí. V starých rímskych časoch to bola Savaria – Sabaria, pomenovaná podľa rieky rovnakého pôvodu ako južnoslovanská Sáva.

Balog má svojich príbuzných v poľskom miene rieky Bloga, prítoku Pilice. Tu sú aj osadné mená Blogie. Blogie je mokraď pri Radome. Prítok Visly sa volá Oso-bloga. Tieto podoby vznikli z predhistorickej formy bolg-. Tá sa u východných Slovanov zmenila na bolog. Pri starom Novgorode je jazero Bologoje. Tam sú aj osady Bologoje Novoje a Bologoje Staroje. Formu Bologovo má sedem osád. Sú pri Rostove, Petrohrade, Pskove, Vladimire, Vologde. Pri Pskove je aj Bologovka, pri Charkove Bologov.

Okrem slovanského severu sú príbuzné mená aj u indoeurópskych Baltov, ktorí sú Slovanom najbližší zemepisne aj jazykovo. V Lotyšsku je rieka Balga, miestne meno Piebalga.

Podľa nemeckého slavistu J. Udopha, ktorý sa už mnoho rokov venuje výskumu slovanských názvov riek, siahajú tieto mená aj do nemeckej oblasti. Podľa neho staré meno prístavu Brémy bolo Balge. Také miestne meno je aj pri meste Nienburg. Pri severnom nemeckom pobreží je aj všeobecné slovo Balge. Označuje mokrinu v doline, mokré jamy, močaristé miesta.

Etymológia mena Balog

Uvedená sieť zemepisných názvov má predhistorický základ belg- : bolg-, v nulovom stupni blg-. Na Slovensku mal tento základ do 12. storočia podobu Blg. Maďari ho v 11. – 12. storočí prevzali v podobe Bolog – Balog, podobne ako slovenské dlh-, do 12. storočia dlg- prevzali ako dolog, dalog. Naše slovo chlm prevzali ako halom. V Maďarsku je viac zemepisných názvov Halom. Pri preberaní toho slova ešte vedeli, že chlm je vrch. Preto jeden vrch vo Vesprémskej župe nazvali Halomhegy. V maďarčine hegy, foneticky heď, je vrch. Známy benediktínsky kláštor na Panónskom chlme, kde bol opátom Maurus, životopisec sv. Svorada, má meno Pannonhalma. Treba ho prekladať ako Panónsky chlm, nie Panónska hora, ako sa to robí. Západne od Segedína je mestečko Mórahalom. Je to Mórov chlm. Je v Csongrádskej župe. Csongrád je maďarská adaptácia Čierneho hradu, Črngradu. Keď sa v administratíve po vzniku Československej republiky roku 1920 Nižný Balog a Vyšný Balog nazval Nižný Blh a Vyšný Blh, bolo to z jazykového hľadiska opodstatnené, lebo forma Balog je zo starého slovenského Blg, po 12. storočí Blh. Platí to aj o komplexnom názve Veľký Blh. Otázka je, či aj Čierny Balog a Balog nad Ipľom slovakizovať na Čierny Blh, Blh nad Ipľom. Myslím si, že to nie je nevyhnutné. Maďarizovaná podoba Balog sa niekoľko storočí bežne používa. Takých prípadov, že sme ponechali maďarizované podoby, máme na Slovensku viac. Šintava mala staršiu podobu Šentava vo význame prechod cez rieku, brod z praslovanského slovesa šentati vo význame chodiť, prechádzať. Forma Gemer vznikla zo staršej slovanskej podoby Gomer, ktorá je známa najmä u východných Slovanov (Gomerovo) ap. Nemá nič spoločné s Homérom, Gomerom. Gomer má rovnaký pôvod ako Gomeľ. Homoľa vo význame vrch. Pôvodne Gomer bolo meno vrchu, na ktorom sa postavil hrad a dedina. Zmena Gomer na Gemer vznikla v maďarčine takzvanou samohláskovou harmóniou, podobne ako čeľaď na čalád – család alebo na čeleď – cseléd. Takéto zmeny pri preberaní slovanských slov do maďarčiny boli časté.

Maďarská jazykoveda chybne vykladá mená Balog z maďarského prídavného mena bal čiže ľavý, resp. z odvodeniny balog, čo je ľavák. Nerešpektuje historický fakt, že mená Balog sú doložené od 13. storočia, kým meno Balog, teda ľavák je doložené až v 16. storočí, ako sa uvádza v maďarskom hostoricko-etymologickom slovníku z roku 1967, s. 226. Vykladať Balog na Čiernom Hrone tak, že sem prišiel Maďar s menom Balog, t.j. Ľavák, ktorý založil lazovú osadu, ako to robí maďarská veda, je vyložene ideologizujúca, politická, nacionalistická paveda. Všetky osady s menom Balog so staroslovenského Blg boli založené na mokrinách, močaristých terénoch, podobne ako príbuzné mená v Poľsku a u východných Slovanov.

Z ďalšieho textu vyplýva, že Dobroč, časť Čierneho Balogu, je odvodený od praslovanského dobr-, čo znamená niečo iné ako dobrý, totiž dolinu, priehlbeň, výmoľ. Podoba Dobra je v mene dediny Dobrá pri Trenčíne a Dobrá pri Kráľovskom Chlmci. Obidve sú v doline, jame. Písanie Dobrá vzniklo ľudovou etymológiou. Aj Dobrá Voda pod svahom Karpát, kde sa uchýlil po oslepnutí Ján Hollý, je v jame pod svahom. V Chotári Dobrej Vody vyteká rieka Blava, ktorá má rovnaký pôvod ako rieka Mlava v Srbsku a v Poľsku. Sú to rieky s pomalým, lenivým tokom. Zmena Mlava na Blava nie je výnimočná. Zmena M – B je vo vývine slovanských jazykov známa.

Podobne z formy debr- v rovnakom význame máme dediny Debraď pri Moldave nad Bodvou, ale aj Debrecín, doložený v 14. storočí ako Debren. Maďarská jazykoveda hľadá omylom jeho pôvod až v jazyku kipčak, čo je turkotatársky jazyk. Podobne omylom hľadajú Maďari na Ďalekom východe aj pôvod mien Vrakuňa, Vrakúň, čo prevzatím do maďarčiny dalo podobu Várkoň, Várkoný. Protom je to staré slovanské meno z praslovanského základu vork-, ktorý dal u nás po 8. storočí podobu Vrak-, u východných Slovanov Vorok-. V ruštine vorok je ohrada, plot.

Pravlasť Slovanov bola na Slovensku

Nemecký slavista Jürgen Udolph na základe výskytu zemepisných názvov s praslovanským základom belg- : bolg- : blg- s pôvodným významom mokrina, mokrý terén, mokré údolie, a to spolu s ďalšími zemepisnými názvami, ktoré sú rozšírené na sever a východ od Karpát, vyslovil názor, že pôvodné sídla predhistorických Slovanov boli na území Poľska a východných Slovanov. Uvádza zemepisné názvy, najmä mená riek so starou praslovanskou príponou -ava, názvy od koreňa kryn- : krn-, názvy od koreňa bryn- : brn-, od základu grez- : grenz- : granz-, názvy s príponou -ok, názvy od základu pelt- : polt- : plt-, ako aj názvy belg- : bolg- : blg-. Znázorňuje to na mapách s výskytom týchto zemepisných názvov. Už bežný pohľad na Udolphove mapky ukazuje, že značná časť týchto zemepisných mien je aj na Slovensku.

Popri základe belg- : bolg- : blg-, ktorý je najmä na strednom Slovensku v zemepisných názvoch Blg-, v pomaďarčenej forme Balog, je tu bohatý výskyt názvov riek s príponou -ava Orava, Rimava (pôvodne Rymava), Sadzava prevzatá do maďarčiny ako Zaďva (maď. Zagyva, jej pôvod zo slovenského Sadzava sa všeobecne uznáva), Likava, Litava a i. Na Slovensku je aj pokračovanie praslovanského základu pelt- : polt- : plt, a to v mene Poltár. Pôvodne to bol Pltár, forma Poltár vznikla vplyvom maďarčiny. Poltár má rovnaký pôvod ako poľský Plot-sk, východoslovanská Poltava ai. Udolph pokladá za dôkaz aj zemepisné mená odvodené od koreňa reu- : rou- : rú-. Sem patrí aj naša Revúca, ale aj naša Rimava z pôvodného Rymava. Pôvodná motivácia bola zvučnosť, zvučná rieka. Takú motiváciu má aj naša Orava z praslovanského orati „kričati“, ktoré sa ako sloveso zachovalo u východných Slovanov. Udolph ako dôkaz uvádza starobylú príponu -ad. My ju máme v mene Gornad, Debraď, Mokraď ai. Aj príponu -og kladie autor ako znak starých zemepisných názvov. Uvádza poľské meno Minoga, na Ukrajine Mnoga. My ju máme na Slovensku v mene rieky Bodr-og. Udolph odmieta názor o pravlasti Slovanov na strednom Dunaji, v Panónii, ako tvrdí O. N. Trubačov. Podobne odmieta názor mníchovského slavistu H. Kunstmanna, podľa ktorého prišli Praslovania z Ázie na Balkán a odtiaľ na sever a na východ. On kladie pravlasť na územie Pripjati a Dnepra na východe, Karpát na juhu a Visly na západe.

Ale výskyt mnohých mien, ktoré uvádza Udolph, je aj na Slovensku. Sú to veľmi starobylé, praslovanské mená.

Pavol Jozef Šafárik dával slovanskú pravlasť na sever aj na juh od Tatier, od Karpát. Zemepisné rozlíšenie Udolphom uvádzaných mien aj na Slovensku dáva Šafárikovi za pravdu.

Na konferencii v Krakove v decembri 1996 T. Milewski, Zdislav Stieber aj Leszek Ossowski, všetko Poliaci, dávali prvotné ohnisko nárečovej diferenciácie praslovančiny na juh od Tatier, do Panónie a na Slovensko, a to už od 5. – 6. storočia!!! Ossowski zdôrazňoval, že archeológia môže byť iba pomocným argumentom pri interpretácii etnogenézy. Podstatné sú jazykové argumenty. Bez ohľadu na to, či prijmeme názor o nadkarpatskom, nadtatranskom formovaní praslovančiny s presahom na juh od Tatier, na Slovensko, alebo názor o Panónii a Slovensku ako ohnisku najstarších praslovanských nárečových zmien, v každom prípade územie Slovenska participovalo na formovaní praslovančiny a jej nárečového členenia. Slovensko bolo oddávna križovatkou, a to centrálnou križovatkou praslovanského jazyka. Tu treba hľadať aj odpoveď na takzvané juhoslovanizmy v slovenčine, najmä v strednej slovenčine.

Preukázané svedectvo o slovenčine na rozhraní severných a južných, západných a východných Slovanov podáva najnovšie známy český slavista Jiří Marvan v publikácii Na prahu slovenčiny (Bratislava: Veda 1999, 85 strán).