Iba pred pár dňami (písané 24.04.2016) sa ku mne dostala informácia, že Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV vydal etymologický slovník slovenského jazyka pod krkolomným názvom Stručný etymologický slovník slovenčiny. Autorom je Ľubor Králik. Ide takto o vôbec prvý etymologický slovník, ktorý sa týka čisto slovenského jazyka. Samozrejme, hneď som spravila všetko pre to, aby som tento slovník získala do zbierky.
Knižku som si hneď kúpila, no ak som si myslela, že svoju knižnicu nejako výrazne jazykovedecky obohatím, tak som sa hlboko mýlila. Žiaľ, áno, aj keď je práca na takomto slovníku chválihodnou a záslužnou činnosťou, dielo samotné ma svojou úrovňou dosť sklamalo. Je mi ľúto, že to takto musím písať, ale keby som tvrdila niečo iné, klamala by som.
Autor v úvode knihy síce vysvetľuje komplikované možnosti jazykového bádania na Slovensku, nepostačujúce kapacity, zmarené snahy vydať etymologický slovník SJ prof. Šimonom Ondrušom okolo roku 1990 a podobne, no tieto okolnosti nijako neospravedlňujú slovenskú jazykovednú obec z neschopnosti. Akože, prepáčte, ale ako píše sám autor knihy, slovenčina je posledným zo slovanských jazykov a azda aj posledným európskym jazykom, ktoré ešte nemajú vytvorený samostatný etymologický slovník, a to je veľká hanba!!! Ja sa pýtam, čo som komu spravila, že som sa musela narodiť práve v takomto národe… Čo som komu spravila, do pekla, keď ešte aj zbedačení Buhari, ktorí zarábajú podstatne menej ako my, si vedeli spraviť poriadny etymologický slovník pred nami, Slovákmi? Ja už mám tohoto slovenského úbožiactva vážne plné zuby. Etymologický slovník je pritom základným duchovným kameňom každého národa. Nie je nič dôležitejšie pre akýkoľvek národ, ako poznať duchovné korene vlastného jazyka!
Ak si niekto myslí, že autor Ľubor Králik svojím dielom zachránil našu dobrú povesť a že teraz už aj my, Slováci, máme etymologický slovník nášho vlastného jazyka, tak ho musím opraviť – nie, nemáme, resp. ak máme, tak iba formálne na papieri, nie však vecne. Autor dosiahol iba to, že teraz máme namiesto skutočného etymologického slovníka iba takú slovníkovú potemkinovu dedinu, ktorú keď otvoríte, tak zistíte, že je zameraná hlavne na súčasnú slovnú zásobu slovenského jazyka, teda nie na PôVODNÚ JADROVÚ(!!!) slovenskú slovnú zásobu, navyše je písaný IBA POPULÁRNO-VEDECKOU formou, teda nie čisto VEDECKOU formou. Teda je pre hlbšie bádanie vlastne úplne oničom.
Už keď som si zbežne listovala v slovníku, bolo mi podozrivé, aké pojmy v ňom nachádzam. Hneď som pocítila, že tu asi niekto spravil malú fintu. Niekto asi nahádzal do slovníka také cudzie výrazy, ktoré v cudzích jazykoch znejú podobne a ktoré v zahraničí už etymologicky spracované sú, a potom možno len odpísal ich etymológiu. Toto by však nebol vlastný vedecký výskum, ale len odpisovanie toho, čo si iní povymýšľali. Takto by som aj ja vedela rýchlo naplniť slovník „slovenskými“ výrazmi, ktoré pôvodom slovenské vôbec nie sú. Práve tie PôVODNÉ ÍREČITÉ JADROVÉ slovenské výrazy, po ktorých prahne každý jazykovedný nadšenec a za ktorými sa ukrýva skutočná duchovná sila slovenského národa, v slovníku často chýbajú. Ako príklad uvediem chýbajúce slová: drievny, chotár, varád, vor (zato supermoderné slovo vorkoholik sa tam nachádza, čo je úplne proti zdravému rozumu a vyznie mi to, že ho tam dali len preto, aby bol slovník akože hrubší!!!), vajano (sviatok letného slnovratu, podľa mňa názov pravdepodobne nemeckého pôvodu), kračun (slovenské vianoce)… O pôvode týchto jadrových slov môžete iba snívať.
V slovníku sa síce nenachádzajú slovenské jadrové výrazy, zato napríklad slovo maces sa tam nachádza. Maces má byť židovský veľkonočný chlieb. V živote som toto slovo nepočula, no napriek tomu mal niekto potrebu ho zaradiť do etymologického slovníka slovenského jazyka? Prečo dal autor prednosť práve tomuto čudesnému slovu pred jadrovými slovami ako vor, varád, chotár, mi je dodnes záhadou…
Ak chcem zistiť, či je nejaký etymologický slovník dobrý, stačí mi pozrieť sa na spracovanie niektorých kľúčových slov. To sú tie, ktoré sa používali v najstarších dobách a ktoré súvisia s duchovnom, poľnohospodárstvom, náboženstvom, bojom, prípadne remeslom. Kto ich pozná, vie sa rýchlo zorientovať. Medzi tieto kľúčové slová patrí napríklad meno Svätopluk, ktoré sa skladá z najzákladnejších duchovno-náboženských pojmov. Skoro ma šľak trafil, keď som sa na str. 568 dočítala pri odkaze na slovo svätý toto: „Svätopluk [psl. SveNtopЪlkЪ], doslova ‚svätopluký‘, t.j. asi ‚majúci sväté = slávne, silné, mocné pluky, vojsko‘; súčasný význam vznikol pod vplyvom kresťanstva (‚silný, mocný‘ > ‚obdarený nadprirodzenou mocou‘)…“
Šimon Ondruš v jednom zo svojich diel, konkrétne v Odtajnených trezoroch slov, na str. 96 píše k menu Svätopluk úplný opak: „Praslovanský SveNtoplkЪ nevládol svätému pluku, ale veľkému ľudu, veľkému národu.“ Podľa Šimona Onrduša svätý znamená veľký, vysoký, a plk znamená ľud, podobne tak v nemečine Volk je ľud. To je v absolútnom protiklade s vysvetlivkou Ľubora Králika.
Ja tvrdím, že Svätopluk ako ‚majúci veľké vojsko‘ je ľudovou etymológiou a každý vedec by mal vedieť rozlíšiť prvoplánovú ľudovú etymológiu od tej vedeckej. Okrem toho, podľa mňa však ani Šimon Ondruš nemá celkom pravdu ohľadom výkladu mena Svätopluk, lebo ako uvádzam vo svojej knihe Pátranie po tajných slovenských dejinách a slovenskom duchu, na str. 150-154, svätý môže mať význam aj veľký v zmysle večný, a pri slove pluk treba brať do úvahy v prvom rade náboženský motív, ktorý u kniežaťa pohanského obradu musí súvisieť s pohanským uctievacím živlom, ktorým u Slovanov bol oheň. Ukazujem možnú spojitosť medzi latinským fulgeo ‚blkať, blčať (o ohni, svetle)‘ a slovenským pluk, kde latinskému f zodpovedá slovenské p (toto je známy fakt), latinskému g zodpoveá v tomto prípade slovenské k (rovnako ako v tomto prípade aj v nemeckom blaKen [blčať]), kombinácii -ul- po metatéze zodpovedá kombinácia -lu-, prvotne však tvrdý jer plus spoluhláska, teda l (Ъ+l), latinskej koncovke -eo zodpovedá tvrdý jer Ъ na konci mena SvätoplukЪ. Tak fulgeo je vlastne pluk, ohnivý blkot. Kde je pôvod tohoto slova? V slovančine alebo v latinčine? Odpovedám, že neviem, a nie je to ani podstatné, aj keď pôvod mohol byť napokon spoločný. Podstatný však je význam. Podľa mňa meno Svätopluk znamená Večný Oheň, podobne tak meno Svätožizňa znamená Večný Život. Zaujímalo by ma, ako by Ľ. Králik podľa svojej logiky vysvetlil význam mena Jaropluk – jednalo by sa o jaroplukého človeka?? Nepravdepodobné.
Pozrela som si etymológiu slova štrk (str. 596), ktoré má podľa autora vraj pôvod v zvukomalebnom štrkotať (štrngať), lebo kamenitý riečny nános asi štrkoce pod nohami. Podobne je vraj odvodené slovo štrkáč.
Podľa mňa to tak nie je, pretože ja vidím pôvod slova štrk v kameni a býkovi. Nie náhodou sa Ostrihom nazýval Striegom, teda akoby Štrk-om a nie náhodou Ostrihom leží na skale. Nie náhodou máme najviac kopcov pomenovaných menom Ostrý, pričom názov ostrý obsahuje kombináciu -str- ako v štrku. Nie náhodou sa ostré kamenné hory nazývali tury podľa býkov (napr. Turiec), resp. chriby podľa býčích chrbátov (napr. Karpaty; všimni si, že španielske Corbacho, čítaj korbačo, znamená býkovec – z toho je aj náš korbáč – podľa arabských zdrojov Slováci boli vyznávačmi býka, preto dodnes na Veľkú noc (po anglicky Easter, čítaj íster, opäť kombinácia -str- ako v štrku) naháňajú dievčatá s býčím penisom a oplodňujú ich vodou – asi symbolom býčieho semena [mohla to byť aj očistná alebo ozdravná úloha]). Podobne aj štrk je ako ostrý kameň nazvaný podľa býkov, lebo nie náhodou sa býk po nemecky povie Stier, čítaj štír. Toto asi súvisí so slnečno-hvieznou kozmológiou, ktorú vyznávali starí Slováci, Germáni, Židia, Egypťania a iní, takže možno nie je náhoda, že sa hviezda povie po anglicky star, po nemecky Stern, čítaj štern – čo možno tiež súvisí s bohyňou Ištar, Inana, zobrazovanou ako hviezda, konkrétne Venuša – opäť kombinácia -str- ako v štrku. Takže štrk je preto štrkom, lebo je kamenný a ostrý a súvisí s býkom, lebo ostré kamene a býky sa označovali rovnako, vlastne sa stotožňovali(!). Slovo štrkotať mohlo vzniknúť iba ak druhotne od štrkotania štrku. Teda príčina a následoku sú tu zamenené. Ľudovít Štúr sa podľa mňa nevolá podľa štíra, škorpióna, ako mnohí uvádzajú, ale práve podľa býka, kameňa. Treba podotknúť, že iné etymologické slovníky sa môjho vysvetlenia taktiež nepridŕžajú.
Ďalšie kľúčové slovo je žezlo, ktoré od najstarších čias používali vladári takmer po celom svete, dávno pred naším letopočtom. Králikov slovník na str. 694 o žezle hovorí toto: „‚krátka ozdobná palica ako odznak panovníkovej moci‘, staršie i ‚tyčka, kôl‘ (od 18. stor.). Praslovanské *žЬzlЪ; porovnáva sa so stsev. geisl, gísli ‚palica‘, nem. Geissel ‚bič, korbáč‘ a i., ktoré sa odvodzujú od indoeurópskeho základu *g^haiso- ‚palica, tyč, oštep‘ (porovnaj galsko-latinské gaesum ‚ťažká železná vrhacia kopija‘, staroírske gae ‚oštep, kopija‘ atď.).“
Podľa iného etymologického slovníka (Etymologický slovník jazyka českého a slovenského od Macheka) je žezlo prut, príbuzné s nemeckým Kegel(!), čo znamenalo aj palicu, patyk, slová ďalej nepriehľadné.
Ja uvádzam, že vladári naozaj nosili pri sebe palicu ako symbol moci. Aj egyptský faraón mal takú palicu so zatočeným vrchom. Podobnú má aj pápež. Vraj to je pastierska palica, ktorá symbolizuje pastiersku moc vladára nad ľuďmi. Problém je, že naše žezlo je krátke a vôbec nepripomína pastiersku palicu, ale skôr fakľu. Keď si dobre pozrieme zobrazenia stromu života a jeho ochrancov, strážcov, na jednom egyptskom vyobrazení (viď nižšie) môžeme vidieť, že títo strážcovia majú na koncoch svojich palíc lampy, ktorými osvetľujú strom života hviezdnou žiarou – áno, je to egytptská obdoba vianočného stromčeka so svetielkami. Tie palice boli podľa mňa žehlá, pôvozdne azda žegla (g sa napokon nachádza aj v nemeckom KeGel, takže pôvodne, pred zmäkčením, tam asi -g- aj bolo), ktoré sa časom premenili na žezlá. Týmito žezlami-fakľami hviezdy žehli žiaru, ktorou potom svietili na strom večného života, aby vyplodil plod večného života – napr. jablko. Táto žiara prichádzala od strážcov stromu, ktorí sídlili na nočnej oblohe – dvoch „hviezd“ – Mesiaca a Venuše. Preto vladár nosil tri symboly kráľovskej moci – 1) na hlave korunu, na ktorej boli zobrazené stromy večného života (symbol spravodlivosti), 2) ďalej nosil kráľovské jablko – plod stromu večného života, a potom 3) nosil žezlo, ktorým sa žehlo/žiarilo na strom večného života. Takto vám to však žiadny etmologický slovník nevysvetlí. Aj o tomto píšem vo svojej knihe Pátranie po tajných slovenských dejinách a slovenskom duchu. Samozrejme môžem sa mýliť ako každý, no isto prijmem radšej rozvinutú hypotézu preklenujúcu drievnu mytológiu, než obyčajné ničnenapovedajúce vysvetlenie – palica.
Krv sa vo mne búrila aj pri čítaní výkladu pomenovania Slovan/Slovák. Králik sa v tejto súvislosti odvoláva na pomenovanie Nemec, ktoré sa kladie do protikladu k pojmu Slovan ako ten, kto je nemý, kto nehovorí po slovansky. Aj táto etymológia je podľa mňa evidentne čisto ľudová a ja sa opäť čudujem, že sa autor slovníka obmedzil iba na ňu. Okrem tejto hypotézy existuje totiž minimálne ešte jedna zaujímavá, ktorá stojí za zmienku, a to, že pomenovanie Nemec má byť otvodené od slova nemeton, čo má byť posvätné miesto u Keltov, teda posvätný háj. Toto meno vraj niesol aj jeden z germánskych kmeňov žijúcich na Rýne neďaleko jazera Constance (Kostnica) a údajne aj ich bohyňa Nemetona. Zdroj informácie je z wikipédie. Ak by toto bola pravda, tak na pomedzí najzápadnejšieho slovanského rozšírenia, ktoré bolo práve pri jazere Constance, by Slovania mohli prísť do styku práve s týmto kmeňom, podľa ktorého mohli nazvať všetky kmene žijúce ďalej na západ.
Skutočne dobrý etymologický slovník je taký, ktorý ponúkne čo najviac známych hypotéz. Králikov slovník v tomto moje kritériá, žiaľ, nespĺňa. Ja proste na nemých Nemcov neverím.
Je tragické, že Slováci nedokázali splodiť synov a dcéry takého rozmeru, ktorí by dokázali zabezpečiť také dôstojné podmienky pre jazykovedný výskum, aby sme dohnali, ba dokonca aj predbehli okolité národy. Treba si uvedomiť, že vyslanie nejakej sondy do vesmíru je absolútne zbytočné v porovnaní s dôležitosťou poznať korene vlastného jazyka. Kým výsledky vedeckého pokusu so sondou môžeme kedykoľvek odpísať od Rusov alebo Američanov, jazykovedný výskum slovenského jazyka za nás nikto nespraví. Ak si ho nespravíme sami, tak nám ho nikto nedá. A ak nám ho dá, tak sa v ňom dočítame, že slovo knieža má pôvod v nemčine, pričom je to úplne opačne, lebo nemecké König má pôvod v slovančine. Alebo sa dočítame, že slovo vidiek sme prebrali z maďarčiny, keď pritom Maďari prebrali slovo vydeg od Slovákov, kde deg súvisí s dechtom, pálením. Vydeg bol vypáleným miestom za osadou. Podobne boli tvorené slová výhon, výbeh. My sme spätne prebrali vidiek z maďarčiny (vidék), hoci pôvodne ho Maďari prebrali od nás. (podľa Šimona Ondruša, viď Odtajnené trezory slov).
Tak ako sa na Slovensku robí so všetkým, tak sa robí aj v jazykovede. Keď Slováci stavajú nový most cez Dunaj, vylezie z toho predražená ohavná príšera s nepostačujúcimi parametrami, ktorú tromfne narýchlopostavená ruská stavba spred pol storočia. Takto si budujeme ohavné Slovensko, na ktoré nikto z nás nemôže byť hrdý. Tak sa potom niektorí Slováci radšej prikláňajú k úspešnejším národom a vo vlastnom vidia len zaostalosť a menejcennosť. Keby som ja bola vo vláde a mala tú moc, tak by som jazykovedný ústav zasypala peniazmi do takej miery, že by z nich jazykovedcom vytŕčali len hlavy. Zabezpečila by som také kapacity, aby sme mali lepšiu jazykovú základňu ako Česi s Bulharmi a Poliakmi dohromady. Lebo nič nie je dôležitejšie pre náš národ než poznanie vlastných koreňov. Spravila by som toto všetko preto, aby Slovensko, ako pozostatok dávnej pravlasti všetkých Slovanov, mohlo opäť prevziať duchovné vodcovstvo v rozvíjaní slovenského a slovanského ducha.
Na záver chcem zdôrazniť, že v etymológii nemôžeme hovoriť o dokázateľnej pravde, ale len o zbierke hypotéz, ktoré sú viac alebo menej pravdepodobné/uveriteľné. Mýliť sa môže tak autor, ako aj ja alebo ktokoľvek iný.
Tiež chcem zdôrazniť, že tento článok nie je namierený proti autorovi slovníka. Aj keď ho nepoznám, tak som si istá, že robil všetko, čo bolo v jeho silách, aby v ťažkých a neprajných podmienkach odovzdal národu aspoň tú svoju stručnú populárno vedeckú príručku. Oceňujem, že spravil aspoň to, čo spravil. Patrí mu uznanie, vďaka a úcta. Sama viem, čo to je napísať šesťstostranovú knihu, preto naozaj klobúk dolu. Je lepšie jeho slovník vlastniť, ako ho nevlastniť.
Tento článok však má vyburcovať zodpovedných vodcov, aby prehodnotili priority a začali konečne podporovať podstatné veci. Iba takto môžeme nadviazať na slovenských géniov Kollára, Šafárika, Štúra, Hollého, Jána Stanislava, Mateja Bella a iných, ktorí neprekonateľným spôsobom pozdvihli nielen slovenského, ale aj všeslovanského ducha.
Skúste etymologické slovníky. Nejaké sa dajú nájsť na internete v pdf. Sú aj nárečové slovníky, najlepšie v knižnici.
Vždy sa nadchnem keď nájdem nejaký nový slovník archaizmov. Potom si prečítam recenzie a nič. Pracujem na vlastnom ateliéri, kde sa chcem venovať výrobkom inšpirovanými našimi tradíciami a kultúrou. Veľa krát potrebujem dať svojim výrobkom meno tiež si stále hľadám názov svojho ateliéru. Prosím vás viete mi pomôcť, poradiť literatúru, archaický slovník… Ktorý je ,,najlepší,,?
Meno Svetopluk bude hrdinské z výrazu „Za Ventov pluk“, Panonnia z vládcu „Po Nonniovi“ /meno z biatekovských predrímskych mincí, azda od duNONNA čiže Vidin/, Sloven zo skratky „slobodný Venét“, Pastissum je Potisie, Pelso značilo Pleso čiže bezodtokové jazero. Ale vysvetlenie výrazu je niekedy hodné celej knihy.
Súhlasím s recenziou. Bol som rovnako sklamaný, keď som čítal skoro samé cudzie slová a mal som pocit, že čítam slovník cudzích slov. Na obhajobu autora treba napísať, že slovník tvoril 20 rokov, teda bez internetu a dnešných alebo aktuálnych poznatkov. Osobne sa mi nepáči vysvetlenie slova chochmes, vysvetlené ako múdry a pôvod v hebrejčine. Podľa mňa je to skôr dobrý mrav alebo (správanie) na úrovni, čo ma ťahá k nemeckému „hohe Messe“ teda vysoká miera alebo úroveň.
Čudujem sa, že niekto nepozná maces, čo mi pripadá ako bežné slovo. Ale tiež nepoznám všetky slová.
@Milanxyz – Slovencina urcite nie je najstarsim slovanskym jazykom, to fakt ani nahodou. Kazdopadne je jazykom, kory si zo vsetkych slovanskych jazykov zachoval najviac povodnych protoslovanskych jednotiek, preto o slovencine mozeme hovorit ako o svojim sposobom jazyku najviac archaickom, ale rozhodne nie najstarsom.
Akože, prepáčte, ale ako píše sám autor knihy, slovenčina je posledným zo slovanských jazykov a azda aj posledným európskym jazykom, ktoré ešte nemajú vytvorený samostatný etymologický slovník, a to je veľká hanba!!! – netusim, kde na to autor prisiel. Mnozstvo europskych jazykov nie je este ani len kodifikovanych a o etymologickom slovniku ani len nesnivali.
Dnes mi napadlo pozrieť si „recenzie“ k tomuto slovníku na „martinuse“, a musel som tam napísať toto:
Skvelý? Úžasný? Podľa toho, pre akú úroveň.
Myslím úroveň poznania. Dnes už máme poznatky genetiky haplogrúp, akýchsi „dynastií“ potomkov prapraprapredkov. Genetika nás učí, že od svojich predkov dedíme genetické informácie. A skúsenosť nás učí, že od svojich predkov – rodičov, prarodičov, praprarodičov, … dedíme aj náš materinský jazyk. A tiež vieme, že na izolovaných miestach od okolitého sveta, napríklad v hlbokých horách, dochádza k uchovaniu veľmi starých génov, a aj veľmi starých jazykov. TOTO NAJNOVŠIE POZNANIE „DEDENIA“ ŽIAĽ „NÁZOR AUTORA“ NEZAHŔŇA §§§ Najviac ma irituje jeho „papagájovanie“ starých „pangermanizmov“ typu: chlieb je z germánskeho *hlaiba-, atď. Pritom, napríklad v „hlavnoprúdovom“ vedomí(?) „najgermánskejšie slovo“ RUNA JE SKOMOLENINA nášho RYNA (rytina), ALE TO SA ČLOVEK MUSÍ DOZVEDIEŤ Z NEMECKÉHO/ „onemeckého“ ETYMOLOGICKÉHO SLOVNÍKA §§§
Milan, ja som to uz hladala, ale nenasla. Nech to doda ten, kto to citoval.
Pani Blažena,
obraciam sa na Vás so žiadosťou o výpomoc vzťahujúcu sa na dôkaz o starobilosti slovenčiny, ktorý ja odtiaľ nemôžem získať. Jedná sa o dve veci:
– SNN ročník 2000, v ktorom L Zrubec píše o varšavskom slavistickom kongrese v roku 1973 („Jazyk spája i rozdeľuje“), kde sa údajne predkladalo uznesenie, že slovenčina je najstarším slovanským jazykom, nie je zatiaľ na internete. Rád by som vedel, z akých prameňov L Zrubec čerpal.
– Predpokladám, že Jazykový ústav ĽŠ by mal mať v archíve nejaké záznamy týkajúce sa spominaného kongresu slavistov. To by do istej miery mohlo priniesť trochu viac svetla do tejto linqvisticky, aj historicky závažnej otázky.
Viem, že nemáte voľného času nazvyš, ale vzhľadom k tomu, že máte k týmto prameňom bližšie, dúfam, že sa Vám naskytne príležitosť sa na ne pozrieť.
Vopred ďakujem
Dúfam pán Herold,
že ste sa dlho a skvele bavili na tom, čo si ľudia dokážu vymyslieť. Aby ste sa dlhšie zabávali, pridám Vám jednu vymysleninu. V časoch spoločného štátu nám už od malička v školách tlkli do hláv aj takú „pravdu“, že „Československo (pravda, bez spojovníka) pozostáva z historických zemi a Slovenska.“
Pokiaľ sa táto „pravda“ učila aj v tých „historických zemiach“, potom sa nedivím, že sa všetko nové, čo sa slovenskej historii týka a je to mimo rámec obsiahnutý v tej číročistej „pravde“ hlásanej českou histiriografiou, zdá za Moravou čírou vymysleninou.
Ale nechajme zábavu stranou.
Hoci wikipédia ani google nie sú stopercentné pramene, som rád, že ste autora uvedeného pojednania/referátu o starobilosti slovenčiny našli, teda že John D Price nie je vymyslená osobnosť. Ide teda o to, kde bola jeho práca „The Key to all Slavonic Languages“ zverejnená. Na wikipédii je niekoľko strán odkazov na autora a jeho diela a tie sa nedajú narýchlo prejsť.
Že sa nedá nájsť, to ešte neznamená, že neexistuje.
Počul som niekde, že US Congress má údajne najväčšiu knižnicu na svete, ale nevedel som sa tam zorientovať. O pomoc obrátil som sa na historika Dr Hromníka, ktorý v USA študoval (v Syrakúzach) a bol v knižnici Kongresu.
Odpovedal, že Johna Price-a má v svojej bibiografii, ale kópiu jeho referátu (Kľúč k všetkým slovanským jazykom) nemá. Tiež pripomenul, že vzhľadom k tomu, že túto prácu J Pricea Univerzita Kapského Mesta nemá, jeho záznam sa s najväčšou pravdepodobnosťou vzťahuje na knižnicu Kongresu.
Tam by sa teda trebalo uberať.
Nie je toho veľa, ale predsa. Písal som aj do Kanadského Slováka, ale zatiaľ som nedostal odpoveď.
Náhodou jsem narazil na tuto stránku a musím říct, že jsem se skvěle pobavil-je neuvěřitelné, co si lidi dokáží vymyslet. Ale o tom až někdy příště, dnes mám dotaz na tu skvělou hypotézu, jak je slovenština nejstarším slovanským jazykem. Snažil jsem se nají článek (knížku?) Johna D. Price „The Key to all Slavonic Languages“, ale k mému velkému překvapení žádné takové dílo nezná nejen jeho heslo na Wikipedii (https://en.wikipedia.org/wiki/John_Dyneley_Prince), ale dokonce ani žádná z databází jeho děl, jak jsou uvedeny na této stránce dole. Dílo není dohledatelné ani prostřednictvím Googlu.
A co hůř, žádné takové dílo nezná dokonce ani knihovna Columbia University, kde J. D. Price učil a kde měl údajně vydat tento článek/knížku: https://clio.columbia.edu/catalog?f%5Bauthor_facet%5D%5B%5D=Prince%2C+John+Dyneley%2C+1868-1945
Jak si tuto záhadu vysvětlujete?
Sdieľam Váš názor pani Blažena,
a neviem pochopiť, ako je možné, že Jazykový ústav Ľ.Š., ktorý vznikol v roku 1943, teda pred viac, ako 70.-mi rokmi, nedokázal tento základný atribút jazyka dať dokopy.
Nechcem kritizovať Vašu recenziu, ale nechce sa mi veriť, že ste doteraz nečítali nasledovný oznam, ktorý bol na Slovensku zverejnený už niekoľkokrát, posledne na web-stránke „Hlavné zprávy“:
„Ďalší fakt, ktorý nie je celkom známy širokej verejnosti, je dominantné postavenie slovenského jazyka ku ostatným slovanským národom. V tejto súvislosti spomenieme prácu amerického vedca a lingvistu prof. Pricea, ktorý považoval slovenčinu za kľúč ku všetkým slovanským jazykom” a za médium na dorozumenie sa s ostatnými Slovanmi. (John D. Price, The Key to all Slavonic Languages, SHF, Columbia Univerzity, New York, Dec. 15. 1943, 9. s.). Profesor J. Price túto myšlienku vyslovil na kongrese Slavistov vo Varšave. Poľská delegácia vyšla s návrhom, aby sa schválila definícia prvého slovanského jazyka, ktorej určujúcim bodom je slovenčina. Okrem českej skupiny všetky slovanské delegácie odhlasovali poľský návrh: Slovenský jazyk je najstarší a podľa neho sa potom vytvorili ostatné slovanské jazyky”. (Kanadský Slovák, Slovenčina, najstarší slovanský jazyk, Toronto, 23. marca 1989).“
Nezdá sa mi preto Vaše odvolávanie sa na nejakú neexistujúcu „slovančinu“ korektné. Ani na „Slovákov“, resp. „starých Slovákov“ v čase, keď naši predkovia, ako píšete, boli vyznavačmi býka, lebo vtedy sami seba nazývali Sloveni.
To isté platí pre vyznavačov „slnečno-hviezdnej kozmológie“, ktorú nemohli vyznavať „starí Slováci“, lebo premenovanie „Slovenov“ na „Slovákov“ prebehlo nejakých šesť storočí po príchode Vierozvestcov na Slovensko. Bližší vzťach Slovenov ku kozmológii popísal Dr Hromník v knihe „Sloveni a Slovensko“, ktorú ste pred nedávnom tak „zvysoka“ zrecenzovali.
Ináč, ako píšete súhlasím s Vami, že treba začať „konečne podporovať podstatné veci“, ku ktorým nepochybne patrí aj meno našich predkov, teda aj naše a vyvarovať sa kadejakých účelových novotvarov, ako „slovančina“, „praslovančina“ i „Slovania“ v súvislosti s menom našich predkov.