Otvorená reakcia Blaženy Ovsenej na Stanovisko slovenských historikov k (údajnému) šíreniu pseudohistoriografie

Na obrázku spisovateľka Blažena Ovsená pri čítaní knihy.

Dňa 15. mája 2015 Slovenský historický ústav a Historický odbor Matice slovenskej zorganizovali vedecké kolokvium veľavážených pánov historikov na tému Neodborná „historiografia“ na Slovensku – problém, alebo výzva? Zúčastnili sa ho slovenské vedecké „kapacity“ s titulmi pred menom aj za menom. Výstupom ich stretnutia bol pamflet (hanopis) pod názvom Stanovisko slovenských historikov k šíreniu presudohistoriografie (viď pod článkom).

Tento pamflet som po prečítaní nemohla pochopiť ináč ako len zúfalú reakciu štátom platených historikov, ktorí psychicky nezvádajú veľký počet nedávno vydaných publikácií amatérskych „historikov“ o najstarších slovenských dejinách. Mám za to, že zúfalým štátnym historikom vadí najmä fakt, že do ich teritória prenikajú ľudia, ktorí aj bez štátneho historického vzdelania a financovania častokrát produkujú hodnotnejšie diela než niektorí štátom platení darmožráči, pričom sa tieto diela navyše tešia väčšiemu záujmu čitateľskej verejnosti než oficiálne historické plátky, skompromitované historickou zotrvačnosťou. Štátom plateným historikom zrejme vadí, že nové názory a pohľady rúcajú zaužívané historické mýty, na opakovaní ktorých si títo historici zrejme postavili svoje honosné tituly a kariéru.

Štátom platení historici zbabelo, nepriamo a v inotajoch, bez pomenovania čo i len jedného konkrétneho „pseudohistorika“ a uvedenia čo i len jedného konkrétneho príkladu „pseudohistorického“ zavádzania, osočujú údajných „pseudohistorikov“ ako celok za to, že sa vraj snažia presvedčiť svojich skalných prívržencov o svojich „tajných, zamlčaných a pravdivých slovenských dejinách“.

Vzhľadom na to, že som napísala knihu Pátranie po tajných slovenských dejinách a slovenskom duchu, a vzhľadom na to, že sa v názve nachádza slovo „tajných“, ktoré tak inotajovo zmienili štátom platení historici vo svojom hanopise, napísala som PhDr. et Mgr. Petrovi Mulíkovi, PhD., aby mi priamo povedal, či sa ten pamflet týka aj mňa. Vraj moje meno sa počas debaty nespomínalo, no v emaile pán PhDr. et Mgr. Peter Mulík, PhD. označil moje dielo v niektorých častiach za „jednoznačnú pseudohistoriografiu“. Vraj to „nie je literatúra faktu ani historiografia, lebo nepožívam kritické historické metódy práce“.

K tomuto môžem povedať len toľko, že v úvode mojej knihy som jasne napísala, že „v mnohých prípadoch píšem len o svojich názoroch a predstavách, ktoré sa nemusia zhodovať so skutočnosťou, (no) napriek tomu, kde to ide, snažím sa podložiť svoje pohľady historickými pamiatkami, zápismi z kroník a dobových textov“. Týmto som jasne deklarovala, že moje dielo sa ani nesnaží byť vedeckou prácou, ale len opisom mojej predstavy dávnej slovenskej histórie. Preto nerozumiem, ako môže byť moje dielo súčasťou, ako spomína hanopis, trendu „manipulácie s národnými dejinami, ktorý môže viesť k úplnému rozkladu historickej pamäti Slovákov, a vôbec k neschopnosti pozrieť sa na vlastné dejiny prostredníctvom optiky kritickej historickej vedy“. Chcete mi týmto, vážení štátom platení historici, povedať, že nemám o histórii písať svoje názory? Že moje názory sú škodlivé? Kto ste, vy dolupodpísaní, že máte drzosť sa vôbec starať do toho, či ja alebo iní ľudia publikujeme svoje historické názory, keď máme článkom 26 Ústavy SR zaručené právo na slobodu prejavu?

Čo si mám myslieť o hodnotnosti názoru PhDr. et Mgr. Petra Mulíka, PhD., človeka, ktorý podľa wikipédie študoval na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte UKa a ktorý sa okrem iného orientuje aj na teológiu a katolícku sociálnu náuku? Čo mne môže hovoriť o vede človek, ktorý podľa Pravdy pôsobil dokonca vo funkcii riaditeľa cirkevného odboru Ministerstva kultúry (Ústav pre vzťahy štátu a cirkvi), bol navrhnutý za veľvyslanca SR vo Vatikáne ako náhrada za Antona Neuwirtha a sám o sebe tvrdí, že od roku 1981 „ho nepretržite“ sledovala ŠtB za to, že distribuoval náboženskú literatúru, ktorá prichádzala zo zahraničia? Teda distribúcia náboženských, podľa môjho názoru, bludov o lietajúcich anjeloch a hovoriacom hadovi teda v poriadku je, ale šírenie „pseudohistoriografie“ už nie? Dovoľte sa mi zasmiať. Čo mi o objektívnosti môže hovoriť človek, ktorému sa podľa blogu Eduarda Chmelára údajne „nepáči, že veľká časť našich oceňovaných osobností boli evanjelici a chcel by zásluhy našich dejateľov konfesionálne vyvažovať“? Veď tu sa rozum zastavuje. Podľa môjho názoru žiadny takýto človek nemá absolútne žiadne morálne právo hodnotiť vedecký prístup druhých ľudí.

Samozrejme, že chápem, prečo ste vy, štátom platení historici, napísali ten pamflet a mám o tom celom svoj názor. Myslím si, že vám vadí, že slovenskí občania odmietajú počúvať vaše štátom platené bludy o tom, že Slováci v dávnych dobách neexistovali, že nemali vlastné kráľovstvo, že ich zem sa nenazývala Slovenskou zemou, že nemali vlastného kráľa, že Svätopluk nenosil korunu, že nemohol mať na štíte slovenský dvojkríž, lebo vraj ten dvojkríž nie je predkresťanským symbolom stromu večného života, ale je až cyrilo-metodským kresťanským symbolom Ježišovej šibenice. Myslím si, že vám vadí, že Slováci už nechcú počúvať vaše kydy o tom, že Cyril s Metodom boli začiatkom našej vlastnej kultúry, keď očividne boli začiatkom jej konca, ale najmä začiatkom duchovného zotročenia slovenského národa Katolíckou cirkvou, ktorého sa nám dodnes nepodarilo zbaviť, nakoľko dokonca aj ja, zarytá nekresťanka, musím dodnes platiť dane na financovanie tejto, podľa môjho názoru, škodlivej rozprávkovej inštitúcie.

Áno, aj podľa mňa sú niektorí amatérski autori „uletení“, napr. 1) Hromník, 2) Horák, 3) Cvengrosch, 4) Kollár, čiastočne 5) Irša a iní, veď som na práce niektorých z nich napísala aj kritické recenzie (1, 2, 3). Nikdy by som však ich prácu neoznačovala za nebezpečný trend. Ja v ich, ale aj vo svojich „bludoch“ vidím najmä pridanú hodnotu, stret a výmenu názorov, priestor na konštruktívnu kritiku a napredovanie. Áno, priznávam, že prehodnocovaním aj ich bludov som sa veľa naučila. Mala by som im všetkým poďakovať, nie ich haniť, lebo vo mne vzbudili záujem o slovenskú históriu. Preto vás, páni štátom platení historici, žiadam o ospravedlnenie sa autorom, ktorých označujete za pseudohistorikov, za to, že ste ich prácu a snahu pátrať po pravde označili za „veľmi nebezpečný trend“ a dokonca, čo je naozaj vrchol všetkého, priznávate sa, že máte snahu „zabrániť ďalšiemu rozširovaniu takejto tvorby“, hoci podľa článku 26 Ústavy SR „každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu“ a „cenzúra sa zakazuje“. Čo sme v opäť v diktatúre? Tieto maniére ste si priniesli z minulého režimu, či ako? Kto ste vy, že máte drzosť vôbec riešiť niečo iné ako vedu, za ktorú vás platia? Prečo sa nestaráte jeden o druhého a nekritizujete si najmä svoje, podľa môjho názoru, pseudovedecké diela? Veď to je od vás úbohé a trápne, vidieť v obyčajných historických amatéroch ohrozenie. Byť vami, radšej sa zamyslím nad sebou, ako si nájsť cestu k slovenskému občanovi a ako zvýšiť svoju produktivitu práce. Príkladom neschopnosti slovenských vedcov je aj fakt, že jazykovedcom sa dodnes nepodarilo vydať nijaký etymologický slovník slovenského jazyka, ktorý so slovenskou históriou značne súvisí. Na čo čakajú vaši kolegovia? Až sa bude písať rok 3000? Kedy chcú konečne vydať Kollárovu Staroitaliu slavjanskú? Toto nie je práca pre súkromných vydavateľov, ale najmä pre SAVku. Kedy zabezpečíte, aby sa slovenské historické vykopávky neskúmali v Nemecku, ale na Slovensku? Čo ste nesvojprávni? Kedy preskúmate vatikánske archívy a spíšete o týchto nových literárnych objavoch nejakú publikáciu? Za čo vás všetkých asi tak platíme? Aby ste nám hovorili, že kým predkovia Čechov môžu byť označovaní ako neexistujúci „starí Česi“, tak predkovia Slovákov nemôžu byť označovaní ako „starí Slováci“, ale len ako nejakí neurčití „Slovania“, hoci „starí Slováci/Sloveni“ ako národ jednoznačne existovali? Ďakujeme, neprosíme!

Na záver vás okrem ospravedlnenia vyzývam, aby ste napísali recenzie ku konkrétnym dielam, ku ktorým máte výhrady a ktoré vám tak ležia v žalúdku. Toto je hodená rukavica. Dúfam, že ju prijmete. Myslím si, že nielen ja, ale aj iní „pseudohistorici“ sa s vami radi stretnú v argumentačnom ringu. Až potom sa ukáže, kto tu je v skutočnosti „pseudohistorik“. Až potom môže nastať konštruktívna debata. Dovtedy, hoci ste ovešaní titulmi ako vianočné stromčeky salónkami, ste v mojich očiach len obyčajní tlčhubovia, zúfalci, plačkovia, páprdovia, neschopáci a darmožráči.

S pozdravom,
Blažena Ovsená, 26.05.2015, revidované

Zdroj: http://www.hrnko.sk/2015/05/19/stanovisko-slovenskych-historikov-k-sireniu-pseudohistoriografie/, http://historyweb.dennikn.sk/clanky/detail/stanovisko-slovenskych-historikov-k-pseudohistorii,

Stanovisko slovenských historikov k šíreniu pseudohistoriografie

Slovenská historiografia má za sebou búrlivý vývoj. V 19. storočí, v kľúčovom období rozvoja národných historiografií stredoeurópskych národov, keď sa u nich dotváralo historické vedomie, jej chýbali vlastné vedecké pracoviská a školy, v ktorých by sa mohla systematickejšie rozvíjať. Jej rozvoj bol väčšinou záležitosťou jednotlivcov – slovenských intelektuálov, ktorí sa venovali spracovávaniu aj slovenských národných dejín. Nepriaznivé pomery pretrvávali prakticky až do vzniku Česko-Slovenska v roku 1918. Nové, či obnovené inštitúcie od roku 1919, ako Matica slovenská, Univerzita Komenského a od roku 1942 Slovenská akadémia vied a umení – boli už pracoviskami, v ktorých bola možnosť spracovávať dejiny aj z národného pohľadu a v ktorých vyrástli prvé generácie slovenských profesionálnych historikov. Rozvinuli sa aj pomocné vedy historické.

Spoločenský vývoj Slovákov v 20. stor. bol nesmierne zložitý, najmä kvôli vplyvu dobových ideológií a rýchlo prebiehajúcemu procesu dotvárania sa slovenského politického národa. Ideológie oslabovali a účelovo deformovali poslanie slovenskej historiografie. Vnášali do nej rušivý prvok diskontinuity a odtrhávali ju od jej základov a vedeckých postulátov. Po roku 1948, najmä komunistická ideológia odtrhla historiografiu od jej poslania v spoločnosti a podriadila jej funkciu ideologickým potrebám výstavby socializmu. Ideologizácia spoločenských vied veľmi negatívne poznačila slovenskú historickú vedu. Slovenská historiografia v podmienkach socializmu neriešila základné otázky slovenských dejín a občania ju opodstatnene vnímali ako nástroj, slúžiaci vládnucej ideológii, najmä, keď jej na rozdiel od ostatných socialistických historiografií chýbal výrazný národný akcent a podliehala silno ideológii čechoslovakizmu.

Tento negatívny vývoj, najmä po roku 1948, spôsobil v slovenskej spoločnosti značnú nedôveru v oficiálne vystupujúcu inštitucionalizovanú historickú vedu a súčasne nižší spoločenský status historika, čo pretrváva dodnes. Slovenské historické vedomie, ako pamäť národného spoločenstva, však napriek tomu existovalo a vyvíjalo sa. Záujem širokých vrstiev obyvateľstva o národné dejiny sa nestratil, ale fenomén uzavretosti a chýbajúca komunikácia s objektivizujúcimi poznatkami historickej vedy ho postupne deformoval. Tak sa na Slovensku vytvorila živná pôda, aby sa hlboko zakorenili rôzne mýty, ale aj insitne interpretácie historických udalostí a osobností a zároveň sa absolutizovalo ich subjektívne prežívanie. Tieto tendenčné, laické pohľady a interpretácie národných dejín nedostávali pred rokom 1989, počas komunistického režimu, možnosť verejnej prezentácie. Po roku 1989 však nastal úplný obrat. Veľké množstvo informačných zdrojov rôznej – často pochybnej kvality – viedlo k tomu, že mnohí ľudia stratili orientáciu a boli ochotní prijať aj také informácie o našej minulosti, ktoré by za iných okolností neprijali.

Určitú zodpovednosť za tento stav nesie aj naša oficiálna historiografia, ktorá málo a ak, tak často nepružne reagovala na záujem obyvateľstva o vlastné dejiny. Prakticky dodnes absentuje konštruktívny dialóg medzi slovenskými historikmi. A práve konštruktívny dialóg, o ktorý doposiaľ nie je všeobecný záujem, by vyjasnil mnohé veci a prispel k porozumeniu a dohode o zásadných otázkach našich dejín.

Slováci, ktorí sa zaujímajú o vlastné dejiny, pociťovali po roku 1990 opodstatnenú nespokojnosť zapríčinenú prázdnotou a ideologickými interpretáciami, ktoré odmietali. Začali vyhľadávať alternatívne zdroje o dejinách, prípadne sami, bez hlbšej metodologickej prípravy tvoriť úplne nové diela a interpretácie. Proti amatérskej historiografii, resp. literatúre faktu, ktorá vychádza zo seriózneho záujmu, používa vedeckú metodológiu a opiera sa o výsledky historickej vedy, nemožno nič namietať.

Čoraz väčší priestor však začala nadobúdať pseudohistoriografia, ktorá prináša predovšetkým senzačné odhalenia a má ambíciu úplne od základu prepísať, či presnejšie prekódovať dejiny. Svojím charakterom je to akási forma bulváru. Predstavitelia pseudohistoriografie sa verejne prezentujú ako naslovovzatí odborníci, pričom väčšina z nich nemá ani historické vzdelanie. Na rozmanitých podujatiach (nie na vedeckých konferenciách!) sa púšťajú do polemík s profesionálnymi historikmi, pričom odmietajú ich diela a interpretácie, respektíve sú k nim hyperkritickí. To by však nebolo ešte to najhoršie. Objavili sa „gurovia – vykladači dejín“, ktorí neskutočnými výmyslami, vychádzajúcimi z toho, že na Slovensku si ich tvrdenia nevie takmer nikto neodborne vzdelaný overiť, šíria tragikomické bludy a ničia slovenské historické vedomie.

Za veľmi negatívny jav treba považovať, že pseudohistorikom nechýba chuť produkovať pochybné publikácie, lebo slovenská historická veda a jej vedecké ustanovizne neboli pripravené na tento negatívny trend, čo pseudohistorikom umožnilo získať si skalných prívržencov a presvedčiť ich o svojich „tajných, zamlčaných a pravdivých slovenských dejinách“. Stáva sa, že šíritelia týchto dezinterpretácií dejín dostávajú v súčasnosti neprimerane veľkú publicitu v médiách, ba niekedy aj krytie niektorých kultúrnych, vzdelávacích a štátnych inštitúcií. Ich názory tak získavajú punc akejsi serióznosti a hodnovernosti, čo zmätok v historickom vedomí ešte zvyšuje. Dôsledky tohto počínania môžeme len ťažko predvídať. Vytvára sa totiž veľmi nebezpečný trend manipulácie s národnými dejinami, ktorý môže viesť k úplnému rozkladu historickej pamäti Slovákov, a vôbec k neschopnosti pozrieť sa na vlastné dejiny prostredníctvom optiky kritickej historickej vedy.

Toto stanovisko, prijaté na kolokviu Neodborná historiografia na Slovensku – problém, alebo výzva? (Matica slovenská, Bratislava, Grösslingova 15. mája 2015) sa pokúša vysvetliť jav pseudohistoriografie, zabrániť ďalšiemu rozširovaniu takejto tvorby a zvyšovaniu významu dezinterpretátorov v histórii. Tento cieľ je možné dosiahnuť najmä úzkou spoluprácou historikov zo všetkých vedeckých pracovísk, recenzovaním pseudohistorických prác a upozorneniami odbornej aj laickej verejnosti na škodlivosť dezinterpretácií našich dejín.

V Bratislave 15. mája 2015

Prof. PhDr. Július Bartl, CSc.
Prof. PhDr. Marta Dobrotková, CSc.
Prof. PhDr. Martin Homza, PhD.
PhDr. Anton Hrnko, CSc.
PhDr. Pavol Jelínek, PhD.
Dr. phil. Beata Katrebová-Blehová
Prof. PhDr. Róbert Letz, PhD.
Prof. PhDr. Ján Lukačka, CSc.
Prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc. Dr. h. c.
Doc. PhDr. Ivan Mrva, CSc.
PhDr. et Mgr. Peter Mulík, PhD.
Mgr. Ivan Petranský, PhD.
PhDr. Karol Pieta, DrSc.
Prof. PhDr. Alexander Ruttkay, DrSc.
Prof. PhDr. Jozef Vladár, DrSc.